DNES AKTUÁLNE PAVOL DINKA, SLOVENSKÝ SPISOVATEĽ, AUTOR LITERATÚRY FAKTU, PUBLICISTA, NOVINÁR, REDAKTOR, POLITOLÓG, MEDIÁLNY ANALYTIK A PREKLADATEĽ

Nielen ten, kto inklinuje k humoru, respektíve má preň zmysel, ale i stály čitateľ Humorikonu iste časom nadobudol dojem, že sa v ňom prezentujú najlepší súčasní humoristi a satirici. Proste slovenská autorská profesionálna špička. Jedni z tých, čo asi tento fakt nepostrehli, sú asi pracovníci ministerstva kultúry, ktorí by mali všetky doterajšie príspevky Humorikonu uložiť do pokladnice slovenskej kultúry, aby po eventuálnom „zmiznutí“ Slovenska z mapy aspoň niečo z tejto oblasti kultúrneho bohatstva po ňom zostalo, prinajmenšom pre históriu a jej protagonistov.

Krátke curriculum vitae

Pavol Dinka, RSDr. (Rerum Socialum Doctor), spisovateľ, autor literatúry faktu, publicista, novinár, redaktor, politológ, mediálny analytik a prekladateľ, sa narodil 29. novembra 1942 v Skalici, kde aj vyrastal. V rodnom meste vychodil základnú školu (1957), Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu s maturitou (1960) a v Bratislave Strednú priemyselnú školu stavebnú s maturitou (1962). Absolvoval odbor politológia na Vysokej škole politickej v Bratislave (1980), polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika (1992, viaceré redakcie).
Pracoval ako redaktor denníka Hlas ľudu, kde sa venoval kultúre, umeniu a regionálnym dejinám západného Slovenska (1968 – 2004), neskôr sa stal jeho šéfredaktorom (od roku 1990). Bol vedúcim kancelárie ministra kultúry na Ministerstve kultúry SR (1994 – 1998), potom bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval vo firme Slovakopress Bratislava (2001 – 2004), odkiaľ odišiel do dôchodku (2004). Bol členom Rady pre vysielanie a retransmisiu SR (2009 – 2015), zároveň pôsobil ako publicista v slobodnom povolaní. V 2. polroku 2013 bol poverený zostavovaním Literárneho týždenníka (LT), časopisu Spolku slovenských spisovateľov, potom pôsobil v jeho redakcii ako redakčný spolupracovník pre oblasť kultúry, umenia, sociálno-ekonomickú oblasť a médiá (2014 a 2015). V súčasnosti pôsobí ako šéfredaktor Literárneho týždenníka (od 1. 1. 2016) a súbežne aj ako riaditeľ n. o. Kultúrno-literárna akadémia (od 1. 1. 2017), ktorá je vydavateľom Literárneho týždenníka. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia (od roku 2006).
Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a regionálnej kultúre a dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej publicistike sa osobitne zameriava na metódy mediálnych manipulácií a otázky etiky v elektronických médiách, pritom využíva aj svoje poznatky z práce v Rade pre vysielanie a transmisiu, ktorá dohliada na dodržiavanie zákona a etiky slovenskými elektronickými médiami.
Je členom Spolku slovenských spisovateľov, bol podpredsedom SSS pre média (2013 – 2017), v súčasnosti je podpredsedom SSS pre mediálnu sféru a majetkovoprávne záležitosti SSS a členom Predstavenstva SSS, je aj členom Slovenského centra PEN.
Čo sa týka pôvodnej tvorby je autorom nespočetného množstva príspevkov v rámci literatúry faktu, z ktorých viacero realizoval v elektronickej podobe (CD, DVD, VIDEO) a venuje sa tiež editorskej a prekladateľskej činnosti.

