Esej
„z pera“ nášho spolupracovníka. Článok zaraďujeme kvôli jeho aktuálnosti, hoci nie je humoristický…
Na margo rokovaní o budúcnosti Ukrajiny a Európy
Dávid s prakom a kameňom
„Na Trumpa sa už nedá spoľahnúť, zhodli sa európski lídri u Macrona. Prezidentovi USA, naopak, nadbieha Fico a Maďarsko” (Denník N, Mirek Tóda, 17. 2. 2025)
Trump a Putin spoločne vykrádajú Európu, Fico a Orbán im pomáhajú. Orbána a Fica musia poslať do kúta.” (Beata Balogová, SME, 17.2. 2025)
Tieto a podobné vety klokotali minulý týždeň v našich kaviarenských denníčkoch a v časti médií nezávislých od pravdy. Ich obsahom sa nemusíme ani zaoberať, vieme, o čom sú, čo ich dávi hlboko v žalúdku: najprv dostali studenú sprchu v podobe telefonátu Donalda Trumpa s Vladimírom Putinom, zakrátko šok z vystúpenia amerického viceprezidenta Jamesa Vincea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii („Európa musí urobiť veľký krok na zabezpečenie vlastnej obrany. Hrozbou, ktorá ma znepokojuje v súvislosti s Európou, nie je Rusko, ani Čína, ani žiadny iný externý aktér. Mám obavy z hrozby zvnútra. Európa sa vzdialila od svojich základných hodnôt – tých, ktoré ju spájajú so Spojenými štátmi americkými. /…/ Celé roky nám hovorili, že všetko, čo financujeme, sa deje v mene spoločných demokratických hodnôt. Od zahraničnej politiky na Ukrajine až po digitálnu cenzúru, všetko stojí za demokraciu. Keď však vidíme, že európske súdy zrušia voľby (prezidentské voľby v Rumunsku – pozn. autora) pre údajné ruské ovplyvňovanie na sociálnych sieťach) a vysokí úradníci sa vyhrážajú zvrhnutím ostatných, musíme si položiť otázku: dodržiavame naše vysoké štandardy? A hovorím „my“, pretože skutočne verím, že teraz sme v rovnakom tíme. /…/ Obávam sa, že sloboda prejavu sa stáva minulosťou – v Spojenom kráľovstve aj v celej Európe. A to je chyba“) a naostatok „zaucho“ z úvodného samitu USA – Ruská federácia v saudskoarabskom Rijáde za účasti šéfov diplomacií a bezpečnostných analytikov, bez zástupcov Európy i samotnej Ukrajiny – ako prípravy na rokovanie Trump – Putin.
Aktivity skupiny ochotných
Ako si dovoľujú nepozvať nás za spoločný stôl?! rozhorčil sa francúzsky prezident Emmanuel Macron a zvolal zvolal do Paríža predstaviteľov niektorých krajín – tzv. skupinu ochotných (Veľkej Británie, Nemecka, Holandska, Dánska, Španielska, Talianska a Poľska), ochotných naďalej dodávať zbrane Ukrajine, resp. tam vyslať aj vojakov, aby vraj pripravili akýsi trucvariant na posilnenie bezpečnosti v Európe. Kritické poznámky nepozvaných a nemastný-neslaný výsledok rokovaní prinútil Macrona zorganizovať hneď vzápätí ďalší samit za širšej účasti spojencov s cieľom „ťažšou váhou“ reagovať na americko-ruské rokovanie a uvaliť na Rusko nový balík sankcií. Po vypoklonkovaní Zelenského z Bieleho domu sa s touto situáciou nevedel zmieriť pre zmenu britský premiér Keir Starmer a s otvorenou náručou privítal v Londýne ukrajinského prezidenta za účasti ešte širšej skupiny „ochotných“, aby spolu pripravili podmienky na zabezpečenie „spravodlivého mieru“. Slovensko a Maďarsko ako susedné štáty Ukrajiny paradoxne na tieto samity nepozvali, pravdupovediac, obe krajiny o stretnutia vojnovo naladených pohlavárov nemali ani záujem. Nebolo to totiž nič iné iba opakované vyberanie tehličky z múra jednoty EÚ. Bodku za všetkým mal dať samit Európskej únie (8. 3. 2025), ale nedal, lebo jeho závery ako jediný zablokoval maďarský premiér Viktor Orbán. Zatiaľ teda ostalo iba pri humbugu a veľkom kriku okolo rinčania zbraní. Otázky konkrétneho mieru v zástupnom ukrajinsko-ruskom konflikte prehodili akosi na vedľajšiu koľaj, tobôž záujmy o zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva.
Čudná motivácia a ešte čudnejšia reakcia „mierotvorcov“ na problematiku svetového mieru i samotných rokovaní medzi USA a Ruskom! Akoby sa dve najsilnejšie nukleárne mocnosti nemohli po dlhom chladnom mlčaní stretnúť na dvojstrannom rokovaní, kde by si usporiadali značne narušené vzájomné vzťahy a zároveň sa vyslovili k akútnym otázkam vojny a mieru vo svete?! Vari k tomu potrebujú sparingpartnera? Veď sa len spýtajme, kto sypal miliardy dolárov a obrovské hromady zbraní na Ukrajinu? A to oveľa viac ako všetky členské krajiny EÚ dohromady! Kto má teda právo do toho najviac hovoriť? Dnes už neplatí ono biblické, podľa ktorého Dávid premohol Goliáša prakom a kameňom…
Trump: mierovú dohodu sa podarí dosiahnuť
Napokon, nepochybujem, že na kľúčových a rozhodujúcich rokovaniach o mieri na Ukrajine sa zúčastnia všetky zainteresované strany. Prízvukujú to americkí predstavitelia, naznačuje to zdravý rozum. Pravda, je tu veľa nevyjasnených otázok, napríklad aj legitimita samotného prezidenta Zelenského, ktorý v podmienkach stanného práva zakázal uskutočnenie prezidentských volieb (podľa Trumpa ho podporujú iba štyri percentá Ukrajincov).
Americký prezident si z európskych výčitiek nerobí ťažkú hlavu. Na tlačovej konferencii (19. 2) označil rozhovory v Rijáde za „veľmi dobré“ a dodal, že si je po nich „oveľa istejší“ tým, že sa podarí dosiahnuť mierovú dohodu. „Myslím si, že mám moc ukončiť túto vojnu. (…) Som veľmi sklamaný, počul som, že sú na Ukrajine nahnevaní, že nemajú miesto pri rokovacom stole. (…) Miesto mali uplynulé tri roky a aj dlho predtým.“ Zároveň doplnil, že konflikt mohol vyriešiť hoc aj „polovičatý“ vyjednávač, a to bez veľkej straty územia i životov. „Ukrajina mala konflikt ukončiť a nikdy ho nemala začínať“. Na záver konštatoval, že s Putinom sa stretne v priebehu mesiaca. (Zdroj: TASR)
Rokovania ocenil aj Vladimir Putin, keď zdôraznil, že „sa urobil prvý krok k obnoveniu spolupráce v rozličných oblastiach spoločného záujmu. (…) Americká delegácia konala bez predpojatosti a bez predsudkov“.
Víťazstvo za každú cenu – zárodok budúcej nenávisti
Európski lídri akoby sa svojou aktivitou zameranou na očividné oslabenie Ruska za každú cenu (aj za cenu tisícov ľudských životov) a tézou o nevyhnutnosti ukrajinského víťazstva či o ruskej hrozbe pre Európu nevedeli vyrovnať s danou realitou. Osobitne Macron sa nebodaj vpasoval do kože obdivovaného Napoleona Bonaparta, akoby hľadal istú satisfakciu a odplatu za ponižujúcu porážku (skôr hanebný útek napoleonských vojsk z Ruska) v rokoch 1812 – 1813, ktorá v konečnom dôsledku umožnila Rusom „promenádovať“ sa po bulvároch Paríža. Mal by sa však z histórie poučiť – víťazstvo za každú cenu plodí zároveň zárodok budúcej nenávisti a budúcej vojny, východiskom je jedine mier, ale taký, s ktorým budú obe strany spokojné. A možno je za Macronovým názorom aj niečo iné, povedzme zneuznanie „veľkého“ Napoleona; Lev Nikolajevič Tolstoj v románe Vojna a mier na adresu dvojtvárnosti Francúzov a ich spojencov píše: „Sám Napoleon už nič neznamená, všetky jeho činy sú úbohé a hnusné; ale opäť dochádza k nevysvetliteľnej náhode: spojenci nenávidia Napoleona, vidia v ňom príčinu svojho nešťastia, usvedčený z úkladov mal by sa im javiť taký, ako sa im javil pred desiatimi rokmi – ako zločinec mimo zákona. Ale nejakou čudnou náhodou to nikto nevidí. (…) Posielajú ho na ostrov vzdialený na dva dni cesty od Francúzska a dávajú mu gardu a milióny, ktoré mu za čosi platia“. Či nebodaj Macrona a predstaviteľov niektorých veľkých krajín škrie fakt, že sa národy Afriky, južnej Ameriky, ale i Ázie sa rozhodli zbaviť neokolonialistického drancovania a neraz sa sa o pomoc na Rusko?
