Dnes aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

Curriculum vitae

Už od detstva bolo mojou veľkou túžbou urobiť si meno. Nešlo mi o obyčajné meno, ktoré som dostal bez vlastného pričinenia do vienka hneď po narodení, ale o dobré meno! Vlastne, čo to táram, veď v živote ani tak nejde o meno ako o priezvisko. Vždy som sa boril (a nie je tomu ináč ani teraz) ako človek bez protekcie. Ona síce vymrela, ale zanechala nám tu veľa nezaopatrených detí. Kedysi sa to tak volalo múdrejšie a odbornejšie – socialistická známosť. Dnes sa to nahradilo klientelizmom, lobizmom a biznisom, prípadne show biznisom. A keďže nie som Žid, Maďar, ani Róm, ale zakrúžkovaný ako stará konzervatívna nacionalistická štruktúra, navyše Slovák, mám to o to v živote ťažšie. Ba, často krát si myslím, že som takmer bez šance. Istý čas sa mi darilo vtesnať sa do limitu, mal som protekciu, no prišlo k prestavbe, k rotácii kádrov, k prevracaniu kabátov odhlasovaniu definitívy opozície, a zostal som ako prst, sám. Jediné, čo som doteraz, pretrvávajúce z mladosti nestratil, je elán a samozrejme nádej, ktorá umiera ako vždy posledná. Možno to tiež formulovať aj tak, že som sa stal veľkým dieťaťom, čo mi manželka dosť často pripomína ešte aj dnes, že som „ako malé dieťa“, „správam sa ako dieťa“, „rozumu mám sotva ako malý chlapec“, „nelíšim sa od kojenca“ a podobne. Mám však jednu veľkú, vzácnu vlastnosť – humor. A vraj ten, keď vás už opustia priatelia, manželka i všetci čerti, ten vás nikdy neopustí. Humor je u človeka vzácna vlastnosť, pretože aj jemu je iba zriedkakedy do smiechu. I jemu sa nevyhýbajú každodenné starosti strasti i bolesti. Už ako absolvent predškolského zariadenia som bol veselá kopa. Keď som navštevoval ročníky v základnej škole, ktoré som musel opakovať (nie však kvôli aplauzu) bolo vždy okolo mňa „živo“. Triedna učiteľka ma za všetky humorné výstrelky posielala za trest do kúta, kde som ako sympatizant kresťanskej politickej strany klačiaval a stal sa tak živým príkladom pre ostatných, v tomto prípade spolužiakov. Samozrejme, príkladom odstrašujúcim. Mal som všetky prívlastky najhoršieho žiaka sedávajúceho v poslednej lavici, ktorému nechýbali ani somárske uši (niektorí spolužiaci, okrem uší na zošitoch a knihách, mali aj somársky kašeľ) a zostávajúceho (samozrejme, proti svojej vôli, nedemokraticky – hoci som ako bez rozumu kričal „nechcem násilie!“) a často po vyučovaní, zostávajúcim takpovediac po škole. Náš triedny učiteľ (doteraz neviem prečo) sa mi vždy vyhrážal slovami: “Počkaj, ty lagan, však život ťa naučí!“ Tieto jeho slová som si zobral za svoje, a – šup ho poza školu! Veď načože drať zbytočne nohavice. Neprekážalo mi ani opakovanie niektorých ročníkov, veď napokon opakovanie je matkou múdrosti. Navyše dosiahol som vždy to, že po viacnásobnom opakovaní toho istého ročníka, po nastúpení do ďalšieho, som bol najlepším, najstarším a najskúsenejším žiakom. Počas absolvovania vyšších tried ročníkov základnej školy som už potajomky fajčil, skúšal „trávu“, sem-tam si dal frťana, ráno som sa holil a mal občiansky preukaz, čo u spolužiakov vzbudzovalo rešpekt a autoritu. Školská klíma, pravdu povediac, mi bohvie ako nevyhovovala. Veď i štúdium na vyššej osobitnej škole, ktorú som absolvoval s viacerými budúcimi eštebákmi, som musel prerušiť zo zdravotných dôvodov. Akých? Nuž, učiteľ omdlieval vždy, keď ma uvidel. Mojím najobľúbenejším predmetom v škole bol elektrický zvonček. Na hodine matematiky, pri sčítavaní zlomkov, som sa cítil vždy ako polámaný. S obľubou som čakal na zlomok sekundy, ktorý oznamoval začiatok niektorej z prestávok, prípadne