Časť rukopisu, pripravovanej knihy Ako sme „válčili“ za socializmu a ďalšie poviedky a humoresky

 

Text z pripravovanej knihy Milana Kupeckého

s názvom Ako sme „válčili“ za socializmu

a ďalšie poviedky a humoresky

 

Už od detstva bolo mojou veľkou túžbou urobiť si meno. Neišlo mi o obyčajné meno, ktoré som dostal bez vlastného pričinenia do vienka hneď po narodení, ale o dobré meno! Vlastne, čo to  táram, veď v živote ani tak nejde o meno ako o priezvisko.

Vždy som sa boril (a nie je tomu ináč ani teraz) ako človek bez  protekcie. Ona síce vymrela, ale zanechala nám tu veľa nezaopatrených detí. Kedysi sa to tak  volalo múdrejšie  a odbornejšie – socialistická známosť. Dnes sa to nahradilo klientelizmom, lobizmuom a biznisom, prípadne schowbiznisom.

A kedže nie som Žid, Maďar, ani Róm, ale  zakrúžkovaný  ako stará nacionalistická  štruktúra, navyše Slovák, mám to o to v živote ťažšie. Ba, častokrát si myslím, že som takmer bez šance.

Istý čas sa mi  darilo vtesnať sa do limitu, mal som protekciu, no prišlo k prestavbe, k rotácii kádrov, k prevracaniu kabátov odhlasovaniu definitívy opozície, a zostal  som ako prst, sám. Jediné, čo som doteraz, pretrvávajúce z mladosti nestratil, je elán a samozrejme nádej, ktorá umiera ako vždy  posledná. Možno to tiež formulovať aj tak, že som sa stal veľkým dieťaťom, čo mi manželka dosť často pripomína ešte aj dnes, že som  „ako malé dieťa“, „správam sa ako dieťa“, „rozumu mám sotva ako malý chlapec“, „nelíšim sa od kojenca“ a podobne. Mám však jednu veľkú, vzácnu vlastnosť – humor. A vraj ten, keď vás už opustia priatelia, manželka i všetci čerti, ten vás nikdy neopustí. Humor je u človeka vzácna vlastnosť, pretože aj jemu je iba zriedkakedy do smiechu. I jemu sa nevyhýbajú každodenné starosti strasti i bolesti.

Už ako absolvent predškolského zariadenia som bol veselá kopa.  Keď som navštevoval ročníky v základnej škole, ktoré som musel opakovať (nie však kvôli aplausu) bolo vždy okolo mňa „živo“. Triedna učiteľka ma za všetky humorné výstrelky posielala za trest do kúta, kde som ako sympatizant  kresťanskej politickej strany kľačiaval a stal sa tak živým príkladom pre ostatných, v tomto prípade spolužiakov. Samozrejme, príkladom odstrašujúcim. Mal som všetky prívlastky najhoršieho žiaka sedávajúceho v poslednej lavici, ktorému nechýbali ani  somárske uši (niektorí spolužiaci, okrem uší na zošitoch a knihách, mali aj somársky kašeľ) a zostávajúceho (samozrejme, proti svojej vôli, nedemokraticky – hoci som ako bez rozumu kričal „nechcem násilie!“) a často po vyučovaní, zostávajúcim takpovediac po škole.

Najkrajšie spomienky na školu mám z prestávok. Náš triedny  učiteľ  (doteraz neviem prečo) sa mi vždy vyhrážal  slovami: “Počkaj, ty lagan, však život ťa naučí!“ Tieto jeho slová som si zobral za svoje, a – šup ho poza školu!  Veď  načože drať zbytočne nohavice. Neprekážalo mi ani opakovanie niektorých ročníkov, veď napokon opakovanie je matkou múdrosti. Navyše dosiahol som vždy to, že po viacnásobnom opakovaní toho istého ročníka, po nastúpení do ďalšieho, som  bol najlepším, najstarším a najskúsenejším žiakom. Počas absolvovania vyšších tried ročníkov základnej školy som už potajomky fajčil, skúšal „trávu“, sem-tam si dal frťana, ráno som sa holil a mal občiansky preukaz, čo u spolužiakov vzbudzovalo rešpekt a autoritu.