Zdá sa, že Macron v súperení so Starmerom chce prebrať v Európe prvé husle; keby nešlo o pápeža Františka, povedal by som, že chce byť pápežskejší ako pápež. V prípade francúzskeho prezidenta, britského premiéra, ale i všetkých reprezentantov krajín „ochotných“ víťazí vojna nad niečím prirodzeným, ako je mier. Žeby bola vojna pre ľudstvo prirodzenejšia? Napokon, táto otázka stojí za zamyslenie, s ľudstvom sa vlečie od jeho prvopočiatkov, poznáme ju z najstarších análov i biblických prameňov. Visí ako výkričník nad nami aj dnes! Šibrinkuje sa dodávkami zbraní, húfnic, tankov, dronov, bojových lietadiel, dokonca rakiet dlhého doletu, zakázanou kazetovou muníciou, miliardami dolárov a eur, ktoré, ako počuť, sa iba ťažko prepadávajú cez sito ukrajinskej korupcie. Niektoré európske hlavy ostávajú triezve a chladné, vedia, kam by to mohlo viesť, vrátane nemeckého kancelára Scholza, ktorému môže niekde v podvedomí dudlať odveta za dobytie Berlína… Žeby až tak?
Rusko a Európa
K otázkam vzťahu Ruska a Európy či vojny a mieru sa v historickom oblúku vyjadruje i Fiodor Michajlovič Dostojevskij v knihe Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa. Autor má ambivalentný vzťah k Európe, raz je kolískou svetovej civilizácie, inokedy žralokom požierajúcim iné národy a krajiny. Onen emočný vzťah opiera o tvrdenie, že Európa Rusov nemiluje. Napokon, hovorí, prečo by mala aj milovať, keď ruská duša od čias Petra I. nenávidela európsku kultúru, v mnohom jej bola cudzia – robila tak v mene svojej ruskosti, „v mene svojej umlčanej ruskej podstaty“( s. 36).
Nezabudne dodať, že aj napriek tomu sa Rusi naučili mať radi Francúzov a Nemcov, hoci tí ich nikdy nemali radi, a navyše sa rozhodli nikdy ich ani v láske nemať. Ruská mentalita vyvoláva odpor u nepriateľov, stále kričia, Rusko nám prekáža, Rusku treba ukázať odkiaľ pokiaľ, Rusko je vinné už tým, že je Rusko, a Rusi tým, že sú Rusi, čiže Slovania. Hneď nato sa pýta: „Kde je pravda, vari je svet od nej tak ďaleko? Kedy sa urobí koniec sváru, dajú sa vôbec niekedy ľudia dokopy a čo tomu bráni? Bude dakedy pravda taká silná, aby premohla úpadok, cynizmus a egoizmus ľudí“ (s. 58)? Európu napriek mnohým výhradám nezatracuje, Rusko sa jej nesmie zriecť. „Európa je naša druhá vlasť – ja sa prvý k tomu hlásim a vždy som sa k tomu hlásil. Európa je nám všetkým rovnako drahá ako Rusko“ (s. 115). Na druhej strane spomenie aj situáciu, keď švédsky kráľ Karol XII. vtiahol do Ruska, domnieval sa, že v Moskve ľahko spraví všetko na švédsky poriadok. Zistil však, že ruskí roľníci pálili svoje obilie, aby nebolo jedla pre švédske vojsko. Boli ochotní radšej hladovať, aby nedovolili okupantom obsadiť ich krajinu. Karol premašíroval celú Európu, no nič podobné nevidel. Jeho vojská boli prinútené premiestniť sa na juh, na Ukrajinu, aby jednoducho vyžili, a tam boli aj porazení (Švédi najnovšie prejavili ochotu poslať vojakov „mierovej misie“ na Ukrajinu – žeby aj tu išlo o historickú satisfakciu?).
Alebo si vezmime Immanuela Kanta, ktorý zasvätil problematike svetového mieru svoju prácu K večnému mieru (vyšla v roku 1795). Nemecký filozof v nej predostiera princípy prechodu k univerzálnej mierovej štátnosti a takisto návrh všeobecne a globálne platných noriem ľudského správania, aby tak vytvoril „kantovskú“ tradíciu mieru v medzinárodných vzťahoch. Zašiel tak ďaleko, že pripravil predbežné i definitívne články takejto hypotetickej zmluvy. Vysvetľuje: „Mierový stav medzi ľuďmi žijúcimi vedľa seba nie je prirodzeným stavom, ktorý je, naopak, vojnovým stavom, to je aj keď v ňom neprepukávajú vždy nepriateľstvá, predsa len nimi stále hrozí. Preto ho treba vytvoriť, lebo upustenie od nepriateľstiev ho ešte nezabezpečuje, a ak jeden sused neposkytne zábezpeku druhému (čo sa však môže stať len v zákonnom stave), môže prvý s druhým, ak ho na to vyprovokoval, zaobchádzať ako s nepriateľom“ (Kant 1996, s.152 – 153). A dokonca nezabudne ani na (z dnešného pohľadu) veľmi moderný dodatok, v ktorom konštatuje, že zárukou večného mieru je veľká umelkyňa príroda, pritom z mechanického behu prírody „očividne vysvitá účelnosť a z nesvornosti ľudí dáva aj proti ich vôli vzchádzať svornosti“. Výslovne naznačuje, že sa človek musí učiť od prírody…
A keď taká autorita ako profesor Jeffrey Sachs opráši Kantovu myšlienku, hneď je v západniarskych kruhoch nebodaj oheň na streche. A pritom nechce nič iné, iba oživiť text, ktorý ovplyvňoval generácie mysliteľov svetovej vlády a pomohol položiť základy pre OSN a medzinárodné právo v oblasti ľudských práv, praxe vedenia vojny a kontroly zbraní. Čo má na mysli? Predovšetkým odmietnutie stálych armád, nezasahovanie do vnútorných záležitostí iných národov a štátov a napokon fungovanie štátov v duchu dôsledného dodržiavania Charty OSN. Ide mu o to, aby sa konečne zlikvidoval atómový dáždnik nad našimi hlavami, aby sa uchovala novovzniknutá multipolarita sveta, aby sme využili historicky bezprecedentný súbor medzinárodných inštitúcií na formulovanie a prijímanie globálnych cieľov a aby sme ďalej zušľachťovali fakt, že osud ľudstva je oveľa užšie prepojený ako kedykoľvek predtým (podľa l’AntiDiplomatico, 27. 7. 2024).
Príčiny konfliktu na Ukrajine
Vráťme sa však ku konfliktu na Ukrajine. Musíme sa naň pozrieť z rozličných strán: Rusko je nepochybne agresor (svojím spôsobom vyprovokovaný), ale každé konštatovanie, navonok jednoznačný jav, vždy v sebe skrýva nuansy, po ktorých treba detailnejšie pátrať, odhaliť korene a prapríčiny. A to je vždy zložité, niekedy až nemožné… Isto však viem, že Rusko ako také sa už od 13. storočia stalo terčom útokov smerujúcich odjakživa zo západu (týka sa to i Poľska), azda s výnimkou Osmanskej ríše. Po roku 1918 sa naň vrhol celý svet, bolo treba zahatať cestu žeravej láve revolúcie. Pakt Ribbentrop – Molotov z augusta 1939 bol len dôsledkom rozpínavosti nacistického Nemecka, čiastočne i Poľska (spolu sa podieľali sa na rozdelení Česko-Slovenska) a pokusom získať čas na dozbrojenie Sovietskeho zväzu. Na druhej strane sa otvorili hitlerovcom dvere na napadnutie Poľska, ktorým sa začala druhá svetová vojna. Po roku 1945 sa antihitlerovská koalícia rozpadá, zjavujú sa snahy vyduriť Rusov z porazeného Nemecka… A potom je tu rok 2008, keď Spojené štáty a NATO ponúknu Ukrajine a Gruzínsku možnosť získať stoličku v tejto organizácii, a to i napriek sľubu Rusku, že Severoatlantický pakt sa nikdy nepriblíži bezprostredne k ruskej hranici; rodí sa tak zárodok budúceho konfliktu. A v roku 2014 prišlo k majdanizácii Ukrajiny, Američania a Rusi sa dohovorili, že dajú všetko do poriadku, lenže ozbrojená opozícia, kovaní nacionalisti kráčajúci v šľapajach Banderu, za pomoci CIA uskutočnili štátny prevrat, prezident Janukovyč musel utiecť do Ruska… A výsledok? Ukrajinská armáda začala útočiť na vlastných obyvateľov, najmä na východe Ukrajiny, na Donbase, v Luhansku a Donecku a v ďalších prevažne ruskojazyčných oblastiach. V našich i zahraničných médiách sme si mohli vtedy prečítať, že „ukrajinskí vojaci ostreľujú Doneck kazetovou muníciou“, muníciou, ktorú sme ešte nepoznali (vieme o nej, že je britského pôvodu), že „ukrajinskí vojaci v Krasnoarmejsku ukončili násilne referendum a strieľali do davu, na mieste sú obete; zrážky sa uskutočnili aj na iných miestach“. Alebo že „výložky nacistov ovládli Kyjev, noví banderovci vycerili zuby“ (dnes médiám niečo také strach a duchovná rozpoltenosť nedovolia). Všetko na územiach, kde žije väčšina obyvateľov ruskej národnosti. Nehovoriac o tom, že ukrajinský jazykový zákon zakázal Rusom hovoriť po rusky. Naostatok to vyústilo do ruskej anexie Krymu… (tá by si zaslúžila osobitú kapitolu).
Minské dohody – zdrap papiera
Pri dobrej vôli sa dalo všetko už dávnejšie vyriešiť mierovou cestou, lenže mocní tohto sveta rozhodli inak. Minské dohody z roku 2014 o geopolitickom vyrovnaní sporov sa premenili na zdrap papiera, pretože, ako povedala Angela Merkelová, bolo treba získať čas na vyzbrojenie Ukrajiny… A vo februári 2022 napadlo Rusko Ukrajinu (aj v tomto prípade sa už v apríli črtal mier v podobe istanbulského návrhu mierovej zmluvy, ktorý obsahoval záväzok Ukrajiny nevstupovať do NATO, zredukovať armádu a nerozmiestňovať na jej území cudzí vojenský personál a zbrane, žiaľ, arogantne storpédovaný zásahom vtedajšieho britského premiéra Borisa Johnsona), netreba zdôrazňovať, že v rozpore s medzinárodným právom. Hoci v tomto prípade bola zrejme ochrana ruského obyvateľstva a denacifikácia conditio sine qua non; najmä fakt rastúcich nacistických tendencií nemožno len tak hodiť za hlavu, tá pliaga tam ešte vždy tlie a suchá tráva môže ľahko vzbĺknuť. Komicky a zároveň smutne vyznela v tomto smere cesta ukrajinského prezidenta do Kanady, keď kanadskému parlamentu predstavil muža, ktorý bojoval proti Rusom počas druhej svetovej vojny. Kto mohol v tom čase bojovať proti Rusom? Hitler a jeho prisluhovači! Ukázalo sa, že muž slúžil v jednotkách SS, osobne zabíjal Rusov, Poliakov a Židov. Ukrajinský prezident s celým kanadským parlamentom vstali a tlieskali mu. Ostatne, sám Zelenskyj je národnosťou Žid. Všetci vieme, čo títo ukrajinskí vrahovia a fanatici vystrájali počas druhej svetovej vojny pod nacistickou vlajkou. A dnes z takých ľudí urobili na Ukrajine národných hrdinov, stavajú im pomníky, vidíme ich na vlajkách a transparentoch, ich mená vykrikujú davy, ktoré chodia s pochodňami ako v nacistickom Nemecku.
Na záver ešte jednu stručnú poznámku: šéfredaktorka Balogová posiela (v úvodnom citáte) Roberta Fica i Viktóra Orbána do kúta. Áno dajaký „kút“ by sme potrebovali, ale pre tých, čo broja proti mieru na Ukrajine a takých redaktorov ako ona a Tóda (napokon, do kúta ich razantne postavil aj D. Trump, keď na washingtonskej konferencii konzervatívnej politickej akcie (CPAC) v svojom prejave /22. 2/ pozdravil i R. Fica slovami: „Ďakujem ti Robert za účasť, uvidíme sa…“). Lebo mier je to najposvätnejšie, čo ľudstvo má. Ostáva iba dúfať, že rokovania medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou v súčinnosti s Ukrajinou a Európou prinesú vytúžené ovocie.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 5 – 6/2025)
Pavol Dinka,
ilustračné karikatúry Ľubomír Kotrha
