Dnes aktuálne Milan Kupecký slovenský humorista a publicista

Pripomíname si v týchto dňoch velikána slovenskej kultúry majstra Viktora Kubala

Apríl má okrem iných prívlastkov aj Mesiac humoru

Viktor Kubal, slovenský výtvarník, karikaturista, scenárista a filmový režisér, bol zakladateľom slovenského animovaného filmu a súčasne i spoluzakladateľom známeho satiricko – humoristického týždenníka Roháč. Narodil sa 20. marca 1923 v Svätom Jure, zomrel 24. apríla 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Je pochovaný na Martinskom cintoríne. Od jeho smrti uplynulo 25 rokov a v tomto roku (2022) by sa bol dožil 99 rokov. Jeho štýl tvorby je charakteristický skratkovitou kresbou, humorom a premyslenou dramatizáciou príbehov. Je autorom mnohých animovaných filmov, ktoré získali viaceré zahraničné ocenenia. Herecky sa uplatnil vo filme Dávajte si pozor! O majstrovi Viktorovi Kubalovi vyšla vo vydavateľstva Mladé letá v roku 1964 jedna z prvých kníh. Obsahuje veľa z obdobia života a tvorby tohto ojedinelého slovenského umelca a má priliehavý názov Vaša Dita, ktorej názov niesla aj jeho dlhoročná pravidelná rubrika. Dita bola roháčovskou kmeňovou postavičkou, podobne ako Schekov Jožinko (Jozef Babušek) alebo Plocháňovej Bill a Mary. A keďže kniha bola určená deťom od 9 rokov, je to výber z kresieb a textov, ktoré sú vhodné pre túto vekovú kategóriu. Pravda, Viktor Kubal nemusel priveľmi cenzurovať sám seba, pretože jeho humor bol napájaný detským videním, bol mierne detinský v tom najlepšom zmysle slova, detsko – radostný. Štruktúra knihy je taká, že na ľavej strane sú krátke textíky s ilustračnými kresbičkami a na pravej jeden strip, väčšinou so štyrmi fázami jedného deja. Kubal čerpá zo života súčasnej rodiny, zo vzťahov medzi rodičmi a deťmi, ale spod jednoduchých postrehov preráža kolorit doby, napríklad z tohto zápisu: „Mamička išla kúpiť olej. Nekúpila, lebo ho mali dosť.“ Dnešnej generácii môže byť táto satira vzdialená, pretože pomenuváva dobu, keď sa nekupovalo to, čo sme potrebovali, ale to, čo bolo práve dostať. Niektoré texty si vyžadujú ilustráciu, iné obstoja ako vtipný výrok alebo bonmot: „Dostala som štyri jednotky naraz, dokonca už aj spočítané.“ Kubalovská linka, zdanlivo spontánna, nakreslená bez opravovania jedným ťahom, vošla do povedomia celých generácií čitateľov. Stala sa ornamentom vizuálnej kultúry 20. storočia, tak ako kresba Martina Benku. Vraví sa, že humor je skutočne soľou života! Tento výrok je vhodné si pripomenúť najmä v apríli, ktorý je okrem iných sviatkov aj sviatkom humoru. Zároveň si treba uctiť aj jeho pamiatku úmrtia, ktoré každoročne pripadá na deň 24. apríla.

„Humor, podobne ako smiech sú dôležitým spojivom medzi ľuďmi.“ Aj toto je jeden z mnohých výrokov majstra Viktora Kubala, na ktorého stále nielen satiricko – humoristická obec s úctou spomína. Majster Viktor Kubal, ako ho kultúrna verejnosť vníma, bol velikánom slovenského humoru a satiry a tiež priekopníkom slovenského animovaného filmu tej doby. Patril, okrem iného, medzi pravidelných autorov, tvorcov i spoluzakladateľov bývalého satiricko – humoristického časopisu Roháč. Bol umelcom s veľkým „U“, po ktorom zostala hlboká autorská stopa, stopa tvorcu. Nielen ako satirika, karikaturistu, ale i človeka, ktorého navyše zdobili morálne i ľudské atribúty. Tento slovenský umelec, skutočná celebrita, bol aj ako autor animovaného filmu (najznámejší z nich Zbojník Jurko a Krvavá pani) svojou tvorbou prínosom do slovenskej klenotnice. V časopise jeho doby, v známom slovenskom Roháči bežal nepretržite, týždeň čo týždeň – 36 rokov (!) mnohým ešte aj dnes v pamäti rezonujúci kreslený seriál Vaša Dita, vhodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Boli to však aj ďalšie seriály, ako – Marcipánová rozprávka, Cvik a Cvak, Janko Hraško, Puf a Muf, či Panák z križovatky, ktoré boli paralelne publikované v Roháči. Nakreslil nespočetne humorných i satirických obrázkov (ale i textu), ktorými týždeň čo týždeň obveseľovali čitateľov obľúbeného slovenského časopisu, ale i mnohých ďalších slovenských periodík.

Zo spomienok na majstra Kubala, z pera autora tohto príspevku Milana Kupeckého

Moje spomienky ako humoristu sú na majstra Viktora Kubala stále živé. Bol som jeho vyznávačom i obdivovateľom zároveň, vrátane jeho tvorby. Spomienky na neho budú vo mne rezonovať do konca života. Som rád, že patrím medzi tých, ktorí mali možnosť aspoň občas sa s ním stretnúť. Bol to veľký, myšlienkovo a intelektuálne bohatý, hlboko veriaci človek.
Stretnutia s ním boli pre mňa nielen obohatením ale i nevšedným zážitkom. Osobne v redakcii Nového Roháča, na Teslovej ulici v Bratislave, kam pravidelne nosil obrázky – karikatúry, svoje malé umelecké dielka. Utkvelo mi v pamäti, ako často (s jeho typickým a príslovečným úsmevom na perách a s dávkou irónie), už pri vstupe do dverí sa spýtal: – Ešte vychádzame? Podobne ako všetci humoristi, vrátane nás v redakcii, i on intenzívne prežíval problémy, ktoré vydávanie tohto periodika sprevádzali, až do jeho zániku. Majster Kubal, tak ako sa zračilo aj z jeho humorne ladených obrázkov, mal vždy dobrú náladu sprevádzanú šibalským úsmevom. Bol tiež dobrým rozprávačom zážitkov pre vďačných poslucháčov. Pamätám si na jednu z jeho príhod… Vraj, keď raz išiel po ulici, zrazu zazrel v zrkadle skleného výkladu človeka, ktorý mu bol veľmi nesympatický. No, keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to vlastne on sám.
Nasledoval srdečný smiech. Aj taký bol majster Viktor Kubal. Táto príhoda svedčí o jeho schopnosti sebairónie, nadhľadu a duchaplnosti. Mal vrodenú skromnosť, a preto sa za žiadnu „celebritu“ nepokladal, navyše bol vlastencom, človekom s národným cítením.
Po skone tohto velikána, umelca svojej doby a času, v ktorom žil a tvoril, zostalo doteraz veľké vákuum, ktoré stále v satiricko – umeleckom prejave a tvorbe výrazne na Slovensku cítiť. Je to absencia ducha a vtipnej myšlienky, trefnej satiry veľkého formátu, druhu umenia, ktoré prezentoval. Aj na tom našom malom Slovensku vyrástlo vždy veľa umeleckých osobností, no dovolím si tvrdiť, že majster Kubal, o ten pomyselný kúsok nad ostatnými vyčnieval.

Majster Kubal v roku 1943 ukončil Vyššiu školu staviteľskú, potom študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.

Krátke priblíženie prierezu jeho umeleckej tvorby

Kreslený humor a satiru na Slovensku po roku 1945 je možné si iba veľmi ťažko predstaviť bez karikaturistu Viktora Kubala. Už v 50. rokoch sa jeho výtvarný prejav vyhranil do pôsobivej kresbovej skratky, ktorá bola pre autora prostriedkom bezprostrednej realizácie vtipného nápadu. Ako sa vyjadrili o ňom naslovovzatí odborníci, pre Viktora Kubala bolo typické, že už v prvej predstave nachádzal obrazné riešenia v ľahkej náčrtkovitej kresbe ceruzkou. Definitívnu podobu dostávala karikatúra prekresleným perom- tušom. Za predpokladu, že obrazné riešenie vždy autora uspokojilo. Kubalova zámerne neštylizovaná kresbová linka priamo ozrejmovala satirickú myšlienku, niekedy vyjadrenú aj sprievodným textom. A svojou skratkovitosťou a zrozumiteľným jazykom vytvárala podmienky na nadviazanie okamžitého kontaktu, dialógu medzi obrazom a divákom, v roháčovskom prípade čitateľom. Viktorovi Kubalovi išlo vždy o obsah, o humornú či satiricky vyhrotenú myšlienku vypovedanú najjednoduchšími prostriedkami kresby. Za jej formovou jednoduchosťou, akoby „remeselnou nenáročnosťou“ a kompozičnou prehľadnosťou sa skrývalo hlboké pochopenie udalostí a ich interpretácia cez humorné obrazové nápady smerujúce niekedy ku kriticko – satirickému obsahu. Jeho humorné figúrky a výjavy, často komponované v cyklickom deji svojsky depatetizovali a zľudšťovali zlo, hlúposť a základné spoločenské nešváry. Kresba umelecky, úzko korešpondovala s myšlienkou. Sám Viktor Kubal svoje práce pokladal za publicistické, novinárske – a tak ich aj robil. Vždy nakreslil aktuálny obrázok, ako napríklad iný novinár napíše článok a zanesie, či odošle do redakcie, čím učiní zadosť svojmu novinárskemu remeslu, či povolaniu, čo má všeobecnú platnosť.

Zaujímavá a bohatá je aj jeho filmová tvorba. Viktor Kubal bol nielen zakladateľom slovenského animovaného filmu, ale aj jedným z významných predstaviteľov svetového animovaného filmu v tej dobe. Bol nielen autorom výtvarných a animovaných návrhov, ale aj autorom námetu, scenárov i režisérom. Avšak v porovnaní s vtedajšou zahraničnou technikou spracovania boli takéto realizačné aktivity v našich podmienkach priam heroické, neskutočné a obdivuhodné. Autor bol pritom zároveň aj kameramanom, ba dokonca i strihačom filmu. Boli to v porovnaní s dneškom relatívne primitívne podmienky. Ak zalistujeme v archívnych dokumentoch, dozvieme sa okrem iného, že Viktor Kubal svoje prvé pokusy kreslil tušom na filmový pás už ako dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu, v škole Umeleckých remesiel v Bratislave. Svoje prvé animované filmy, ako Studňa lásky, Únos, Tajomný dedo, natočil vo vtedajšej spoločnosti Školfilm, predtým ako začal pracovať v bratislavskom štúdiu animovaného filmu. Tu vyrobil niekoľko zaujímavých seriálov, ako napríklad O Jankovi Hraškovi, paralelne v Roháči uverejňovaná seriálová Dita, ďalej cyklus rozprávkových večerníčkov, ako Panák z križovatky, Puf a Muf, až sa dopracoval k tvorbe a realizácii, pamätníkom ešte dnes dobre známych celovečerných animovaným filmov Zbojník Jurko a Krvavá pani. Ako režisér a animátor vytvoril bezmála 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z ktorých mnohé získali významné domáce i zahraničné ocenenia.

Čierny a biely kocúr Puf a Muf sa stali hviezdami čiernobieleho filmu v roku 1969. Legendárnou sa stala aj kreslená postavička zbojníka Jurka, ktorý bol inšpirovaný Jánošíkom. Animovaný film Krvavá pani čerpal zase inšpiráciu z historickej postavy – grófky Alžbety Bátoriovej z Čachtíc. Majster Viktor Kubal svojou každodennou tvorbou vyše štyri desaťročia dokazoval, že humor a satira sú prepotrebné veci pre ľudí, podobne ako chlieb a smiech, ktoré boli podľa neho najkratšou vzdialenosťou medzi ľuďmi.

V našom „roháčovskom“ archíve internetového HUMORIKONU sme našli aj jeden z jeho posledných autentických rozhovorov, ktorý prinášame:

Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?
– Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát takú figúrku. Tak som im dal návod a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to obtiahnite. A je to!
Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike dali meno svojej postavičke práve Dita?
– Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá pieseň o Bernadette, o francúzskom dieťati. Vtedy sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme jej dať meno Bernadetta. Ale prišiel na návštevu švagor a ten chcel Ditu.
Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?
– Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký. Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať. Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia „Kto sa pochváli, má pochválené, kto pohaní má pohanené“. Pritom nechcem nič zľahčovať. Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej stránky. Napríklad…ako som rád, že nemám auto, pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti. A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami. Skúste napríklad všade, kam prídete rozosievať optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň pokúsiť naladiť pozitívne.
Viete po kom ste zdedili talent?
– Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky. Boli učiteľky a v tom čase učiteľ musel vedieť takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa narodila v Budapešti, boli jej bratia výtvarníci aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola sestra Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa týka humoru, mal som napríklad brata advokáta, ktorý tiež bral život s humorom. Rozviedol s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral to svojim spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec. Záleží z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu na to hľadíte.
A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita…Ako to vnímate?
– Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som tiež prežil vojnu a nevedeli sme čo a ako bude. Vždy som sa však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb, maslo, nuž zdražel, nejako to prežijeme. Viete, keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad od miesta kde sú problémy, už sa mu veci zdajú inakšie, ľahšie jednoduchejšie a možno je už aj po probléme. Prípadne časom sa zdajú až malicherné a človek sa nad nimi neraz povznesie, ba i pousmeje. Čas je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí: ak nejde o život, nejde vlastne o nič…

Pripravil: Milan Kupecký