Školská klíma, pravdupovediac, mi bohvie ako nevyhovovala. Veď i  štúdium na vyššej osobitnej škole, ktorú som absolvoval  s viacerými budúcimi eštébákmi, som musel prerušiť zo zdravotných dôvodov. Akých? Nuž, učiteľ omdlieval vždy, keď ma uvidel. Mojím najobľúbenejším predmetom  v  škole bol elektrický zvonček. Na hodine matematiky, pri  sčítavaní zlomkov, som sa cítil vždy ako  polámaný. S obľubou som čakal na zlomok sekundy, ktorý oznamoval začiatok niektorej z  prestávok, prípadne koniec vyučovania. Najviac som sa v škole veselil, keď sme všetci žiaci počas hodiny matematiky, ako detaktívovia, hľadali spoločného menovateľa. Musel byť dobre ukrytý, pretože sme ho márne hľadali počas celej dochádzky na základnú školu, a dopočul som sa, že ho hľadajú dodnes. Dochdzku v ročníkoch zkladnej školy som musel predčasne ukončiť. Medzi moje obľúbené predmety v  škole patrila telesná výchova, konkrétne telocvik, hoci od cvičenia som bol oslobodený. Súviselo to tak trocha aj s mojou fixnou ideou a skrytou túžbou (čo ma prenasleduje až dodnes) dostať sa medzi „vyššie kruhy“. Neprekážalo mi, že som si občas poplietol koňa  s kozou a z telocviku, podobne ako zo správnia, som mal na konci roka zlé známky, štvorky! Štvorky, nemyslím  tentoraz známky, boli výdodou tak pre dievčatá, ktoré boli zaujímavejšie pred tými dievčaťami, čo mali iba jednotky. Pre mňa osobne štvorky, hoci zo správania, bol úspech, pretože obe mi vylepšovali  na vysvedčení môj celkový prospech. Svoju obrovskú fantáziu som vždy demonštroval na hodine slovenčiny, pri písaní diktátu. Toľko chýb naraz, ako povedala pani učiteľka, neurobí vraj ani úradník, ktorý nemá sekretárku. Podľa následnej opravy, to boli vždy iba dve chybyčky. Hoci v jednom slove.

Avšak  tak, ako som  nezabudol na školu ja, nezabudla ani škola na mňa. Pri príležitosti rôznych najmä školských výročí a sviatkov, dostávam  stále na moju domácu adresu, rôzne pozvánky a blahoželania, zasielané spolužiakmi, vrátane učiteľov. Je to pochopiteľné, pretože som bol takpovediac večným študentom. Školskú dochádzku som absovoval najdlhšie, je hodná zápisu do Guinessovej knihy rekordov. V čase školskej dochádzky som bol rekordérm aj v počte vymeškaných hodín. Navyše som bol často stredobodom pozornosti, čo sa natrvalo zafixovalo do hlbokej pamäti členov učiteľského zboru, vrátane školníka. Ten si ma asi pamätá najviac. A hoci už chudák nie je medzi nami, keď žil, vždy rád rozprával o mne viaceré príbehy, namiesto rozprávok, svojim deťom a vnúčatám. Niektoré sú natrvalo nahraté, proste takpovediac zvečnené na rôznych elektronických nosičoch, vrátane dnešného internetu, ba dokonca  archivované v školskej zborovni. Sú to pre mňa pekné a pre nich a školu nezabudnuteľné spomienky.

Napríklad, ako som raz počas vyučovania vhodil dýmovnicu a neskôr semtex do rozpálených kachieľ. Alebo ako som natrel kľučku na dverách a školníkové baganče marmeládou, hoci nebol prvý apríl. Alebo tesne pred začiatkom vyučovania podložil triednej učiteľke pripináček pod zadnú časť tela. Škola, s hrdým názvom V. I. Lenina  sa ešte i  dnes pýši  tým, že som bol jej absolventom. Sám riaditeľ, ako som sa dopočul ešte i dnes viackrát nezabudne spomenúť moje meno v školskom rozhlase.

 

Každá minca má však dve strany

 

Je to tak aj v mojom prípade, pretože záškoláctvo a školská absencia (myslím vynechanie strednej a vysokej školy), zanechali na mojom IQ veľké vedomostné medzery. Prejavilo sa to najmä pri skladaní životných skúšok, konkrétne v zamestnaní. Môj nástupný plat bol taký  nízky, že som sa musel častejšie kvoli jeho nízkemu stropu sklánať a keďže som nemal jediného závistlivca  stal som sa v pracovnom kolektíve najobľúbenejším členom. V čase, keď by sa  dala prehrať moja výplatná páska, iste by vydala  zo  seba smutné melódie. Manželka mi nie náhodou, zhodo okolnotí počas vykonávania mojich manželských povinností často prízvukovala, že citujem: – aj plat máš malý!

Hovorí sa však, že každé zlo je na niečo dobré. Pri mojich nízkych nárokoch a kvalifikácii  som  nebol  nikdy nezamestnaný a zamestnávatelia,  kedže sa na mne dalo ušetriť, doslova zvádzali o mňa boj. Ja som sa však s výškou platu, ktorá nedosahovala ani životné minimum neuspokojil a rozhodol som sa podnikať. Žiarivý príklad som našiel u suseda, ktorý sa od rána do večera  motal vo fóliovníku. Avšak pre neho to nebolo hlavné zemestnanie, ale viac menej  „fuška“. Tieto vidiny, okrem bledej závisti sa mi však napokon nepodarilo zrealizovať, pretože som od prírody tvor lenivý.