koniec vyučovania. Najviac som sa v škole veselil, keď sme všetci žiaci počas hodiny matematiky, ako detektív, hľadali spoločného menovateľa. Musel byť dobre ukrytý, pretože sme ho márne hľadali počas celej dochádzky na základnú školu, a dopočul som sa, že ho hľadajú dodnes. Dochádzku v ročníkoch základnej školy som musel predčasne ukončiť. Medzi moje obľúbené predmety v škole patrila telesná výchova, konkrétne telocvik, hoci od cvičenia som bol oslobodený. Súviselo to tak trocha aj s mojou fixnou ideou a skrytou túžbou (čo ma prenasleduje až dodnes) dostať sa medzi „vyššie kruhy“. Neprekážalo mi, že som si občas poplietol koňa s kozou a z telocviku, podobne ako zo správania sa, som mal na konci roka zlé známky, štvorky! Štvorky, nemyslím tentoraz známky, boli výhodou tak pre dievčatá, ktoré boli zaujímavejšie pred tými dievčatami, čo mali iba jednotky. Pre mňa osobne štvorky, hoci zo správania, bol úspech, pretože obe mi vylepšovali na vysvedčení môj celkový prospech. Svoju obrovskú fantáziu som vždy demonštroval na hodine slovenčiny, pri písaní diktátu. Toľko chýb naraz, ako povedala pani učiteľka, neurobí vraj ani úradník, ktorý nemá sekretárku. Podľa následnej opravy, to boli vždy iba dve chybičky. Hoci v jednom slove. Avšak tak, ako som nezabudol na školu ja, nezabudla ani škola na mňa. Pri príležitosti rôznych najmä školských výročí a sviatkov, dostávam stále na moju domácu adresu, rôzne pozvánky a blahoželania, zasielané spolužiakmi, vrátane učiteľov. Je to pochopiteľné, pretože som bol takpovediac večným študentom. Školskú dochádzku som absolvoval najdlhšie, je hodná zápisu do Guinessovej knihy rekordov. V čase školskej dochádzky som bol rekordérom aj v počte vymeškaných hodín. Navyše som bol často stredobodom pozornosti, čo sa natrvalo zafixovalo do hlbokej pamäti členov učiteľského zboru, vrátane školníka. Ten si ma asi pamätá najviac. A hoci už chudák nie je medzi nami, keď žil, vždy rád rozprával o mne viaceré príbehy, namiesto rozprávok, svojim deťom a vnúčatám. Niektoré sú natrvalo nahraté, proste takpovediac zvečnené na rôznych elektronických nosičoch, vrátane dnešného internetu, ba dokonca archivované v školskej zborovni. Sú to pre mňa pekné a pre nich a školu nezabudnuteľné spomienky. Napríklad, ako som raz počas vyučovania vhodil dymovnicu a neskôr Semtex do rozpálených kachieľ. Alebo ako som natrel kľučku na dverách a školníkové baganče marmeládou, hoci nebol prvý apríl. Alebo tesne pred začiatkom vyučovania podložil triednej učiteľke pripináčik pod zadnú časť tela. Škola, s hrdým názvom V. I. Lenina sa ešte i dnes pýši tým, že som bol jej absolventom. Sám riaditeľ, ako som sa dopočul ešte i dnes viackrát nezabudne spomenúť moje meno v školskom rozhlase. V čase tzv. Nežnej som aj ja vyšiel do ulíc. Nie však voliť zmenu, ale zo zvedavosti, pretože ešte dnes mi rezonujú v ušiach slová môjho otca, ktorý povedal: Chlapče, politika je pánske huncútstvo. Napokon i bez môjho názoru a želania, – veď jedna lastovička leto nerobí, prišlo k zmene. Žiaľ, k horšiemu. Pamätám si veľa ľudí vtedy vyšlo do ulíc, no mnohí z nich na nej aj zostali, dnes ako ako bezdomovci a žobráci. A keďže nemám kalašnikov, som iba obyčajný publicista na dôchodku, navyše humorista, tak som siahol po zbrani zvanej satira, čo má síce krátky „dostrel“ i životnosť, lebo mieri príliš nahor, predsa som sa rozhodol „bojovať“ tak, že som sa zamýšľal nad neduhmi ľudstva ako devastuje prírodu a životné prostredie, ako človek vynakladá najviac prostriedkov a um na vzájomné zabíjanie sa, a tak som siahol na svoje strelivo, ktoré som vtesnal do krátkych literárnych útvarov.

Z chránenej aforistickej dielne

Nesprávajme sa k prírode macošsky. Ťažko sa nám bude žiť ako sirotám!
Dnes už neexituje lacný humor. To sa nám iba zdá z výšky honorárov.
Som ako malé dieťa. Stále sa hrám so slovnými hračkami.
Chlebodarcom lichotí pochlebovanie.
Keby kvitla hlúposť a závisť, nesťažovali by sme sa na nedostatok zelene.
Sú pracoviská, kde je nižší plat ako životné minimum.
Ej, kam sa podeli tie zlaté časy, keď sme mali dôvod nadávať iba na manželstvo, futbal a počasie?!
Banky netreba ozdravovať. Stačí do nich iba vložiť peniaze.
Rada: Nebuďte nervózny, nemusí každý vedieť, že nemáte nikoho za sebou.
Poslancom je relatívne ľahko schváliť minimálnu mzdu a výšku dôchodku. Horšie by bolo, keby z toho museli žiť.
Tešiť sa možno aj z neúspechu. Iných.
Niekedy sa až pri pitve ukáže, čo je skutočne v nás.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
Pomaly bude občan platiť aj za svetlo božie.
Neviem čo vidíme za tým zahraničným kapitálom? Bol tu Marxov a neujal sa.
Kľúčové problémy najľahšie zdolávajú zlodeji.
Nič netrvá večne. Iba privatizácia u nás.
Niektorí ľudia majú problémy s chrbticou od práce, iní od prílišného poklonkovania.
Kvôli slnečnej erupcii sa mnohí vzdali myšlienky dosať sa na výslnie.
Zaujímavé, mnohí nemajú ani horolezecký kurz, ani hudobný sluch a pritom nám lezú a brnkajú na nervy.
Oveľa ľahšie je viesť auto, ako firmu.
Lepšie, ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí sme veľmi čistotný národ.
Pozmenené porekadlo: Politik, ktorý šteká, nehryzie!
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov ako tunelov.
Ako homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi.
V Z chránenej aforistickej dielne
Do popredia sa tlačí umelá inteligencia. Niet divu, tá pravá sa postupne vytráca.
Aby ho mohli napadnúť, vyšli mu najskôr v ústrety.
Veril, že sa to na súde vyžehlí. Napokon mu to vytmavili.
Žiaľ, vysoké postavenie sa dá získať aj podliezaním.
Mnohí parlamentári v boji s protivníkom zdanlivo ustupujú. Ale to iba kvôli lepšiemu rozbehu.
Slováci sú vytrvalci. So súčasnou vládou to určite vydržia až do konca volebného obdobia.
Nezapadol do spoločnosti. Nemal drahé luxusné auto a nebol ani raz rozvedený.
Neodovzdávajte všetky svoje vedomosti ostatným. Pretože sa môže sa stať, že vám žiadne nezostanú.

                                                  Priviate vetrom

Vznik politickej strany Za ľudí má logiku. Poskytla príležitosť za niekoho sa skryť.

Výška niektorých úplatkov je nezaplatenie.

Žiaľ, postavenie sa dá získať aj podliezaním.

Do popredia sa tisne umelá inteligencia. Nie div, pravá sa postupne vytráca.

Aby ho mohli napadnúť, vyšli mu najskôr v ústrety.

Postihnutý človek sa berie na vedomie už iba ak je v bezvedomí.

Veril, že sa to na súde vyžehlí. Napokon mu to vytmavili.

Občania denne zasahujú do politiky. V najbližšej reštaurácii.

Politici vedia svoje sľuby sugestívne zveličiť, hoci neraz ide o malichernosť.

Vo vyjadrení nepovedal prakticky nič, no každému bolo hneď jasné, čo tým chcel povedať.

Vznik politickej strany Za ľudí má logiku. Poskytla príležitosť za niekoho sa skryť.

Neodovzdávajte všetky svoje vedomosti ostatným. Môže sa stať, že vám žiadne nezostanú.

Martin Greš: Dobrovoľné zlaňovanie do jamy levovej
„Tak tomuto sa hovorí objektívne, múdre a pravdivé ľudské novinárske úvahy. Články od pána Martina Greša majú hlavu aj pätu. S dovolením redakcie prevezmeme článok do Humorikonu, hoci nejde o humor alebo satiru, ale všetko so všetkým súvisí.“
Milan Kupecký

MELÓDIE S KOMENTÁROM

Pásol Jano tri voly u hája…bude ich viac, ak sa zníži počet parlamentných poslancov.
Sedemdesiat sukieň mala a predsa sa nevydala…mala by to skúsiť s jednou minisukňou.
Anička, dušička, nekašli…navštív lekára a vyber si nejaký ďalší nový pilier zdravotnej poisťovne.
Horela lipka horela, poď ňou panenka sedela….bolo to iste nejaké dievča z materskej škôlky, kde už inde nájdete dnes pannu?
Mám rozprávkový dom…to si iste vyspevuje nejaký privatizér, veď niektorí ľudia žijúci v paneláku nemajú ani na zaplatenie nájomného.
Tichá noc, všetko spí…a kriminálnici vyrážajú do ulíc.
Cestička v údolí, srdce ma zabolí…keď vidím, že je ešte stále rozkopaná.
Anička, dušička, kde si bola…bola som sa prihlásiť na úrade práce.
Ej, bolo nás jedenásť, už nás je len desať…rozhodca sa predsa len pred rozvášnenými divákmi rozhodol domácemu hráčovi udeliť červenú kartu.
Stupavská krčma je smutná…bodaj by aj nie, veď už nielen pivo, ale aj borovička zdražela.
Išiel Macek do Malaciek šošovičku mlátiť…mohol by zájsť aj do parlamentu prázdnu slamu mlátiť.
Široká cestička, vedie k nám cez lesy…hoci dnes už je betónová, je kratšie zájsť si cez ňu po sociálnu podporu.

POVEDALI

Patológ:
Môžem smelo povedať, že sa najčastejšie stretávam s otvorenými ľuďmi.
Predavač obuvi:
Ja viem najlepšie, kde koho tlačí topánka.
Chovateľ králikov:
Robota nie je zajac, neutečie.
Obuvník:
Obviňujú ma, že veľa času prešustrujem.
Auto opravár:
Mne nik nevyčíta, keď si občas v práci ľahnem.
Hodinár:
Ja viem najlepšie, koľko odbilo.
Zápasník:
V kolektíve je sila. Najmä v zápasníckom.
Zámočník:
Dokážem robiť lepšie kľučky ako futbalista.
Sudca:
Žiaľ, oslavovanejší je sud ako súd.
Opravár výťahu:
Mňa striedajú úspechy. Raz som hore, raz dolu.
Optik:
Ja sa každému môžem smelo pozrieť do očí.
Mlynár:
Na rozdiel od politikov nemeliem iba ústami.
Predavačka drogérie:
Môžem smelo povedať, že práca mi vždy vonia.
Fotografista:
Mne aj nahnevaný vždy venuje úsmev.
Hrobár:
Nemám funkciu, no i tak mám veľa ľudí pod sebou.
Smetiar:
Mne nik nevyčíta, že zametám pred cudzím prahom.
Potápač:
Mňa chápu, hoci sa vždy snažím dostať nahor.
Nezamestnaný:
O nás môže každý povedať, že čas pracuje pre nás.
Televízny pracovník:
My sme ako lekári. Liečime nespavosť.
Šachista:
Začínam mať obavy, aby mi nezačalo strašiť vo veži.
Boxer:
Som osamotený, a preto odkázaný iba na svoju päsť.

Na úrade

Stretávame sa s ňou ako nezamestnaní i ako podnikatelia. Takmer na každom kroku. Bujnela za socializmu, teraz prekvitá, v súčasnosti má mnoho krycích názvov, ako lobby, klientelizmus, intervencia. Kedysi sme protekciu nazývali honosne-socialistická známosť. A kde sa jej najviac darí? Nuž predsa – v úrade! Pristúpil som k príslušnej referentke ako stránka. Na mene inštitúcie ani tak nezáleží, pretože podobné každodenné horory zažívame všade. -Musíte si so sebou priniesť občiansky preukaz, vodičské oprávnenie, kartu poistenca, potvrdenie z daňového, dôchodkového a sociálneho úradu a úradu práce. Ak podnikáte, tak približne dvadsať patričných príslušných potvrdení a rôznych priznaní vo viacerých vyhotoveniach, – informovala ma hneď pri vstupe do miestnosti za zamrežovanom okienku sediaca bacuľatá, podľa vizáže dobre situovaná pracovníčka, úradníčka. – To všetko, čo ste teraz povedali, som vám predsa priniesol už včera…- No, ale to nestačí. Potrebujeme od vás ďalšie potvrdenia a doklady. Okrem rodného listu, zdravotný preukaz, povolenie od veterinára, ak chováte nejaké zviera, potvrdenie o prevzatí dlhopisu, zaplatení dedičskej dane, potvrdenie od lekára, či ste svojprávny, ďalej zváračský preukaz, potvrdenie že sa znášate so susedom, s manželkou, výpis z registra trestov, zbrojný pas a preukaz zahraničného Juda, ak nie ste Slovák…- Stačí, stačí, – skočil som jej zúfalo do reči,- hovorte aspoň pomalšie, aby som si to stačil nahrať na disketu, keď už nepomáha ani stenografia. – Dobre, len sa nerozčuľujte, nie ste sám, vonku na chodbe takých stránok ako ste vy stoja desiatky… A aby som nezabudla, ďalej musíte priniesť ešte aj potvrdenie o vyplácaní rodinných prídavkov, potvrdenie od všetkých doterajších zamestnávateľov, a ak nie ste zamestnaný, tak potvrdenie a odporučenie akú prácu ste spôsobilý vykonávať, prípadne prineste váš rekvalifikačný preukaz. Na základe týchto písomností vás odporučíme po potvrdenie do nejakej ďalšej výrobnej, alebo nevýrobnej organizácie… – Dosť, prosím vás, lebo mi prasknú nervy… – Len pokojne, mladý pánko… To ešte ani zďaleka nie je všetko. Ak ste náhodou živnostník tak potrebujeme tiež potvrdenie, vrátane hodnoty vášho legálne nadobudnutého majetku, blok o zaplatení registračnej pokladnice a ak ste privatizovali, tak kópiu vašich projektov v troch vyhotoveniach. – Dobre, dobre, ja už skutočne musím ísť, aby som to všetko stihol aspoň do konca tohto mesiaca. – Á … aby ste nezabudli priniesť so sebou tisíckorunový kolok… – Prosím vás, a potvrdenie od milenky nepotrebujem? – dodal som ironicky. – Vidíte, to mi neprišlo na um. Ale pre istotu si aj od nej vypýtajte potvrdenie, že nepotrebujete potvrdenie…
Na prednáške
Vážení účastníci nášho medzinárodného seminára. Dovoľujem si privítať vás na dnešnom krátkom seminári o vplyve nezdravého ovzdušia na ľudský organizmus. Každý z nás iste vie, či už z tlače, alebo z elektronických médií, aký nesmierne škodlivý vplyv na človeka, respektíve jeho organizmus, majú napríklad výfukové plyny z motorových vozidiel, ktorých na našich cestách neustále pribúda. Varovným signálom sú aj exhaláty, ktoré sa dostávajú z povrchu do podzemia a znečisťujú nielen podzemné vody, ale i rieky a potoky. Nehovoriac o ovzduší, kde smog je dvanásť hlavým drakom, kvôli ktorému sú naše i tak prašné komunikácie miest čierne a vytráca sa z nich zeleň. Víriaci prach na rozkopaných sídliskách nahlodáva tiež naše pľúca. Osobitnou kapitolou je pevný domový odpad, ktorý nežiadúco dekoruje naše okolie, keď technické služby, potkany, dôchodcovia a bezdomovci na všetko nestačia. Zásahy pracovníkov technických služieb miest i obcí sú iba akousi náplasťou na rany, ktoré nám spôsobujú rôzne civilizačné faktory. Všetky tieto neduhy pretrvávajú a ak sa nám ich nepodarí eliminovať, nedostaneme sa ani do Európskej únie, či ako tam hovoríte. Kameňom úrazu je fajčenie. Táto kapitola si však vyžaduje osobitnú pozornosť. O zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus si však pohovoríme po krátkej fajčiarskej prestávke.

Dôchodok ako záverečná životná kapitola

-Alfréd! – vieš na čo som si spomenul?- oslovila ma manželka Arana počas dovolenkového ničnerobenia, keď sme obedovali, jednoducho v čase, ktorému u nás hovoríme familiárne chvíľka poézie -Chcem ti povedať, že som si všimla, že v ostatnom čase na teba priatelia akosi zabúdajú… – To vieš! –chcem sa ohradiť, ona však pokračuje nepúšťajúc ma k slovu: – Dovolenkové obdobie beží v plnom prúde a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, jediný pozdrav a to nielen zo zahraničia, ale ani z tuzemska…- Dobre, lenže,…snažím sa prerušiť jej monológ no nedarí sa mi. – Vydrž ešte nech to dopoviem, – pokračuje moja nežná polovička: – Je to prvý raz, čo pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol prežiť spoločne dovolenku… – Dobre, lenže,… – Aké lenže ? – zvyšuje obrátky manželka, – bolo leto a predseda družstva nikdy na nás nezabudol a zaslal po svojom šoférovi debničku melónov… A ty si koľkým že, ako protislužbu, vybavil zasa ich problémy. Tomu syna protekčne na vysokú, inému zasa najvýhodnejší investičný privatizačný fond, nehovoriac už o protekciách na holandských dražbách počas veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či príliš neriskuješ. A to más za to odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?! – Ach, drahá, predsa ma len nechaj dohovoriť… A čože ty máš sklerózu, alebo si sa načisto pomiatla? Nevieš, že už som dva mesiace na dôchodku a vzdal som sa všetkých funkcii…

PRERUŠENÝ MONOLÓG

-Limity sú nízke, preto treba telefonovať iba v súrnych prípadoch – znel príkaz. V duchu sme najviac ľutovali kolegu Strakulu. Ten vždy postáva pri telefón a a nikdy nevie kedy má prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba trpezlivo počúva, počúva, počúva… Klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakulovi nikdy. Je prosto dobrák. Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu : volá manželka! Skočil ako vystrelený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušil odporovacím „nie“. Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na prerokovávanú problematiku. Vŕtalo nám všetkým v hlave ako sa dokázal odvážiť povedať manželke „nie“. Toľko odvahy?! Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakula zo sala „vysypal“…povedal som „nie“ , keď sa ma manželka spýtala , či sa mi nezunovalo počúvať ju.

MALÁ ANALÓGIA VODIČA

Existuje desatoro prikázaní u veriacich. Komunisti a iné strany majú viacero bodov programu. Avšak aj u vodiča existuje určitá, nazvime to analógia, ktorej by sa mal pridržiavať počas jazdy. Pretože dopravnými značkami sa vodiči riadia a ich porušovaním riadia- chodcov! Nuž teda, čo by mal vedieť každý vodič? Každý vodič by mal okrem vozidla vedieť ovládať aj sám seba a najmä svoje nervy. Jazdiť by mal tak, aby sa nedostal do kolízie, najmä so šéfom. Neodporúča sa mu ísť bezhlavo do kopca, inými slovami, kritizovať svojho nadriadeného, ak náhodou tento je už súkromník, respektíve vlastník fabriky, v ktorej pracuje. Vodičovi sa ďalej neodporúča odbočiť napríklad od témy, ktorá sa napríklad vedie o ženách, počasí, futbale, televíznom programe, prípadne zahýbaní. Obchádzať sa mu zakazuje cestnú kontrolu, pričom pozor na predčasný odchod z pracoviska, povedzme na pivo alebo futbalový zápas. Nebezpečné sú tiež služobné vzdialenia sa, napríklad od problémov podniku. Práve vodič by nemal strácať duchaprítomnosť v žiadnej, ani neprehľadnej situácii. A to nielen v neprehľadnej situácii ako je cestná kontrola, ale i vtedy, ak sa na pracovisku práve skladá na obligátnu fľašu koňaku. Vtedy pozor ma zvukové znamenie, ktoré zakazuje vytrúbiť samému celý obsah fľaše. Okrem toho pozor, do chladiča sa namiesto vodky dáva voda! Žiaden vodič by však nemal až tak zahýbať manželke, aby to uškodilo rodine. Pritom pozor na stopárky, najmä sexbomby, pretože je to nebezpečný náklad! Podobné riziko je aj v prípade zahraničného kapitálu, vtedy hrozí AIDS! Vodičovi sa ďalej zakazuje parkovanie v krčme. A to sa netýka iba najnižšej cenovej skupiny, prípadne u novopečeného súkromníka. Čo sa týka cúvanie, mal by ho ovládať najmä v prípade ak nafúka detekčnú trubičku, prípadne mu zistia promile alkoholu v krvi. Ďalej pozor na chodcov. Treba si uvedomiť, že aj my sa nimi stávame, ako náhle opustíme vlastné vozidlo. Podobne je to aj v prípade mávania, ktoré treba robiť tak zreteľne, aby si to neznámy, či priateľ nevysvetľoval ako hrozenie.

Politika naša každodenná

Balík opatrení sa netýka tých, čo sa už stihli nabaliť.
Dnes už každý z nás myslí po novom. Na seba.
Najťažšie sa čerpá zo studnice múdrosti.
Niekedy viac bolí strata peňaženky ako rozumu.
Padli sme vraj na kolená. Nuž čo nám potom zostáva, iba sa modliť.
Najťažšie je žiť v koalícii s manželkou.
Nekrič hop, lebo ti určia limit.
Bledšia ako mesiac je ľudská závisť.
Chlebodarcom lichotí pochlebovanie.
Keby kvitla hlúposť a závisť, nesťažovali by sme sa na nedostatok zelene.
Sú pracoviská, kde je nižší plat ako životné minimum.
Ej, kam sa podeli tie zlaté časy, keď sme mali dôvod nadávať iba na manželstvo, futbal a počasie?!
Banky netreba ozdravovať. Stačí do nich iba vložiť peniaze.
Rada: Nebuďte nervózny, nemusí každý vedieť, že nemáte nikoho za sebou.
Poslancom je relatívne ľahko schváliť minimálnu mzdu a výšku dôchodku. Horšie by bolo, keby z toho museli žiť.
Tešiť sa možno aj z neúspechu. Iných.
Niekedy sa až pri pitve ukáže, čo je skutočne v nás.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
Pomaly bude občan platiť aj za svetlo božie.
Neviem čo vidíme za tým zahraničným kapitálom? Bol tu Marxov a neujal sa.
Kľúčové problémy najľahšie zdolávajú zlodeji.
Nič netrvá večne. Iba privatizácia u nás.
Niektorí ľudia majú problémy s chrbticou od práce, iní od prílišného poklonkovania.
Kvôli slnečnej erupcii sa mnohí vzdali myšlienky dostať sa na výslnie.
Zaujímavé, mnohí nemajú ani horolezecký kurz, ani hudobný sluch a pritom nám lezú a brnkajú na nervy.
Oveľa ľahšie je viesť auto, ako firmu.
Lepšie, ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí sme veľmi čistotný národ.
Pozmenené porekadlo: Politik, ktorý šteká, nehryzie!
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Máme oveľa viac tunelárov ako tunelov.
Z politického kapitálu chudoba nevyžije.
Podľa novely liečebného poriadku sa vraj budú musieť nosiť klobásy do lekárskej komory.
Jedine pivári sa dožili svetlej budúcnosti.
Závidím slimákovi. Nemôže sa stať bezdomovcom.
Niekto iba preto ustúpi, aby mal väčší rozbeh.
Nepíľme stromy, čo ak sa budeme musieť vrátiť do ich korún.
Nie vždy sa podarí získať postavenie podliezaním.
Najľahšie sa zdolávajú prekážky, ktoré si sami staviame.
Hovoriť hlúposti je oveľa nebezpečnejšie, ako ich robiť.
Tešiť sa treba aj z maličkostí. Nie každý môže privatizovať fabriku.
Mnohé černoty sa robia za bieleho dňa.
Zaujímavý fyzikálny úkaz. Peniaze možno aj prelievať.
Sme národ holubičí. Ibaže keby sme sa toľko neosierali.
Priama úmera: O čo tupšie názory o to ostrejšia diskusia.
Pozmenené porekadlo: Kto hľadí nájde!

Milan Kupecký

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments