Pranier (aktuálne)
Spolok slovenských spisovateľov po členskom zhromaždení…
Vzbura „bezdomovcov“
Členovia najstaršieho a najpočetnejšieho spisovateľského združenia na Slovensku, Spolku slovenských spisovateľov, sa zišli 15. júla na prvom riadnom členskom zhromaždení od roku 2017. Základom programového vyhlásenia sa vtedy, v roku 2017, stali najmä odporúčania kongresu s medzinárodnou účasťou, ktoré Spolok ako hlavný iniciátor zvolal na pripomienku 80. výročia spisovateľského kongresu v Trenčianskych Tepliciach. Ten bol vtedy, v roku 1936, nielen výrazný protivojnový a protifašistický, ale aj dal dovedna vtedajšiu nesmiernu rôznorodosť slovenských spisovateľov siahajúcu od komunistov až po stúpencov autonómie či samostatného štátu.
Spolok, ako aj Literárny týždenník ako multižánrový magazín, platforma slovenských spisovateľov vo vydaní dvojčísla 25 – 26 zo 7. júla, predložili členom súhrn informácií; najbližšie číslo LT vyjde 25. augusta, takže bude dostatok možností členské zhromaždenie hodnotiť. Určite je to nevyhnutné, vzhľadom na „neprítomnosť“ elektronických a printových médií v mieste konania, v impozantnej budove rozhlasu, v obrátenej pyramíde. Členské zhromaždenie je výrazným spoločenským podnetom v úvahách o dobe, ktorú prežívame a úlohe spisovateľa a literárnej tvorby v nej. Glosoval to nestor Anton Hykisch, spisovateľská autorita, ktorú v prvých demokratických voľbách po páde bývalého režimu už v decembri 1989 drvivou väčšinou zvolili do čela novej spisovateľskej formácie.
Anton Hykisch 15. júl a jednoznačne kriticky zdôraznil najmä potrebu zápasiť o Literárny fond ako aj o zloženie Fondu na podporu umenia. Zloženie komisií Fondu na podporu umenia je nielenže nerovnomerné, ale pri udeľovaní grantov niet podpory pre spisovateľov. Je nevyhnutné preskúmať, kam ide podpora a porovnať literatúru s podporou onému kreatívnemu priemyslu. Veľmi rozhodne a kriticky sa vyjadril k štátnej organizácii Literárne a informačné centrum /LIC/, to nemôže ďalej fungovať ako doteraz, a keďže LIC hľadá nového riaditeľa, netreba čakať a treba sa o toto miesto uchádzať.
Anton Hykisch vyzýval k aktivitám, ktoré majú zabrániť, aby nielen Spolok, ale spisovatelia vôbec neboli bezdomovcom, aby získali naspäť svoj klub a aspoň jednu kanceláriu pre sekretariát vyše 350-člennej organizácie s pobočkami po celom Slovensku a miesto pre redakciu LT. Pokiaľ ide o platformu Literárny týždenník, Spolok by nemal byť len prosebníkom, len sa spoliehať na dotácie, LT práve tak ako jeho webová stránka by mali mať koncepciu financovania. Pokiaľ ide o Spolok, nemôže sa zamerať len na získavanie štátnej podpory, „našou úlohou“ povedal A. Hykisch, „je sedieť a písať knihy, písať dobré a predajné knihy a tým splníme našu spisovateľskú úlohu, treba nám menej nárekov a viac tvorby“.
Ku glosovaniu sa vrátime po oboznámení sa s celým zápisom rokovania, pretože obsahuje aj výnimočne zaujímavé prehľady zložitých súdnych sporov a koncepcií riešenia budovy v strede mesta, z ktorej Spolku, ako odznelo, náleží podiel v hodnote 1,8 milióna eur.
Veľmi zjednodušene povedané ide o „dobytnosť“ či „nedobytnosť“ reálnej sumy či skutočne využiteľnej plochy. Ide v podstate o drámu, ktorá je obrazom nových dravých pomerov po roku 1989, drámu, ktorá vrhá svetlo na bezohľadnosť pomerov v spisovateľskej obci pri delení nehnuteľností, čo zdedila od bývalého režimu a ministrov kultúry vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky.
Členské zhromaždenie zvolilo nové predstavenstvo a predsedu. Stal sa ním Boris Brendza, šéfredaktor časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, básnik a vysokoškolský pedagóg, ročník 1979. Brendza so svojím programom uspel pred päťdesiatnikom Romanom Michelkom, politológom, historikom, vydavateľom a jeho programom podloženým doterajšou rozvetvenou literárnou i publicistickou činnosťou, ako aj dlhoročným manažovaním rozsiahleho programu spolkového vydavateľstva kníh.
Voľby predsedu boli však v skutočnosti aj zápasom o depolitizáciu Spolku a výraznú nadstraníckosť tak, aby si Spolok prinavrátil v terajších zložitých podmienkach rozhodujúci rešpekt vo verejnosti a zabránil snahám o spoločenskú marginalizáciu či dokonca izoláciu.
Pre spisovateľskú obec ako aj pre čitateľskú verejnosť to bude zaujímavé sledovať vzhľadom na prudko pokračujúcu rozdelenosť, priam rozčesnutosť spoločnosti a politiky, čo má za následok faktickú nemožnosť dialógu. Sme svedkami éry, keď nejde len o rozdielne názory, ale z tej istej udalosti sa vytvárajú rozdielne fakty. Toho sme svedkami denne. Práve preto dialóg nie je a nebude možný. A pred spisovateľom stojí národne i medzinárodne prinajmenšom taký, ak nie väčší, problém, ako to všetko pretaviť do tvorby a do občianskeho postoja, a nebyť marginalizovaný ako po roku 1989 a po roku 1992, teda pri rozpade starého režimu a pri vzniku republiky.
(Text vyšiel na Slovenský rozhľad Internetové noviny 7/2021)
DUŠAN KERNÝ
