Dobrá kniha pod vianočný stromček…
Predstavujeme knihu od popredných našich humoristov aforistu Milana Kupeckého a karikaturistu Vladimíra Pavlíka
Aforista Milan Kupecký a karikaturista Vladimír Pavlík spojili sily a pripravili výber zo svojej tvorby, v ktorom dominuje téma životného prostredia. V jednom zväzku tak nachádzame písaný i kreslený humor – dva autonómne, pritom vzájomne sa dopĺňajúce autorské cykly. Kniha má podtitul Životné prostredie očami humoristov, ale žiada sa poznamenať, že pojem životné prostredie je tu chápaný v širšom zmysle – ide nielen o ekológiu prírody, ale nepriamo aj o ekológiu duše a celej ľudskej spoločnosti, o ovzdušie, v ktorom žijeme, respektíve musíme žiť. Milan Kupecký (ročník 1943) je známym publicistom a humoristom, zvlášť plodným autorom aforizmov, ktorých vymyslel veru nemálo, potvrdzujú to i dva doterajšie knižné výbery z jeho tvorby: Aforizmy – Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave (2015) a Spoza čiary – Športové aforizmy (2016); mimochodom, v oboch nájdeme ilustrácie Vladimíra Pavlíka, spolupráca tohto autorského tandemu je teda dlhodobá a zjavne i plodná. Napokon, ako je známe, priateľské ovzdušie má tendenciu šíriť sa – oživené humorom a okorenené satirou – priam nekontrolovane. majú svoj pôvab i svojráz. Tvorí kreslené vtipy bez slov, vyznačujúce sa nevtieravým humorom s nádychom jemnej satiry. Okrem kreslenia karikatúr sa venuje aj maľovaniu na plátno a technickému dizajnu. Samozrejme, recenzovaná kniha predstavuje len malý (tematicky ohraničený) výsek z diela oboch autorov. Pavlíkove karikatúry vo viacerých prípadoch poukazujú na kontrast medzi predstavou, želaním či ilúziou a skutočnosťou. Vyplýva z nich, že vytváraním akejsi umelej či virtuálnej reality nezmeníme pravdu. Máme iba jeden svet, jednu planétu, jeden život. Akoby sme si to neuvedomovali. Vytvorili sme civilizáciu vecí, v ktorej vládne mentalita konzumu a hromadenia zbytočností. Aj z ekológie sa stala pre niektorých cesta k zárobku. A tak je namieste otázka: Čo po nás ostane? Hora odpadkov? Karikaturista nepotrebuje slová na to, aby mohol niečo vyjadriť. Pavlíkove „obrázky“ o našom vzťahu k životnému prostrediu neurážajú, neútočia, a predsa s istou naliehavosťou vstupujú do svedomia, vypovedajúc o rozmáhajúcej sa ziskuchtivosti a nekultúrnosti. Kto sa ešte dnes dokáže zastaviť a kochať krásou? Hoci tej krásy – zdá sa – je čoraz menej. Je riešením únik? Budeme hľadať posledné ostrovy záchrany? Textová zložka knihy kladie väčší dôraz na sociálny aspekt. Kupeckého aforizmy sú vyhranené niekedy aj v politickom zmysle: „Toľko nám chýbali za bývalého režimu banány, až sme sa stali banánovou republikou.“ Alebo: „Ako sa máme dobre, dozvieme sa iba z médií.“ A do tretice: „Reči sa hovoria a chlieb sa hádže do kontajnerov!“ Také spojenie je logické, veď spoločensko-politickásituácia má vplyv aj na naše ekologické, prípadne neekologické správanie. Aforista preto môže, v časoch informačného zmätku, napísať: „Lož má vďaka svojim krátkym nohám veľmi dobrú stabilitu.“ A v priamom súvise s ekológiou: „Ak to takto pôjde ďalej, príroda nás nebude lákať, ale ľakať.“ Čo povedať na záver? Po odložení knižky Sme nielen za priateľské ovzdušie! v nás hádam zostane niečo viac než len prchavý pocit. Pohladenie humorom a bodnutie satirou nás môže i poučiť, ako tento aforizmus: „Človek obyčajne hľadá hĺbku, až keď sa ocitne na plytčine.“
Prinášame z nej malú ukážku:
„Karikatúra, aforizmus, proste satira je svojou prapodstatou určená na zosmiešňovanie a kritiku ľudských pokleskov. Odhadujem, že až sa ľudstvu podarí vytvoriť „dokonalý svet”, satira ako taká automaticky zanikne. Predpokladám však, že ak sa niečo také vôbec stane, uplynú milióny rokov a problém dokonalého sveta budú riešiť dosiaľ neexistujúce životaschopne organizmy. Určite to nebudú ľudia. Obsah tejto utlej knižočky autorov – humoristov Milana Kupeckého a Vlada Pavlíka je vysoko aktuálny, tak ako sú aktuálne ochrana a zachovanie životného prostredia. A o to obom autorom ide.
