Ako sme „válčili“ za socializmu, no napokon sme predsa len skončili u poviedok a aforizmu
– tak znie titulok mojej poslednej knihy, ktorú hodlám vydať ešte do konca tohto roku. Kniha sa graficky upravuje, kompletizuje a pripravuje do tlače. Jej ilustrátorom je známy slovenský karikaturista František Mráz. Tí, čo majú za sebou takýto vydavateľský počin vedia, že bez sponzorskej podpory to nejde, podobne ako kultúra vôbec. Dovoľujem si predstaviť vám dve časti zo spomínanej knihy, ktorá je mojim posledným dielom. O čom je, to sa v nej dočíta každý, kto bude mať záujem prečítať si ju. Súčasne sa pripravuje aj jej recenzia. Zároveň, nech tieto jej dve časti poslúžia aj ako výzva pre potenciálnych sponzorov, ktorí sú mi ochotní pomôcť aby uzrela svetlo sveta. milan kupecký
Nevydarený pokus o žart
Stalo sa to v čase, keď sa redaktori stravovali v spoločnej jedálni s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega, tiež vysunutý (hovorilo sa nám aj vyšinutí) ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože ja som bol na odchode a on prišiel do služby, ktorú sme my, redaktori z vidieka mali raz mesačne. Teda mal som možnosť vybrať mu buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky, nazývaný aj žatevný rezeň, bol podobne ako niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. Ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u druhých susedov. A čože neurobí človek, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja zhodou okolností mali aj zmysel pre humor, nuž tak som mu opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som sa od neho dozvedel až na druhý deň z jeho rozprávania. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi celý prípad podrobne vyrozprával cez telefón.
Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol bravčovej hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam preklínal a hrešil vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti, no napokon celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia, keď mu servírka položila na podnos rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať, v okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu – vyjsť s pravdou von, alebo čušať a v tichosti sadnúť si k stolu, keďže spočiatku si myslel, že servírka sa pomýlila. Napokon prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Vydávajúca obedy pri okienku, vidiac ho ako zostal v pomykove a okúňal sa, ho oslovila: -Viem súdruh Košťany, čo asi chcete povedať…nezmýlila som sa. Ale vy ste bol jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa ho kuchárovi neoplatilo variť…
Na 1. mája som mohol som ísť aj do hája
Vy starší pamätáte, vždy na 1 mája, v deň sviatku pracujúcich to bola skutočne paráda. Hoci som sa týchto osláv (asi som sa nepokladal za pracujúceho a niesť transparent s nejaký prvomájovým heslom) za 50 vtedy československých korún mi neprináležalo, no i tak som postrehol, že mnohí pracujúci sa ho zbavili, hneď ako manifestujúci pochod zašiel krátko za hlavné námestie okresného sídla, odhodením ho do najbližšieho jarku. Avšak niekoľko riadkovú, relatívne krátku správu som z osláv musel napísať a operatívne zaslať do redakcie. Jej text znel každý rok približne rovnako, menilo sa vždy iba meno nejakého papaláša, ktorým sa vtedy hovorilo krajskí tajomníci. Žartovné na tom bolo, že hoci som občas pochodujúci sprievod, ktorého trasa viedla ulicou, kde som býval, pozeral iba oknom, každý rok som posielal, ten istý text približného znenia: „Oslavy začali vypustením 200 holubov.
Vpredu kráčali pracujúci najväčšieho podniku Elektrosvit s transparentami a hneď za nimi v šatkách kráčali pionieri mávajúci zástavkami vrátane žiakov z umeleckých tried odetých v pestrofarebných krojoch. Po nich sa k sprievodu pridali viaceré hudobné skupiny, ktoré sa prezentovali nielen hudbou, tancom, ale i spevom s melódiou tradičných piesní jednotlivých regiónov, z miest a obcí okresu. Na tribúne, povedľa ktorej sa pohol sprievod mestom stáli stranícki predstavitelia okresu a mesta, vedľa nich zaslúžilí pracujúci a partizáni s ligotajúcimi sa vyznamenaniami pripnutými na slávnostnom odeve a uniformách. V strede tribúny stál takmer v pozore vedúci krajský tajomník. K pochodujúcemu sprievodu sa postupne pridávali lemované alegorické pestrofarebné poľnohospodárske, hasičské a iné motorové vozidlá a vozy s konskými poťahmi. Nedali sa nepostrehnúť ani Zväzarmovci a ďalšie skupiny členov z rôznych spoločenských organizácií. Celým námestím, za pochodu pracujúcich sa ozývala dychová hudba. Bolo to vždy skutočne krásne, až fascinujúce, snáď to možno prirovnať iba k spartakiáde. A v čom je vtip? V tom, že raz sme takto počas osláv boli u mňa doma aj s kamarátmi a spolu sme popíjali nejaký destilát. Krátko pred začatím osláv som si zmyslel, že pokým som ešte triezvy, nadiktujem správu z osláv do redakcie, čo bolo povinnosťou každého vysunutého redaktora z jednotlivých okresov nášho kraja. Proste, nech to mám a sebou. Keď som zavolal telefónom do redakcie službukonajúcej tete Marice (tak sme ju familiárne volali), chudera už nežije, odišla svojim spôsobom ak sa vraví do „umeleckého neba“, tak mi hneď začala dohovárať slovami, ktoré mi ešte dnes znejú v ušiach, hoci odvtedy pretieklo veľa vody Dunajom: -Ty junčisko akýsi, robíš si zo mňa dobrý deň, veď oslavy ešte len začnú o hodinu (myslím, že začiatok prvomájových sláv bol vždy stanovený na deviatu hodinu?!). Ja som jej na to v dobrom opovedal: – Veď to už mám napísané a nadiktoval som jej spomínaný text. A dodal som: – Ak by prišlo k zmene v prípade krajského tajomníka, zavolám! Pretože ak by som to nedajbože zamenil, tak sa môžem z redakcie z fleku pobrať kade ľahšie. To bolo to najdôležitejšie ustrážiť, ostatné platilo vždy to isté. S týmto doslova rovnakým textom som prežil doma v rodinnom kruhu každoročne 1 máj, Sviatok pracujúcich.
(Pokračovanie niekedy nabudúce, ak bude záujem).
Milan Kupecký
