Dnes aktuálne Anton Lauček prozaik, autor literatúry pre deti a literárny vedec

Anton Lauček, prozaik, autor literatúry pre deti, literárny vedec, sa narodil 7. apríla 1950 v Ružomberku. Študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Ružomberku (1965 – 1968), na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1970 – 1974), na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1979 – 1985).
Pôsobil ako učiteľ na základnej škole, vychovávateľ v domove mládeže (1976 – 1995), je pedagógom na Katecheticko-pedagogickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku (od 1995, dnes Katolícka univerzita). A je členom Spolku slovenských spisovateľov a Klubu nezávislých spisovateľov.

Fejtónovým perom

„Debilizácia“ národa

„Honba za jednoduchosťou je obyčajne pokusom maskovať chudobu“.  (F. X. Šalda)

Aj vy zostanete v rozpakoch a zhnusení, keď si zapnete televízor a ovalí vás presila programov chudobných hlavne duchom? Vo svojich základoch majú jedného a toho istého činiteľa, a tým je primitivizmus. Súkromné televízne spoločnosti vôbec neplnia klasické úlohy masmédií – neinformujú, ale dezinformujú, nevzdelávajú, ale ohlupujú, ich výchovná funkcia smeruje k uprednostňovaniu sebectva, podvádzania, pričom statočnosť a slušnosť obracajú na posmech, nesocializujú, ale propagujú filmové formáty rozvíjajúce fantáziu násilia, bezohľadnosti a vulgárnosti. V prvom rade vsadili na zábavu ako na hlavnú funkciu nimi vlastniaceho média a na reklamu. Rôzne susedské, „oteckovské“, „kutylovské“, rodinné prípady, vymieňajúce sa manželky, variace mamy s varechami vrieskajúce lepšie ako tie druhé, retardované chudery naháňajúce sa za nakupovaním handier, kotkodákajúce „plejšmejdky“ a všetci sú a každý deň „star“ predvádzajúci drzý, stupídny, agresívnosťou okorenený dialóg. Takzvané humoristické programy doplnené vopred nahraným smiechom, vyznačujúce sa nechutnými až obscénnymi narážkami, „smiešnymi“ grimasami a gestami protagonistov, pri ktorých sa nedá smiať, len sa trápne cítiť, lebo vás ich „tvorcovia“ zrejme pokladajú za poriadneho chumaja. Pribudli súťaže, kde dospelí účastníci iba reagujú na úlohy pripomínajúce testy z prijímačiek do osobitnej školy.
„Hornodolnú“ sériu možno v istom zmysle pokladať aj za urážku slovenského vidieka, na ktorom jej autori nevidia nič pozitívneho – dedinčanov a slovenskú dedinu tu charakterizuje ustavičné opilstvo, obmedzenosť a tuposť, živelne fungujúci obecný úrad, krčma ako srdce a mozog obce, pochybný farár, chýbajúca dedinská inteligencia a množstvo smutno-smiešnych postavičiek. Jednotlivé diely budujú na vyfabulovanom príbehu unavujúcom ťažkopádnosťou, trápnosťami a stereotypmi. Rodinu ako základ spoločnosti, ktorá je na vidieku prevažne fungujúca, „horno¬dolní“ tvorcovia pravdepodobne obišli zámerne, veď z dieťaťa nemôžu spraviť trpáka na vlastný obraz. Detská postava by okamžite naznačila, že „kráľ je nahý“, a poriadne. Aby sa ohlupovanie diváka umocnilo, viaceré seriály pre „ťapnutých“ vychádzajú poprepisované i v knižnej podobe. Znôška banalít a hlúpostí rámcovaných vyfabrikovaným príbehom pripomína toaletný papier určený na jedno použitie.
Aj „smotánkové“ ukážky, sledované zakomplexovanou skupinou konzumentov neschopných opľuť obrazovku, sa vlastne divákom vysmievajú. V prvom rade statočným a slušným ženám, mnohokrát za nizučkú mzdu ťažko pracujúcim, ktorým kamera predvádza veľmi drahé oblečenie, kabelky a topánky tzv. celebrít – ide hlavne o hlúpe a namyslené prázdne škatule vylepšené drahými plastickými zásahmi, z ktorých väčšina, podobne ako pobehlice, nikdy skutočne nepracovala a vydržiavajú ich podozrivo zbohatnutí partneri. A o „realityšou“, rapídne znižujúcich IQ diváka, je škoda reči – hovorí sa, že ak chcete zistiť IQ takého sledovača, od čísla dvesto odrátajte počet dielov „realityšou“, ktoré videl. Pozerajú ich (napríklad tie „farmárske“ s „princeznami so zlatou brzdou na čele“) iba tupci, prešťastní, že vidia ešte väčšie mentálne trosky, ako sú sami.
Predtým písali filmové a televízne scenáre umelci – spisovatelia a scenáristi. V súčasnosti sa vynorila horda pisárov s pisoárovými príbehmi vhodnými jedine na spláchnutie. Väčšinu seriálov charakterizuje úbohosť vykonštruovaného nápadu, nemohúcnosť dramaturgie a remeselnosť réžie a kamery bez fantázie s absenciou umeleckých a myšlienkových posolstiev – nahradili ich „osolstvami“. Ak by ste vo vysielaní niektorých súkromných televíznych médií hľadali umenie, nepomôže ani lupa. Niet ho tam. Okrem toho tvrdia konzumentom, že verbálna pornografia je nutnou súčasťou mediálnych produktov a kto ju nevyužíva, nie je „in“. Moderný je len ten, ktorý sa váľa v nekultúrnom lajne spolu s autorom a „tvorcami“, ktorí sú ním presiaknutí a aj ho zo seba vydávajú. (Keďže nadávky a vulgarizmy sú podľa nich umením, tak najväčšími umelcami sa javia prasce a teľce.) Dobré umenie, a to sa miliónkrát dokázalo, je hľadaním Boha. Ibaže títo „tvorcovia“ divákovi objavujú niekoho, kto stojí na úplne opačnej strane No a poézia je v ich formátoch priam zakázaná. Umenie totiž človeka kultivuje, robí ho citlivejším, vnímavejším, múdrejším a lepším. Do pasce plnej nekultúrneho hnoja padá hlavne mladý divák, jemu sugerujú, že všetko, celý život je úžasná šou, netreba nič robiť, len sledovať to, čo vysielajú, obdivovať vyšinuté „osobnosti“ z obrazovky, pojašane sa baviť, telefonovať do súťaží, v ktorých sa stal najdôležitejším „arbitrom elegantiarum“, čiže rozhodcom vkusu vulgárne rapotajúci „spevák“. Ak nie si bezočivý a rozdrapený hlupák, nie si moderný. Skutočné vzdelanie a rozhľad je to posledné, čo človek v súčasnej spoločnosti potrebuje. Vtĺkajú mu do hlavy, že zarábať sa dá aj ináč, spoliehať sa na poctivú prácu ako zdroj obživy je prežitkom a záležitosťou pre zaostalú skupinu obyvateľstva. Momentálne si treba užívať a ani trochu sa nestarať o budúcnosť.
Trápne televízne a rozhlasové formáty obyčajne sprevádzajú moderátori a moderátorky, ktorých prázdne trepanie iba potvrdzuje ich duševnú malosť a mnohokrát katastrofálnu nevzdelanosť. Do svojich relácií nepozývajú výnimočné a vzdelané osobnosti, aké by mohli byť najmä pre mladú generáciu vzorom – jednak o nich nepočuli a jednak by sa nedokázali s takým človekom erudovane baviť. Maximálne by boli schopní opýtať sa dotyčného alebo dotyčnej na číslo topánok a či pozná našu najpopulárnejšiu hudobnú skupinu „Rapotakvokvo“ a jej hit „Čakajú matúry, sme dutí ako rúry“.
Žiaľ, väčšina občanov ponúknutý mediálny odpad neodmieta. Zvykla si, že z nich „vyrábajú“ iba „tupelá“, vhodné na manipulovanie.
S osprostievaním národa sa začína už od materskej škôlky. Vo väčšine z nich posadia mládež pred obrazovky a nechajú sledovať animované rozprávky, kde vystupujú hlavne vykonštruované monštrá a obludy. Nerozoznáte, čo to je a kde to má hlavu. Zaplavujú ho príbehmi, v ktorých hlavný hrdina vyhráva pomocou toho, že mláti svojho protivníka, prípadne ho nechá vybuchnúť. (Dieťa takého vzory správania sa napodobňuje.) Chúďatá deťúrence kukajú, ozaj nevedia na čo, a pritom sa stávajú aj závislými na internete. Ak sa potom stretnú s klasickou rozprávkou o princeznej, dobrom deduškovi alebo starenke, o Popolvárovi, v ktorej dobro víťazí nad zlom, nechápu dianie. Nerozumejú, čo je dobro a čo je zlo. Okrem toho sledovanie obrazovky a bavenie sa so smartfónom, s tabletom spôsobuje malému divákovi stenčovanie formujúcej sa mozgovej kôry, a tak smerujúcej k demencii, čo sa stáva až človeku vo vysokom veku – to vedci u detí v posledných výskumoch zistili, no veľa o probléme ešte nesmú publikovať, aby niekomu nekazili miliardové nadnárodné kšefty.
Slovenčina patrí hlavne vďaka svojej gramatike a štylistike k nejednoduchým a pomerne ťažkým jazykom. Je zároveň prejavom a dôkazom vysokej kultúrnosti i myšlienkového bohatstva, akým oplývali naši predkovia. Vďaka tomu sa našej školopovinnej mládeži rozvíjali aj tie mozgové kapacity, ktoré niektoré národy kvôli jednoduchosti svojej materčiny nevyužívali. My sme i preto stáli v rade s tými múdrejšími. Lenže v súčasnosti sa dokonalá znalosť jazyka nevyžaduje ani pri nástupe na vysokú školu. To najzákladnejšie, čo museli ovládať žiaci ešte v časoch Márie Terézie, čiže čítanie, písanie a rátanie, naši maturanti poznajú len povrchne. Skutočný vedomostný „fundament“ absolventi prichádzajúci na univerzity nemajú. Neodniesli si ho ani zo základnej, ani zo strednej školy. Tam učitelia často nemôžu slobodne a tvorivo učiť, preťažuje ich zbytočné papierovanie, nezmyselné pokyny „odborníkov“ z ministerstva a rôzne pokusné experimenty z metodických centier prioritne rozvracajúce klasický školský systém, ktorý bol schopný budovať v dieťati solídne vedomostné základy a učil ho myslieť v súvislostiach. Všetky vzdelávacie inštitúcie sa napokon uspokojili s tým, že majú aspoň nejakých žiakov, a preventívne od nich nič nevyžadujú, aby náhodou neprestúpili na inú školskú ustanovizeň, ináč by škola prišla o financie. Nabehli sme na systém, kde sa učiteľ stáva rukojemníkom žiaka – ak mu nedá známku, akú si jeho zverenec želá, ten odíde na inú školu a pedagóg môže poputovať na úrad práce.
Takto „vzdelaní“ žiaci, mnohí disponujúci iba vedomosťami ako zo slabšej osobitnej školy, potom aj pri malej násobilke používajú kalkulačku a nevedomcom nepodarene opravuje pravopis program nainštalovaný v počítači. Zvyšujú sa počty školákov, ktorí v živote neprečítali žiadnu knihu – nerozumeli by napísanému. (A nik im neprezradí výrok R. W. Emersona, filozofa a mysliteľa, že dobré knihy často nahradia najlepšie univerzity.) Síce dokážu nájsť informácie na internete, ale bez vedomostného základu nie sú schopní vypátrať súvislosti a vsadiť informáciu do kontextu – čiže je pre nich zbytočná. Informatiku sme na školách povýšili na hlavný predmet, hoci sa už dokázalo, že hlavne ona je na príčine znižovania IQ používateľov. (Nemusíš nič vedieť, všetko nájdeš na internete, nemusíš myslieť, treba len klikať. Dotyční zbierajú len údaje a dáta, ale znalosti nemajú žiadne.) Základné a stredné školy v stave, do akého sa nepodarenými reformami dostali, nenaučili žiakov efektívne sa vzdelávať, nedokážu potrebne rozvíjať ich verbálne a analytické schopnosti. Títo väčšinu voľného času strávia vysedávaním na internete a hraním počítačových hier. Športu, ktorý rozvíja nielen fyzické danosti, ale pestuje aj odolnosť pred stresom, vôľové vlastnosti a zdravú súťaživosť, sa vyhýbajú. Rastie nám, ako sa všeobecne konštatuje, už druhá tzv. papierová generácia, hlúpa, psychicky labilná, zásadne hľadajúca cestu ľahšieho odporu a ktorá bez zadýchania sa nevládze vystúpiť po niekoľkých schodoch.
Ak by sa na vysoké školy robili prijímacie skúšky z toho, či uchádzači vedia poriadne čítať, písať a vyjadrovať sa nielen pomocou jednoduchých viet, či vedia aspoň koľko je sedem krát osem, tieto vzdelávacie ustanovizne by zostali skoro prázdne. Ich počet sa za pár rokov strojnásobil a aby sme ich zaplnili, bez prijímacích skúšok berieme 70 percent populačného ročníka – väčšinou takých študentov, ktorí by v časoch skutočne fungujúceho školstva ledva dovŕšili trojročnú učňovku.
Univerzitné inštitúcie stavajú na základoch z piesku. Zaplienili ich povymýšľané odbory síce príťažlivo marketingovo znejúce, ale v normálnej praxi nepotrebné. Svoj zánik majú v sebe už zabudovaný. Nie sú ani trochu zamerané na vedu, iba na „obkecávanie“. Takých sú stovky a absolvujú ich tisícky podvedených študentov. V univerzitných učebných programoch sa neráta s tým, že poslucháčov vysokej školy budú doúčať aj vedomosti, ktoré mali ako samozrejmosť už po skončení „zédéešky“ ovládať.
Už starí Rimania vedeli, že sa treba učiť naspamäť a nahlas. No vďaka tomu, že sa v našom nižšom školstve presadzuje tendencia „nebifľovať sa“, majú študenti často zakrpatené centrá mozgu rozvíjajúce a upevňujúce pamäť a na vysokej škole im robí obrovské problémy osvojovanie vedomostí a verbálna prezentácia. (Skúste sa ich spýtať, či vedia zarecitovať naspamäť nejakú báseň. Budú vás pokladať za trojštvrťového blázna.) Potom už, ako rezultuje filozof a publicista K. P. Liessmann, na štátniciach sledujeme iba powerpointovú prezentáciu, akej by bolo schopné každé dieťa, ktoré sa trochu naučilo zaobchádzať so softvérom. Obyčajná výmena fólií supluje akademický výklad. Substancia prezentácie je prekrytá technikou prezentácie. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia prichádzajú na Slovensku do praxe pologramotní magistri, inžinieri a doktori. Ich bakalárske a diplomové práce sa hmýria pravopisnými aj štylistickými lapsusmi a preštylizovanými textami, ktoré si posťahovali z internetu – je hanbou, že túto biedu vzdelanosti vysoké školy hrdo vešajú na internet. A spoločenská klíma nás presviedča, vraj nám absolventi, ktorí nevedia poriadne písať a čítať a ktorí iba simulujú znalosti týkajúce sa vedy a vzdelania, stačia. Sú z nich absolventi pýšiaci sa nejakými pozbieranými informáciami, ibaže im nerozumejú. Vedomostná úroveň býva u väčšiny z nich skutočne porovnateľná s absolventmi voľakedajšej učňovky bez maturity. Tu je asi namieste citovať klasika: „Najväčším zločinom je dávať hlupákovi vzdelanie.“ My len pripomenieme, že takýto titulom ovenčený jedinec potom blúdi životom ako teliatko so zvoncom.