František Mráz, humorista
Hviezdoslav dnes: Ó, pozdravujem vás, vyrúbané lesy, hory! Z tej duše pozdravujem vás…
Som za priateľské ovzdušie. Nie je v ňom smog.
Láska vraj hory prenáša! Aspoň ich nestihneme vyrúbať.
Obdivujem cestárov a hrobárov. Robia denne dieru do sveta.
Ryba smrdí od hlavy. V našich riekach celá.
Ak to takto pôjde ďalej, životné prostredie zaženieme do krajnosti.
Nevravte iba do vzduchu. Ovzdušie je i tak dosť znečistené.
Smog robí divy. Veď už aj zeleň má inú podobu.
Prírodná rezervácia je skvelý nápad. Niečo také sa môže onedlho zísť aj pre ľudí.
Vetranie dnes je vlastne výmenou zápachu v miestnosti za smog z ulice.
Ak to takto pôjde príroda nás nebude lákať, ale lakať.
Satricko – humoristická kniha Tak si tu žijeme
V týchto dňoch uzrela svetlo sveta ďalšia, v poradí už piata publikácia slovenského humoristu Milana Kupeckého. Jej uvádzanie do života (krst) sa uskutočnilo v Palárikove, v Kongresovom centre Poľno SME.
K čitateľovi sa takto dostala do rúk kniha, v ktorej autor publikuje svoje drobné humoristicko-satirické výpovede, reflexie, postrehy zo života, čiže aforizmy. Kniha má názov Tak si tu žijeme.
Krátka recenzia
Nie je ľahké vymyslieť dobrý aforizmus. Počet slov treba obmedziť na minimum a obsah čo najviac zhutniť. Mohlo by sa zdať, že zrýchlená súčasnosť aforizmu praje, ale nie je to celkom tak – pohľad do satirického zrkadla sa mnohým zjavne nepáči…Stojí za povšimnutie, že Milan Kupecký sa nevyhýba sociálno-spoločenským ani vyslovene politickým témam, naopak, sú v jeho aforistickej tvorbe pomerne časté (popri témach športových, ekologických či takzvane komunálnych). A veru je o čom písať! Práve v časoch nie najlepších sa žiada humor a nadhľad. Skúsený aforista si to uvedomuje a preto hovorí: „Kto sa smeje naposledy, smeje sa spravidla sám nad sebou.“ Alebo: „Doteraz som žil z ideálov. Žiaľ, už to ďalej nejde! “Knižka Tak si tu žijeme obsahuje viac než tri stovky aforizmov. Je bohato ilustrovaná obrázkami popredných slovenských karikaturistov (je ich tu zastúpených presne štrnásť). Listujúc v nej sa môžeme zasmiať i zamyslieť nad tým, ako a v akom svete žijeme.
Ako sme „válčili“ za socializmu…Ilustrácie:František Mráz
V prvej časti novej knihy Milana Kupeckého nájdeme svojrázne koncipovaný životopis. Je to vlastne jeho ironické, miestami až sarkastické curriculum vitae. Dopustil sa odvážneho činu, opovážil sa ironizovať samého seba, teda akoby zosmiešňovať vlastnú osobnosť, robiť z nej akúsi osobu z redakčného inventára. Je to až hazardný čin, veď na takéto dobrovoľné zosmiešňovanie číhajú celé čriedy zosmiešňovačov, ktorí potrebujú živé terče, aby v rámci ich porovnávacej analýzy ešte viac, ponad tie ironizované terče, vynikli oni sami a ich kumpáni. Lenže, pravdu povediac, náš Milan si to dnes už môže dovoliť naozaj bez rizika. Vyrástol nám, je už dávnejšie pán Niekto. Je popredným členom slovenskej aforistickej obce, v štáte, ktorý je naozajstnou aforistickou veľmocou. Podaktoré z Milanových aforizmov už zľudoveli (uprednostňujem výraz „zľudovateli“), šíria sa medzi občanmi ako populárne slogany a v Literáriu, v populárnej rubrike Literárneho týždenníka (podnes vychádzajúceho len ako dvojtýždenník, čo je výdobytok „demokracie“), ich nachádzame pravidelne, navyše aj v rámčeku Aforizmus dvojtýždňa! Takže posmeškárov smiech už prechádza, ak týchto podceňovačov už dávno neprešiel, a Milan si môže strieľať sám zo seba koľko chce, kedy chce a kde chce. Nuž a to sa mu zachcelo aj na stránkach tejto jeho najnovšej knihy, ktorej recenziu práve čítate.
Základná škola je preňho výdatné žriedlo spomienkovej „študáckej“ irónie. Sám sa nazýva večným študentom, ibaže nemáme vždy skalnú istotu v tom, čo je ironizovaný fakt a čo je dômyselne zapracovaný vtipný školácky, poškolácky či školnícky aforizmus. Milan tvrdí, že sa o ňom podnes rozprávajú medzi učiteľmi i spolužiakmi bohatierske legendy. Ako o Markovi Twainovi, a to je veru vďačná akvizícia! Priznávam, že niektoré háklivé poznámky by som ja v takejto ironickej memoárovej knihe istotne vynechal, lenže ja som samoľúby egocentrik. Ale Milan, tento do značnej miery londonovský samouk, vie byť voči sebe neľútostne kritický. Ako záškoláctvo a školskú absenciu uvádza vynechanie strednej a vysokej školy, elegantnejšie povedané – gymnázia a nejakej honosnej fakulty, v spisovateľských kruhoch najmä filozofickej. Ďalej objasňuje, ako sa pri hľadaní zamestnania (nie práce!) presunul z ľahkej atletiky na ľahkú múzu, v dôsledku čoho sa odvážne prihlásil na konkurz redaktora s cieľom zapĺňať rubriku Čierna kronika.
Milan netají, že okrem školy života neabsolvoval žiadnu inú školu. Ja na revanš musím priznať, že v tejto škole života bol mimoriadne úspešným žiakom, čo presvedčivo vidno vo všetkých jeho doterajších knihách. Keď robil vysunutého redaktora (hovorilo sa im „vyšinutí“), vedenie redakcie od neho očakávalo výkony hodné politruka – teda zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Zdá sa, že mnohé absurdné príhody stačilo podľa jeho výstrižkov z vtedajších novín ironicky prerozprávať, opatriť ironickým mikrokomentárom. Podal by tak svedectvo o lokálnom úderníctve v absurdných obrazoch. Ako charakteristický postoj Milana Kupeckého k nášmu politickému prechodu z blata do kaluže v novembri 1989 a jeho názorov na kataklizmy banánovo-čučoriedkovej republiky s operetnými matovičovskými prvkami hodno spomenúť vstupnú pasáž do druhej etapy knihy, do prológu s názvom Život je zmena: „V čase tzv. Nežnej som aj ja vyšiel do ulíc. Nie však voliť zmenu, ale zo zvedavosti, pretože ešte dnes mi rezonujú v ušiach slová môjho otca, ktorý povedal: Chlapče, politika je panské huncútstvo. Napokon i bez môjho názoru a želania – veď jedna lastovička leto nerobí – prišlo k zmene. Žiaľ, k horšiemu. Pamätám si, veľa ľudí vtedy vyšlo do ulíc, no mnohí z nich na nej aj zostali, dnes ako bezdomovci a žobráci. A keďže nemám kalašnikov, som iba obyčajný publicista na dôchodku, navyše humorista, tak som siahol po zbrani zvanej satira, čo má síce krátky dostrel i životnosť, lebo mieri príliš nahor, predsa som sa rozhodol , bojovaťʽ tak, že som sa zamýšľal nad neduhmi ľudstva, niekedy aj v spoločnosti priateľov pri pive, ako sa devastuje príroda a životné prostredie, ako človek vynakladá najviac prostriedkov a um na vzájomné zabíjanie sa, a tak som siahol na svoje strelivo, ktoré som vtesnal do krátkych literárnych útvarov, respektíve do humoresiek a aforizmov.“
V druhej časti tejto knihy sa zoznámime s ironizujúcou sekvenciou, v ktorej Milan postupne paroduje rozličné mýty, dogmy, frázy a utopické vízie postupne sa rozkladajúceho deformovaného socializmu kremeľského typu. Autora treba pochváliť, že tu – na rozdiel od záľahy dokonca vysokoškolsky „vzdelaných“ analytikov a prorokov – nemiestne nešermuje pojmom „komunizmus“ a nenavodzuje tak falošnú predstavu, že sme tu žili v komunizme (ako bežne hlásajú rozhlasoví hlásatelia). Veď komunizmus ako spoločensko-ekonomické zriadenie je len fiktívna, nerealizovateľná predstava o beztriednej spoločnosti, v ktorej si každý lebedí a šmakuje nie podľa svojich zásluh, ale rovno podľa svojich potrieb. Presnejšie: chúťok, ktoré by deklaroval ako potreby!
