Dnes aktuálne Ján Grešák

Humorista a satirik Ján Grešák sa narodil sa (1953) v Nesluši, okres Kysucké Nové Mesto. Po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy (SVŠ) v Kysuckom Novom Meste, ktorú ukončil maturitou v roku 1972, študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Po jej ukončení (1977) pracoval v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Žiline ako projektant až do roku 1996, kedy nastúpil do štátnej správy na Okresný úrad v Kysuckom Novom Meste, resp. v Čadci, kde pracoval až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti žije a tvorí v Žiline.
Literárnej tvorbe a publicistike sa venuje už od mladosti. Popri poézii a próze píše aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Okrem regionálnych novín (Kysuce, Žilinské noviny a i.) publikoval v periodikách Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Kultúra, TELE plus, Kocúrkovo i v Slovenskom rozhlase.
Doposiaľ vydal knižne zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky o rodnej obci Nesluša Neslušské osady kedysi a dnes (2012) a Dedinka pod Žiarom (2014), knižku príbehov zo života V kvapke rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo smiechom proti hriechom (2017).
V súčasnosti sa s jeho tvorbou možno stretnúť na stránkach časopisov Literárny týždenník, Bumerang, Kultúra, Kocúrkovo, TELE plus, Romboid (sporadicky) a na internete, vrátane nášho satiricko-humoristického HUMORIKONU.

SAMOOBSLUHA

Samoobsluhu na našom sídlisku otvárali presne o šiestej. Podľa otváracích hodín som si mohol nastavovať hodinky. Chodievam tam totiž pravidelne nakupovať na raňajky pečivo a mlieko. Aby som so skromným nákupom bol čím skôr hotový, postavím sa predo dvere samoobsluhy vždy pár minút pred šiestou. Keď usmievavá vedúca odomkne dvere, bývam prvým ranným zákazníkom. Pohotovo uchmatnem košík a takmer poslepiačky si to zamierim k regálu s pečivom a mliekom. Raz-dva hodím nákup do košíka a už som pri pokladnici. Kým ostatní zákazníci ešte len vchádzajú dnu, ja už poklusom trielim do svojho bytu, vo dverách odovzdám nákup manželke, ktorej úlohou je pripraviť deťom raňajky, a ponáhľam sa do práce. Takto to u nás pravidelne chodieva.
Aj dnes sa ponáhľam do samoobsluhy. Stojím predo dvermi prvý. Cez sklo hľadím na osvetlený interiér, sledujem predavačky, ako vykladajú do regálov čerstvý tovar, ako si pripravujú pokladnice, preratúvajú drobné mince, dopíjajú kávičku…
Úchytkom pozriem na hodinky. Je minúta po šiestej, a žiadna neodomkýna. Všetko už majú pripravené, postávajú i posedávajú, veselo debatujú, sú v pohode. Ubehnú ďalšie dve minúty – stále nič. Za mnou stoja rovnako sa náhliaci zákazníci. Zmocňuje sa ma netrpezlivosť. Dnes teda prídem do práce s meškaním. Ktovie, čo na to povie šéf.
Päť minút po šiestej, a nič! Nervozita stúpa, rad za mojím chrbtom sa zväčšuje, už dosahuje niekoľko metrov. Rozpačito sa obzerám dozadu, potom zase pozriem na hodinky. Šesť minút po šiestej, a stále neotvárajú. Čo sa tam vlastne deje? Opäť nazriem cez sklo vo dverách. Predavačky sa zjavne nudia, zívajú, preťahujú si kosti a vyčkávajú. Mladík v značkovom tričku, stojaci hneď za mnou, začal prvý frflať nahlas. Vraj práve teraz, keď má naponáhlo, tie naničhodnice si z ľudí robia dobrý deň. Vysoký elegán s fúzikmi v módne ušitom obleku si obradne vyhrnul rukáv na saku i košeli a pozrel sa na číselník na hodinách. Potom zlostne zasyčal:
„Keby som ja takto robil vo firme, vyrazia ma na hodinu!“
Nato spod saka vytiahol noviny a zahĺbil sa do čítania.
„Veru tak, nevedia si vážiť robotu,“ pridala sa pani, čo držala za ruku dieťa.
„Treba sa sťažovať na obchodnej inšpekcii,“ zapišťala prešedivená starena.
Rad medzitým narástol na dobrých desať metrov a jeho koniec sa začínal zatáčať. Pridávajú sa ďalší a ďalší, zrejme v domnienke, že ide o výpredaj storočia. Päťdesiatnik s pijanskou červenou tvárou a nedbanlivo zapnutou košeľou, z ktorej mu vykúkalo biele pivné brucho, hromžil a klial tak šťavnato, až mu pena striekala z úst. Alkoholové výpary bolo cítiť na diaľku. Kalnými očami poskákal po čakajúcich, zastavil ich na mne a zreval:
„Čo nevykopneš dvere tým trúbam?“
Oblial ma rumenec, pripadal som si ako vodca divokého stáda. Uplynulo desať minút od šiestej hodiny, napätie graduje, vzadu ktosi vrieska, že za všetko môže vláda i parlament a treba ich do jedného postrieľať. Už-už sa z toho všetkého chystám poriadne tresnúť na dvere, nech sa v samoške konečne zobudia, keď z radu vystúpi sympatická staršia pani, podíde ku mne, jemne sa dotkne môjho ramena a zašeptá:
„A skúšali ste tie dvere otvoriť, nie je už náhodou otvorené?“
S týmto som nepočítal. Nervózne siahnem na kľučku a dvere sa otvoria dokorán. Zaliala ma horúčosť.
Užasnutý personál sa s otvorenými ústami díval, ako sa dav na čele so mnou vrhol na košíky a stratil medzi regálmi, akoby šlo o rabovačku.
Samozrejme, do práce som prišiel neskoro. Až tam som zistil, že moje digitálky idú o minútu pozadu…

BANALITKY

O NEVHODNOM SPRÁVANÍ
Správal sa ako utrhnutý z obchodného reťazca.

DISKUSNÁ
Len čo začali diskutovať, hneď si skočili do plešín.

GÓLOVÝ PARADOX
Najviac zaplatili za neplatné góly.

O OCHRANE
Odkedy sa stal neveriacim, aj anjela strážneho vymenil za gorilu.

O VOLEBNOM SMEROVANÍ
Voliči k volebnej urne, zvolení – k válovu.

O POVERČIVOSTI
Črepiny prinášajú šťastie už len teroristom.

USPOKOJIVÁ
Pohrýzol ho pes – ale s rodokmeňom.

O IDEÁLNYCH MIERACH
Štíhly driek a tučné konto.

VYCHÁDZKA

„Pán kapitán, vojak Obuch a vojak Hovjacký, hlásime príchod!“
„Áá, pani mazáci, dobrý večer, z vychádzky, z vychádzky? Predložte vychádzkové knižky, prosím! Vojak Obuch, štvrtá rota, vojak Hovjacký, štvrtá rota. Vychádzka do dvadsiatej druhej hodiny… Výborne, je dvadsaťjeden päťdesiat, čas vychádzky ste dodržali. Ako ste strávili dnešný pekný večer, v akej spoločnosti, no?“
„Boli sme v kine, pán kapitán, čosi sme si zajedli v reštaurácii, poprechádzali sme sa po meste a vraciame sa do kasární.“
„Táák, v kine, v reštaurácii. A dali ste si aj pivečko, však? Aspoň po jednom, mám pravdu?“
„Máte pravdu, pán kapitán, po večeri sme si dali pivo.“
„Určite to neostalo pri jednom pive, dali ste si aspoň po dve alebo aj viac? Je taký krásny večer, po celodennej páľave pivečko chutí ako med. Kvôli jednému sa predsa neoplatí ísť do reštaurácie.“
„Nuž, aby sme boli úprimní, naozaj sme si dali po dve, ale to bolo všetko.“
„A k tomu pivku ste si dali aj po štamperlíku, aspoň po jednom, nie? Sem-tam treba zahustiť.“
„Nie… Naozaj sme vypili len po dve pivá. To nám stačilo.“
„Ale no, nebuďte smiešni, čo ste to za chlapi, mazáci, a vypiť po dve pivá? To hovorte niekomu inému, ja vám na to neskočím. Kedysi som bol takisto radový vojak ako vy, no ani raz sme sa nevracali z reštaurácie, aby sme vypili len pár pív. Vždy bolo aj nejaké to poldeci! Ešte aj teraz si občas hrknem, načo tajiť. A vidíte, dotiahol som to až na kapitána. Zatiaľ… Nič sa nebojte, ja vás nebonznem, len pekne s pravdou von. Koľko ste toho dnes vypili?“
„Teda po štamperlíku koňaku sme si dali, ale len po jednom jedinom, čestné slovo!“
„No vidíte, že to ide. Nadriadení a podriadení si musia navzájom dôverovať. A na mňa, navyše vo funkcii dozorného útvaru, sa môžete stopercentne spoľahnúť. Viem sa vžiť do vašej situácie, aj ja som bol vo vašom veku, neraz sme preliezli kasárenský plot, aby sme uhasili smäd. Veď kto by stále sedel v tej pakárni. Ale štamperlík koňačiku, to mi nijako nesedí. Rozhodne museli byť aspoň dva, veď ste pili spolu, či nie?“
„Spolu, ale viacej sme nevypili, len to, čo tvrdíme. Verte nám, pán kapitán!“
„Pozrite sa, priznanie vám môže len uľahčiť. Nuž, smelo do toho, priznajte sa a máte pokoj.
Posledný raz sa pýtam koľko.“
„Pán kapitán, čestne sa priznávame, že to bolo pár pív a dva veľké koňaky.“
„Vidíte, ste chlapi, mám rád čestných a otvorených ľudí. To si musím zaznamenať! A nenesiete fľaštičku aj do kasární?“
„To teda nie! To by sme naozaj preháňali, pán kapitán.“
„Tak si dajte odchod!“
Ráno si oboch predvolal veliteľ útvaru:
„Vojak Obuch a vojak Hovjacký, ako to, že nie ste v base?!“
„V ba-base? A za čo, nič sme nevykonali…“
„Kapitán Ľuchava napísal záznam, že včera večer ste prišli z vychádzky ožratí ako dve divé svine…“

PŔHĽAVKY

Počtový paradox
Pri vypočítavých ľuďoch sa len ťažko zaobídete bez kalkulačky.

Stravná otázka
Komu dáš psí guláš?

O strategickom základe
Základné sú základne.

Citeľný rozdiel
Chlipník chlípe, smilník smilní.

Citlivé cítenie
Muža kopla múza.

Luza múza
Zviedla muža.

Kritická sebarealizácia
Možnosti mužnosti.

Satira martýra
Aj režim utýra.

Klasika
Slová, slová, Slovák.

Podľa mužnosti
Keď stačí, tak strčí.

Vojenská filantropia
Humanitárne bombardovanie.

(Ne)nápadná zmena
Z antirasistu antirusista.

Devalvačná zdravica
Česť pláci.

Spoločná lož
Súlož.

Stimulačný faktor
Love pri válove.

Dôverná persona
Osobná osoba.

HOSTINA

„Tak na zdraví, hoši!“ núkal prípitkom svojich starých kamarátov, bývalých spolužiakov Imra a Pištu, s neskrývanou radosťou Zdeněk. Usadil ich v noblesnom altánku na kraji záhrady medzi voňavými jabloňami. Ako aperitív vypili myslivekú a s chuťou sa pustili do slepačej polievky, grilovanej kuracinky i pečenej teľacinky s pikantným zeleninovým šalátom. Dobroty zapíjali prvotriednym moravským vínkom.
„A teď vám nabídnu vlastní specialitu“, – poznamenal pyšne hostiteľ a už aj kládol na stôl plnú misu dočervena vypečených voňavých fašírok. „Nechte si chutnat a jezte, kolik zvládnete!“ kričal odchádzajúc do kuchyne.
Imro a Pišta, hoci mali už plné bruchá, okoštovali. Fašírky boli fantastické.
„Čo povieš Pišta, z čoho môžu byť?“ opýtal sa Imro polohlasom.
„Pravdepodobne z králikov“, podotkol Pišta s plnými ústami a obaja sa zahľadeli na neďalekú králikáreň, v ktorej sa cez pletivo mihotali snehobiele králiky. Pochutili si do prasknutia a zasa popíjali vínko. To už v spoločnosti Zdeňka i jeho manželky, ktorí ponúkali a nalievali. Slovenskí hostia popíjali ako bohovia na Olympe. Majstra kuchára si nevedeli vynachváliť.
„Zdenko, prosím ťa, prezraď nám recept na svoju fantastickú špecialitu. Radi ho vyskúšame“, naliehal Pišta pred rozlúčkou. Po tejto nečakanej lichôtke sa Zdeněk víťazoslávne napriamil, navidomoči podrástol, vypäl hruď a s úprimným, nefalšovaným úsmevom vyhlásil: „To byl pejsánek, hoši!“
Ján Grešák

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.