Nadácia Pro Patria oceňovala významné osobnosti slovenského národného života. Medzi nimi i známeho humoristu Ondreja Zimku, dlhoročného prispievateľa do bývalého Roháča
Miluj a spievaj v rodnom jazyku
Clivé tóny fujary v podaní Štefana Suchého, privítanie hostí Ľuboslavom Mozom, teoretikom a historikom umenia, a a vlastenecky emotívne verše Mikuláša Kováča v prednese Jozefa Šimonoviča:
Aj keby si ovládal stodesať ľudských rečí
iba v jednej snívaš Iba v jednej
vykukneš zo spánku a každý kto ťa počuje
ti porozumie.
A keby si hovoril všetkými jazykmi nášho sveta
máš iba jeden Miluj v ňom
a spievaj.
Tak sa začala milá slávnosť (piatok 1. júla 2021), na ktorej zakladatelia a správcovia nadácie Pro Patria Anton Hrnko a Igor Laciak (spolu s ďalšími členmi správnej rady) po prvý raz na verejnosti predstavili poslanie a ciele tejto novej, národne orientovanej organizácie. A predstavili dôstojne, s patričnou noblesou na Bratislavskom hrade, mieste a symbole našej národnej hrdosti –, výročným oceňovaním významných osobností slovenského národného života. Oceneným prišli zablahoželať bývalý prezident SR Ivan Gašparovič, biskup Mons. František Rábek a ďalší predstavitelia spoločenského a kultúrneho života.
O činnosti a zámeroch nadácie prehovoril Anton Hrnko (bližšie si o nadácii z jeho pera môžete prečítať v ostatnom Literárnom týždenníku). Zdôraznil, že v atmosfére kozmopiltného neoliberalizmu prevláda chválenie sa cudzím perom, epigónstvo, na verejný piedestál sa dostávajú najmä tí, čo brojili a broja proti slovenskej štátnosti a suverenite – stačí si pozrieť zoznam prezidentských vyznamenaní (až na pár výnimiek) v ostatných rokoch. „Pro Patria chce svojou iniciatívou vyslať signál do národného spoločenstva, aby prebudila národnú energiu a usmernila zdravé intelektuálne prúdenie. Budúcnosť štátu závisí od miery odbornej schopnosti, osobnej odvahy politikov, čestnosti a angažovanosti občanov a vlastnej inovatívnosti politických a spoločenských elít. Chceme, aby sa práca pre národ vyplácala, nie ako to predvádzajú oficiálne ,elity´ Slovenskej republiky. Budeme odmeňovať tých, ktorí pracujú v prospech záujmov slovenského národa, aj keď sa to zdanlivo nevypláca. Sme presvedčení, že okolo nadácie sa postupne zoskupí spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí vedia, aký zmysel a poslanie má v dnešnom svete národ a že tvorivý duchovný potenciál je najväčším bohatstvom každej spoločnosti“- zdôraznil Anton Hrnko.
Onen zmierlivý a zvučný tón akoby sa preniesol i do huslí Andrey Tkáčovej. Zneli v krásnom slovenskom melodickom tóne…
Prirodzene na ne nadviazal neopakovateľný hlas Jozefa Šimonoviča, ktorý oznámil, že nadácia Pro Patria udelila mimoriadne ocenenie Laureát ceny Pro patria 2021 štyrom významným osobnostiam: Antonovi Hykischovi, spisovateľovi, esejistovi a diplomatovi, za celoživotné dielo v oblasti slovenskej literatúry, ale najmä za zásluhy o rozvoj slovenského národa a jeho štátnosť, lekárovi prof. Petrovi Labašovi, CSc., za výnimočné výsledky v oblasti lekárskych vied, v medicínskej praxi a organizácii vedeckého života i za nekompromisné postoje pri obhajobe vedeckej pravdy, Romanovi Kaliskému, spisovateľovi a novinárovi, in memoriam za výnimočnú spoločenskú angažovanosť pri presadzovaní slovenského národného záujmu v rôznych spoločenských situáciách, za excelentnú publicistiku a literárnu tvorbu, ktoré prispeli k vytvoreniu samostatnej, suverénnej a demokratickej slovenskej štátnosti, a akademickému maliarovi Ondrejovi Zimkovi za výnimočný prístup v oblasti slovenskej kultúry, výtvarného umenia, ale najmä angažovaného postoja pri budovaní modernej slovenskej štátnosti.
