Pavol Dinka, RSDr. (Rerum Socialum Doctor), spisovateľ, autor literatúry faktu, publicista, novinár, redaktor, politológ, mediálny analytik a prekladateľ, sa narodil 29. novembra 1942 v Skalici, kde aj vyrastal. V rodnom meste vychodil základnú školu (1957), Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu s maturitou (1960) a v Bratislave Strednú priemyselnú školu stavebnú s maturitou (1962). Absolvoval odbor politológia na Vysokej škole politickej v Bratislave (1980), polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika (1992, viaceré redakcie).
Pracoval ako redaktor denníka Hlas ľudu, kde sa venoval kultúre, umeniu a regionálnym dejinám západného Slovenska (1968 – 2004), neskôr sa stal jeho šéfredaktorom (od roku 1990). Bol vedúcim kancelárie ministra kultúry na Ministerstve kultúry SR (1994 – 1998), potom bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval vo firme Slovakopress Bratislava (2001 – 2004), odkiaľ odišiel do dôchodku (2004). Bol členom Rady pre vysielanie a retransmisiu SR (2009 – 2015), zároveň pôsobil ako publicista v slobodnom povolaní. V 2. polroku 2013 bol poverený zostavovaním Literárneho týždenníka (LT), časopisu Spolku slovenských spisovateľov, potom pôsobil v jeho redakcii ako redakčný spolupracovník pre oblasť kultúry, umenia, sociálno-ekonomickú oblasť a médiá (2014 a 2015). V súčasnosti pôsobí ako šéfredaktor Literárneho týždenníka (od 1. 1. 2016) a súbežne aj ako riaditeľ n. o. Kultúrno-literárna akadémia (od 1. 1. 2017), ktorá je vydavateľom Literárneho týždenníka. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia (od roku 2006).
Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a regionálnej kultúre a dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej publicistike sa osobitne zameriava na metódy mediálnych manipulácií a otázky etiky v elektronických médiách, pritom využíva aj svoje poznatky z práce v Rade pre vysielanie a transmisiu, ktorá dohliada na dodržiavanie zákona a etiky slovenskými elektronickými médiami.
Je členom Spolku slovenských spisovateľov, bol podpredsedom SSS pre média (2013 – 2017), v súčasnosti je podpredsedom SSS pre mediálnu sféru a majetkovoprávne záležitosti SSS a členom Predstavenstva SSS, je aj členom Slovenského centra PEN.
Čo sa týka pôvodnej tvorby je autorom nespočetného množstva príspevkov v rámci literatúry faktu, z ktorých viacero realizoval v elektronickej podobe (CD, DVD, VIDEO) a venuje sa tiež editorskej a prekladateľskej činnosti.
ESEJ
Tri strachy, tri pokušenia, tri nádeje…
O permanentnej pandemickej vlne a o ko-imunizme„Vďaka veľkolepej organizátorskej technike sa mu podarilo premeniť celé mesto, celý štát s tisícimi dosiaľ slobodnými obyvateľmi na meravú mašinériu poslušnosti, vykoreniť akúkoľvek samostatnosť, zrekvirovať každú slobodu myslenia v prospech svojho samojediného učenia. Všetko, čo má v meste a v štáte moc, podriaďuje sa jeho zvrchovanosti, všetky úrady a inštitúcie, magistrát i konzistórium, univerzita i súd, financie aj morálka, kňazi, školy, drábi, väznice, každé písané, vyslovené a dokonca aj tajne pošepnuté slovo. Jeho názory sa stali zákonom, a kto sa proti nim odvážil mať čo len najjemnejšiu námietku, čoskoro ho poučil žalár, vyhnanstvo alebo hranica“ (Stefan Zweig: Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvínovi, e-kniha, Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2011, preklad Jana Šimulčíková, s. 25).