Naša budúca inteligencia nemá problém chodiť do školy v teplákoch alebo maskáčoch, príležitostne sa opíjať, nechať sa označkovať piercingom ako jalovice alebo kedysi otroci, producírovať sa po ulici so smiešnymi gundžami na ušiach a káblami z nich trčiacimi. Mnohí z nich, keďže si nedokážu ozdobiť ducha, „skrášľujú“ svoje telo stupídnymi tetovačkami. (Ináč, ide o jeden z prejavov primitívnej kultúry, ktorý došiel z pralesa. Normálny rodič asi ťažko zverí svoje dieťa v materskej škôlke učiteľke počmáranej ako šašo, pripomínajúcej ľudožrúta na bojovom chodníku.)
Absorbovaniu vedomostí a ich rozvíjaniu sa študenti vzpierajú, uchyľujú sa k plagiátorstvu, odpisovaniu a podvádzaniu. „Vysoké školy prestávajú byť ostrovmi ducha, na ktorý keď študent vstupuje, dostane chuť vedieť, poznávať a vzdelávať sa – stali sa len agentmi a pomocníkmi v naplňovaní ekonomických a byrokratických záujmov“. Toto Liessmannovo konštatovanie vystihuje súdobé nastavenie väčšiny univerzitného školstva vo svete a my nie sme výnimkou. A navyše na Slovensku spomenutý trend mohutne rozvíjame: bakalárska a diplomová práca sa dá beztrestne kúpiť, titul tak isto. Vlastne tolerujeme trestný čin podvodu, lebo vzdelanie, to, čo si kultúrne národy nadovšetko vážia, u nás rapídne stráca svoju hodnotu. Akoby to nestačilo, slovenčinu ako jazyk vedy rušíme. Vedecké práce, aby v rámci hodnotenia publikačnej činnosti vysokoškolského pedagóga dostali „áčkové“ zaradenie, sa budú musieť písať len v angličtine. Aj tie slovenčinárske, pretože jazyk národa uprostred Európy „nie je hodný“. Slovenčina zostane súca iba na dorozumievanie v maštali, pretože aj pri páse vo fabrikách sa bude hovoriť anglicky. Už ju poriadne neovláda ani väčšina učiteľov. Zahadzujeme ju ako „handru vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly“ (Hviezdoslav). Okrem toho v rámci bagatelizácie jazyka „pokusníci“ presadzujú názor zbytočnosti maturity zo slovenčiny. A vraj i na základných školách treba trivializovať jej vyučovanie – deti sa majú učiť písať len tlačené písmo, zrušia sa pravopisné pravidlá atď. Čiže by ju stačilo ovládať iba na úrovni slabšieho absolventa osobitnej školy. (Teraz by sa mala asi zvolať Bezpečnostná rada štátu, veď tým, ako je už teraz nastavené vyučovanie našej materčiny, je ohrozený jeden z dôkazov existencie národa – tratí sa reč, jej rozvíjanie a používanie, vykape národ.) Veľká časť našej mládeže ovláda cudzí jazyk, ale slovensky nedokáže povedať ďakujem, prosím, prepáčte, nech sa páči, vitajte, dobrý deň, sadnite si…
Školstvo a rodnú reč si vyspelé kultúry naozaj, a nielen verbálne ako my, pestujú. Vedia, že iba vzdelané obyvateľstvo sa dopracuje k vysokej životnej úrovni. Preto sa usilujú, aby ich deti učili len tí najlepší. My sme sa postarali o to, aby dobrí a najlepší z krajiny pod Tatrami odchádzali a radšej sa už nikdy nevracali. Po parlamentných voľbách na Slovensku ministerstvo školstva obyčajne uchmatne strana prezývaná „Národnou strakou“, a tá nemá najmenší problém okrádať vedecké bádanie, deti a mládež. Paradoxom je, že hlavne za jej „bašovania“ zanikli aj periodiká venujúce sa rozvoju materského jazyka. A bohorovne sa nadrapujúci politik, aby vyšiel v ústrety spodine, útočí na učiteľov, lebo majú dva mesiace prázdnin. Ale nedopovie, že keby ich kantor nemal, po pár rokoch skončí v blázinci.
