Slovenský humorista Milan Stano sa narodil 20. januára 1949 v Kálnici pri Novom Meste nad Váhom. Študoval grafiku na SUP v rokoch 1964 až 1968. Od roku 1972 až do 1980 študoval maľbu u Ernesta Zmetáka. Mal 60 samostatných autorských výstav na Slovensku, v Čechách, Maďarsku, Poľsku a Rusku. Mal vyše 60 samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rusku…Zúčastnil sa vyše 100 kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Od roku 1966 kreslí karikatúry a programovo sa venuje kreslenému humoru, grafickej tvorbe (najmä drevorezu), ilustráciám a maľbe, kde sa zameral na krajinomaľbu a mestské veduty. V jeho obrazoch vystupuje pokojná krajina vyžarujúca harmóniu, vyváženosť, v mestských motívoch a ľudovej architektúre vytvára kompozície, ktoré sa vyznačujú prekvapivou poetickosťou. Za svojimi krajinami prešiel takmer celé Slovensko a svet. Jeho výtvarnou inšpiráciou je slovenský folklór a ľudové tradície. V roku 1990 začal vydávať časopis Kocúrkovo, ktorý i rediguje, dodnes. Vo svojom vydavateľstve Štúdio humoru a satiry vydáva a ilustruje knihy.
Lákavý príklad pre redakcie časopisov
Renomovaný a medzi milovníkmi umenia obľúbený výtvarník MILAN STANO je už vyše tridsať rokov mecénom, organizátorom, iniciátorom a šíriteľom slovenského humoru, najmä toho inklinujúceho k politickej satire. Príklon k politickej satire je u vydavateľa a šéfredaktora časopisu Kocúrkovo Milana Stana z roka na rok silnejší a výraznejší, lebo bizarná domáca čučoriedkovo-banánová politická scéna a jej kocúrkovské výkony sú čoraz krikľavejšie a výsmechu hodnejšie. Zároveň čoraz bolestnejšie iritujú občanov našej republiky. Časopis Kocúrkovo poskytuje čitateľom svojím výsmechom a zacielením do politického panoptika svojráznu satisfakciu, núka súzvuk a úľavu od stresu svojím definovaním a zosmiešnením figúr i faktov. Časopis Kocúrkovo pod vedením Milana Stana sa nebojí uvádzať terčové celebritné mená a nebojí sa pomsty od týchto mien.
Je pozoruhodné a uznania hodné, že sa úspešný výtvarník venuje riskantnému satirickému programu už 31 rokov! Pripomína žijúceho sitnianskeho rytiera, šermujúceho slovom i obrazom. So zreteľom na jeho vlastné karikatúry najmä obrazom, ale pozoruhodné sú aj jeho myšlienky o histórii, teórii a psychosociológii humoru aj satiry, rozvíjané v pravidelných editoriáloch. Dokazujú vydavateľovu nadkomerčnosť, fakt, že to s humorom a satirou, teda žánrami podnes podceňovanými literárno-teoretickými veľmožmi a snobmi, myslí sakramentsky vážne! Zotrvávanie jeho Kocúrkova v kocúrkovskej politickej atmosfére v trvaní 31 rokov je unikátny unikát!
Časopis Kocúrkovo podporuje početná skupina jeho prispievateľov, ktorá ho aj odoberá a pravdepodobne aj hrdo podsúva ďalšej množine svojich príbuzných a kamarátov. Sám Milan Stano sa priznáva k svojmu chvályhodnému charakteristickému programu v úvode tejto recenzovanej jeho knihy: „Chcel som k tvorbe humoru povzbudiť množstvo spolupracovníkov z celého Slovenska. Preto i uvádzam pod príspevok, či anekdotu, meno toho, kto ju poslal a mesto, v ktorom žije. A som rád, že je tam zastúpené celé Slovensko…“ Dominantná veta a generálny plán Milana Stana znie teda takto: Chcel som k tvorbe humoru povzbudiť množstvo spolupracovníkov z celého Slovenska! S blahosklonným úsmevom môžem dodať, že vydavateľ Stano doplnil ironický slogan „Každý Slovák ministrom“ o novú verziu „Každý Slovák spisovateľom“! Veru, každý spoločenský vtipkár, ľudový humorista, pivný srandista, dostal príležitosť zverejniť svoje bonmoty (resp. málo známe, upravené, aktualizované cudzie bonmoty) v časopise Kocúrkovo a predstaviť ich čitateľskej verejnosti. Sebavedomie amatérskych tvorcov (i upravovateľov) stúplo, pripomína mi to môj epigram „Chrlenie viet“: „Každý Slovák čosi vydal. (Editorom každý šibal!). Skeptik sa však vecne pýta:Kto to všetko bude čítať?“ Ale nechcem byť nespravodlivý a za každú cenu ironicky odmietavý. Faktom je, že takto sa v oáze či inkubátore Kocúrkova nepochybne zrodili aj noví, začínajúci autori, lebo dostali príležitosť bez toho, aby ich pracovníci redakcií buď naskrze ignorovali, alebo odrádzali od písania, pripomínali im detské choroby tvorby, obviňovali ich z grafománie…Na niektorých v Kocúrkove zverejnených prvotextoch ešte vidieť nevyzretosť (najmä škrípajúci rytmus protoepigramov), ale zdravý trend tohto Stanovho zámeru (Povzbudivé stanovy Milana Stana) je nepochybný. Nebáť sa a nekradnúť! Nebáť sa vybrusovať pero a nekradnúť cudzie texty!
