Humorista Ján Grešák, je pôvodom vyštudovaný poľnohospodár. V súčasnosti žije a z tvorí v Žiline. Literárnej tvorbe a publicistike sa venuje už od mladosti. Popri poézii a próze píše aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Okrem regionálnych novín publikoval aj v rôznych renomovaných periodikách ako sú Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Kultúra, TELE plus, Humorikon, ale i na internete a v Slovenskom rozhlase.
Doposiaľ vydal knižne zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky o rodnej obci Nesluša s názvom Neslušské osady kedysi a dnes (2012), Dedinka pod Žiarom (2014), ďalej knižku príbehov zo života s titulkom V kvapke rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo smiechom proti hriechom (2017).
Roháč, ako takmer zabudnuté nevlastné dieťa
Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc pracujúci ľud, sotva ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov, výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč. Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo vtedy, alebo s ňou spolupracovalo, mnoho kvalitných autorov: Viktor Kubal, Klára Jarunková, Milan Vavro, Božena Hajdučíková-Plocháňová, Peter Petiška, Milan Stano, Andrej Mišanek, Milan Kenda, Tomáš Janovic, Peter Gossányi; neskôr Fedor Vico, Vlado Javorský, Ján Heinrich, Ľudo Majer, František Mráz, Ľubo Radena, Ľubomír Kotrha, Vlado Pavlík, Fero Bojničan a mnohí ďalší.
V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na sto tisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj ináč.
Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď zanikol, krátky čas sme sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažili zachrániť v minivydavateľstve H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, bývalými „roháčovcami“, prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou chybou bola pečať bývalého komunistického Tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda; a pod jeho zánik sa podpísala tiež ešte stále pretrvávajúca vlna tzv. demokratizácie a komercializácie.
Vieme, že za dobrý vtip či vo výstižnej karikatúrnej kresbe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý „odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností“, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti.
Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politickému marazmu, v ktorom práve žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej i distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu neudržal. Teraz je nám autorom, aj začínajúcim daný priestor na internetovom HUMORIKONE. Využime ho, nech nezanikne vôbec, veď na rôznych podujatiach a súťažiach organizovaných u nás, na Slovensku sa viac angažujú ú cudzí autori, ako naši. Zdá sa, že pomaly s ubúdajúcimi dnešnými autormi, ktorí sa venujú týmto zánrom, mladí ľudia nebudú pomaly vedieť čo je to aforizmus, epigram esej, poviedka, humoreska…
A ak sa zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira najmä politického podfarbenia sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme… Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný.
Humorista Ján Grešák
Rád sa a vami, priaznivcami Humorikonu podelí s niekoľkými myšlienkami a opäť poslal niečo zo svojej bohatej tvorby
BANALITKY
O NEVHODNOM SPRÁVANÍ
Správal sa ako utrhnutý z obchodného reťazca.
O VOLEBNOM SMEROVANÍ
Voliči k volebnej urne, zvolení – k válovu.
O POVERČIVOSTI
Črepiny prinášajú šťastie už len teroristom.
Štíhly driek a tučné konto.
Aforizmy
Vreckových zlodejov sa ľahko zbavíme tak, že si budeme obliekať šaty bez vreciek.
Dovtedy premieňal vodu na víno, kým neprišla inšpekčná kontrola.
Aj hlúposť je prejavom vyspelosti národa.
Keďže si prestali rozumieť, poslal ju do urnového hája.
Keď je šťastie unavené sadne aj na vola, z ktorého sa ľahko stáva vôl korunovaný.
Manželská žiarlivosť sa rokmi mení na závisť.
Dobrí ľudia sa dostanú do neba. Zlí kamkoľvek.
Usporiadaným životom žil len vďaka tomu, že bol pod papučou.
Hlupák síce neobohatí spoločnosť, no dokáže aspoň pobaviť.
Mysleli si, že im ide v ústrety, zatiaľ čo on išiel proti ním.
Čím väčšia lož, tým viac sa podobá pravde.
Napriek tomu, že všetkých ľudí vyhlásil za hlupákov, nikdy sa nehanbil sa za to, že je človek.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Napríklad zlaté teľa.
Existuje aj vhodnejšie miesto na sedenie, ako je riaditeľské kreslo. Napríklad sedieť na podriadenom.
Nastane vraj taká éra, každý mozog bude mať maséra.
Nechýba vám žiadny svedok, keď je vopred známy výsledok.
Kedysi viseli zbojníci na buku, dnes visia na fejsbuku.
Nie je to Božia vôľa, keď si ľudia zvolia vola.
Ak je to politická sviňa, tá už nebude iná.
Po zoštíhlení štátnej správy, stučneli ministri.
Aj ten najmenej nadaný, okradne štát na dani.
Pravda vždycky zvíťazí vravia obyčajné tí, čo sú napokon víťazi.
Niekto v majej krčme už po prvom pollitríku, robí veľkú politiku.
Nebojím sa, že ma bude hrízť svedomie, keď som zistil že je bezzubé.
Epigramy
Ochranárska
Ochrancovia zvierat
vzbudzujú v nás údiv.
Bude raz aj spolok
na ochranu ľudí?
Mozgoví maséri
Nastala im zlatá éra
– každý mozog má maséra.
Vyšetrovateľská
Nechýbal mu žiadny svedok
– vopred známy bol výsledok.
Zbojnícka
Kedysi viseli
zbojníci na buku.
Dnes už tam nevisia,
visia na fejsbuku.
Kontraproduktívny básnik
Nezbavil sa svojich dlhov.
Písal krátko, no pil dlho.
O zbrojárskych magnátoch
Nehrozia im krachy
– majú pušné prachy.
O volebnom fiasku
Zradili ho kumpáni
v predvolebnej kampani.
Zbožná otázka
Vari je to Božia vôľa,
že si ľudia zvolia vola?
Retrospektívna
Vtedy by ho obšťastnili,
keby všetko zoštátnili.
O nezmeniteľnom fakte
Politická sviňa
nebude už iná.
Daňová
Aj najmenej nadaný
okradne štát na dani.
O nečakanej návšteve
V noci vliezla mu do stanu
emigrantka z Kurdistanu.
O víťazstve pravdy
Pravda vždycky zvíťazí
– vravia všetci víťazi.
Politici pred voľbami
Akí sú len milí oni,
keď ide o milióny!
Krčmový politik
Už po prvom pollitríku
robil veľkú politiku.
O svedomí
Nikdy ho hrýzť nebude
– veď je celkom bezzubé.
Ján Grešák