Laudácie na ocenených prečítal Jozef Šimonovič (uverejňujeme ich na inom mieste). Ceny vyznamenaným odovzdal Anton Hrnko. Za Romana Kaliského si cenu prevzala jeho dcéra Gabriela Kaliská. A na záver, ako inak, sa dostala k slovu opäť fujara…
Laudácia na Antona Hykischa
Život Antona Hykischa bol bohatý a mnohorozmerný. Už ako 17-ročného študenta ho uväznili za vydávanie protikomunistických letákov a pokus o útek do západného Nemecka, čo značne poznačilo jeho kariéru. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú, pracoval ako ekonóm v malých podnikoch.
Do literatúry vstúpil v roku 1956 ako príslušník „generácie 56″. Jeho debut, román o živote vysokoškolákov, v roku 1959 na príkaz cenzúry zošrotovali. V 60. rokoch sa prejavil ako priebojný publicista. Autobiografický román Námestie v Mähringu hovorí o túžbe mladých ľudí poznať svet. Neskôr vydal do 30 kníh (romány, poviedky, literatúra faktu). Najúspešnejšie boli jeho historické romány Čas majstrov o gotickom maliarovi v Banskej Štiavnici a životopisný román o Márii Terézii a osvietenstve Milujte kráľovnú. Tieto romány vyšli aj v Češku, Maďarsku, Nemecku, Chorvátsku, Rumunsku, Poľsku. V 60. rokoch pracoval v rozhlase. Je autorom viacerých rozhlasových hier.
Podporoval obrodný proces v roku 1968, následne ho v čase normalizácie prepustili zo zamestnania a mal zákaz publikačnej činnosti. Jeho diela možno hodnotiť ako faktograficky presný pohľad na významné obdobia našich novodobých dejín.
V prvých slobodných voľbách ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady (1990 –1992), do ktorej kandidoval za KDH, neskôr za Slovenské kresťanskodemokratické hnutie. Aktívne sa zasadzoval za vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky. Po vzniku SR ho vymenovali za veľvyslanca do Kanady, kde založil päť honorárnych konzulátov. Po návrate na Slovensko prednášal politológiu na Trnavskej univerzite.
Je členom Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského centra PEN klubu. V januári 1998 mu prezident republiky prepožičal štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy
V roku 2004 už ako senior napísal knihu s vysokou historickou hodnotou Ako chutí politika alebo Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992. Publikácia, ktorá unikla pozornosti médií a verejnosti, plnokrvne zachytáva obdobie nežnej revolúcie a vzniku Slovenskej republiky. Anton Hykisch v nej podáva presné a neskreslené svedectvo tej doby. Je to podrobná kronika čias, ktoré by podaktorí chceli dnes interpretovať inak alebo vymazať z našej novodobej histórie. Román Verte cisárovi z roku 2016, ktorý je voľným pokračovaním románu Milujte kráľovnú, zobrazuje posledných desať rokov vlády Jozefa II., syna Márie Terézie, zaznamenáva aj vznik slovenského národa, osobitne prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny katolíckym kňazom Antonom Bernolákom.
Laudácia na Petra Labaša
„Odborník, ktorý povie, čo si myslí, a za svojím názorom si aj stojí,“ tak sám seba charakterizuje profesor Labaš, prednosta I. chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Študoval v Bratislave v rokoch 1967 – 1973. V roku 1981 absolvoval druhú atestáciu v odbore chirurgia a v roku 1982 získal titul kandidát lekárskych vied. Do roku 1984 pracoval na I. chirurgickej klinike v Bratislave ako sekundárny lekár. V rokoch 1984 – 1992 pôsobil na pozícii experta vo funkcii chirurg – konzultant na Malte, prednášal, skúšal a prakticky viedol výučbu medikov na Maltskej univerzite. Po návrate na Slovensko pôsobil ako odborný asistent vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. Absolvoval pobyty na špičkových pracoviskách v Mníchove, Prahe, Birminghame, Jeruzaleme, Viedni, Grazi a Berlíne. Prednášal na rôznych odborných podujatiach v Tokiu, Tel-Avive, Cypre, Aténach, Ríme, Lyone a inde.
Ocenený za najlepšiu prednášku bol nielen na angiologickom kongrese na Cypre, ale aj na chirurgickom kongrese na Malte v roku 2004. Ocenenie si takisto prebral aj na svetovom angiologickom kongrese v Tokiu. V roku 2000 habilitoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského na vedeckú hodnosť docent chirurgie, neskôr sa stal profesorom.
Laudácia na Romana Kaliského
Roman Kaliský bol symbolom statočnosti, poctivosti a neustáleho hľadania pravdy. Už ako mladík sa zapojil do Slovenského národného povstania. Po vojne pracoval ako redaktor v rôznych denníkoch a týždenníkoch: v Práci, Ľude, Kultúrnom živote i v Slovenskej televízii.
Najmä v redakcii pamätného Kultúrneho života sa analytickými a polemickými článkami i reportážami o aktuálnych spoločenských, ekonomických i sociálnych témach vyprofiloval na významnú osobnosť s podstatným vplyvom na obsahové a myšlienkové smerovanie týždenníka.
Okrem publicistiky bol autorom mnohých reportáží, známa je jeho kniha Obžalovaný vstaňte! Vytvoril viacero dokumentárnych filmov, napísal aj televíznu hru zo súdneho prostredia.
V rokoch 1970 až 1989 bol profesionálne diskriminovaný, roky pracoval ako murár. Po roku 1989 sa výrazne angažoval v procese vzniku a upevnenia slovenskej štátnosti. Bol iniciátorom zasadnutia Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch v máji roku 1992. V roku 1998 dostal od prezidenta republiky štátne vyznamenanie – Pribinov kríž I. triedy. Pracoval ako redaktor v Republike, Literárnom týždenníku, Slovenskej televízii. Je držiteľom Ceny Zamarovského. Od roku 2016 udeľuje Literárny fond Cenu Romana Kaliského za významný prínos v oblasti žurnalistiky. Roman Kaliský bojoval perom, hľadal pravdu a nebál sa ju vyslovovať.
Laudácia na Ondreja Zimku
Ondreja Zimku spája drevo, farby láska k rodnej krajine. Jeho tvorbe je vlastná poetická štylizácia kresby, výrazný kolor a komické motívy – prostriedky evokujúce insitné umenie, v ktorom sa strieda dramatické napätie s poéziou. Ondrej Zimka patrí medzi zakladateľov Spolku výtvarníkov Slovenska.
Detstvo a mladosť strávil na rodných Kysuciach, obklopený nádhernou prírodou, nezabudnuteľnými zážitkami, ľuďmi a príbehmi, ktoré mali pre jeho tvorbu podnetný vplyv. Silná väzba na domovský kraj tvorila východisko Zimkovej originálnej výtvarnej epiky a poetiky, nevyčerpateľný zdroj nápadov. Možno práve preto je jeho výtvarný prejav svojbytný a slobodný, nezávislý od rôznych dobových trendov, čoho dôkazom sú jeho obrazy, ilustrácie, karikatúry, plagáty, animované filmy i art protisy. Témy, ktoré ho oslovujú, nachádza aj v svetovej literatúre, výtvarnom umení, v starovekých mýtoch a legendách či kultúrach. V svojich maľbách na drevo stvárňoval nevšedné príbehy v podobe poeticko-epického vizuálneho rozprávačstva.
Veľmi sugestívnou je výtvarníkova ilustrátorská tvorba, kde rozvíja svoju bohatú predstavivosť. Zimka sa tvorbou v tejto oblasti radí k popredným slovenským ilustrátorom, najmä detskej knihy. Svoju všestrannosť však uplatnil aj v časopiseckej a plagátovej tvorbe, karikatúre, v kreslenom filme, plastike a voľnej a monumentálnej maľbe na drevo. Ako autor námetov a výtvarník spolupracoval na viacerých seriálových televíznych večerníčkoch. Ilustroval viac ako sto kníh pre deti, usporiadal vyše dvesto výstav doma a v zahraničí. Za svoju ilustračnú tvorbu získal prestížne ceny. Umelec dvakrát získal plaketu na Bienále ilustrácií Bratislava. Od roku 1982 je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu. V roku 1998 mu udelil prezident štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Rada Fondu výtvarných umení ho poctila Cenou za rok 2011 za mimoriadne rozsiahly a kreatívny prínos do viacerých oblastí slovenského umenia druhej polovice 20. storočia.
Anton Hrnko odovzdáva vyznamenanie Ondrejovi Zimkovi. Foto: René Pavlík
Pavol Dinka
(Autor príspevku je okrem iného členom Správnej rady nadácie Pro patria.)