Generálny trend Kocúrkova sa týka ľudového žánru zvaného anekdota. Spolupracovníci sú nabádaní k tvorbe anekdot. Dalo by sa to znevážiť ako inšpirácia lacnými západnými vzormi, kde krížovka spolu s anekdotou tvoria základný a často jediný zábavný segment západoeurópskych periodík. Tomuto zužovaniu humoristicko-satirickej ponuky rozhodne netreba tlieskať. Ale pri spravodlivom prístupe musíme uznať, že anekdota ako prastarý a ľudový produkt tvorí elementárny prvok humoru, východiskový segment, prístupný, dostupný, zdieľaný masami, umožňujúci rýchlu orientáciu a reakciu čitateľov či poslucháčov. Pokým pri aforizmoch a epigramoch čitatelia či poslucháči uznanlivo pokývajú hlavou, prípadne sa pousmejú, pri brilantnej anekdote môžu až vybuchnúť do smiechu. Teda rýchla a intenzívna reakcia, bez dlhšieho zamýšľania. Anekdota je útvar vhodný do spontánnej, ľudovej atmosféry. Nosný pilier úspešného humoristického časopisu, časopisu-trvalky, akou je práve Kocúrkovo.
V recenzovanej knihe KOCÚRKOVO V ANEKDOTÁCH je už samotným názvom zdôraznená žánrová dominancia tejto publikácie. Pravda, groteskný aforizmus možno zvyčajne rozpísať do anekdotického vzorca otázky a odpovede, čo sa aj v tejto knihe neraz využíva. Samotné aforizmy som tu našiel iba dva, od brilantných aforistov, od môjho priateľa Jožka Bilyho a od môjho nie priateľa Tomáša Janovica. Pravda, podaktoré bonmoty tvoria vlastne akési premostenie, spojovací článok medzi anekdotou a aforizmom.
Ak si obsah vyťažených ročníkov Kocúrkova predstavíme ako základňu a celkovú hmotu veľkej pyramídy, potom knižnú selekciu toho najvydarenejšieho do recenzovaného titulu, teda výber z ročníkov 1993 až 1998, môžeme chápať ako pôsobivý hrot tejto pyramídy, ako špičkový výber najvydarenejších textov. Ide o druhý diel vyhodnocujúceho súboru (úspešný predchodca, 1. diel, obsiahol ročníky 1990 až 1992). Recenzovaný 2. diel prináša 1171 anekdot a 139 karikatúr.
Takéto knižné zhodnocovanie časopiseckej tvorby je lákavým príkladom pre viaceré ďalšie časopisy a ich redakcie. Je to návod, ako vstúpiť do histórie v knižne spracovanej forme, v podobe esenciálnych vydaní. A to je neplánovaný prínos tohto knižného vydania, vklad do časopiseckej metodológie. A komu venoval túto knihu samotný jej zostavovateľ Milan Stano? Napísal to ako vstupné motto: „Túto knihu venujem všetkým, čo majú radi humor a anekdoty, radi sa zasmejú a pobavia a budem rád, ak vám jej čítanie spôsobí veselý zážitok. Myslím si, že anekdota a humor je mostom, ktorý spája a zbližuje ľudí, robí ich optimistickejšími a priateľskejšími.“
Pripravil: Milan Kenda
