Dnes aktuálne Milan Kupecký

Priviate vetrom

Zmysel pre humor majú nielen humoristi, ale i tí, čo sa zúčastňujú na vládnych politických tlačových besedách.
Keby hlúposť v podobe politických rozhodnutí pominula, humoristi a satirici by zostali bez práce.
Platí najmä v politike. Múdry radu nepotrebuje a hlupák si poradiť nedá.
Súčasná vláda, čo sa týka pomoci vyšla v ústrety aj dôchodcom. Stanovila im čas, kedy môžu nakupovať. Zabudla však dodať, že za čo?
Heslo dňa: Všetko sociálne, štátne a slovenské je nám cudzie.
Proti korupcii sa najvehementnejšie bojuje v médiách.
Čas je najlepší lekár a pritom neberie ani úplatky.
Protekcia vymrela, ale zanechala nám tu veľa nezaopatrených potomkov.
Známostiam hrozí vymretie. Veď na Slovensku už takmer každý každého pozná.
Hlúposť je jediný dar, ktorý nepodlieha závisti ani v parlamente.
Myslenie niektorí štátotvorcovia spoľahlivo nahradzujú sľubmi a rečami.
Máme 150 členný parlament. Nuž čo, viac hláv, viac mudrovania!
Deravé zuby bolia. O hlavách niektorých politikov sa to nemôže povedať.
Mýliť sa je ľudské! No nemalo by to byť ospravedlnením rozhodnutí vládnych ministrov a štátnych tajomníkov.
Múdrejší ustúpi! Alebo teraz počas karantény sa háda z väčšej vzdialenosti.
Upozornenie pre politických televíznych diskutérov: Opakovanie je matkou múdrosti. Nie však pri opakovaní hlúpostí.
Tí politickí činitelia by nemali mať osobnú ochranku, ktorých občas napadne dobrá myšlienka!
Ostrou kritikou nepochodíte u tupca!
Múdry nik z neba nespadol, pretože zhora sa obyčajne padá na hlavu.
Transplantácia mozgu je možná, na rozdiel od transplantácie rozumu.
Reklama: Načo je nám Európska únia? Ozaj, načo? Keď najistejšia opora je držať sa vlastného rozumu.
Smiešnejšie ako humor sú honoráre zaň.
Žiť plným životom sa nedá s prázdnymi vreckami.
Lepšie ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Zranenia futbalistov nie sú najboľavejším miestom v našom futbale.
Špáradlá nepomôžu ak máte niekoho plné zuby.
Pochvala dnes neplatí medzi valuty.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Ako Homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi. Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.
Ubúda tých, čo si za naše devalvované euro dajú aj koleno vŕtať.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí, sme veľmi čistotný národ.
Nezaprel v sebe šachistu. Keď ho ponúkli fľašou slivovice, ukázal že má dobrý ťah.
Pozmenené porekadlo. Ktorý politik šteká, nehryzie!
Cenové relácie sú často zaujímavejšie, ako rozhlasové.
Charakteristika našej sociálnej politiky: Veľké oká na sociálnej sieti malé na povrchu polievky.
Odvtedy, čo sme sa otvorili Európe, mám prázdnu chladničku.
Všade vo svete kraľuje futbal, u nás bieda.
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov, ako tunelov.
Vedel pochlebovať, hoci často nemal ani na chleba.
Vieme čo bude o 30 rokov, no nevieme čo bude zajtra.
Pre niektorých podnikateľov je oveľa ľahšie viesť motorové vozidlo, ako firmu.
Niektorí ľudia aj bez horolezeckého kurzu dokáže liezť na nervy.

 SKOROMONOLÓG

–Alfréd! – vieš na čo som si spomenul? – oslovila ma manželka Arana počas karanténneho ničnerobenia, keď sme obedovali, jednoducho v čase, ktorému u nás hovoríme familiárne chvíľka poézie –Chcem ti povedať, že som si všimla, že v ostatnom čase na teba priatelia akosi zabúdajú… — To vieš! – chcem sa ohradiť, ona však pokračuje nepúšťajúc ma k slovu: — Veľká noc je pred nami a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, jediný pozdrav a to nielen zo zahraničia, ale ani z tuzemska…– Dobre, lenže, – snažím sa prerušiť jej monológ no nedarí sa mi. — Vydrž ešte nech to dopoviem, – pokračuje moja nežná polovička: — Je to prvý raz, čo pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol prežiť spoločne dovolenku… – –Dobre, lenže,… — Aké lenže ? – zvyšuje obrátky manželka a pokračuje… – bolo leto a predseda družstva nikdy na nás nezabudol a zaslal po svojom šoférovi debničku melónov… A ty si koľkým že, ako protislužbu, vybavil zasa ich problémy. Tomu syna protekčne na vysokú, inému zasa najvýhodnejší investičný privatizačný fond, nehovoriac už o protekciách na holandských dražbách počas veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či príliš neriskuješ. A to más za to odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?! — Ach, drahá, predsa ma len nechaj dohovoriť…A čože ty máš sklerózu, alebo si sa načisto pomiatla? Nevieš, že už som dva mesiace na dôchodku a vzdal som sa všetkých funkcií…A navyše šarapatí všade koronavírus…

NEPRÍJEMNÉ HRYZENIE

Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najlepší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám. Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Žeby blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva (ako bezdomovec na zvyškoch jedla), na malinovom liste. Je to iný pocit. Ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, napríklad počas komunálnych, či parlamentných volieb, keď koná nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu…prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to teda môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, ja hlupák, už to mám! Už mi to pomaly nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Či k chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce… Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta.

Nechápavý

Vedúci oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. mi ako obchodnému partnerovi dlho nevedel porozumieť. V jeho očiach som vyzeral ako obyčajná radová stránka, ktoré zažil v časoch totality ako vedúci nomenklatúrny káder podniku neúrekom. Nech som hovoril Piovarčimu čokoľvek, len krútil očami, pregĺgal sliny a mykal plecami. Keď som ho navštívil, vždy som sa presne vyjadril, čo v rámci legislatívy od neho potrebujem. Stačilo, aby mi dal príslušný formulár, na ktorom by sa naša spoločnosť mohla oficiálne uchádzať o príslušný tender. Keby mi žiadosť podal, tým by bola z jeho strany moja požiadavka splnená. On nie a nie ma pochopiť. Hľadel na strop, potom na palmu v kvetináči, na oblok…Pri vysvetľovaní som si občas pomáhal aj rukami a nohami, on však nie a nie mi porozumieť. — Priateľko, takýchto stránok ja tu mám denne celé desiatky. Ide mi hlava prasknúť. Nehovoriac o tých, ktorí prídu s požiadavkou vybaviť si certifikát. Takmer sa môžem zblázniť, pochopte,- horekoval a ušubranou vreckovkou si utieral čelo. — Moja požiadavka je len maličkosť, – prosíkal som. — To môže každý… – ďalej nedopovedal. Šetril si slová. Všetky moje gestikulácie, zvyšovanie a znižovanie hlasu až na brumendo, boli márne. Už-už som chcel rezignovať, ale čosi ma pomklo konať. Vo vrecku som mal pripravenú obálku s tým, že ak by bolo treba…Tá chvíľka napokon prišla. Pravou rukou som siahol do vrecka môjho saka. Piovarči sa zalizol. Vybral som obálku a posunul ju šikovne popod nos vedúceho tak, aby tento výsostný akt bol najmenej nápadný. Aby to vyzeralo, že nič sa nedeje. Piovarčimu naskočil nastrojený úsmev. Ihneď sa mu vyjasnilo. Pochopil, múdra hlava. V očiach sa mu dodatočne zaiskrilo ako žiara na vianočnej prskavke. –Konečne, že ste pochopili,- zašvitoril ako nežná krásavica, – veď aj mám nadriadených, dodal…O podsunutej obálke však nepadlo ani slovko. — Pán vedúci, to ste mohli hneď povedať, – namietal som. – Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín. Niektorým stačí aj nafta. No vidíte, bez pohonných hmôt sa vám auto nepohne,- nabádal, ako keby sa ospravedlňoval. Neviem, či mu mám povedať, že dolu brehom pôjde samospádom každé auto, keď ho posotíme. Aj stará barabizňa. — Viem, čo si myslíte,- poznamenal, ako keby čítal moje myšlienky. –Tu ale niet nijakého brehu,- dodal. Bodaj ho, vravím si, myšlienky čítať vie, nie je škoda, že má len takú malú funkciu?

Milan Kupecký

——————————————————————————————————————————————
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránky.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.
Môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
——————————————————————————————————————————————-