Dnes aktuálne slovenský spisovateľ, publicista, politológ, mediálny analytik a prekladateľ Pavol Dinka

Spisovateľa Pavla Dinku širokej verejnosti snáď netreba zvlášť predstavovať. Ako spisovateľ, autor literatúry faktu a publicista vydal a napísal veľa kníh a novinových článkov na rôzne témy a žánre. Jeho životopis je tak rozsiahly, že by sme ním mohli zaplniť a popísať celé stránky. Autori Humorikonu spisovateľa Pavla Dinku lepšie a bližšie poznajú z príspevkov v Literárnom týždenníku do ktorého prispievajú, navyše Pavol Dinka bol istý čas aj jeho šéfredaktorom. Na úvod snáď treba doplniť, že Pavol Dinka pochádza zo Skalice, kde vychodil základnú a strednú školu, kým následne neodišiel študovať do metropoly Slovenska, kde absolvoval dve vysoké školy – Strednú priemyselnú školu stavebnú a Vysokú školu politickú, odbor politológia, a má za sebou aj polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika. To všetko ho predurčovalo na prácu vo viacerých redakciách, kde pôsobil aj vo funkcii šéfredaktora. Istý čas bol vedúcim kancelárie ministra kultúry SR, neskôr bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, spoločnosti s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval aj vo firme Slovakopress Bratislava. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia. Atď. To je iba strohý výpočet zlomku z jeho dlhoročného pracovného pôsobenia, pokým neodišiel do dôchodku, počas ktorého naďalej aktívne pracuje ako autor nepočetného množstva príspevkov vrátane vydania kníh.
Dnes dávame so pozornosti čitateľom Humorikonu jeho humoresku Stratené ilúzie, ktorú si môžete prečítať aj v najnovšom čísle Literárneho týždenníka.

Humoreska

Stratené ilúzie

Tridsaťpäťka je zázračný vek – niežeby som bol Narcis, ale prezradím vám, že nikdy predtým som vo svojom vnútri nepreciťoval toľko sebaobdivu. A po zásluhe: ozajstný elegán, zrelý muž s dvoma vysokoškolskými titulmi, nenapodobiteľný švihák, obliekajúci sa podľa najnovšej módy. Bol som presvedčený, že za mnou blaznejú všetky mladučké dievčatá. Reku, kývnem prstom a môžem si vyberať ako paša v háreme. A prečo nie? Nosil som najmodernejšie saká, nohavice, kravaty, topánky, účes à la Hamžík, používal som najjemnejšie voňavky, holil som sa dvakrát za deň, farbil si na čierno vlasy, na uchu som mal náušnicu, za ním najmódnejšie tetovanie a čo ja viem ešte všetko. N a takých predsa mladé žabky letia…
To som si myslel až do včerajšieho dňa.
Bolo to v kine, dávali americký film Stratené mesto, mládežnícku hitovku so Sandrou Bullockovou a Bradom Pittom. Za mojím chrbtom štebotali dva dievčenské hlasy, smiali sa, hlučne džavotali, z deja som takmer nič nemal. Najprv som sa premáhal, zadúšal hnev a… pokorne mlčal. Som predsa džentlmen. Napokon mi však nervy začali vyskakovať z kože, až som sa celý roztriasol ako osika, chtiac-nechtiac som sa obrátil a jemne ich upozornil:
„Prosím vás, dievčatá, nevyrušujte toľko…“
Boli to dve asi šestnásťroční mačičky.
„Počúvaj, starký,“ odvrkla jedna z nich, „drž chlebáreň a čum na plátno!“ Vzápätí dodala: „Ty, Bibina, povedz mu nech sa neunavuje, lebo dostane infarkt…“
Bol to šok, mozog mi vypol, jazyk zdrevenel. Všetko sa vo mne rúcalo, cítil som, ako mi zvyšky sebadôvery udierajú kdesi hlboko do vnútorností.
Z kina som vyšiel ako omámený, bezmyšlienkovite som blúdil mestom…. zrazu som pred zdravotným strediskom zbadal mierne zaoblenú štrúdľu ľudí, zrejme čakajú na novú vakcínu proti covidu, volá sa tuším Nuvaxovid, vraj funguje na báze proteínu, tak som to niekde čítal. Stoja v rade, postavím sa aj ja. Čo keď na ministerstve financií opäť vystrelí motyka a ujde sa mi nejaký bonus. Čert nikdy nespí… Vtom sa predo mňa prešmykla akási vymachlená tínedžerka, žiaľ, tak šikovne, že mi skočila na palec.
„Prepáčte, prosím, ale tu je rad,“ povedal som pre mňa typickým nonšalantným tónom. Po skúsenosti v kine som chcel, aby moje slová vyzneli viac prosebne.
Čuš, dedko, lebo ťa pošlem do starobinca!“ Oborila sa na mňa a zámerne mi dupla na druhý palec.
„Ale…“
„Nekecaj, fotrík, skoč si radšej objednať miesto do krematória!“ precedila zlostne medzi zuby.
Bolo mi do plaču, potláčal som slzy. Nepodarilo sa, po lícach mi stekali vlhké hrachy. Chytro som si ich utrel, aby to nikto nezbadal. Nečudujte sa, toľko úderov by zabilo aj slona, nebodaj i mamuta.
Upokojil som sa (už zaočkovaný) až vtedy, keď som si uvedomil, že ma doma čaká milujúca manželka. Tá vie predsa len najlepšie oceniť kvality a prednosti takého skvelého muža ako som ja. Veď poznáte to Válkovo – domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Namiesto manželky som našiel v byte iba lístok:
„Odsťahovala som sa k rodičom, už ma viac nebaví žiť s takým starým ozembuchom. Podávam o rozvod…“
To bol koniec, zúfalý koniec, som úplne nahratý. Čo si teraz počnem?
Kamarát mi poradil: „Starec, začni podnikať, tak rýdzo po slovensky, nahrab euríčka, neboj, do päťdesiatky natrafíš na nejakú mladú pipku-zlatokopku.“
Ešteže máme ten kapitalizmus…

Pavol Dinka

 

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments