Fejtónovým perom
Konkurz na kajúcnika
Motto: „Slobodní sme už iba v blázinci, iba tam môžeme ešte myslieť.“ (Friedrich Dürrenmat vo Fyzikoch)
Musím na seba voľky-nevoľky „špitnúť“, že som sa nedávno absolvoval konkurz na funkciu dobrovoľného kajúcnika, ministerstvo priam prosilo záujemcov, aby sa urýchlene prihlásili, vraj to dobre vynáša, stačí iba hovoriť, mať bujnú fantáziu a pritakávať . Navyše kajúcnici sú dnes mimoriadne žiadaní, potrebnejší ako soľ. Povedzte, kto by sa neprihlásil, keď mu z toho niečo kvapne. Už dva týždne vopred poslali uchádzačom okruhy tém, na ktoré sa budú pýtať: teória zrady a udavačstva, účinok tridsiatich strieborných na charakter človeka, motívy umývania rúk Pontského Piláta, príčiny trojnásobného zapretia budúce mesiáša, psychologické aspekty ľahostajnosti davu, korene zbabelosti priateľov, falošné svedectvá ako súčasť ľudskej prirodzenosti, úskalia prokurátorskej povýšenosti a chorobnej ctibažnosti – prokurátor kontra obhajca , surové vyšetrovanie a vybitie oka v cele – skúsenosti z praxe , psychické mučenie – ako zlomiť obvineného vo väzbe , konzekvencie zmanipulovaného a nezmanipulovaného súdnictva a ich vzájomný vzťah, nespravodlivý rozsudok – pevné ohnivko v upevňovaní štátnej moci, bolesť a beznádej ako výchovný prostriedok verejnosti. Bolo toho naozaj dosť, priveľa aj na konskú hlavu…Konkurznú komisiu tvorili ostrieľaní „harcovníci“ príslušného výchovného zariadenia, ľudia, čo poznajú všetky finesy kajúcnictva?
„Myslíte, pán uchádzač, že máte osobnostné predpoklady na vykonávanie takej významnej funkcie?“ začal spakruky predseda komisie.
„Ako šité mieru,“ vychrlil som zo seba náhlivo, „odmala ma volali žalobaba, donášal som na spolužiakov, riaditeľovi na učiteľov, na vysokej som pravidelne upozorňoval na študentov, ktorí odpisovali seminárne práce, v zamestnaní zase na ulievajúcich sa kolegov.“
„A ako ste na tom so schopnosťou kajať sa, pán Makovička?“ V ďalšej otázke ma už oslovil priezviskom, bola to dobrá predzvesť, sľubný náznak.
„Doslova ukážkovo, pán predseda,“ odvetil som s riadnou dávkou pýchy v hlase, „nech sa páči, presvedčte sa.“ Žalostne som zakvílil, vysypal si hŕbu popola na hlavu, potláčal slzy v očiach a napokon som sa usedavo rozplakal, až tak, že ma všetci chlácholili a utešovali.
„A teraz niečo z odborného súdka, pán kolega,“ zdalo sa, že dôvera sa stupňuje, „čo vám hovorí pojem tridsať strieborných?“ „Pripadá mi trocha archaický,“ lovil som príhodné slová, „Judášova metodika dávno zastarala, pod ťarchou svedomia sa sám priznal a spáchal samovraždu. Navyše, za niekoľkými striebornými sa dnes nikto ani neobzrie, keby tak kešeňa eur, prípadne najnovší model auta či vila…“
„Správne, pán Makovička,“ pochválil ma predseda, „vidieť, že sa vyznáte, nechodíte okolo horúcej kaše, všetko poviete na rovinu…“
Členovia komisie sa prehŕňali v akýchsi papieroch, očividne rozmýšľali, ako ma čo najviac vyobracať, aby som náhodou v budúcnosti nesklamal. Naostatok sa ozvala korpulentná dáma, jediná príslušníčka nežného pohlavia zo skúšajúceho ansámblu:
„ Prezraďte nám, kto je autorom slávneho výroku ,Aj ty, Brutus?!´“
„Dôležité je, čo si o celej veci myslí pán minister.“ Zámerne som odpovedal diplomaticky, aby som väčšmi zapôsobil. Minister je minister, autorita, za ktorú sa dá skryť. Prirodzene, vedel som, že onú vetu vyslovil Cézar, keď medzi svojimi atentátnikmi zbadal s dýkou v ruke aj adoptívneho syna Bruta. Lenže, uznajte, bolo rozumné dopustiť sa zrady s takým menom… Brutus, Brutálny. Preto toľká diplomacia. Napokon, nemusím hneď vytiahnuť všetky tromfy, čím menej o mne vedia, tým lepšie…
„Výborne, pán Makovička,“ zašemotil predseda komisie,“ pán minister vám vždy rád poradí, prípadne usmerní…“
Konkurz sa uberal želateľným smerom. Už som videl pred očami svoju závratnú kariéru, ako sa vozím v limuzínach, ako zarábam a ako trávim všetok svoj voľný čas na exkluzívnych dovolenkách. Na záver však členovia komisie vytiahli toho najväčšieho túza:
„Čo by ste, pán Makovička, v praxi uprednostnili – hádzanie hrachu o stenu, alebo hádzanie hrachu pod nohy?“ V ich očiach som čítal, Makovička, ukáž, aký si denunciant, udavač, čo nosíš v tej tvojej makovici.
Veď aj ukážem, uvedomil som si, že práve teraz, v tejto chvíli, musím úplne na doraz pritiahnuť maticu na mozgových závitoch:
„Vážená komisia,“ pustil som sa do filozofickej úvahy. Zaujal som mysliteľskú pózu, jednou rukou som si podopieral bradu, „hádzanie hrachu na stenu sa historicky neosvedčilo, hrach, hoci aj usušený sa popukal, ostal ležať na zemi, ľudia ho pošliapali, nevediac ani ako, v konečnom dôsledku to nikomu osoh neprinieslo. Ibaže v rodinách neostal ani na jedenie ani na sadenie. Hrach pod nohy… to už áno, pozrite sa na Jánošíka, akási babica sa ulakomila na dukáty, šups mu ho pod krpce a bolo po Jurkovi.
Veľké poučenie aj pre dnešných zbojníkov.“
Rozprával som ešte dlho o povestnej zbojníckej krčme v Dubovej pri Ružomberku, o Hrajnohovi, o tom ako ich zlapali v Klenovci u Martina Mravca alias Uhorčíka, o tom, ako bohatým brali a chudobným nezištne dávali…
„Stačí,“ zastavil ma predseda komisie, „o tých bohatých ste nemuseli, ešte by sa toho mohol v dnešných časoch niekto chytiť. Kajúcnik by sa nemal kajať až tak hlboko. Ale o tom až neskôr… Výsledok konkurzu vám oznámime o týždeň.“
P. S.: Práve dnes som dostal poštou menovací dekrét podpísaný priamo ministrom. Text znel: Vážený pán Makovička, týmto Vás menujem za dobrovoľného kajúcnika v rámci zločineckej skupiny zbojníka Juraja Jánošíka. Želám Vám veľa úspechov vo Vašej záslužnej a nenahraditeľnej práci. V prílohe Vám posielame inštrukcie týkajúce sa všetkých členov zločineckej skupiny…
Pavol Dinka
(Písané pre Literárny týždenník, Nové Slovo a Humorikon)
