Dnes aktuálne s básnikom a aforistom Tomášom Turnerom

Vierou vidíme cieľ nášho života

Rozhovor s básnikom a aforistom Tomášom Turnerom

Tomáš Turner (ročník 1972) vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite, píše básne, aforizmy, epigramy… Publikoval v časopisoch a zborníkoch (Literárny týždenník, Dotyky, publikácie Literárneho klubu Omega). V roku 2000 mu vyšla útla zbierka veršov pod názvom Básne, v roku 2016 zbierka aforizmov a epigramov Aj ryba lieta.

Ján Maršálek: Tomáš, si autorom zväčša krátkych literárnych útvarov, viaceré z nich sú takpovediac na rozhraní básne a aforizmu či epigramu. Záleží ti zrejme na hutnosti výrazu, nechceš plytvať slovami… Čo ťa vedie k takejto tvorbe? Kde hľadáš inšpiráciu?

Tomáš Turner: Ako si si možno všimol pri čítaní mojich aforizmov, epigramov, básničiek, často je to taká moja reakcia na dianie okolo mňa. Zaujímam sa o spoločensko-politickú situáciu, stav našej demokracie. To ma celkom fascinuje. Dosť často sú moje krátke útvary rýchlym záznamom, zachytením bežného života. Odzrkadľuje sa v nich „pena dní“. Snažím sa, aby to zrkadlenie bolo krátke, výstižné, ak to ide, tak aj vtipné.

J. Maršálek: V básničke s názvom Postmoderný čas si napísal: „Boh už zomrel, problémom je človek.“ V čom vidíš najväčší problém súčasnosti? Nestali sme sa v istom zmysle otrokmi „pokroku“?

T. Turner: „Pokrok“ sa v súčasnej dobe najlepšie dá pozorovať na neustálom zdokonaľovaní technológií zbližovania, komunikácie – autá, mobily, notebooky, tablety… Toto všetko by nám malo prinášať úľavu, uspokojenie, pokoj… Je to naozaj tak? Deje sa totiž pravý opak. Sme v neustálom nepokoji, strese, nič „nestíhame“… Ako sa vraví – pokrok nezastavíš. O to v podstate ani nejde, zastaviť pokrok. Ten má aj množstvo pozitív, svojich kladných stránok. Rozhodujúce je to, čo si dáme na prvé miesto v našom rebríčku životných hodnôt.

J. Maršálek: Bez duchovného základu sa stráca zmysel všetkého. Súhlasíš?

T. Turner: Áno. Povedzme opica, ktorá sa deň za dňom niečo nové učí, nevie, prečo sa to všetko učí, na čo jej to bude. Uľahčí sa jej možno obstarávanie potravy, ale tým to pre ňu aj končí. Opici chýba určitý presah, zameranie na niečo, čo akoby vidieť v diaľke, v budúcnosti. A za budúcnosťou. Človek, ktorý je kresťanom, vie, ako je potrebný duchovný základ a že si ho ani nemôže sám dať, nemôže si ho „vycucať z prsta“. Je to taký plán, návod, do človeka vložený. Poukazuje na ten presah človekovho života, ponad jeho osobnú prítomnosť. Ponúka „parket“ na „poskočenie si“ k niečomu vyššiemu, ako je on sám. Kresťan vidí do budúcnosti. Vidí vierou. „Vidíš, lebo si uveril,“ hovorí Ježiš slepému. Vierou vidíme zmysel, cieľ nášho života, toho „tu a teraz“.

J. Maršálek: Aké je podľa teba miesto literatúry v dnešnom svete? Nezdá sa ti, že ľudia akosi strácajú ochotu i schopnosť čítať beletriu, osobitne poéziu?

T. Turner: Je možné, že ostanú iba tí najväčší fanatici literatúry, fajnšmekri. Literatúra sa však neprestala čítať. Čítanie literatúry možno nadobudlo inú podobu, formu.Za tým je aj spomínaný technický pokrok. Množstvo kvalitných filmov, napríklad, vzniklo, vzniká na základe literárnej predlohy.

J. Maršálek: Ktoré literárne diela ťa najviac oslovili? Vraciaš sa k nim? Ktorí spisovatelia, básnici, myslitelia, umelci patria k tvojim obľúbeným?