Ale vráťme sa k jednotlivým humoreskám a paródiám tzv. výdobytkov socialistického realizmu, ale aj „výdobytkov“ socialistickej reality. Milan začína Krátkou analógiou vodiča, kde ironizuje dopravné maniere, dopravnú terminológiu i dopravné predpisy. V paródii s postupmi bájky, s názvom Hore je hore, prostredníctvom dialógu včielky a mravca, ironizuje socialistickú životnú morálku, vrátane pracovnej. V texte Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc) sa vysmieva z odľudštenej technológie budúcnosti krajších zajtrajškov, ku ktorej sa už v dnešnom zotročení a opantaní digitalizáciou tak nechutne a nezodpovedne približujeme. Na socialistické rodinkárstvo, ktoré nám bez ujmy, bázne a hany prerástlo do kapitalistického rodinkárstva, si posvietil svojím satirickým reflektorom v texte s názvom Jozefka. V nasledujúcom texte fejtónového charakteru Na úrade nás zasväcuje do únavných byrokratických požiadaviek na prinesenie a predvedenie rôznych nepodstatných až nezmyselných potvrdení v bachratej aktovke div nie z hrošej kože. Toto byrokratické besnenie, prenesené z bývalého deformovaného socializmu do súčasného baskervillského kapitalizmu, priam kypí pri dnešnom vstupovaní do zamestnaneckého pomeru.
V satirickej žalobe s názvom Skoromonológ si autor posťažuje, ako na človeka bleskovo zabúdajú tí povestne „dobrí priatelia“, keď sa onen človek ocitne na dôchodku a vzdá sa všetkých funkcií. V ďalšom texte s názvom Nepríjemné hryzenie satirik medituje o hryzení svedomia a čo s tým podniknúť, keď to hryzenie nahlodáva človeku jeho pokoj i zdravie. Klopať na dvere tunajších ordinácií s tabuľkami v obrovskom písme zobrazenej direktívy NEKLOPAŤ? Vzápätí prechádzame k satire s názvom Nechápavý o kontakte istého obchodného partnera s vedúcim oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. Je to príbeh takrečeno z každodenného života o zázračnom, rozprávkovom prútiku v podobe správne nabitej, tučnej obálky. A v pointe sprvu nechápavý, no po doručení obálky vzorne ústretový vedúci vysloví jasnú, zmysluplnú sentenciu: „Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín.“ Nuž teda tak.
A potom sa ocitneme Pri telefóne, texte založenom na manželských vzťahoch a submisívnych manželoch. Hneď v ďalšom mikropríbehu s názvom Na prednáške, v rečníckom monológu o škodlivosti exhalátov, smogu a iných negatívnych civilizačných faktorov sa stretneme s bežným paradoxom prednáškových podujatí: po informáciách o zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus nasleduje ohlásenie fajčiarskej prestávky. Krátky text Papierik je vytvorený na báze svokrovskej anekdoty a nasledujúca spomienková analýza Ako šťastne som si vydýchol pranieruje a rozpitváva bizarné i absurdné situácie v živote novinárov, vyvolané idiotským lustračným zákonom. Tu som sa okrem iného dozvedel, že každý Milan je tak trochu strelený, čo môže človeku v určitých situáciách poslúžiť ako slušné alibi. Do ironického memoárového prúdu patrí spomienka s názvom Úsmevne po snehovej kalamite o stereotypnom každodennom nasadnutí do rozbehnutého vlaku. Celý tento pelotón vtipných humoreskových a fejtónových textov uzatvára deväťčlenný výber z Milanových aforizmov, spomedzi ktorých spomeniem tento vari najaktuálnejší: „Vznikajú nové politické strany. Opäť si budeme môcť viac sľúbiť.“ A naozajstnou bodkou za celou knihou je minimedailón najdôležitejších údajov o autorovi.
Rád priznávam, že pri čítaní týchto Milanových ironických textov sa mi často vybavovali rôzne úryvky z prečítaných článkov a poznámok (vrátane anekdot) o živote amerického spisovateľa a žurnalistu Marka Twaina (1835–1910), uznávaného tvorcu humoristickej a satirickej prózy, majstra brilantnej irónie. To spoločné, čo má náš autor so spomínaným svetovým velikánom, je práca v redakciách novín i záľuba v ironických postrehoch, bonmotoch a slovohrách. Svojou najnovšou knižkou nám Milan Kupecký dožičil príjemné a zábavné čítanie, vrátane čitateľskej satisfakcie zo spravodlivého satirického výsmechu odsúdenia hodných socialistických dogiem i kapitalistických obludností.
Príspevok z avizovanej knihy
Nevydarený pokus o žart
Stalo sa to v čase, keď sme sa ako redaktori stravovali v spoločnej jedálni spolu s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega redaktor, tiež vysunutý (hovorilo sa nám aj vyšinutí) ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože on sa ponáhľal do služby, ktorú sme my redaktori z vidieka mali raz mesačne a ja som bol na odchode. Teda, mal som možnosť vybrať mu z jedálneho lístka buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky rezeň, nazývaný aj žatevný, bol podobne ako niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. A ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u druhých susedov. A čože neurobí človek, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja mali zhodou okolností aj zmysel pre humor, nuž tak som mu samozrejme opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som sa od neho dozvedel až na druhý deň dopoludnia z jeho rozprávania cez telefón. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi celý prípad podrobne vyrozprával. Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol bravčovej hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam znenávidel, preklínal a nadával vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti. No i napokon tomu celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia vo chvíli, keď mu servírka položila na podnos pred nos, rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať. V tom okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu-vyjsť s pravdou von, alebo čušať a v tichosti nenápadne zobrať rezeň a sadnúť si k jedálnemu stolu. Keďže spočiatku si myslel, že servírka sa zmýlila. Napokon však prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Vydávajúca obedy pri okienku, vidiac ako zostal v pomykove a okúňal sa, ho oslovila: -Viem súdruh Košťány, čo máte na jazyku, a čo asi chcete povedať…nezmýlila som sa…ale vy ste bol jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa to kuchárovi neoplatilo robiť…
Knihy si môžete zakúpiť v kníhkupectve IKAR, alebo priamo objednať aj na adrese – Mail: humorista@milankupecky.eu
Bonus:
AFORIZMY MILANA KUPECKÉHO PUBLIKOVANÉ V SRBSKOM ČASOPISE POLITIKA
Domov / aforizmy / aforizmy / aforizmy / Časopis Šipak / humor / Milan Kupecki / Milan Kupecky / satira / Šipak / sipak.rs /
Milan Kupecký
—————————————————————————————————————-
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, v priebehu roka sme zaznamenali vyše 25 500 vzhliadnutí !!! Okrem toho sme zaradili v Humorikone za ten čas bezmála 1500 príspevkov rôznych humoristických žánrov. Technické zásahy a iné užívacie poplatky a výdavky hradíme zo starobných dôchodkov.
Ak nám chcete pomôcť prežiť, pošlite ľubovoľnú finančnú čiastku na účet nášho občianskeho združenia najlepšie a najjednoduchšie prevodným príkazom.
Číslo účtu je: IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————————————–
