Dnes aktuálne popredný srbský spisovateľ a humorista ALEKSANDAR ČOTRIĆ

Antologia slovenských aforizmov v srbskom jazyku sa nazýva „Blesk a hrom“  a vlani uzrela svetlo sveta v Belehrade. Vydavateľom knihy je  „Srpska reč“. Organizátorom a prekladateľom je Aleksandar Čotrić. Recenzenti knihy sú: Martin Prebudila, Radomir Andrić, Slobodan Simić a Vitomir Teofilović. Autorom titulnej strany je ilustrátor a karikaturista Tošo Borković. Kniha obsahuje aforizmy viac ako sedemdesiatich slovenských autorov. Sú o nich zverejnené základné biografické údaje. Kniha obsahuje aj text o histórii a súčasnosti slovenského humoru a satiry. Antológia je učená a distribuovaná nielen na Slovensku, ale i dostupná čitateľom v Srbsku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine, Chorvátsku, Slovinsku, Macedónsku a Bulharsku. Aleksandar Čotrić doteraz publikoval v srbštine antológie ruských, bulharských, poľských, rumunských a českých aforistov.
Slováci a Srbi sú bratské slovanské národy. Táto antológia prispieva k lepšiemu porozumeniu a zblíženiu oboch národov. Mimochodom v Srbsku žije šesťdesiattisíc Slovákov. Sú medzi nimi aj osobní priatelia autora, vrátane susedov v meste Pancevo vo Vojvodine a v severnej časti Srbska. Spisovateľ a humorista Aleksandar Čotrić publikuje aforizmy v novinách a časopisoch od roku 1984. Odvtedy až dodnes nás nevyčerpateľne zásobuje špecifickým pichľavým humorom, ktorý má za cieľ iniciovať naše myšlienkové pochody a predstaviť nás nad bežnými situáciami z každodennom živote ako i morálnymi a inými dilemami, ktoré sú dôležité pre budúce generácie.


Aleksandar Čotrić je známy nielen vďaka aforizmom a satirickým príbehom, ale aj niečomu osobnejšiemu. Získal nespočetné množstvo ocenení, medzi ktoré patrí napríklad cena pre najlepšieho aforistu 12. „Summer Street Cabaret“ v Cajetine. Odkiaľ čerpá námety na túto takmer nevyčerpateľnú ostrú satirickú kritiku spoločenských neduhov sme sa pokúsili získať v rozhovore s ním.

Dala vám vaša účasť na srbskej politickej scéne viac motivácie k ostrej kritike? Čo vás v tejto oblasti v ostatnom čase najviac znepokojuje?

-V satire je zo všetkých literárnych žánrov najviac prítomná politika. Politika je však iba podnetom na vytvorenie umeleckého diela a rámca, v ktorom je umelecké dielo v centre pozornosti. Satiru som začal písať v roku 1984 a až o šesť rokov neskôr som sa podieľal na vytvorení opozičnej strany, ktorá bojovala proti totalitnému režimu a ktorá chcela v Srbsku nastoliť demokratický poriadok. Politika sa zaoberá viac nami ako mnou samým. Ako z toho uniknúť, keď sa hovorí, v presnosti ktorého sa domnievam, že „všetko je politika“. Už v staroveku sa hovorilo o človeku ako o „zoon politikovi“, teda politickej bytosti. A pre tých, ktorí sa o politiku nezaujímali, potom vznikol pojem – idiot.
Zaoberanie sa politikou mi pomohlo alebo i prekážalo pri písaní satiry rovnako ako niektorým iným srbským satirikom v minulosti alebo v súčasnosti, ktorí boli veľmi politicky angažovaní, napríklad Sterija, Zmaja, Lj. Nenadović, Domanović, Kočić, Pekić, Mihailović, Bećković…Ak vezmem do úvahy, že som poslanec, pripomínam, že našimi autormi boli Jovan Skerlić, Ivo Andrić, Dobrica Ćosić, Antonije Isaković, Brana Crnčević, Ljubomir Simović, Milovan Vitezovi Baljak, Petar Lazic a Sinisa Kovacevic…
Pri preklade aforizmov autorov z Ruska, Slovenska, Bulharska, Poľska, Rumunska, Českej republiky a ďalších krajín som sa oboznámil s ich životopismi a dozvedel som sa, že niektorí z nich boli poradcami prezidenta, ministrov, veľvyslancov, poslancov národných parlamentov, poslancov Európskeho parlamentu, prezidentov strany, generálov armády… A úspešne zosúladili literárne a profesionálne nasadenie.
Snažím sa ničím nedráždiť, ale všetko pozorovať s určitým pokojom, chladne a pokojne reagovať na niektoré veci a javy v našej spoločnosti. V skutočnosti neexistuje téma, ktorá by nemohla slúžiť ako motív pre satirickú reakciu. Sú to: politika so všetkými jej prejavmi (voľby, strany, vláda, parlament…), ekonomika, kriminalita, súdnictvo, ekológia, médiá, rodové vzťahy, šport, kultúra…Často som sebakritický, takže sa obzerám späť za svojimi činmi. Český aforista František Vimazal ešte v 19. storočí povedal: „Pozoruj seba a budeš satirik.“