T. Turner: Množstvo kníh sa mi, žiaľ, postrácalo… Prišiel som tak o veľa dobrých autorov. V súčasnosti ani mne osobne akosi neostáva dostatok času na čítanie kníh. Priznávam. Obľúbení autori však už navždy ostanú v mojej pamäti čitateľa. Na prvom mieste hádam spomeniem E. A. Poea (ktorého som si pred polrokom znovu zadovážil, zbierku poviedok), potom sú to ďalší: E. T. A. Hoffmann, Novalis, Saramago, K. Vonnegut, T. S. Eliot, R. M. Rilke, K. Čapek, T. Janovic, R. Scruton, Meister Eckhart, R. W. Emerson…

J. Maršálek: Chceš pokračovať v písaní? Máš nejaké tvorivé plány?

T. Turner: Rád by som vydal aj druhú knižku aforizmov. Dúfam, že to dlho nepotrvá. Snívam aj o vydaní „naozajstnej“ viazanej knihy básní. Plány na poli literatúry teda ešte asi mám.       

 Zhováral sa: Ján Maršálek

 Srdce ľadovca

Správy o tých dvoch udalostiach prišli ku mne, myslím si, nie náhodou. Svojou naliehavosťou ma oslovili – asi preto, že v ich centre sú ľudia a ich nezvyčajný život. Ľudské osudy, ktoré vidno za spomínanými udalosťami, majú v sebe veľký potenciál, spája ich silné puto. Môj článok je pokusom položiť ich vedľa seba.
Prvá udalosť sa stala vo švajčiarskych Alpách. Príbeh manželov Dumounlinovcov, ktorí sa 15. augusta 1942 rozhodli neďaleko svojej dediny Chandolin podojiť svoje kravy. Ruka v ruke. Nikto o nich viac nepočul. A teraz ich telá po 75 rokoch vydali Alpy zo svojho ľadového zovretia. Ich sedem detí po nich pátralo celý čas. Najmladšie z nich, dcéra Marceline, vzhľadom na okolnosti objavenia sa tiel rodičov, chystá sa prísť na pohreb v bielych šatách, nie v čiernych. To láska oboch manželov – rodičov – naplnila srdcia ich detí. Tie neustali v pátraní po nich. V dobrom aj v zlom, až do konca. Tak dokáže iba láska učiť.
Aj srdce v ľadovci sa pohlo.
Druhá udalosť sa týka nášho hlavného mesta. Svetské (Slovenská lekárska komora a Ústav zdravotníckej etiky) aj cirkevné inštitúcie sa zhodli na spoločnom náhľade a spoločne odmietli výstavu Body The Exhibition v Inchebe. Predseda Konferencie biskupov Slovenska bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský konštatuje (vyberám z jeho stanoviska): „Zvedavosť na bizarnú atrakciu, ani kamufláž vzdelávania nemôžu prekryť skutočnosť, že ide o zneváženie mŕtvych tiel, ponižujúce ľudskú dôstojnosť.“
Telá, ktoré nenašli svoj pokoj, a ľadovec, ktorý by sa začal roztápať pri pohľade na milujúcich príbuzných, ktorí nezabúdajú. Niet náručia, do ktorého by tie telá patrili? Lebo namiesto pohrebu cynicky visia na hákoch po výstavných sálach sveta…
Niekomu bude možno pripadať môj článok ako skladačka z dvoch správ tlačových agentúr, nasilu mnou spojených. Naozaj, nemám k tomu čo priniesť nové. V tom je slabina môjho textu. Pointa by však mala vzísť práve zo stretu tých dvoch udalostí, príbehov. Ak som niekomu dal dobrý podnet, stačí mi to.
Smrti sa nevyhne nikto, tá čaká na každého z nás. Rozdiel ale býva práve v tom konci ľudského života. Jeden môže byť znevažujúci z hľadiska ľudskej dôstojnosti. Ďalší sa môže stretnúť s láskou,s vložením tela do hrobu, možno s milým nádychom humoru v bielych šatách dcéry Marceline.
Podstatné nie je to, že telá z prvého príbehu sú identifikované a tie z pochybnej výstavy nie – sú akoby bez identity. Podstatné je, že tým telám z výstavy chýbajú príbuzní. Príbuzní, ktorí by neustali v pátraní počas celého života,ako z toho príbehu zo švajčiarskych Álp. Príbuzní, ktorí by mohli zastaviť to potupné, ponižujúce divadlo s ich blízkymi. Ktorí by zvesili telá svojich milovaných a vložili by ich do hrobu. Tí by tak konečne našli zaslúžený pokoj.
V závere druhého príbehu však chýba ešte čosi. Chýba srdce ľadovca. Srdce, ktoré by sa pohlo a mohlo vydať telá. Srdce, ktoré by sa roztopilo pri pohľade na takú neúnavnú, neporaziteľnú lásku. Aj keby v tomto prípade absentovali hľadajúci príbuzní, láska v srdci by nemala absentovať.
Nejaké srdce sa našlo, ale iba srdce z ľadu. Ľadové srdce organizátorov, propagátorov, vystavovateľov…