Navyše, sa mi začala deformovať chrbtica  od poklonkovania v styku s niektorými ľuďmi, ktorých som sa sýce pokrytecký úkláňal, ale z duše nenávidel.

Začal som byť tvárny, bez vlastného názoru, čo ma privádzalo takmer do zúfalstva. A hoci práca bola pre mňa archaizmom a posledným zúfalým pokusom ako sa dostať k peniazom, snažil som sa nájsť si zamestnanie. Napokon som ukotvil v oblasti športu. Nie nadlho a tak som prestúpil z ľahkej atletiky na ľahkú múzu. Mnohí moji priatalia usúdili, že mám talent, hneď potom, ako som pred voľbami namaľoval na plagát takpovedac čerta na stenu. Pri spomienkach na školu mi prišlo na um úspešné prispievanie do školského časopisu Špendlík, kam som posielal zamilované básne, najmä v čase puberty. A tak bolo rozhodnuté!

Najskôr  som začal netradične, písaním anonymov do rôznyh redakcií, čo však netrvalo dlho, pretože som sa nedočkal odpovede, a ani honoráru. A tak som sa prihlásil na konkurz redaktora, od ktoreho žiadalo vedenie redakcie plnenie rubriky Čierna kronika. Prijali ma a začal som s veľkým elánom, ktorý postupone ochaboval, najmä preto, že kriminalita ustupovala až sa napokon  vytratila a rubriku museli zrušiť pre akútny nedostatok príspevkov. Rubrika síce zanikla, avšak po skončení stáže v redakcii známosti mi zostali. Odrazovým mostíkom v pokračovaní publikačnej činnosti bolo uverejňovanie vlastných básnickych prvotín v redakcii Repné listy, kde som musel zaslať svoj životopis, v žiadosti o prijatie, ktorý predkladám na prečítanie si aj vám.

 

Životopis (totalitný) autora, alebo aj humorne ľadené Curriculum vitae

 

Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chlastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní či síssť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala náš chudobných proletárov a bola našim predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám čo sme boli pri lopate sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Iljiča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskej Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Aurory, z ktorej si dnes strieľa kde-kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý žiaľ, na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnej budúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier, či Yetiho som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garzónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickými vymoženosťami bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou eróhá a ďalšie, ako napríklad najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajúci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti. A tak nám asi nič iné nezostáva iba vstúpiť, ba vlastne skôr sa vlámať do tej Európy. Skôr si však musíme našetriť na cestovné. Ktovie či nás tam vpustia aj s holým zadkom? Škoda len, že sme za tých vyše štyridsať rokov nedokázali s tými imperialistami uhrať aspoň remízu, už keď sa nám nepodarilo nad nimi zvíťaziť.

 

Ďalšie moje pôsobenie

 

Po nástzupe do Repných listov, som okrem veršovačiek písal aj krátke spomienky najmä na mladosť a školské roky a rôzne iné klebety. Výpiskami z denníkov a pamätníčkov z mladosti  tak postupne uzreli svetlo sveta všetky čertoviny, ktoré som kedy napáchal. Zameral som sa aj na politiku, ktorá je pánskym huncúctvom a zároveň zábavou, najmä keď som parlament vykreslil ako cirkusové šapitó. Čiateľov pribúdalo na radosť redakcie, ktorej sa rapídne znížila remitenda. Ľudia sa išli priam potrhať o tento bulvárny denník, ktorý ma zamestnal.

No časom, keď prišla kritika na môj humor a najmä satiru z hora (namylím nebeskú bránu) majiteľ po niekoľkých vyhráškach od výpaľnej mafie mi nastavovanie takéhoto zrkadla politikom zakázal. Majiteľ však naďalej, popri mojej hlavnej náplni vyžadoval odo mňa aj písanie kritických matariálov, nie však na politikov a ľudí, ktorí ho finančne kŕmili, najmä inzercieou. A tak som si vzal na mušku môjho bývalého spolužiaka, dnes úspešného privatizéra a podnikateľa, ktorý už po prvom príspevku ma ohrozoval streľbou z guľovnice a idúc povedľa redakcie vyplašil celý  redakčný kolektív, vrátane majiteľa.  Zaujímavé, že môj bývalý spolužiak viac toleroval moju kritiku na rozkrádanie, nezniesol však príspevky, v ktorých  som uvádzal a odhaľoval, ako v škole odo mňa opisoval domáce úlohy a špáral sa v nose, čo pokladal za väčšiu osobnú urážku.

Po zvážení a poznatku, že mám zmysel pre humor, presedlal som na písanie humoru a satiry. Túto úlohu som zvládol za pomoci rekvalifikácie, na čo mi úrad práce poskytol rozvojový  príspevok. Táto činnosť mi sedela ako ušitá, pretože som človek jemnocitnej povahy a tak trocha aj romantik, a najmä inklinujem k humoru. Dedukujem to z toho, že sa mi ľudia smejú. Ako romantik som si pripadal, keď raz padla nečakane v redakčnej miestnosti roleta a ja som si myslel, že je zatmenie slnka. Postál mi vtedy pracovať rozum, a začalo srdce. Skladanie epigramov a aforizmov mi bolo veľmi blízke najmä preto, že som predtým krátky čas pracoval ako skladník v uhoľných skladoch. Svoje príspevky som písal tak emotívne, sugestívne a dojemne, že viacerí čitatelia tohto žánru, po prečítaní mojich výtvorov, zostávali dlho  na mäkko. Až natoľko, že si začali rozumieť susedia v paneláku, ktorí predtým chodili nevšímavo vedľa seba. Ba niektorí začali platiť dane a iné poplatky s radosťou. Mojim pričinením prišlo k fúzii slovenských a maďarských politických strán, čo síce ohroziovalo štátny záujem a suverenitu Slovenska, no zapáčil som sa vdeniu Európskej únie, ktorá mi poslala zopár eúr zo svojich fondov. Môj vplyv na verejnosti, najmä amotívnymi prispevkami vyústilo to do takých rozmerov, že susedské manželské páry sa navzájom navštevovali a to nielen v čase pracovného  času, ale aj tajne. Vrcholom mojeho novinárskeko povolania bolo, že si už začali rozumieť aj novomanželia so svokrovcami, luteráni s katolíkmi a židmi, v politike sa bývalí komunisti spojili s kresťanmi, členovia strany s nepartajnými a maďarská SMK vstúpila do kalície so slovenskou SNS.

Avšak, keď som začal kritizovať medziľudské vzťahy, úplatkárstvo a mafiánske spôsoby, bolo zle nedobre. Následne som dostal zopár anonymných listov, ba aj demaršov s vyhrážkami, v ktorých ma ich horliví pisatelia rezolútne žiadali, aby som s písaním prestal. Poslúchol  som, avšak až potom, čo mi  neznámi  páchatelia rozbili na mojom dome okná, podpálili chatu, ktorú som zdedil po dedovi a odmontovali na aute zaparkovanom pred domom všetky štyri kolesá.

 

Začiatky sú  neporovnateľné s dneškom

 

Posledný môj honorár, ktorý mi prišiel, navyše s veľkým meškaním, bol  5  eur, ktoré si svorne rozdelili manželka s poštárkou. Nezúfal som, pretože moje meno, i napriek čiastočným neúspechom sa stalo čoraz známejšie a populárnejšie.

Po krátej odmlke, som pokračoval v písaní ako autor, no pod články som sa z opatrnosti podpisoval ako pseudonym. Moja opatrnosť sa mi stala vlastnou tak, že napríklad vizitku som mal iba s iniciálkami mena s vymyslením číslom telefónu a s falšovaným kontaktom na svoje bydlisko.

A hoci opatrnosť je matkou múdrosti, moje články i tak ľudia poznali podľa rukopisu, kedže som mal vycibrený štýl a tak nečudo, že ma znova objavili a spoznali. Neprotestoval som, najmä potom, čo sa môj renomovaný príspevok objavil v žatevnom spravodaji a súčasne v obecnom rozhlase. V oboch som mobilizoval brigádnikov na žatevné práce, pomocné práce v nezamestnansti a  spravodajský blok obsahoval tiež neplatičov daní, dĺžníkov nájomného, inkasa a výživného.

Dnes sa už moje miesto v spoločnosti stabilizovalo. Kvitujem prijímanie utečencov, úspešnosť so spolkom NATO a vsup do Európskej únie, som za legalizovanie onojakého partnerstva a hlavne nepopieram  holokaust. Navyše absolvoval som úspešne nadačnú stáž v Amerike, prestal som kydať hnoj na vládu a uspešne absolvoval ďalšiu životnú školu – autoškolu a kurz pre nedisciplinovaných chodcov. Ďalej, čo si veľmi vážim, získal som  neoficiálne titul Humoris causa. Titul, ktorý som si vycapil na vchodové dvere. Mal som však z toho problémy. Pretože susedia, ako aj iní ľudia sú závistliví, a vedia, že som okrem školy života  neabsolvoval žiadnu školu. A tak ma vážne neberú ani susedia, ani moji známi, ba ani zdravotníci, konkrétne  pracovníci psychiatrickej liečebne. Tak  trocha  závidím  sesedovi Janovi, pretože ten má, na rozdiel odo mňa, aspoň to svoje „JA“. Hnevá ma však, keď mi občas prídu na um múdre slová moje starej mamy, ktorá mi často vravievala: „Chlapče, z teba nikdy nič nebude!“ A zdá sa, že mala pravdu.

Nuž ale, čo tam po tom, veď stromy nikomu nerastú do neba a svetská sláva je i tak iba poľná tráva! Preto  sa pokúšam opäť o ďalší životný kúsok, o tvorbu zhrnutú do podoby krátkych literárnych útvarov – životných príbehov a humoresiek, ktoré vám, vážení  priaznivci humoru a satiry, popri tomto totalitnom Curriculum vitae v tejto publikácii predkladám…

 

Výmena

 

Výmena stráží po Nežnej nastala aj na politickej scéne. Bývalá vládnúca komunistická strana stratila svoj monopol, vznikol demokratický pluralitný systém, politické strany, parlament, poslanci… Zhodou okolností do bývalaej budovy Zs KV KSS, kde sídlila aj naša edadakcia, sa nasťahovali politické strany ako KDH a Most/Híd. Vyše desať rokov som chodil ako vysunutý redaktor minimálne dva razy v mesiaca do redakcie Hlas ľudu., kde som popri krušnejších chvíľach zažil aj veľa humorných zážitkov, o ktoré by som sa chcel, vážení čitatelia, s vami podeliť. Predkladám vám zopár omrviniek z „ťažkého“ novinárskeho chlebíčka. Z ťažkého preto, že toto povolanie rozmanité na zážitky prináša oveľa viac úskalia ako humoru. Túto skutočnosť som si uvedomil krátko potom, čo som absolvoval ako novinársky elév stáž v Bratislave na listovom oddelení, ktoré bolo označované aj ako pracovisko čiernej roboty. Pre lepšie pochopenie, takúto stáž možno prirovnať napríklad k prvým dvom mesiacom po nástupe na základnú vojenskú službu. Na moje šťastie do tajov novinárčiny ma zasväcoval, dnes už nebohý kolega, ktorý bol veľmi skúseným novinárom a tiež dobrým človekom. Pri ňom nebolo ťažké získať zakrátko potrebné ostrohy a nahliadnuť pod pokrievku redakčnej kuchyne.

 

ZAČIATKY SÚ VŽDY A VŠADE ŤAŽKÉ

 

Keď som nastúpil pracovať do bývalého krajského denníka Hlas ľudu, kuriozitou bolo, že skôr ako šéfredaktora som spoznal istého pána Pšenku, ktorý bol vedúcim odľahlého bufetu pod bratislavskou hlavnou železničnou stanicou. Tam bola vždy prvá zastávka mnohých intelektuálov i pracovníkov straníckeho aparátu, ba mohli ste tu stretnúť aj policajtov, hercov, športovcov a inú smotánku, ktorá do metropoly Slovenska cestovala denne za chlebom. Okrem toho, že sa tu podávala lacná pálenka, človek sa podozvedal veľa nového. Obísť Pšenku, to znamenalo dopustiť sa prinajmenšom takého priestupku ako nepozdraviť šéfredaktora, alebo hlavného sekretára redakcie.

 

Sekretár, to je  buď nábytok, tentoraz to bol dobytok

 

Spočiatku som si nevedel dosť dobre predstaviť, čo je to v redakcii za funkciu. Až neskôr som pochopil, aké dôležité koliesko je to v súkolí redakčnej mašinérie. Konkrétne, vtedajší sekretár bol strašiak i boh v jednej osobe. Boli dva druhy redaktorov: jedni čo ho navštevovali, a druhí čo sa mu najradšej vyhýbali. Po uverejnení môjho aforizmu, ktorý poukazoval, že sekretár je na rozdiel od sekretárky drevo (nemyslel som konkrétne na neho) mal som odvtedy v redakcii, ako sa hovorí, po chlebe. Stretnutia s ním, to bol vždy horor. Stoja za to a  pokúsim sa ich raz priblížiť v memoároch.

V redakcii sme okrem bežných pracovných povinností absolvovali aj povinné „dežúrne“ služby. Neboli veľmi ťažké, najmä vďaka skúsenej ostrieľnej pracovníčke, ktorá poznala vnútorné i zahraničnopolitické udalosti lepšie ako niektorí naši politici vrátane nás redaktorov. Okrem toho, nebolo ťažké zaplniť noviny, pretože tlačová agentúra denne chrlila pre všetky redakcie doslova kvantá rôznych „ťažkých“ materiálov z nielen zo sveta, ale i z domova, či už obsiahle spravodajstvo z rôznych politických a štátnických návštev, referáty, uznesenia a podobne. Neprekážalo, že noviny boli „ťažké“ až tak, že takmer vypadli čitateľovi z rúk, hlavne, že v článkoch nechýbali mená všetkých čelných predstaviteľov. Preto sa vtedy noviny  vždy začali čítať odzadu, kde boli správy zo športu. V službe som si osvojil aj niektoré dovtedy pre mňa neznáme termíny. Napríklad, že „otvarák“ je vlastne úvodný článok a nie otvárač na fľaše, a že novinové zrkadlo nie je vecička, v ktorej sa usiľujete nájsť svoju vlastnú tvár. Potom som si okrem písania, čiže zháňania materiálov osvojil aj naháňanie riadkov, kvôli odmenám, a tiež lepenie mesačných pracovných výkazov i ďalšie podobné záležitosti. Mimochodom, najťažšia služba bola vtedy, keď sa nič nedialo. Bolo to napríklad v deň po zdražení potravín a ďalšiho tovaru, kedy sa výjazdy čelných predstaviteľov nekonali, alebo počas tzv. uhorkovej sezóny. Vtedy sa noviny zapĺňali tzv. vatou, inak povedané „nejakými kydákmi“, alebo rôznymi tzv. „potratovými materiálmi“, ktorým sa hovorilo v novinárskej hantírke šedé plachty.

