Novinárka Gabriela Rothmayerová získala základné a stredné vzdelanie v Gelnici. Po maturite v roku 1969 pracovala vo Východoslovenských železiarňach, neskôr bola redaktorkou Východoslovenských novín. V rokoch 1970 – 1975 vyštudovala novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako publicistka pracovala v denníku Smena, v rokoch 1983 – 1987 bola šéfredaktorkou časopisu Ohník, neskôr tiež vedúcou redaktorkou v týždenníku Smena na nedeľu. V rokoch 1990 – 1994 bola poslankyňou za Komunistickú stranu Československa, neskôr Stranu demokratickej ľavice (najprv Federálneho zhromaždenia ČSFR a od roku 1992 Národnej rady SR). V rokoch 1994 – 1997 pracovala ako redaktorka v Nedeľnej Pravde. V rokoch 1998 – 2003 bola riaditeľkou Rádia Devín. Od roku 2005 bola členkou Tlačovej rady SR. Od roku 2014 bola poradkyňou Roberta Fica pre kultúru.
Fejtón
Médiá liečivej sily
Prázdniny pred maturitou som trávila v maličkej českej obci Poláky, posledná pošta boli Pětipsy. Sestra mala malú dcérku, muža agronóma, chovali králiky a sestra chodila pomáhať na družstvo. Varovala som neter, po večeroch som sa dívala na námestíčko pri morovom stĺpe, kde hral chlapec na gitare, okolo neho strapec dievčin, jedna krajšia ako druhá. Ale ja som bola Slovenka a za ucho do vlasov som si založila žltý kvet nechtíka. Možno tým som odlákala toho najšvárnejšieho mládenca. Vysvitlo, že jeho maminka je Slovenka a bola preto šťastná, že si ma „namluvil“. Martin, tak sa ten gitarista a traktorista volal, jej povedal, že po maturite idem na novinárstvo. „Ó, tak to bude poštárka!“ Mala pravdu, ale v predstihu. Novinári dnes totiž nie sú viac ani menej ako poštári. Majú doniesť správy. A keď ich neprinesú, tak sa tiež nič nestane. To nie, ako keď pani Šomšáková chodila s veľkou koženou kabelou a keď jej nohy z toho chodenia opuchli, zostali sme bez Pravdy, Práce, Smeny a Východoslovenských novín. Dnes máme svoje počítače, stačí ťuknúť na priamy prenos alebo vyhľadať na nete, prípadne zalistovať na sociálnych sieťach – a viete všetko. Bez komentára. Nedávno sa rozhorel taký ten správny štadiónový boj, kto lepšie pozná zákon – či generálny prokurátor, alebo novinári, ktorí sa ním majú riadiť. Publikum, vzdelané na sociálnych sieťach, povzbudzovalo raz jednu, raz druhú stranu. Jedna strana kričala, že na správu a informáciu má každý občan (aj novinár je „len“ občan) právo, zaručuje mu to ústava aj tlačový zákon. Druhá strana kričala, že je predsa jasné, o čo išlo. Generálny prokurátor sa bál otázok novinárky, a tak jej vlastne obmedzil jej právo na informácie. Každý, kto číta noviny a sleduje (ešte) médiá, si „svojich“ v tomto boji našiel a patrične povzbudzoval. „Noviny“ dal vyvesovať na stĺpy pred senátom rímsky cisár ešte pred naším letopočtom. Išlo o to, aby občania vedeli, o čom zvolení senátori rokovali a čo v ich zastúpení rozhodli. Najprv to boli správy, ale každú správu možno čítať inak – tak vznikli komentáre. Od rímskych čias sme sa prehupli do digitálnej doby, Donald Trump začal politiku posolstiev cez svoj profil na sieťach – nepotreboval na to poštárov. A potom ho odstrihli…Sledujem takú americkú reality šou médium z Long Islandu. Sympatická Tereza tvrdí, že vie komunikovať s duchmi zomrelých. Robí „čítania“, kde sa zakaždým „spojí“ s duchom niektorého zraneného poslucháča. Jej reality šou majú liečivú silu – ona sa vie šikovne pýtať, a potom „tlmočiť“, ako duch drahého zosnulého je tu vždy s pozostalým. Každý spisovateľ je médium, Tolstoj napríklad nielenže dokázal s duchmi komunikovať, on ich dušu vtelil do živých postáv. A ako žijú dodnes! Naši poštári dokážu komunikovať s reálnymi politickými manipulátormi. Našťastie – ich svet sa skracuje ako šagrénová koža. Lebo nie Orwellovo Ministerstvo pravdy, ale práve možnosť vidieť všetko naživo im uberie dych. Ledaže by skrútili kohútik.
GABRIELA ROTHMAYEROVÁ, Nové Slovo