Keď sa pozriete späť na prvé roky riešenia aforizmov a satiry, môžete si sami povedať, že ste boli vtedy miernejší alebo kritickejší?

-Mali by to hodnotiť aj ostatní – literárni kritici, kolegovia aforisti i čitatelia. Ale nemyslím si, že moja satirická čepeľ je otupená, pretože nemám autocenzúru. V skutočnosti všetko čo napíšem, podpisujem svojím menom a zverejňujem vo veľmi čítaných médiách. Keby som začal robiť kompromisy sám so sebou a s ostatnými, už by som nebol satirik. Berúc do úvahy, že v posledných rokoch som vydal knihy satirických aforizmov a príbehov a získal som prestížne ocenenia za satiru na festivaloch a súťažiach v tuzemsku i zahraničí („Tipar“ v Čiernej Hore za najlepšie satirické dielo v bývalej Juhoslávii „Golden prilba„ , v Kruševaci“, cena „Rade Jovanovića“ za najlepšiu knihu aforizmov v srbskom jazyku…) Myslím si, že je to jeden z ukazovateľov, že nie som miernejší ako som bol. Teraz som však skúsenejší, vyspelejší.

Čo je na písaní tejto krátkej literárnej formy najťažšie?

-Píšem aforizmy aj  pre deti s túžbou, aby ich predovšetkým bavili, rozosmievali, ale aj učili. Pre deti sa mi píše ťažšie ako pre dospelých. Je to zodpovednejšia práca, pretože sa musím obávať, či sú niektoré správy, slová a témy vhodné pre deti, či sú zrozumiteľné, či pedagogické…Keď píšeme pre dospelých, žartujeme so všetkým a so všetkými a nemôžeme oslovovať tých najmenších. Uvedomil som si to pred desiatimi rokmi na začiatku vážnejšieho riešenia aforizmov pre deti, keď som musel vyhodiť viac ako polovicu napísaného, pretože to nebolo pre nich. Na druhej strane deti sú tým najvďačnejším publikom a okamžite vám dajú vedieť, či sa im páči alebo nie. Ich reakcie ma, našťastie, povzbudia a motivujú. Doteraz som vydal tucet kníh pre deti, niektoré vyšli v Slovinsku a Severnom Macedónsku a obzvlášť ma potešili. Obdržal som ocenenie os študentov belehradských škôl ak „Dositejevo pero“. Kniha „Detský biznis“ bol vyhodnotená ako najlepšia kniha pre deti. Uznanie sa mi dostalo aj za kreativitu zo Združenia spisovateľov Srbska „Mihailo Ćupović“, pomenovaného po významnom čajetinskom spisovateľovi, a moje aforizmy boli zaradené do učebníc pre tretí a štvrtý ročník základných škôl v Srbsku. Kolega Srdjan Dincic napísal: „Predstavte si význam týchto učebnicových diel po rokoch, po smrti ich autora.

Ako je to s inšpiráciu?