Fejtón

Rekreačný poukaz

Som fejtonista, usilujem sa vydolovať z tohto smutného sveta aj niečo veselšie, optimistickejšie a najmä satirické, lenže zatiaľ nijaká ozvena, rezonancia, kolegovia mlčia, prinajlepšom sa potuteľne usmievajú, čitatelia nereagujú. Vlastne ani neviem, na čom som…Iba ak by som vzal do úvahy názor a potľapkanie po pleci od Milana Kupeckého, šéfredaktora internetového časopisu Humorikon, napokon, ten sa vyzná („ Radi Vaše fejtóny v redakcii privítame“). Aspoň jedna povzbudivá iskierka, inak som chcel už rezignovať…Navyše…predstavte si – včera sa stal zázrak – ozval sa mi výpravca Bonifác Motúzik, údajne ho zaujala moja ostatná humoreska Smútiaci výpravca, poslal mi preto na potechu duše príbeh, ktorý zažil spolu s kolegom, ďalším výpravcom Servácom Konôpkom. Predostieram vám ho v plnom znení:

BONIFÁC: Pozri, Servácko, o chvíľu ti príde vlak…Veľmi nám budeš na železničnej stanici chýbať. Celé tri týždne! Čo si len bez teba počneme v dopravnej kancelárii?! A najmä bez melodického zvuku tvojej píšťalky…
SERVÁC: Prepáč, Bonifácko, že odchádzam. Nechcel by si ísť namiesto mňa? Ešte je čas, prepáč…
BONIFÁC: Len sa toľko neospravedlňuj, ideš predsa na rekreáciu. Rekreačný preukaz si dostal za odmenu od samého ministra. Svedomito si plníš povinnosti, nefrfleš, nenadávaš, pokorne na všetko prikyvuješ. Zaslúžiš si to. Oddýchneš si, nadýchaš sa čerstvého vzduchu, zotavíš sa… Vieš, že je to krásny pocit vypravovať vlak, v ktorom cestuje môj najlepší kamarát…
SERVÁC: Zveličuješ, Bonifácko, nezaslúžim si to, ty si lepší, pracovitejší…
BONIFÁC: Kdeže, kamoško! Len si spomeň, ako si rezolútne vystúpil proti rušňovodičom, keď chceli štrajkovať . Šéfinkovia ťa vtedy dávali za vzor. Boli sme na teba všetci hrdí. Len pekne choď, budem na teba stále myslieť. Aha, tu máš moje guľôčkové pero. Píš! Každý deň! Aby som bol o všetkom informovaný.
SERVÁC: Neviem, Bonifácko, či je poukaz v tých najsprávnejších rukách…
BONIFÁC: Pravdaže je. Nad takými hlúposťami ani nerozmýšľaj. Lebo zmeškáš…
SERVÁC: Predsa len, Bonifácko, je to spravodlivé?
BONIFÁC: Samozrejme! Keď si predstavím, s akou nonšalantnosťou a horúcimi pozdravmi si vypravil na Ukrajinu zbrojný vlak, vôbec o tom nepochybujem. Písali o tom aj v médiách, stala sa z teba hviezda.
SERVÁC: Mám teda ísť?
BONIFÁC: Musíš! Ministrovi to nemôžeš predsa urobiť. Uvedom si, že poukaz zaplatil z vlastného vrecka…
SERVÁC: Presvedčil si ma, Bonifácko. Pôjdem… Počkaj, keď ty mne pero, ja tebe tento hrebeň. Češ sa a pamätaj…!
BONIFÁC: Vďaka! Najradšej by som sa rozplakal. Čo by som ti… Na… tieto hodinky. Pozeraj na ručičky a nezabúdaj.
SERVÁC: Ozaj sa nehneváš? Nie? To sa mi uľavilo. Aj ja ti niečo dám… tieto vreckové hodinky ti úplne nahradia náš grafikon.
BONIFÁC: Vieš čo, Servácko, ber si moju píšťalku! Pískaj si a pamätaj!
SERVÁC: Aj ty ber! Kravatu! Hľa, celkom novučičká, moderná… Nos ju a nezabúdaj!
BONIFÁC: Ďakujem… ďakujem, priateľ môj! Tu máš výpravcovskú lopatku, aspoň budeš stále myslieť na svoju profesiu a kolegov.
SERVÁC: Oj, aký si milý, Bonifácko. Páči sa ti môj klobúk? Áno? Je tvoj. Stál 300 eur.
BONIFÁC: Ó, taká paráda, ďakujem, Servácko! Čo by som ti… Aha, už to mám… vezmi si moju výpravcovskú čiapku, tá tvoja je už značne obnosená.
SERVÁC: Bonifácko, ty máš srdce zo zlata. Včera som si kúpil novú vetrovku, takú parádnu, hodí sa akurát do tatranskej jarnej prírody (Servác si vetrovku vyzlečie a podá ju Bonifácovi): Obleč si ju. No vidíš, sedí ti ako uliata.
BONIFÁC: Niečo za niečo, milý Servácko. Chytro si vyzlečiem uniformu a podarujem ti ju. Len si ju pekne pribaľ medzi svoje veci…
SERVÁC: Bonifácko, ty v sebe nezaprieš dobrú a rozšafnú dušu. Vždy si pripravený na najväčšiu obeť. Tu máš môj rekreačný poukaz, kufor, salámu na cestu. Všetko ber! Choď namiesto mňa, oddýchni si, zotav sa. Ja si oblečiem uniformu (chvatne sa oblieka) a vypravím vlak. Chytro… chytro, už počujem pískať lokomotívu…
BONIFÁC (už prezlečený, s kufrom v ruke): Servácko, pre teba všetko… Ale čo s ministrom? Ako mu to vysvetlíme? Ako mu to… (na poslednú chvíľu hupkom naskočí do vlaku, jeho slová zanikajú v prenikavom klaksóne lokomotívy…)
SERVÁC : (Zapíska na píšťalke, zamáva lopatkou…)
————
P. S.: Všimli ste si onú Bonifácovu naivitu? Vraj ako to vysvetlia ministrovi? A čo také? Veď všetky cesty a vlaky vedú bez výnimky jedným smerom (pardon, už som chcel povedať do Ríma) – na Ukrajinu a do Kyjeva? Dnes je predsa všetko jasné a možné – okrem prezliekania kabátov aj prezliekanie uniforiem…