Takéto ukrutné príkoria uvalil náboženský „reformátor“ a fanatický kazateľ Kalvín na obyvateľov Ženevy v čase morovej epidémie v rokoch 1512 – 1515 (nie však iba počas nej) – všetkých, čo mu oponujú, posiela do vyhnanstva, podobný osud, hoci nie až taký prísny, postihne i tých, ktorí sa nezosobášia podľa jeho vôle, nosia iné šaty ako on prikazuje, resp. si doma zaspievajú pri pohári vína. Z kostolov dá odstrániť obrazy, zakáže divadelné predstavenia a iné rozptýlenia. Tresty za banality sú na dennom poriadku: usmievanie počas krstu – tri dni väzenia, zaspanie pri kázni – väzenie, raňajkovanie paštéty – tri dni väzenia o chlebe a vode, hra v kolky – väzenie, hádzanie kociek – väzenie, hra slepého huslistu do tanca – vykázanie z mesta, korčuľovanie na jazere, ponúknutie štipky tabaku na bohoslužbe – napomenutie a pokuta. Svojho úhlavného ideového protivníka, rozhľadeného, mimoriadne vzdelaného a tolerantného Sebastiana Castellia takisto vyšupuje z mesta, ale spupnejšieho a tvrdohlavejšieho oponenta, Španiela Miguela Serveta dá ako prvého protestantského kazateľa upáliť na hranici. A to neobyčajne beštiálnym spôsobom: uviažu ho o stĺp a pomalým upaľovaním na malom ohni (je to najmučivejšia zo všetkých druhov popráv, aj zlovestne známy stredovek ju používal v celej hroznej zdĺhavosti – vyše pol hodiny – iba v najzriedkavejších prípadoch). Všade násilie, strach, hrôza, obavy čo len trocha sa nadýchnuť… Nepripomína vám toto podobenstvo niečo? Nevanie z toho horká príchuť dnešnej covidovej atmosféry? Svet sa zmieta v typických ľudských ambivalenciách: v troch strachoch (z choroby, z prehlbujúcej sa sociálno-ekonomickej chudoby, neistej budúcnosti), v troch pokušeniach brilantne zobrazených Dostojevským v Bratoch Karamazovovcoch, keď Veľký inkvizítor nabáda uväzneného Krista, určeného na kacírske upálenie, aby si kúpil poslušnosť ľudí za darovanú skyvu chleba („… premeň kamene na chleby a všetci pobežia za tebou ako stádo…“, e-kniha, Bratislava: Vydavateľstvo Európa 2016, s. 301), aby vykonal zázrak a tak si získal dôveru davu („Ak chceš poznať, či si Syn Boží, zhoď sa dolu z nástrešia chrámu… človek nie je schopný vydržať bez zázraku, navyrába si nové, už vlastné zázraky…“, s. 304 – 305) a napokon – aby sa definitívne chopil moci nad všetkým a všetkými v záujme zachovania svojej večnej slávy („Keby si bol prijal cisársky purpur, bol by si založil svetovú ríšu… lebo kto má vládnuť ľuďom, ak nie tí, čo vládnu ich svedomiu a čo majú v svojej moci ich chlieb…“, s. 307). Kristus mlčí, neodpovedá, pristúpi k inkvizítorovi a ticho ho pobozká na deväťdesiatročné pery. Starec sa strasie, prejde k väzenským dverám, otvorí ich a Kristovi povie: „Choď a viacej sa nevráť… vôbec sa nevracaj… nikdy, nikdy!“ (s. 313). Našťastie, človeku ostáva viera – trojjediná viera, že si synergickým pôsobením svojich biologických, sociálnych a psychických daností vybuduje odolnosť proti všetkým svetským nástrahám.
Strach z pandémie sa stal jedným z rozhodujúcich motívov nášho konania, drvivú väčšinu aktivít orientujeme jedným smerom; s úzkosťou a obavami sledujeme denne tie isté čísla: Koľko ľudí je infikovaných, koľkí sa uzdravili, koľkí zomreli? Mnohí z našich blízkych ochoreli, v rodinách to spôsobovalo stres a napätie, telesnú i vnútornú izoláciu s fyzickými i duševnými, niekedy trvalými následkami, mnohí od nás navždy odišli bez dôstojnej poslednej rozlúčky. Istý priateľ mi vraví, zomrela mi mama, nemohol som ju naposledy pohladiť po vlasoch, pobozkať na čelo, stisnúť jej upracovanú vráskavú ruku, nemôžem sa s tým zmieriť, tobôž vyrovnať. A dôsledky toho všetkého? S obsedantnou naliehavosťou sme si do omrzenia umývali ruky, nosili a nosíme rúška a respirátory, dodržiavali a dodržiavame odstup, s nevôľou sme sa pozerali a pozeráme na tých, čo nerešpektujú protiepidemiologické opatrenia, dezinfikovali sme byty, kľučky, nábytky, stoly a podobne, s ľútosťou sme chodili popri zatvorenej kaviarni, kde sme sa pravidelne zastavovali na kávičku. Akokoľvek to pôsobilo depresívne, hrdinovia dneška – lekári, sestričky, všetci ľudia prvého kontaktu s chorobou – nám ukazovali príklad, že sa netreba vzdávať, že je nevyhnutné myslieť i na tých, čo trpia inými chorobami.