Divadelné scény vo väčších mestách našej krajiny bývali chrámom umenia. Na predstavenia chodilo obecenstvo vyobliekané sviatočnejšie ako do kostola – ženy v elegantných róbach, mužská časť v oblekoch. V súčasnosti sa tak obliekať netreba. Pokojne si na seba navlečte to, čo sa nosí do maštale alebo na brigádu. Lebo výrazy a dianie, ktoré divák na doskách sleduje, je v prípade viacerých predstavení vhodné ozaj pre ošípané. Módne spracovanie klasikov prešpikované verbálnou pornografiou až po nahých účinkujúcich má byť cestou ako prilákať diváka.
Mládež do divadla chodieva zriedkavo – väčšinou v rámci školskej akcie. Po „absolvovaní“ takýchto predstavení ich už do tradičného stánku kultúry nedostanete. A na mladého človeka sa hrnie iná „kultúra“. Ide o tzv. literatúru odpadu, vydávanú vo veľkých nákladoch, plnú vulgarizmov a obscénnosti, ktorá sa dokonca pchá aj do učebníc.
Aj verejnoprávny rozhlas by ste niekedy najradšej vypli, lebo namiesto dobrej populárnej hudby vysiela zavýjanie, nôtenie, bliakanie, „jéjékanie“, rapotanie – väčšinou ide o tzv. pesničky poskladané všelijakými superstaristami, ktorí, podobne ako v rozhlase zamestnaný hudobný redaktor, nemajú šajnu o tom, čo môžeme klasifikovať ako skutočnú melódiu a hudobný nápad. Navyše aj úbohosť textov dokazuje amaterizmus „textára“. I cudzokrajné „vyhukovanie“ v angličtine je obyčajne treťotriednym výberom. Takúto produkciu, „obtýždeň“ opakujúcu sa, sprostredkúvajú dosť zavčasu ráno, kedy sa poslucháči ešte nestihli naraňajkovať, a tak pri napínaní na dávenie nemusí dôjsť k finále. Pritom vlastníme nemálo súčasnej a aj staršej kvalitnej slovenskej populárnej hudobnej produkcie – a to nehovorím o českej, ktorá nám je blízka – no zrejme v branži „vzdelaní“ redaktori ju nepoznajú. Ak by ste sa takého opýtali, či pozná napríklad šansóny a počul o Édith Piaf, pozeral by na vás ako Winnetou na mobil.
Výhľad na krásu prírody pri cestách sme nahradili tisíckami bilbordov. Žiadny štát na svete takéto prznenie svojej krajiny nedopustil. Záľaha reklamy na veľkých tabuliach smrdí ako každá navoňavkovaná zdochlina. Veľké farebné plagáty obsadili hlavne politické strany a politici. Presviedčajú naivných, vraj oni jediní chcú dobro pre Slovensko a nekonečné blaho pre národ. Väčšinou sú to práve tí, ktorí nás od začiatku okrádajú. Nepotrebujú, aby občania múdreli. Pretože takí by žiadali nakradnuté vrátiť a zlodejov posadia do basy.
Poriadne sa im prizrite! Každý s vypleštenými očami, akoby ho práve prepustili z liečenia…
Človek si dá iba hlavu do dlaní a spytuje sa, čo sa to vlastne deje? Prečo sa programovo naordinovanému hlúpnutiu nevzpierame?
Asi mala pravdu nebohá stará mať, keď vyhlasovala, že „sprostosť je tiež darom Božím“.
Len čím sme si ho tak prehojne zaslúžili? Neviete?
Anton Lauček

————————————————————
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránky.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže. Mimochodom, zaznamenali sme už takmer 17 000 vzhliadnutí !!!
Môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
—————————————————–—-

 

Jeden komentár

  1. Štefan Švec 15. mája 2020 Odpovedať

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.