Fejtón

 Nutcracker (Luskáčik)

Včera si ma zavolal na koberec šéf…„Počúvajte, Gramblička,“ spustil na mňa, „vy ste sa asi zbláznili… vôbec nekráčate s dobou, žijete úplne mimo reality. Vyviesť takú hlúposť…!“
„Nerozumiem, šéfko,“ pozeral som naňho ako puk, nie ten hokejový, ale ako nevinný púčik pred rozkvitnutím, „ozaj nechápem…“
„Nechápete… len sa nevyhovárajte,“ soptil sťa Vezuv krátko pred smrteľným úderom na Pompeje, „viem, čo ste za vtáčika! Ako ste mohli zaradiť do plánu premiér Čajkovského Luskáčika?! Vraj dramaturg… a pritom nevie, kde je sever. Hanbite sa, človeče! Vari nevidíte, ako postupujú iné divadlá?!“
„Ale…“
„Nijaké ale,“ zastavil ma príkrym, až zlostným hlasom. „Zdá sa, že obývate nejakú inú planétu. Pozrite sa na pražskú Kapličku, zastavili prípravu Čajkovského Črevičiek… a správne! Aby to nevyznelo ako oslava ruskej agresie na Ukrajine. Berte si z toho príklad…!
„Myslel som, že Čajkovskij je v poriadku,“ argumentoval som, pritom sa mi hlasivky akosi čudne zadŕhali. „Prípona ,ij/yj´ v priezviskách je viac ukrajinská ako ruská. Vezmite si takého maršala Malinovského, narodil sa v Odese…“
„Netrepte hlúposti, Gramblička!“ oboril sa na mňa čudesnou piskľavou fistulou. „A čo Majakovskij… je to Rus ako repa. Stratili ste reč, však!“ Pokorne som mlčal, neodvážil som sa odporovať. Človek nikdy nevie. Čo ak…?
„Keď sme s plánom už vyšli von, musíte sa s celou baletnou rozprávkou dramaturgicky popasovať, pozmeniť jednotlivé obrazy,“ pokračoval už miernejšie. „Čo už s vami?“
„Šéfko, urobím všetko, čo bude v mojich silách,“ kajal som sa pred nadriadeným, vedel som, že kajúcnikov má rád. „Sľubujem, že budete spokojný…“
„Len aby…?“ v šéfových očiach sa zjavil náznak úľavy. „Zamyslite sa aj nad názvom…
z luskáčika na rozbíjanie orechov sa ľahko môže stať bojový nástroj… dalo by sa to zneužiť… možno by bolo lepšie, keby ste predstavenie nazvali viac euroatlanticky… povedzme Nutcracker, obecenstvo to určite privíta, veď Američania mali Čajkovského veľmi radi. A navyše to dostane mierový náboj…“
„Skvelý nápad, šéfko,“ hlesol som uznanlivo a vrúcne som mu stisol ruku. Cítil som, že sa roztápa ako ľad na jarnom slnku. „Na premiére divákov šokujeme, bude to bomba…“
„Nie tak hŕŕŕ!“ krotil môj optimizmus šéf, „libreto si pekne prejdeme spolu. Nebodaj popustím uzdu, chytro prešaltujete a vyletíte ako neriadená strela. Nič také, kamarát…“
„Prepáčte moju nedočkavosť, iba som vám chcel ukázať, že sa môžete na mňa spoľahnúť,“ ochotne som prikývol, aby videl, že budem rešpektovať všetky jeho pokyny.. „Rozumiem, nič neuponáhľať…“