 

NEVYDARENÝ POKUS O ŽART

 

Stalo sa to v čase, keď sa redaktori stravovali v spoločnej jedálni s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega, tiež vysunutý (hovorilo sa nám aj vyšinutí) ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože ja som bol na odchode a on prišiel do služby, ktorú sme my, redaktori  z vidieka. mali raz mesačne. Teda mal som možnosť vybrať mu buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky, nazývaný aj žatevný rezeň, bol podobne ako niekdajší aparátníci a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. Ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u druhých susedov.

A čože neurobí človek, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja zhodou okolností mali aj zmysel pre humor, nuž tak som mu opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som sa od neho dozvedel až na druhý deň z jeho rozprávania. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi celý prípad podrobne porozprával cez telefón. Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam preklínal a hrešil vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti, no napokon celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia, keď mu servírka položila na podnos rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať, v okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s poravdou von, alebo čušať a v tichosti sadnúť si k stolu, keďže spočitku si myslel, že servírka sa pomýlila. Napokon prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu.  Vydávajúca obedy pri  okienku, vidiac ho ako zostal v pomykove a okúňal sa, ho oslovila: -Viem súdruh Košťany, čo asi chcete povedať, -nezmýlila som sa. Ale vy ste boli jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa ho kuchárovi neoplatilo variť…

 

NOVINÁRSKE „PRÚSERY“

 

„Prúser“ nie je slovenské slovo, no často sa používa v novinárskej hantírke. Koľko ich novinár „stvorí“ do roka, ťažko vyčísliť, pretože nie všetky sa dostanú na svetlo božie. To platilo vtedy a platí aj dnes. Vyskytujú sa najmä v podobe skreslených informácií, novinárskych kačíc a preklepov. Novinárovi sa zúčtovávavajú obyčajne hneď po vyjdení novín, to sa stávalo na redakčnej porade aj mne a nielen mne. Tie sú akýmsi seizmografom pri hodnotení práce predošlého dňa všetkých členov redakčného kolektívu. Pre redakciu i tlačiareň je nepríjemné, keď sa do textu vlúdi preklep, či novinársky škriatok, akebo novinárska kačica. Uvediem príklad. Raz ss mi „podarilo“ napísať namiesto vpred vprd namiesto vpadli vprdli, alebo iné anomálne texty, ako napríklad: „Storočná babička. Nepočuje, nevidí, je pripútaná na lôžkuý, ale ináč je celkom čulá… Ďalej „Súdruh, nazvyme ho Mrkvička, prišiel domov z práce a manželka ho nečakane vítala so slávnostným obedom. Nechýbali ani kvety a šampanské. Dôvod? Manžel v ten deň ako člen bronzovej BSP prevzal odznak a diplom.“

Raz sme v službe pri umiesťňovaní dôležitej fotografie na titulnú stranu vyrobili takmer geniálny „prúser“. Odstrihli sme z nej hlavného predstaviteľa a namiesto neho ponechali tlmočníka. Našťastie, vedúci vydania chybu včas postrehol a ušetril nás i seba od možných nepríjemností. Takéto  humorné texty sa ako výstrižky, či už z novín alebo obťahov, vždy umiestňovali z vnútornej strany dverí jednotlivých oddelení redakcie, na obveselenie duše povinnosťami a zhonom uštvaného redaktora.

 

TROJSTUPŇOVÁ KONTROLA

 

Bol som služobne vo vtedajšom novozámockom Mäsokombináte. Príslušný vedúci pracovník bral môj príchod až príliš oficiálne, hoci ako vysunutý redaktor som bol znalý tamojších pomerov. Po zvítaní ma podrobnejšie informoval o uplatňovaní trojstupňovej kontroly (čo bol vtedy hit-výmysel na zabránenie kradnutia, – poznámka autora) v ich závode s tým, že veruže z ich fabriky sa nedostane von nelegálne ani kúsok mäsa a o požívaní alkoholu počas pracovného času nehovoriac. Samozrejme, že ma nepresvedčil, pretože rozkrádanie socialistického majetku mi nebol pojem neznámy a menšie, či väčšie straky boli, žiaľ, v každej výrobnej organizácii. A nielen výrobnej. Niet sa čo diviť, pretože ešte doteraz sa nikomu nepodarilo vymyslieť hrable, ktoré by hrabali od seba a nič výhodnejšie ako krádež, vlastne pardón, obohacovanie sa (čo znie jemnejšie), neegzistuje, pretože ak by tomu bolo naopak, ľudia by iste prestali kradnúť…

S jeho dovolením som „vyfasoval“ biely plášť a navštívil jednotlivé prevádzky. Sám, bez oficiálneho doprovodu, veď som mnohých tamojších pracovníkov dôverne i menej dôverne poznal. A kam som prišiel (strediská – porážka, výroba a expedícia) som popri získavaní informácií absorboval do seba aj zopár pohárikov. Samozrejme alkohol bol nenápadne ukrytý na každom pracovisku. Nechcem tým povedať, že by sa v onom závode vtedy pilo vo veľkom, no kvapka ku kvapke…Až som sa ocitol pri konečnej fáze výroby. I tu už boli pripravené poháriky naplnené destilátom. A na moje prekvapenie i pre spomínaného vedúceho pracovníka, ktorý zabezpečoval trojstupňovú kontrolu. Najhoršie na tom, že sme o sebe nevedelikde sa v ten čas nachádzame. ba ani to, že máme obaja naliate. Keď vchádzal do miestnosti a ja som mal už veselšiu náladu, pozdvihol som pohárik na zdravie a vyriekol: „Tak súdruh vedúci, na tú trojstupňovú:“ V tom momente akoby zmeravel a od „prekvapenia“ v danej situácii, sa ledva udržal na nohách. Nestratil však duchaprítomnosť a „otočil“ sa o stoštyridsať stupňov. Zároveň pohotovo, kvázi nechápavo krútil hlavou a začal hlava – nehlava „udeľovať“ kárne opatrenia zamestnancom, ktorí počas prestávky popíjali so mnou. Ostatní, okrem nás dvoch (teda mňa a vedúceho) , nechápali čo sa deje, pretože pravdepodobne išlo o bežné praktiky čo som potom pochopil aj ja keď jeden z pracovníkov vyriekol. Citujem: „Ten vedúci sa asi pomiatol, veď ho čakáme a má ako vždy naliate. Keď vedúci nahnevaný opustil miestnosť, krútili všetci hlavami, či sa mu vraj náhodou niečo nestalo. Následne som mal čo robiť, aby som celú vec napravil. Najskôr som vysvetlil pracovníkom o čo ide, čo je vlastne v „hre“ a potom som zašiel za oným vedúcim presviedčať ho, že nič zlé nenapíšem, ba naopak, a že viem ako to aj na iných pracoviskách chodí. Na moje prekvapenie, on si iba húdol svoje, že vyvodí z toho prísne dôsledky a že to nenechá iba tak… Ja som sa v duchu rehotal, hoci zo začiatku mi do smiechu nebolo. Samozrejme, že napokon všetko dobre dopadlo. Keď som sa však s oným vedúcim pracovníkom stretol s odstupom času, skalopevne mi tvrdil, že udelil za ten prehrešok kárne opatrenia, potom ako som „nabalený“ odchádzal z ich podniku a na záver nezabudol zdôrazniť, že u nich „funguje“ spomínaná (nielen podľa mňa -fiktívna) trojstupňová kontrola na sto percent.

 

AKO SOM „ZACHRAŇOVAL“ CELULÓZKU

 

Raz sme mali v redakcii výrobnú poradu, kde okrem iného odznel problém Juhoslovenských celulózok a papierní v Štúrove, ktoré mali ohrozenú výrobu v dôsledku nedostatku druhotných surovín. Táto situácia sa ma bytostne dotýkala ako vysunutého redaktora v tomto regióne. Všetci sme spoločne dumali ako na stránkach nášho denníka tejto situácii pomôcť, keď nie inak, (to sme si všetci iba mysleli) aspoň na papieri. Keď „dráma“ vrcholila a čakalo sa na môj fundovaný názor, zrazu sa mi na jazyk ako človekovi so smyslom pre humor, začala tlačiť vtipná replika, ktorú som aj vyriekol: „Ako pomôcť? Nuž tak, že zvýšime remitendu!“ Okamžite na to nastal rehot na plné ústa tých duchaplnejších a odvážnejších. Tí ostatní, ktorí buď nepochopil pointu, alebo dostali strach, sa ako vždy zachovali opatrníckejšie a s vážnou tvárou a malou útechou pre nich bolo hrobové ticho, ktoré po tomto mojom výroku  nastalo.

 

RACIONALIZAČNÁ DIELŇA

 

Istý čas sme na podnet nášho nadriadeného straniícko-aparátnického orgánu zavádzali v Hlase ľudu rôzne inovované rubriky. Trebárs „Ľudia na pracoviskách sa pýtajú – zodpovední pracovníci odpovedajú“ (myšlienka to bola dobrá), hoci ja osobne som ju medzi užším kolektívom vtipne „premenoval“ na rubriku „Ľudia sa pýtajú – zodpovední pracovníci sa vyhovárajú“.  Ďalej to boli ďalšie rubriky na fiktívnom základe ako „Jeden deň z ušetreného“, „Odborárska miliarda“, „Sami sebe“, ktorú som prezentoval a doplnil výrokom „Sami pre seba“. O týchto umelo vymyslených nápadoch bolo napísať niečo, bolo ozaj umením, pretože podobne ako niektoré ďalšie hnutia v rámci socialistického súťaženia a záväzkového hnutia boli viacmenej iba na papieri a pripomínali mi stavanie vzdušných zámkov. Jedným z hitov boli napríklad aj „Vznik radionalizačných dieľní. Na ich margo sa raz v novinách objavila krátka správička od nášho dopisovateľa v tom zmysle, že tam a tam veľmi dobre „funguje“ racionalizačná dielňa. Bol to veľký podnet a tip pre nás, redaktorov, ktorý bolo treba zúžitkovať. Zhodou okolností patril tiež do môjho regiónu. A tak som dostal od vedúcej oddelenia úlohu, aby som napísal o tejto dielni reportáž. Nuž čo, príkaz je príkaz a tak som zavítal do spomínanej racionalizačnej dielne medzi jej pracovníkov. Čo sa potom udialo, vyznelo napokon ako vtip.

Privítaniu sa mi dostalo ako sa osobe od pera vtedy, keď ideplógia vládla nad peniazmi, patrí. Postupne sme si vypili s vedúcim dielne pohárik, či dva, a ako sa hovorí, zblížili sa. Nasledovalo potykanie si a dôverný dialóg.

-Môžem hovoriť na rovinu?- znela napokon otázka vedúceho racionalizačnej dielne.

-Samozrejme!- súhlasil som.

-Tak. súdruh redaktorko, vec sa má tak. Doteraz sme mali na dverách štítok „Dielňa“, ktorý sme pred niekoľkými dňami zmenili na oznam „Racionalizačná dielňa“. A to je jediná zmena, ktorú sme doteraz urobili…

 

STOPERCENTNÁ TREFA     

 

V istej materskej škole zabudli projektanti a samozrejme aj vtedajší stavbári na postavenie prístupovej cesty, ktorá k nej mala viesť. Tá súčasná, čo k nej viedla, bola zároveň aj parkoviskom. V skutočnosti to vyzeralo tak, že zásobovacie vozidlá, teda pracovníci, museli tovar vykladať a nosiť niekoľko desiatok metrov od vchodu objektu, hoci častokrát z privezeného tovaru „ubudlo“, majmä čo sa týka surovín na je zjedenie. Skrátka, problém ako hrom! Písalo sa o ňom aj na stránkach niektorých novín, avšak k náprave nedošlo. A keďže sa to týkalo regiónu, v ktorom som pôsobil, zostal, ako sa vraví Čierny Peter v mojich rukách a na mojich pleciach, aby som zjednal nápravu. Keď som sa so situáciou oboznámil, navštívil som príslušného pracovníka národného výboru, ktorý mal tieto veci na starosti a informoval som ho o probléme. Ten mi bez rozmýšľania, hoci v podstate nevedel o čo ide, podal približne nasledovné informácie: „Problém poznáme. V spomínanom predškolskom zariadení máme silné ZRPŠ (vtedajšie Združenie rodičov a priateľov školy) a iniciatívu jej členov brigádnicky využijeme. O probléme vieme a už v nasledujúci deň poskytneme na výstavbu náhradného parkoviska mechanizmy a problém tak odstránime.“

Komické na celom prípade bolo, že sa potom v danej veci nič nepodniklo a  na druhý deň po interview miestny funkcionár už v skorých ranných hodinách v potu tvári hľadal predškolské zariadenie o ktorom sme hovorili a zisťoval o aký problém vlastne ide, a na ktorý mi tak fundovane odpovedal. Je to dôkaz toho, že na vedúcich miestach boli neraz dosadení protekčne aj takýto kvázi schopní ľudia, ktorí sa vedeli vždy, v každej situácii pohotovo vynájsť, najmä  čo sa týka sľubov a výhovoriek.

 

Milan Kupecký je dlhoročným, skúseným, ale i známym publicistom, nielen na poli súčasného humoristického, burinou zarastajúceho poľa, ale dlhé roky postupne pracoval v niekoľkých celoslovenských periodikách a v krátkom čase aj v Novom Roháči, kde bol aj šéfredaktorom. Je autorom piatich humoristických kníh, ktoré vydal teraz na sklonku života za prispenia viacerých popredných slovenských karikaturistov a podnikateľov. V súčasnosti pripravuje vydanie ďalšej knižky s názvom Ako sme válčili za socializmu a ďalšie poviedky (časť z nich je uverejnená aj v tomto príspevku).

 

Zaslaná  príloha k žiadosti o dotáciu: Milan Kupecký

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.