Namiesto curriculum vite
SPOMIENKY slovenského humoristu Milana Hodála NA ROHÁČ
Moje prvé dotyky s Roháčom začali v roku 1970, keď som mal 14 rokov. Vtedy som tento satiricko-humoristický týždenník objavil ako čitateľ.
Moja ozajstná spolupráca s redakciou začala o štyri roky neskôr, keď mi v rubrike, Nový autori na pokusnej vlne, uverejnili ako 18 ročnému tínedžerovi, prvý príspevok.
Keď som prišiel ako 19 ročný študovať do Bratislavy na vysokú školu, odvážil som sa do redakcie priniesť svoje príspevky (epigramy a aforizmy) osobne. V budove na vtedajšej ulici Obrancov mieru č. 47 – myslím, že je to dnešná Šancová – som vyšliapal po schodoch a na poschodí som zaklopal na dvere s nálepkou Roháč.
Keď som vysvetlil, čo nesiem, nasmerovali ma k dverám s nápisom: Literárne oddelenie. Vstúpil som do miestnosti. Sedeli v nej dvaja páni. Každý za svojím písacím stolom, pred nimi veľké mechanické písacie stroje, množstvo papierov a vzduch zmiešaný s cigaretovým dymom.
Boli to Tomáš Janovic a Benjamín Škreko, ktorí tvorili kostru literárneho oddelenia. Mal som poriadnu trému, pretože to boli práve oni, ktorých príspevky som v Roháči najviac obdivoval. Postupne sa moje osobné návštevy stávali čoraz častejšími a moja spolupráca sa rozbehla naplno hlavne v osemdesiatych rokoch. V redakcii som získal štatút akéhosi externého spolupracovníka a táto spolupráca trvala až do zániku Roháča v roku 1991. S Tomáša a Beňa sa stali moji tútori, ale aj priatelia. Postupne som sa stretol a zoznámil s viacerými roháčistami, ktorých som obdivoval pre ich profesionalitu a ľudský rozmer.
Spoznal som vtedajšieho šéfredaktora Petra Bána staršieho, jeho vtedajšieho zástupcu a neskoršieho šéfredaktora Kala Uhríka, ktorý bol skvelý glosátor a autor vynikajúcich krátkych satirických poviedok.
Nezabudnem na enormné pracovné nasadenie autorov reportáži Jožka Puchera a Vierky Urbanovej. A samozrejme, nazrel som aj do oddelenia výtvarníkov-karikaturistov.
Spomínam si na Milana Vavra, vtedajšieho šéfa výtvarného oddelenia, ale aj na Mikuláša Sliackeho, ktorý bol neskorším sekretárom redakcie.
V Roháči pracovalo dovedna trinásť redaktorov, rozdelených do literárneho a výtvarného oddelenia. Vládla tam vždy skvelá pracovná a ľudská atmosféra. Bolo cítiť, že všetci, ktorí Roháč tvorili, to robili s láskou a potešením…
Spomínam, ako vždy vo štvrtok bývala veľká porada, kde sa odobrilo, čo pôjde do najbližšieho čísla, robili sa tzv. zrkadlá a Roháč šiel do tlače, aby bol už v s sobotu v predaji na poštách a v pondelok ráno na pultoch stánkov PNS. (Poštovej novinovej služby). Bol vytlačený na kvalitnom papieri, plnofarebný, stál dve koruny československé a zvyčajne z pultov zmizol ešte v pondelok do večera. Výnimočne ste ho ešte dostali v utorok, ale v stredu by ste ho už hľadali na pultoch PNS márne. Mal veľký čitateľský úspech a nulovú remitendu. Rovnako to bolo aj s Magazínom Roháča, ktorý vychádzal raz štvrťročne. Bol to akýsi bonus, kde dostali priestor príspevky, ktoré sa z priestorových dôvodov do štandardného čísla nevtesnali.
Osobne som presvedčený, že zánik Roháča (v roku 1991) bol viac politicko-mocenským ako odborným rozhodnutím. Čas ukázal, že také kvalitné a vysoko profesionálne satiricko-humoristické periodikum, akým Roháč bol, tu chýba a nedokázali sme ho ničím nahradiť…
Na záver my dovoľte, spomenúť ešte jedno meno. Meno dlhoročného novinára, ale predovšetkým humoristu Milana Kupeckého.