„Presne tak,“ zahlásil žoviálne, očividne sa mu vracala dobrá nálada. „Som rád, že ste sa chytili rozumu. Najprv bude treba popracovať na hlavnej detskej postave Mášenke…“
„Vyriešim to fajnovo, pán riaditeľ,“ nahodil som úradný tón, „nazvem ju tak po našsky – Mary, bude to trendy, módne a zároveň pre všetkých prijateľné.“
„Páčite sa mi, Gramblička,“ pochválil ma šéf, „chytili ste správny vietor do plachát. Apropo, ako chcete zakomponovať do libreta boj medzi Luskáčikovou armádou a Myšacou armádou?“
„K plnej spokojnosti širokej verejnosti, pán riaditeľ,“ odvetil som až prekvapivo rázne, „Luskáčik musí zvíťaziť, veď mu drukuje a tlieska celý svet. Napokon, tak je to aj v librete. Bude to spravodlivé… slabší porazí silnejšieho…“
„A kto bude predstavovať Myšieho kráľa?“ vyrukoval s netrpezlivou otázkou riaditeľ.
„Nuž.. kto iný, pán riaditeľ, predsa hlava agresora…“, bolo jasné, že to dobre vie, chcel však, aby som mu to predostrel pekne na podnose. Viditeľne si moje slová vychutnával.
„Pŕŕŕ, kamoško, ešte vždy nie ste vo finále,“ upozorňoval ma na úskalia libreta riaditeľ, „Mary zaspí a v jej sne sa víťazný Luskáčik mení na princa, nášho personifikovaného hrdinu. Ten ju vezme do Rozprávkova… tam ich popri tanečníkoch z iných krajín privítajú i ruskí a čínski tanečníci. A teraz buďte múdry, pán dramaturg…“
„No problem, ako hovoria naši americkí priatelia, niet nič jednoduchšie, z ruského tanca bude ukrajinský, z čínskeho zase japonský. Diváci to ani nezbadajú…“
„Je tu však háčik,“ namietol riaditeľ, „Mary na záver precitne do reality. Neostane z toho v šoku?
„Keď myslíte… necháme ju teda radšej ďalej spať a snívať,“ kochal som sa nad vlastnou vynaliezavosťou.
Šéfko chvíľu rozmýšľal, súhlasne kyvkal hlavou, vzápätí sme si navzájom tľapli do dlaní…
„Tak… tak, Gramblička. Už sa teším na premiéru, bude to fakt bomba…! Zase budeme prví, raz a navždy prví!“
Potom sme sa obaja odobrali do divadelného bufetu. Dali sme si ukrajinské vajce a štrngli sme si s kyjevskou vodkou.

P. S.: Piotr Iľjič Čajkovskij skomponoval baletnú rozprávku Luskáčik v rokoch 1891 až 1892. Ide o adaptáciu Hoffmanovej rozprávkovej poviedky Luskáčik a Myší kráľ. Libreto napísal Marius Petipa, ktorý je zároveň aj autorom prvej choreografie. Príbeh sa odohráva vo vianočnom čase: malá Máša dostane pod stromček hračku-luskáčika. Jej strýko vie oživovať hračky a vymýšľa pre deti rozličné hry. Máša zaspí, v sne Luskáčik ožije, v bitke porazí armádu Myšieho kráľa, premení sa na krásneho princa, ten ju vezme do Rozprávkova, kde ich tancom vítajú hostia z viacerých krajín, medzi nimi i z Ruska a Číny. Ráno sa Máša prebudí pri vianočnom stromčeku.

Pavol Dinka

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments