IBA TAKá báseň
(namiesto vyznania lásky)
Ty a ja.
Ja a ty.
Sme dvaja.
No a čo?
No nič.
Báseň nás opája.
Mňa určite.
A teba, ak nie si trúba,
tiež by mala.
V obilí
V časoch komunizmu, vždy, keď sa priblížil čas žatvy, nechali sa najvyšší stranícki a politickí funkcionári odviezť do polí. Niekde na Žitnom ostrove vybrali vládni poskokovia husto obsiatu parcelu s dozrievajúcim obilím, z prepychových vládnych vozidiel vystúpili „papaláši“, rozostavili sa kamery. Politik si pred ich zapnutím sňal z krku viazanku, vyzliekol sako, rozopäl golier na košeli, vyhrnul rukávy a postavil sa na okraj poľa. Vyhrnuté rukávy a vetrom nadúvaná košeľa mali naznačiť jeho nerozlučiteľnú zviazanosť s robotnícko-roľníckou triedou, že je vlastne jej príslušníkom, ktorého si zvolila, aby v mene pracujúcich spravoval štát. Keď kameramani zapli svoje pracovné nástroje, siahol po najbližšom klase, odtrhol ho, rozmrvil v dlaniach, privoňal k zrnám. Potom znalecky a uznanlivo prikývol. Obilie je dozreté, žatva sa môže začať.
Komentátor, zadúšaný nadšením, vyratúval pravdepodobné výnosy z hektára, sľuboval, že budú určite oveľa vyššie ako vlani, že vďaka nim i politike strany a vlády bude na pultoch dostatok kvalitného chleba z prvotriednej múky. Kamerami nasnímaný predstaviteľ komunistického štátu, bývalý treťotriedny krajčír, ktorému sa nechcelo šiť, obšívať a ani vyšívať, a preto sa dal na politiku, (aby sa tam „zašíval“), bol národu prezentovaný ako odborník najvyššieho rangu, hoci, trubiroh, keby mu nevyzradili, ani by nerozoznal, či medzi prstami drví žito, ovos alebo pšenicu.
Podobného „odborníka“ predviedla divákom štátna televízia aj v závere leta pred niekoľkými rokmi. Predstaviteľ vlády, ktorý celý život len „funkcionárčil“ a poctivú prácu nikdy nepoznal, sa v košeli vyhrnutej na „robotnícky“ spôsob, obkolesený svojimi poskokmi, pretŕčal medzi kolembajúcimi klasmi a v hrsti dôležito premŕval zrná pšenice. Aj on, podobne ako za komunistickej totality nedoučený darobný krajčír, „odborne“ skonštatoval, nastal čas, aby kombajny vyšli do polí.
Ibaže ten rozdrapený pánko, nasilu sa prezentujúci ako predstaviteľ štátu solidarizujúci hlavne s robotníkmi a roľníkmi, zabudol, že jeho ľavé zápästie pod vyhrnutým rukávom zdobia hodinky za desaťtisíce eur a že k tým zrnám, z ktorých sa pečie obyčajný chlieb, vôbec nepasujú. Sú vlastne signálom, že ich majiteľ si užíva luxusný život, a to hlavne na úkor biedne zaplatených ľudí – oni ten obyčajný chlebík v pote tvári aj pre takých darebákov a príživníkov ako je on, ťažko dorábajú.
Cvikla
Stretla ma osemdesiatročná ženička a posťažovala sa. Na kúsku svojho poľa, hneď pri veľmi frekventovanej asfaltke, ktorou, ako zistili prieskumy, denne prefrčí najmenej tridsaťtisíc áut, nasadila priesady cvikle. Bol suchý rok a aby niečo z cvikle bolo, chodila ju denne polievať. Na vozíčku vliekla vždy podvečer súdok s vodou, ku každej rastlinke sa sklonila, aby ju zavlažila, tešila sa, že korene i napriek páľavám viditeľne priberajú a zaokrúhľujú sa. Až september sa pestovateľom odmenil slušnými spŕškami z neba, aby v októbri mohli úrodu pozberať.
Lenže tetka, keď prišla s košíkmi na vozíčku po výsledok, našla svoje políčko prázdne. Nejaký okolo cestujúci v jednom z tých desiatok tisícov áut vystúpil možno v noci, možno za bieleho dňa a bezbožne cviklu ukradol. Všetku aj s vňaťou zrejme narýchlo nahádzal do vozidla a pratal sa preč.
Poškodenej i slzy vyhŕkli, keď mi rozprávala. Toľko sa od jari do jesene natrápila – a koniec takýto.
Snažil som sa rozvravieť jej stratu. Predsa tú cviklu nasadila blízučko veľmi frekventovanej cesty. Osemdesiat rokov tadiaľ premávajú autá, pôda pod jej svahmi je zamorená arzénom, olovom a inými jedovatými splodinami vyvolávajúcimi rakovinu. Tetke zrejme doteraz jedy neublížili, má tuhý korienok a odolný organizmus, ale zlodeji takí imúnni ako ona sotva budú. Vôbec nevedia, čo s nimi ukradnuté buľvy spravia. Pravdepodobne si na seba privolali smrteľnú chorobu, z ktorej sa už nedostanú. Nemusí prísť okamžite, no ich dni sú tak či tak zrátané. A spomenutá nádorová choroba je v záverečných štádiách sprevádzaná strašnými bolesťami – aby sa pacient nezošalel a nereval ako zviera, musia mu dávať morfium. Teraz sa možno tešia z krádeže, no utrpeniu, a nie hocijakému, sa už nevyhnú.
Počúvala ma pozorne, ale nevravela nič.
Pár dní potom, vychádzajúca z kostola, ma pristavila:
„Hádam ste mali aj pravdu. Ani mi nedalo spať, čo som toľko nad tými zlodejmi rozmýšľala. Aj som sa za nich nakoniec pomodlila. A dám aj na omšu. Keď už budú, chudáci, kvôli tej mojej cvikli toľko trpieť…“
Anton Lauček
————————————————————————————————————————————————————–
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránky.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.
Môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
—————————————————————————————————————————————————————-