Vírus je nesmrteľný
Ustavične sme sa mocovali s otázkami: Kedy sa to skončí? Skončí sa to niekedy? Áno, vírus je nesmrteľný, vždy nachystaný vtrhnúť do našich životov. Zabudli sme na to, zabudli na to predovšetkým šéfovia zemegule, predstavitelia jednotlivých štátov, prirodzene, aj toho nášho. Neuvedomili si, že pandémia oznámila príchod novej éry ekonomických problémov, nevyhnutnosť nového spoločensko-ekonomického poriadku založeného na skutočných demokratických princípoch, skutočnej rovnej príležitosti pre všetkých a na mierovom spolunažívaní národov, etník a náboženstiev. Namiesto toho sa prehlbujú rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, stupňuje sa zúrivý boj o ovládnutie sveta, o výsledku mocenského zápasu rozhodujú technologické giganty (Google, Facebook, Twitter, Amazon), a tajné služby, navzájom prepojené naprieč celou planétou v duchu už spomenutých troch pokušení, vytvárajú politiku podľa želania svojich mecenášov. Hoci…
… hoci dnešný kapitalizmus dohľadu vie o nás všetko, ale my o ňom nevieme nič, naše mysle podmínovávajú digitálne dáta, radikálne ich pretvárajú, minúta je v tomto procese ničím, musíme si dať pozor, aby sme všetko nezmeškali. Technológie umelej inteligencie prekračujú digitálne hranice a pôvodne dobre mienený projekt sa v konečnom dôsledku obrátil proti človeku. Štátne agentúry a súkromné spoločnosti kontrolujú do posledného detailu naše životy (niektoré americké televízie, ale i Facebook, YouTube, Twitter si trúfli zablokovať samého prezidenta Trumpa /pri Face¬booku to platí doteraz/, vypli Martina Kulldorffa, profesora z Harvardu, za jeho názory o covide, vypínajú mnohých, mažú nepohodlné videá, medzi nimi i slovenského politológa Baránka a podobne), rozhodujú, čo si máme myslieť a ako máme myslieť, násilne modifikujú formy ľudského správania. „Paralyzuje sa tým demokratický systém, umŕtvuje sociálna komunikácia. Najnovšie sa médiá nadchýnajú horúcou témou – novinkou wired brain (…) – mozgové bunky prijímajú a transmitujú signály z jedného nervového systému do druhého, čo umožní čítať myšlienky a implantovať cudzie myšlienky do nášho mozgu. Ľudský jazyk vraj v priebehu piatich rokov zastará…“ (Slavoj Žižek /známy ľavicový liberálny filozof/: Pandemic 2 – kronika strateného času, e-kniha, Polity Press 2021, s. 12, 61).
Aj uznávaný taliansky filozof Giorgio Agamben s výstražným prstom upozorňuje na riziko, že vládnuce garnitúry, ktoré vnášajú do verejného priestoru kolektívnu paniku, sú náchylné obmedzenia núdzového či výnimočného stavu, no najmä slobodu pohybu a spolčovania, filištínsky (pod kepienkom pandemických a iných zákonov) ustanoviť za paradigmu bežného života – napokon prečo nie, epidémiou sa dajú mnohé veci prekryť, metóda biča sa ukazuje užitočnejšia ako metóda cukru. V rámci týchto procesov sa čoraz intenzívnejšie spriadajú spravodajské hry (kybernetické metódy, Julian Assange, Edward Snowden, Chelsea Manningová, kauzy Novičok, Navaľnyj, odpočúvanie politikov iných štátov – o tom musel ešte Obama veľa vysvetľovať Merkelovej –, Vrbětice, vraždy agentov atď.). A výsledok? Spomeňme si na Irak v roku 2003: Bushova administratíva podsunula svetu sfalšované a zavádzajúce informácie amerických tajných služieb, že Irak kúpil od Nigérie urán na výrobu zbraní hromadného ničenia. Viedlo to k zdrvujúcemu útoku USA a niektorých jeho spojencov na Irak bez súhlasu Organizácie spojených národov (OSN). Podvrh potvrdila aj britská vyšetrovacia komisia na čele s lordom Chilcotom, ktorá konštatovala, že šlo nielen o agresiu, ale i o hrubé zneváženie autority OSN. Nie nadarmo sa vtedajší britský premiér Tony Blair ospravedlnil britskému ľudu za zbytočne zmarené životy (www.project-syndicate.org/commentary/iraq-invasion-illegal-war-of-aggression-by-peter-singer-2018-04). Žiaľ, po funuse… Z takých metód sa nečrtá nič povzbudzujúce. Dúfajme, že nás v krátkej budúcnosti nečakajú ďalšie nepríjemné prekvapenia tohto typu…
Cisárove nové šaty
V dnešných časoch sa môžu (nielen môžu, aj tak činia) politickí lídri správať nepredvídateľne, robiť obscénne gestá, tárať, klamať atď. – zdá sa, že im podobné manipulácie ešte väčšmi posilňujú pozície. Čelíme novému variantu starého motívu o cisárových nových šatách: kým v pôvodnej verzii malé dieťa zakričí, že cisár je nahý, dnes sám cisár vyhlási, že je nahý, a nerobí si z toho ťažkú hlavu (napríklad náš bývalý predseda vlády Igor Matovič: som plagiátor, no a čo?!). Už Michel Foucault v Dejinách šialenstva v dobe osvietenstva poukazoval na to, že v ére veľkého rozmachu vedy a techniky sa mení i status bláznovstva. Nuž, nie je blázon ako blázon…
Perspektívy nie sú ružové, milióny ľudí stratia zamestnanie, rodiny budú živoriť; žiada si to objaviť nový štýl života v podmienkach existencie vírusu. Doterajší modus vivendi zostane iba nostalgickou spomienkou. Neexistuje druhá či tretia vlna, ocitli sme sa v permanentnej vlne (nemecký virológ Hendrik Streeck). Keď dostaneme covid-19 pod kontrolu, neznamená to, že sa automaticky vytratia všetky problémy. Hlad na africkom a ázijskom kontinente, zaprasená klíma, sústavné neokoloniálne praktiky vydávajúce sa za humánnu pomoc, vývoz „revolúcií“ atď.; ľudský život zostane v rovnakej, ak nie v horšej mizérii. Reálnu biologickú pandémiu môžeme poraziť iba likvidáciou pandémie chudoby. A to sa bez rozumu a hlavne srdca nedá.
Koronakapitalizmus so svojou imanentne danou nespravodlivosťou nič zásadné nevyrieši, najmä keď bude poskytovať väčšie výdavky na zbrojenie ako na zdravotnú starostlivosť a sociálnu oblasť. Pozrime sa, kto najviac zbrojí a kto sa tvári ako najväčší mierotvorca (prenechám to na úsudok čitateľa). Celosvetové vojenské výdavky dosiahli v roku 2020 výšku 1 981 miliárd dolárov (zvýšili sa o 2,6 percenta), hoci hrubý domáci produkt (HDP) podľa odhadov klesol o 4,4 percenta (vojenské výdavky predstavovali 2,4 percenta z celkového HDP, v roku 2019 to bolo 2,2 percenta). Primát si stabilne udržiavajú Spojené štáty americké (770 miliárd USD), na druhej priečke skončila Čína (252 miliárd USD), tretia je India (takmer 73 miliárd USD), ďalej Rusko (necelých 62 miliárd USD) a napokon Veľká Británia (vyše 59 miliárd USD). Nehovoriac o horibilných vojenských rozpočtoch NATO (1 103 miliárd USD, čo je viac ako 55 percent svetových výdavkov) a o mýtických a nezmyselných dvoch percentách z HDP na vojenské účely. Nepochybne ide o sumy, z ktorých sa zakrúti hlava a ktoré by pomohli výrazne zredukovať mnohé problémy na našej planéte. Ukazuje sa, že okrídlená výzva „prekujme meče na pluhy“ je pre mocných tohto sveta tabu. Naopak, od skončenia druhej svetovej vojny zomrelo vo vojnových kataklizmách viac ľudí ako v nej samej a naďalej, bez ohľadu na to, sa rozrastá počet lokálnych vojen (najnovšie Izrael verzus Palestínčania, Afganistan verzus Taliban, Sýria verzus povstalci atď. atď.), zbrojárske firmy a obchodníci so zbraňami si mastia vrecká, rozmáha sa štátny terorizmus za aktívnej pomoci oficiálnych štruktúr. Zámerne a umelo sa vyrábajú nepriatelia (ešteže naše ministerstvo zahraničných vecí nás ochráni pred Nočnými vlkmi z Ruska), aby bolo čím zdôvodniť bláznivé súťaženie v produkcii zbraní. Pacifistické hnutie je viac trpené ako prijímané… v koronakríze je prinútené ešte väčšmi mlčať a prizerať sa. Hrozba, že vstúpime do barbarského veku je viac ako reálna.
