Narodil sa v Čičmanoch. Po ukončení štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave pracoval ako projektant – architekt najmä v oblasti urbanizmu a územného plánovania, až pokým nezakotvil v zaslúženom, či nezaslúženom (myslíme na výšku) dôchodku. Od roku 1966 žije v Žiline.
S kresleným začal viac-menej úspešne už ako študent, keď obrázky publikoval v rôznych vtedajších novinách a časopisoch. Najviac však inklinoval ku kreslenému humoru. Neskôr sa presvedčil na vlastnej koži, ako ťažko je autorsky presadiť sa v profesionálnom, vtedy v jedinom celoslovenskom satiricko-humoristickom časopise Roháč, ktorý bol v tom čase týždenníkom. S týmto periodikom spolupracoval od roku 1964 až do jeho nešťastných viacnásobných koncov a sem – tam, hoci je v tomto smere pesimistom, čo sa týka ďalšieho osudu časopisu a zmene na Extra Roháč o poslal sporadicky do redakcie nejaký príspevok (obrázok). Proste, zostal verným „roháčovcom“. Kreslenému humoru sa venuje ako koníčku vo voľnom čase nielen ako autor (hoci dnes pomenej, pretože chýba motivácia, vrátane finančného ocenenia) , ale aj ako zberateľ kníh s týmto zameraním. Zo vzťahu k novinám mu zostala chorobná závislosť – nadmerné denné kupovanie novín a časopisov (proste vzdelaný a sčítaný človek-pozn. red.), čo je čoraz viac-menej neudržateľné nielen pre intelektuálov. A tak si v praxi overuje trhový mechanizmus – za odložené noviny v balíku v hodnote 20 eur dostane v zberných surovinách sumu vystačujúcu na kúpu niekoľkých litrov benzínu.
Ľubomír Radena sa počas svojej bohatej tvorivej činnosti zúčastnil ako autor na viacerých tuzemských i zahraničných výstavách. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1967 v Žiline a ostatnú, spoločnú s kamarátom, tiež žilinským karikaturistom Vlaďom Javorským, v pôsobisku slovenskej zbojníckej legendy, v Terchovej.
Ľubo Radena dnes už ani sám nevie presne povedať, prečo začal kresliť anjelov a čertov, postavičky, ktoré sú veľmi obľúbené u čitateľov a aj vďaka ktorým si mnohí čitatelia kupujú dnešný Bumerang. Možno to prirovnať k futbalovému prostrediu, keď napríklad kedysi, nie tak dávno sa fanúšikovia chodili pozerať „iba“ na hru a góly Adamca, Jokla, či Petráša. Možno Ľubo svoje postavičky stvárnil takýmito „figúrkami“ preto, lebo nevedel vystihnúť dôvernejšie isté osoby a situácie obyčajnou „civilnou“ figúrkou, ak sa to tak dá presnejšie vyjadriť. Je to však jeho rukopis, myšlienka a to sa ráta…
Ako povedal, aj keď neveril, že po prevrate bude už len dobre, predsa len takú „nadúrodu“ marazmu, zla, buriny v medziľudských vzťahoch, podvodníkov s anjelskými tvárami a s vedomím beztrestnosti nepredpokladal. Pritom si zároveň myslí, že humor a satira sú na túto poprevratovú spoločenskú burinu slabým pesticídom. Hoci o erotiku, modelky a modely pre kreslený humor však dnes nie je núdza.
Na záver náš slovenský humorista, prispievateľ, spolupracovník a priateľ Ľubo Radena vyslovil túto myšlienku: “Veľmi si vážim všetkých autorov, vydavateľov a fanúšikov kresleného humoru a držím im palce!“ Prinášame niekoľko obrázkov z jeho tvorby.