Z nášho sveta

SPOVEĎ MATEMATIKA
Moje manželstvo?
Rovnica o dvoch neznámych.

NAŠI POLITICI
Pre nás –
veľké divy
majú,
pre seba iba –
Maledivy.

ČÍTAM Z BILBOARDU
Máte,
čo sme chceli.

POET JASÁ
Inšpirácia zvoní
pri dverách –
madam Litera
v ypsilonkách.

TELO A DUCH
Hádam, dumám,
s kým sa tu
hádam,
keď som tu sám.

ZOMBÍK NA PUSTOM OSTROVE
Neviem prísť na chuť
sám sebe.

TEST BUDÚCNOSTI
Otázka:
Vrchol architektúry
21. storočia?
Odpoveď:
Parkovisko.

VERU, VERU…
Mám všetko?
Nemám.
To by som neodniesol.

DILEMA Z OKNA VILY
Kam sa ponáhľajú
bezdomovci?

V DAŽDI KLEBIET
Dnes nevyjdem z domu.
Kamarátky sa stretli.
A nebola by na mne
ani nitka suchá.

PO NOVOM PRED OLTÁROM?
V mene Božom
Fero s Jožom.

ROZPAKY HYPOCHONDRA
Točí sa mi hlava.
Určite?

PÁR DNÍ PRED VÝPLATOU
Poď, budeme robiť
mňam, mňam –
do chladničky.

KLIATBA DUCHA
Nech ťa para tlačí,
psychológ!

Z KÚTA KRČMY
Cestujem v čase.
Som tam, kde som bol
včera o tejto hodine.

VIANOČNÝ
Silent Night a
Jingle Bells
nie sú navzájom
zameniteľné.

PRI POKLADNI
Ona: Pin daj.
On: Nepindaj.

MRKVA V AKCII
Prišla jar
a snehuliakovi
ukázala dlhý nos.

VYZNANIE FLUKTUANTA
Kde je robota,
tam nezavadziam.

NA COLNICI
Čo nenájdeme,
to si môžete nechať.

JEDEN KONDIČNÝ
Ja nepriberám,
lebo nechudnem.

K SVETLÝM ZAJTRAJŠKOM
Za komunistov
čo nestihli kombajny,
napravili skartovačky.

SPOVEĎ MATEMATIKA
Moje manželstvo?
Rovnica o dvoch neznámych.

NAŠI POLITICI
Pre nás –
veľké divy
majú,
pre seba iba –
Maledivy.

ČÍTAM Z BILBOARDU
Máte,
čo sme chceli.

POET JASÁ
Inšpirácia zvoní
pri dverách –
madam Litera
v ypsilonkách.

TELO A DUCH
Hádam, dumám,
s kým sa tu
hádam,
keď som tu sám.

ZOMBÍK NA PUSTOM OSTROVE
Neviem prísť na chuť
sám sebe.

TEST BUDÚCNOSTI
Otázka:
Vrchol architektúry
21. storočia?
Odpoveď:
Parkovisko.

VERU, VERU…
Mám všetko?
Nemám.
To by som neodniesol.

Tomáš Turner

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.