Dôsledky zúfalstva a beznádeje
A čo môže vzísť z pocitov zúfalstva a beznádeje umocnených pandémiou? Nič iné, len emočné poruchy, zmeny nálady a podráždenosť, ubíjajúci stres, depresia, nespavosť, posttraumatické príznaky, úzkostné a panické stavy, kolektívna hystéria, samovražedné sklony, alkohol, drogy, domáce násilie, zvýšená všeobecná trestná činnosť. Ľudia sa jednoducho ocitli v situáciách, na ktoré neboli zvyknutí: karanténa, obmedzenie slobody, osamotenosť, odlúčenie od najbližších, obavy, že nakazím rodinu a okolie (odborníci to pokladajú za jeden z rozhodujúcich faktorov frustrácie), nižší finančný príjem, strata sociálnych istôt a najmä zamestnania, oklieštenie spoločenských aktivít – nijaký šport, nijaké divadlo, nijaké galérie a múzeá, tobôž posedenie s priateľmi. A potom ustavične sa opakujúce vystrašené otázky: Ako to bude so zásobovaním? Bude dostatok potravín? Ujde sa nám lôžko v nemocnici? Ako sa majú naši v ďalekej cudzine? Uvidíme ich ešte niekedy?
Nie každá povaha sa s podobnými stavmi vyrovná, nie každý je schopný obrniť sa nepriestrelným pancierom izolácie. Následky bývajú niekedy doslova kruté. Istý priateľ sa mi sťažoval, že v ostatných mesiacoch zápasí s panickými záchvatmi, nechce ho poslúchať svalstvo v hltane; spočiatku si myslel, že mu niečo ostalo v hrdle, nie a nie prehltnúť kúsky jedla, začal chudnúť, chodil po lekároch, až skončil u psychiatra. Predpísal mu lieky, zabrali… Koľkože jemu podobných sa pohybuje medzi nami, koľkíže sa umárajú takými či onakými chorobami?
Podagra si nevyberá, dolieha na starých i mladých. Napríklad Centrum výskumu psychických porúch Univerzity Komenského (UK) zorganizovalo v decembri 2020 výskum psychickej kondície študentov a pedagógov školy. Formulár vyplnilo 1 786 študentov a 166 zamestnancov. Ukázalo sa, že zvýšenou úzkosťou trpí každý piaty vysokoškolák. Nie je to potešujúci signál…
Čo z tohto všetkého majú na svedomí politici a médiá vo svete a, prirodzene, aj u nás doma? O hádkach a škriepkach vo vláde sa všeobecne vie. Vie sa o vzájomnom obviňovaní zo zodpovednosti za tisíce mŕtvych, za chaos, ktorý pri pandémii vznikal, za nepremyslené kroky pri zavádzaní núdzového stavu. Na pokoji nepridali ani nesprávne, nedostatočné a nejednoznačné informácie a pokyny zo strany orgánov verejného zdravotníctva, nejasnosti okolo karantény, karanténnych opatrení, testovania, očkovania – to všetko vyvolávalo v hlavách občanov mätež, nedôveru a pochybnosti vyúsťujúce do stresujúcich a deprimujúcich situácií. Lapidárne to na svojom blogu vystihol Ján Baránek: „Slovenskej vláde sa majstrovsky podarilo rozoštvať medzi sebou národ tak, ako snáď nebol ani za čias najhlbšieho komunizmu. (…) Vytvorili sme sieť dobrovoľných(!) udavačov, ktorí naozaj veria, že zachraňujú životy, ak vás udajú, že nemáte rúško! Táto bezbrehá idiotizácia národa je sama osebe zločinom. O to väčším, že toto udávanie a nepriateľstvo bude mať následky aj po covide. Nikdy už nepôjdete na kávu so susedom, ktorý vás udal pre rúško…“ A na margo médií dodáva: „Do tejto nechutnej a manipulatívnej hry vstúpili aj médiá, ktoré definitívne rezignovali na svoju úlohu nestranne informovať, a masívne začali manipulovať. Či už manipulatívnymi zábermi mŕtvol, preplnených márnic a podobne. Sám som s nemým úžasom sledoval spravodajstvo jednej mainstreamovej televízie, keď bolo ,ohnisko‘ v Nitre. Okrem údajného chladiarenského kamióna na mŕtvoly, ktorému chýbalo akékoľvek vybavenie na skladovanie mŕtvych tiel, nehovoriac o chýbajúcich periférnych zariadeniach, táto televízia vyslovene manipulatívne zaradila pri zobrazovaní dramatickej situácie v Nitre zábery krematória, na ktorom boli talianske(!) nápisy. Toto nie je hoax, videl som to na vlastné oči.“ A k tomu by sme mohli priradiť propagandu niektorých mimovládnych organizácií, ktoré sú skôr vládne ako mimovládne…
Musíš zmeniť svoj život – ko-imunizmom
Ako prekonať postcovidové obdobie a nastaviť nové parametre spôsobu života? Peter Sloterdijk, významný takpovediac dvorný nemecký filozof a kritik kultúry, nastoľuje v knihe Du mußt dein Leben ändern (Musíš zmeniť svoj život, Frankfurt am Main, Suhrkampf Verlag 2014) koncept akéhosi novátorského imunitného systému nazvaný ko-imunizmus (Slavoj Žižek to označuje v istej metafore za budúcu spoločensko-ekonomickú formáciu, nový model komunizmu). Hlavná idea spočíva v tom, že život ľudskej bytosti závisí od bio-, socio- a psychoimunity, ktoré môžu úspešne fungovať iba v podmienkach vzájomnej synergie. Inak povedané, popretie jednej z nich znamená redukciu vlastnej imunity. Podľa neho doterajšia história bola bojom imunitného systému medzi vlastným protekcionizmom (vlastným ja) a externalizáciou, čiže poškodzovaním vonkajšieho anonymného prostredia, za ktoré nikto nepreberá zodpovednosť. Víťazstvo vlastných svätých egoizmov jednotlivcov, etník a národov sa dalo vždy kúpiť porážkou tých vonkajších. Imperatív budúcnosti si vyžaduje nové vedomie, nové návyky, spoluprácu a solidaritu s ostatnými a prírodou, aby všetci prežili a prosperovali. To by mal byť onen ko-imunizmus.
Pandémia koronavírusu naznačuje, že sme sa ocitli v stave núdze, že výzva ko-imunizmu je výsostne aktuálna. Súkromné vlastnenie imunity neznamená nijakú výhodu, vírus ignoruje štátne hranice, ploty a múry. Padajú všetky rozdiely medzi vlastným a druhým, medzi ľuďmi a prírodou (www.noemamag.com/co-immunism-an-ethos-for-our-age-of-climate-change). V súručenstve týchto troch imunizmov sa skrývajú tri nádeje do budúcnosti…
Obdobie po covide označuje za príhodnú chvíľu na zmenu i Slavoj Žižek v symbolike trojjedinosti bohov času (Chronos, boh plynutia času, Aion, boh zverokruhov, a Kairos, správny, kritický alebo vhodný okamih) s tým, že k slovu by sa mal dostať Kairos, boh zásadného rozhodnutia v správnom čase a na správnom mieste. A nie je sám. S rovnakou výzvou prichádza i Janis Varoufakis, ekonomický intelektuál, profesor na amerických a ďalších prestížnych univerzitách, emeritný grécky minister financií (v roku 2015), ktorý bol svojho času pečený-varený u svetových finančníkov a politikov a ktorý na základe zinscenovaných intríg Trojky (Medzinárodný menový fond /MMF/, Európska centrálna banka /ECB/ a Európska komisia /EK/) musel zo svojho postu po niekoľkých mesiacoch odísť, autor viacerých vychýrených kníh – o jednej z nich nazvanej Dospeláci v miestnosti (Absynt 2019) som v Literárnom týždenníku písal. V roku 2020 sa na knižnom trhu objavila jeho novinka-román (science fiction) Another Now – Dispatches from an AlternativePresent (Odteraz inak – Depeše z alternatívnej prítomnosti), ktorú si môžete objednať iba v angličtine v našich kníhkupectvách cez internet, v kamenných obchodoch ju bežne nekúpite(!). Žeby sa kníhkupcom priečili jej myšlienky, alebo mapujú, kto si podobnú literatúru kupuje?
Odteraz inak
Autora pomkla k napísaniu románu neutešená situácia v čase bujnejúcej pandémie covid-19 a predovšetkým to, ako elitársky establišment zaobchádza s obyčajnými ľuďmi, ako im za zdravie ponúka neslobodu, ako obetuje životy v mene ekonomiky. „Nemohol som sa na to jednoducho pozerať,“ hovorí v jednom rozhovore, „rozhodol som sa čitateľom ukázať, ako by mala vyzerať férová a spravodlivá spoločnosť.“ Dej sa začína v osemdesiatych rokoch minulého storočia, oblúkom sa prelína globálnou krízou v roku 2008 a končí sa rokom 2036. Podstatou zápletky je platónovský rozhovor troch hlavných postáv (Iris, radikálnej ľavičiarky a revolucionárky, Evy, bývalej bankárky, neskôr akademickej ekonómky, a Costu, geniálneho technika usilujúceho sa zostrojiť stroj slobody), ktoré medzi sebou vedú ostrý nekompromisný dialóg. Po zásadnom historickom obrate (po roku 2008) sa úspešne rozvíja demokratický trhový socializmus s jednou centrálnou štátnou bankou, ktorá transparentným spôsobom reguluje tok peňazí; finančné špekulácie sa stali minulosťou, lebo stratili zmysel. Vlastníctvo sa rovnomerne rozdelilo, zdravotníctvo a ľudské práva garantuje štát, všetko riadi samospráva, počúva požiadavky a potreby ľudí, akýkoľvek antagonizmus vymizol, nejestvujú dôvody na protesty. Sami diskutujúci sa pasujú s ambivalentnou výzvou, či zostať v alternatívnej realite, alebo sa vrátiť k neoliberálnemu systému, kde vládne ustavičný boj a násilie, na všetko striehne digitálna kontrola. Iris to komentuje: „Rebélia patrila k môjmu spôsobu života, bola vakcínou proti samote, žila som, cítila som sa nebezpečne užitočná. A teraz mám o to prísť?“ Ostáva však otázka, ako sa zbaviť okov odcudzenia, ako sa brániť depresii z jednotvárnosti?
Existuje vôbec alternatíva?
Odpoveď môžeme opäť hľadať u Stefana Zweiga. Treba si uchrániť vlastné myslenie a slobodu ducha a potom môžeme uvažovať aj o alternatívach, lebo „zmýšľanie nespadá pod štátnu moc. Načo je teda táto odporná zúrivosť s penou na perách, len čo má niekto iný svetonázor, načo je toto neprestajné dovolavánie sa polície, načo tá vražedná nenávisť? Bez úsilia o znášanlivosť nie je možná nijaká pravá humanita, pretože len keď sa budeme vnútorne ovládať, môžeme žiť v mieri s inými“ (s. 107)
Múdrejšie krédo budúcej férovej spoločnosti si nemožno ani želať… A hádam v tejto súvislosti drobné svetielko zablikalo aj na kúštiček našej krajiny, keď v záplave pochybností o spravodlivosti slovenskej justície musel súd nedávno – na základe prelomového rozhodnutia Ústavného súdu – po dvadsiatich mesiacoch nezákonnej väzby prepustiť zo dňa na deň na slobodu advokáta Ribára. Žeby predsa len Božie mlyny?
Pavol Dinka
(So súhlasom autora. Vyšlo aj v Literárnom týždenníku a internetových novinách DAV/DVA)
Nič vtipné. Ale vynikajúci príspevok súci pre výučbu dnešných redaktorov novinárov a ostatných publicistov. Výborný Humorikon, Arpád