Aktívny prispievateľ a obrovský fanúšik Roháča. Pre jeho záchranu a znovu vzkriesenie urobil veľmi veľa. Získal jeho ochrannú známku, začal vydávať – za svoje – Nový Roháč. Ťahal to niekoľko rokov, zaktivizoval bývalých autorov, literátov aj kresliarov, jednal s predajcami a distribútormi, ale bez širšej štátnej finančnej pomoci to jednoducho nešlo a musel to zabaliť.
Je to predovšetkým jeho zásluha, že v závere uplynulého roku vznikla kniha spomienok Poslední (roháčovskí) mohykáni. Nedal sa odradiť, zohnal finančné prostriedky na jej vydanie a je aj jej zostavovateľom. Milan, veľké ďakujem v mene celej roháčovskej rodiny!
E P I G R A M I Á D A
Z DEJÍN VOJEN
Svet si to zakaždým
poriadne odskáče,
ak sa mocným zachce
navliecť mu maskáče…
NA NAŠOM DVORE
Keď vajce chce byť
múdrejšie než sliepka.
Na dvore zavládne:
Chaos, stres a depka…
DEŇ ZA DŇOM V CHAOSE
Po utorku odjakživa
nasleduje streda.
Dneska u nás ani na to
spoľahnúť sa nedá…
NIETO MEDU
Toho roku zbierať peľ,
bola riadna fuška.
Veď aj včielky museli,
vonku nosiť rúška….
DNEŠNÝ ŠTÝL VLÁDNUTIA
Načo je to takto dobré?
No tak nám už povedz!
Vládnutím si kazíš imidž
a krajine povesť…
JEDNODUCHOSŤ PO NAŠOM
To, čo sa jednoducho nerobí,
my spravíme celkom jednoducho…
ŽIVOTNÁ ÚROVEŇ
Ak dvíha životnú úroveň Slovák,
môže ho akurát tak seknúť v krížoch…
KAMARÁTI SPOD MOSTU
Vybrali sa za hranice.
Chcú načerpať skúsenosti.
Jeden teraz žobre v Prahe
a ten druhý v Budapešti…
CELOPLOŠNÉ TESTOVANIE
Zobral som ho vcelku kladne.
Chlapské ego pohlo sa.
V tú sobotu som si mohol,
zadarmo dať do nosa…
PAMÄTAJTE!
Všetko je relatívne!
Čas, priestor aj hmotnosť hviezdy.
Aj negatívne testy…
PRED NEBESKOU BRÁNOU
Peter vydal nariadenie.
Všetkých nás sa bude týkať.
Cez bránu smieš iba ak máš
negatívny certifikát…
KEDYSI A DNES
Kedysi: Celá dedina –
jedna rodina.
A dnes: Celý štát –
jedna Potemkinovská dedina…
SLOVENSKÝ FUTBAL
V KORONAKRÍZE
Máme problém
výplaty dať hráčom.
Ešte väčší
zdôvodňovať za čo…
SVEDOMIE SA VO MNE BÚRI
Že v nejednej duši
práve ono čuší…
BOŽSKÝ POCIT
Pocit, že možno každého podplatiť,
je na nezaplatenie…
CHVÁLA RÚŽKAM
Nedopustím na rúška!
Ich nosenie sa mi ľúbi…
Takto môžem na šéfa
aj ja smelo ceriť zuby…
V KRČME NA LAZOCH
Aj tu nám už povievajú
onakvejšie trendy.
Kdeže slivovica.
Len whisky a brandy…
POLITICKÁ KULTÚRA
Stráca sa nám pred očami.
Celé ma to zlostí.
Obyčajní, tí sú všade.
A kde sú tie osobnosti?
PATRÍME DO SVETOVEJ
ŠPIČKY?
Ako národ určite!
Hoci maličký.
Schopným vieme špičkovo,
stúpať na špičky…
AKO SA VYROVNAŤ
VELIKÁNOM?
Trpaslík skríkne:
– Ja to viem!
Treba ich zraziť
do kolien…
Milan Hodál