-Cítim akúsi prázdnosť, keď nepíšem aforizmy. Stali sa pre mňa spôsobom myslenia až do konca života. Vo všetkom hľadám inšpiráciu, témy, príležitosť…Je veľmi dôležité, aby druhá časť aforizmu, teda pointa, bola neočakávaná, jedinečná, originálna, prinajmenšom nejednoznačná. Ba dokonca nejednoznačná a samozrejme efektívna a zrozumiteľná. Je pre mňa ťažšie navrhnúť a napísať aforizmus, keď si musím vybrať a spracovať tie, ktoré vyčnievajú nad ostatnými z množstva napísaného ako poznámky uvedené v zošite, skôr ako ich pošlem do novín na  uverejnenie, alebo pri zostavovaní knihy. Stáva sa i to, že uvažujete či aforizmus, ktorý ste napísali  je výlučne váš, alebo či ho niekto nenapísal skôr v rovnakej alebo podobnej podobe.

Všetko, čo napíšete, zanechá stopu v čase a priestore a určitým spôsobom môže ovplyvniť tých, ktorí to čítajú. Kto je vo svete aforizmov tým, kto vám mohol byť príkladom alebo povzbudením?

– Prvé aforizmy som čítal v roku 1978, keď som bol študentom piateho ročníka základnej školy v školskom časopise „Školský vek“ od autora Milovana Vitezovića. Boli to myšlienky na zamyslenie na téme ako študentská láska, trápenie so známkami, rodinné vzťahy, priateľstvo…Tieto aforizmy vo mne zanechali hlboký dojem a pravdepodobne som si ich niesol v podvedomí, až keď som o štyridsať rokov neskôr začal aforizmy písať sám.
Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia som čítal prvé satirické aforizmy v „The Hedgehog“ a tie o mužoch a ženách vo vtedajšom „Hedgehog Humor“. Z vtedajšieho obdobia si pamätám mená autorov a ich aforizmy Rada Jovanovića z Užice, Rada Đergovića, Brane Crnčevića, Ljubiša Manojlovića, Radivoje Bojičića, Milovana Vržinu, Duška M. Petrović, Milenko Pajović…O niečo neskôr som začal čítať tlač pre študentov a mládež („Omladinske novine“, „Študent“, „Književnu reč“…), v ktorej som objavil veľmi ostré, kritické a literárne veľmi úspešné aforizmy členov belehradského aforistického okruhu autorov ako Aleksandar Baljko, Vitomir Teofilović, Petar Lazić, Vuk Gligorijević, Rastko Zakić, Radivoje Dangubić, Dušan Puača, Milan Todorov, Vladimir Jovićević Jova, Slobodan Simić, Srdjan Radulović…Všetci títo aforisti ma ovplyvnili, ale najviac, najsilnejšie a najtrvalejšie členovia združenia BAK. Zo zahraničných autorov sa mi páčia aforizmy Poliaka Stanisława Jeży Lec (1909-1966), ktorého hrob som osobne navštívil pred pár rokmi vo Varšave a ktorého „Neučesané myšlienky“ som čítal po prvý raz ako 19 ročný. Teší ma tiež, že som ako prvý Srb pred pár rokmi preložil niektoré jeho aforizmy do srbčiny a uverejnil ich v Antológii poľských aforizmov „Poľská cesta“.

Nedávno ste, ako sme už spomenuli, dostali cenu Cajetinskej knižnice pre najlepšieho aforistu 12. ročníka „Summer Street Er Cabaret“. Čo to pre vás znamená ako pre autora žijúceho a tvoriaceho v „malom meste?“

– Po prvé, Cajetina nie je „malé mesto“. Je hlavným mestom srbskej horskej turistiky a miestom, ktoré má na kultúrnej mape Srbska čoraz zreteľnejšie meno. Prostredie, v ktorom sa narodil taký literárny velikán ako Ljubivoje Ršumović, nemôže byť malé. Knižnica „Ljubisa R. Đenić“ je na vrchole srbského knihovníctva, čo sa týka počtu, obsahu a rozmanitosti, nielen literárnych, ale aj umeleckých programov všeobecne.
A toto ocenenie čo som obdržal je potvrdením, že som „nehrdzavel“. V skutočnosti sa mi už po štvrtýkrát dostáva uznania „Kabaret letnej ulice Ero“, ktorý svedčí o istej kontinuite. Cena je pre mňa obzvlášť drahá, pretože bola udelená v „Erskej republike“, kde podľa mnohých žijú najdômyselnejší ľudia v Srbsku. Členovia poroty sú tiež dôvodom na spokojnosť, pretože sa jedná o úctyhodné mená našej satiry a knihovníctva: Dr. Slobodan Simić, Neško M. Ilic, Zoran Bogdanovic a Ljiljana Rakic. Súťaž bola anonymná, čo má mimoriadny význam, pretože členovia poroty rozhodovali objektívne, výlučne na základe prihlásených prác, a nie podľa mien autorov.
Pripravil: Mirjana Ranković Luković

‎SRBSKÝ DUCH‎ ČITATEĽOV‎: „Keby nebol život, nemali by sme na čo nadávať.“‎

Na margo ANTOLÓGIE SLOVENSKÉHO AFORIZMU PUBLIKOVANÁ V SRBČTINE‎ (skrátene)

Ako sme už v našom slovenskom HUMORIKONE uviedli, srbskí bratia, kolegovia humoristi vydali už dve knihy s názvami Antológia slovenského aforizmu a Chytanie sa slamky. Dvojjazyčne a navyše obe publikácie boli distribuované do všetkých Pobaltských štátov. Na margo oboch antológii slovenského aforizmu jeden z jeho hlavných protagonistov a autor knihy Blesk a hrom Aleksandar ČOTRIĆ povedal: „Slováci patria k vrcholnému svetovému aforizmu. Antológia obsahuje viac ako 2500 krátkych a vtipných myšlienok z pera 45 autorov‎. Medzi súčasných autorov krátkych literárnych útvarov, tzv. aforistickú slovenskú špičku možno zaradiť mená ako Milan Kenda, Ján Grešák, Vladimír Javorský, Peter Gossányi, Andrej Mišanek, Milan Lechan, Mian Hodál, Śtefan Švec, Ľudivít Majer, Milan Kupecký, Eva Jarábková Chabadová, Ján Heinrich a Jozef Bily.

‎“SLOVENSKO je aforistický závoj“, – to je časť hodnotenia knihy „Antológia slovenského aforizmu“, ktoré vyslovil jej autor Aleksandar Čotrić vo svojom predslove.  na  slávnostnom stretnutí uvádzania knihy antológie do  života.
‎Čotrić je jedným z najlepších srbských aforistov a výnimočným znalcom tejto literárnej formy. Ako prvý si vybral, preložil a zorganizoval svojim slovenským náprotivkom antológiu ich aforizmov, ktorá je zatiaľ prvá a jediná na svete.‎
‎Antológiu vydalo belehradské vydavateľstvo „Srbské slovo“. Podľa Čotrićovej voľby ide o najlepšie, múdre a vtipné myšlienky, ktoré sú tak kvalitné, že ich autorov zaradil medzi tých, ktorí patria k samému vrcholu aforizmov na svete.‎
‎Antológia zahŕňa viac ako 2500 krátkych a vtipných myšlienok z pera 45 autorov, ale ako dodal, že existuje viac dobrých aforizmov a ich autorov, ktorí sa do knihy „nevmestili“.‎
‎“Humor je kvalita, ktorú má český a slovenský národ. Tento fenomén mu pomáha ľahšie prekonávať problémy, nehody i bezmocnosť,“ -povedal okrem iného, autor Antológie slovenského aforizmu a organizátor v predslove podujatia pri uvádzaní knihy do života.
‎“Humor mal i má mnohokrát defenzívnu funkciu, keďže je prekážkou pesimizmu a porazenectva, snahou udusenia národného povedomia a asimilácie, a preto český a slovenský humor a satira prostredníctvom humoristov a najmä vďaka časopisu HUMORIKON preniká iróniou a sarkazmom k širokej verejnosti, a publikovaním ho autori v rôznych formách pretraktujú. Je takpovediac zbraňou bezbranných“ -pokračoval srbský humorista Čotrić.‎
‎Ďalej vysvetlil, že Slováci v priebehu dejín nemali svoj vlastný štát a tak ani literárne slovo, čo viedlo k tomu, že ich aforizmy boli zaradené medzi Čechov, ktorí boli dlho považovaní za mimoriadne schopných.‎
‎V predslove Aleksandar Čortić ďalej vyrozprával dejiny slovenských aforizmov, ktoré majú dlhú a bohatú tradíciu, hoci až do konca druhej svetovej vojny nemal vlastný humoristicko-satirický časopis. Stalo sa tak až v roku 1948 keď po prvý raz uzrel svetlo sveta slovenský satiricko-humoristický časopis Roháč.
‎Počas boľševického komunizmu písali slovenskí aforisti i napriek prísnej cenzúre. V kuloároch koloval tento obľubený vtip: „V čase budovania komunizmu redakčná rada zverejnila súťaž o najlepší vtip. Prvou cenou bolo šesť rokov prísneho väzenia.“ Alebo: „Umierajúci muž žiada o prijatie do komunistickej strany. Jeho manželka sa ho pýta, prečo? Nechcem, aby si plakala, pretože viem, akú máš radosť, keď zomrie komunista.“‎ Čotrić ďalej poznamenáva, že ani v novej ére viacstranného a súkromného vlastníctva sa slovenskí majstri vtipov a múdrych posolstiev nezastavia a Aleksandar cituje množstvo aforizmov, ktoré sa v posledných rokoch vynorili zo slovenskej kuchyne.‎
‎Do antológie zaradil aj troch slovenských majstrov satiry a vtipov, ktorí žijú a tvoria v Srbsku: Miroslava Demáka, Martina Probudila a Stevu Buzdilika. Píšu univerzálne, nepriechodné aforizmy, ktoré sú celkom vnímavé v oboch prostrediach – v slovenskom i srbskom, ale píšu po slovensky.‎
‎Demák : „Ak budete držať hubu, budem vás pozorne počúvať“. 
‎Prebudený: „Nie je hriechom ukradnúť knihu, ale je hriechom ju nečítať“.
‎Probudil patrí medzi tých autorov, ktorí sa okrem iného vyjadrili v antológii článkom s názvom „A von s divokým socializmom“, keď napísal: „Vďaka vydaniu Antológie majú srbskí čitatelia možnosť dozvedieť sa o láskavom a autentickom slovenskom aforizme, bez autocenzúry a jej jednoduchosti čítania a vnímania“.‎
‎Tento krátky pohľad možno zakončiť aforizmom nášho priateľa Ondreja Kalamara, ktorý najlepšie odráža ducha dnešného slovenského aforizmu: „Nezabúdajme, keby nebol život, nemali by sme na čo prisahať“, alebo motto slovenského humoristu Bruna Horeckého.‎“ Sejme sa, lebo zajtra už bude možno neskoro.“
‎Buzdilik: „Ľudová vláda sa starala o ľudí, demokratická sa stará o nálepku zvanú demokracia“.‎
‎Kniha je napokon doplnená recenziou Vitomira Teofiloviča, v ktorej sa uvádza, že antológia je pokladnica múdrych poznámok presiaknutých zúrivosťou satiry a bohatého humoru.‎
‎Z tisícovej zbierky aforizmov boli vybraté aforizmy vysokej literárnej hodnoty, diskrétne myšlienky a pôsobivá štylistická rozmanitosť. Čitateľom a histórii sú predložené základné a farebné úvahy o témach a dilemách slovenskej politiky, histórie, filozofie, sociológie a psychológie…“.‎

Táto recenzia v jej obsiahlosti zahrňuje aj texty Radomíra Andrica, „Bruce pre ostrenie myšlienok“, „Vtip na slovenskom spôsobe“ od Mirjany Vladisavljevičovej, „Slobodana Simica „Intimita“ a „Satira niekedy a teraz“ od slvenského humoristu Milana Kupeckého.

‎ Vera Condevová‎

 

 

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments