Slovenský spisovateľ, humorista a publicista Pavol Dinka, RSDr. (Rerum Socialum Doctor), autor literatúry faktu, novinár, redaktor, politológ, mediálny analytik a prekladateľ, sa narodil v roku 1942 v Skalici, kde aj vyrastal. V rodnom meste vychodil základnú školu (1957), Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu s maturitou (1960) a v Bratislave Strednú priemyselnú školu stavebnú s maturitou (1962). Absolvoval odbor politológia na Vysokej škole politickej v Bratislave (1980), polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika (1992, viaceré redakcie).
Pracoval ako redaktor denníka Hlas ľudu, kde sa venoval kultúre, umeniu a regionálnym dejinám západného Slovenska (1968 – 2004), neskôr sa stal jeho šéfredaktorom (od roku 1990). Bol vedúcim kancelárie ministra kultúry na Ministerstve kultúry SR (1994 – 1998), potom bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval vo firme Slovakopress Bratislava (2001 – 2004), odkiaľ odišiel do dôchodku (2004). Bol členom Rady pre vysielanie a retransmisiu SR (2009 – 2015), zároveň pôsobil ako publicista v slobodnom povolaní. V 2. polroku 2013 bol poverený zostavovaním Literárneho týždenníka (LT), časopisu Spolku slovenských spisovateľov, potom pôsobil v jeho redakcii ako redakčný spolupracovník pre oblasť kultúry, umenia, sociálno-ekonomickú oblasť a médiá (2014 a 2015). V súčasnosti pôsobí ako zástupca šéfredaktora Literárneho týždenníka a súbežne aj ako člen Redakčnej rady a riaditeľ n. o. Kultúrno-literárna akadémia (od 1. 1. 2017), ktorá je vydavateľom Literárneho týždenníka. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia (od roku 2006).
Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a regionálnej kultúre a dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej publicistike sa osobitne zameriava na metódy mediálnych manipulácií a otázky etiky v elektronických médiách, pritom využíva aj svoje poznatky z práce v Rade pre vysielanie a transmisiu, ktorá dohliada na dodržiavanie zákona a etiky slovenskými elektronickými médiami.
Je členom Spolku slovenských spisovateľov, bol podpredsedom SSS pre média (2013 – 2017), v súčasnosti je podpredsedom SSS pre mediálnu sféru a majetkovoprávne záležitosti SSS a členom Predstavenstva SSS, je aj členom Slovenského centra PEN a členom Správnej rady nadácie PRO PATRIA.
Čo sa týka pôvodnej tvorby je autorom nespočetného množstva príspevkov v rámci literatúry faktu, z ktorých viacero realizoval v elektronickej podobe (CD, DVD, VIDEO) a venuje sa tiež editorskej a prekladateľskej činnosti. Patrí medzi úspešných slovenských autorov krátkych humoristických literárnych útvarov najmä fejtónov, humoresiek, epigramov…Je jedným z prispievateľov, respektíve tvorcov našich humoristicko-satirických novín Humorikon.
Humoreska
Ako sa stať majstrami sveta
Dedinka Kvintovce, rátajúca sotva sto duší, má bohatú hokejovú tradíciu. Už od čias „kvinťákov“ patrili medzi tie najpoprednejšie „mančafty“. Poznali ich vo svete, písali o nich najchýrnejšie športové denníky a časopisy. A dnes? Dnes ich sláva ešte narastá, držia sa na vrcholných priečkach svetového hokeja, tamojší junáci, bohatieri, orli, ako ich volal nezabudnuteľný rozhlasový reportér Gabo Zelenay, sa rozleteli po ľadových plochách za oceánom. A nielen tam. Po takýchto historických úspechoch a skvelých výsledkoch by bola hanba krčiť sa doma za pecou. Prichodí zaradiť sa medzi tých, čo držia v rukách svetové hokejové žezlo. Žiada sa niečo vymyslieť. Lenže čo? Tvrdý oriešok, čo poviete? Po zrelej úvahe sa rozhodli, že z vlastnej iniciatívy usporiadajú v Kvintovciach majstrovstvá sveta – tak po novom, svojsky. Vedenie klubu sa stretlo v miestnej krčme, dali si po pive, prikŕmenom borovičkou, a pustili sa do spriadania prípravných plánov…
„Chlapi, najprv sa treba zamyslieť nad tým, ktoré štáty k nám pozveme,“ začal predseda klubu Jozef Puk. Nielenže mal priliehavé priezvisko, ale aj tak vyzeral: územčistý chlapisko, bývalý center s nesmierne tvrdou strelou, hádam tvrdšou ako puk. „Od atraktívnej účasti bude závisieť renomé celého podujatia…“
„Predovšetkým to musí byť Kanada, kolíska hokeja,“ prerušil ho podpredseda, prezývaný Bitkár, ktorý vedel o hokeji najmä brilantne mudrovať. Všetko videl, všetko počul, všetkému rozumel. „Pekne si ich uctíme, privítame, nalejeme…“
„Počkaj, počkaj,“ ozval sa tréner Mišo Pampuš, rodák z Kvintoviec, bývalý skúsený legionár, ktorý sa vrátil domov hneď po tom, ako vtrhli Američania do Iraku. Na protest odmietol hrať v kanadsko-americkej NHL. Vtedy sa o ňom povrávalo, že mu zrejme preskočilo. „S tou Kanadou to nebude také jednoduché,“ pokračoval, „čo o nej viete?!
Kolíska hokeja – a to azda stačí?! Uvedomujete si, že Kanaďania odvliekli za ostatné dve storočia rovno z kolísok tisíce indiánskych a inuitských detí do špeciálnych internátnych škôlok a škôl, kde ich násilím prerábali na svoj obraz; vyše štyri tisícky z nich prišli o život. Aj toť nedávno objavili tisícku anonymných hrobov týchto neviniatok… Pozvánka pre kanadský tím by neobstála pred civilizovaným svetom. Zamietam tento návrh…“
Členovia prípravného výboru poslušne sklonili hlavy, potúžili sa hltom borovičky, ktosi zamrmlal niečo o tom, že politika do športu nepatrí, ale nahlas sa nikto neopovážil oponovať. Morálka a ľudskosť je predsa neopomenuteľné kritérium…
„Nebudú Kanaďania, budú Američania,“ víťazoslávne vyhlásil predseda klubu Puk.
„Nehýril by som toľkým optimizmom, pán predseda,“ upozorňoval tréner Pampuš, ktorého blízki kamaráti volali Hoax. Ako známy fiškus musel mať nepochybne niečo za lubom, zrejme už v duchu premýšľal nad stratégiou a taktikou, ako získať titul. Rád totiž zákulisnými ťahmi vopred odstavoval silnejších súperov. „Američania majú takisto habadej masla na hlave,“ chrlil zo seba svoje encyklopedické vedomosti, „spočiatku to vyzerá ako maslo, ale v skutočnosti je to niečo agresívnejšie… spomeňte si len na tisíce umučených a lynčovaných otrokov, sám prvý prezident USA George Washington bol synom bohatého otrokára, kupčil s pôdou i otrokmi, mnohých z nich vymenil za rum, nehovoriac o iniciovaní desiatok okupačných vojen na iných kontinentoch za vlády mnohých ďalších amerických prezidentov… Je také niečo morálne a eticky akceptovateľné?!“
V krčme sa rozhostilo ticho, narúšal ho iba štrngot pohárov z výčapu, aj ten po chvíli ustal, lebo výčapník spozornel v nemom úžase. Prítomní dlhší čas ani nehlesli, až napokon jeden z nich objednal ďalšiu „rundu“ borovičky. Vraj na povznesenie nálady. A zabralo to.
Rozhodnutie bolo jednoznačné – Američanov nepozvú.
„Ale Švédi by mohli byť prijateľní,“ vyrukoval s ďalším návrhom podpredseda hokejového klubu, alias Bitkár. „Je to pokojný slušný a distingvovaný národ, v ich tele prúdi aj časť krvi Vikingov.“ Očividne sa chcel pochváliť svojimi vedomosťami, aby tak trocha vydráždil Hoaxa. Nech si nemyslí, že je najmúdrejší.
„Počúvaj, Bitkár, šliapol si vedľa,“ zasmial sa Pampuš. „Pravdepodobne si nepočul nič o tom, že Švédi na konci tridsaťročnej vojny obsadili Prahu, vydrancovali ju a ukradli odtiaľ mnohé cenné artefakty a umelecké predmety. Myslíš, že to bolo férové, čestné a spravodlivé?!“
Tréner bol spokojný, aj Švédsko vyškrtli zo zoznamu pozvaných.
A tak to pokračovalo ďalej: Rusom nemožno odpustiť imperiálne chúťky, cárske zbedačovanie a nivočenie nevoľníkov, dokonca ani to, že výstrel z Auróry sa uskutočnil slepými nábojmi; Fíni, Rakúšania a Taliani zase spolupracovali s hitlerovskými vojskami, Bielorusi s Červenou armádou… atď., atď.
Naostatok sa jediným účastníkom majstrovstiev sveta stal hokejový klub z Kvintoviec. Trénerovi Pampušovi, starému lišiakovi, vyšla do bodky stratégia i taktika. Navyše, a pre istotu, pribral do tímu – napriek zákazu predsedu klubu – aj najlepších kvintovských hráčov z Kontinentálnej hokejovej ligy (našťastie ruskí majitelia proti tomu nič nenamietali), hoci, ako sa ukázalo, ich účasť nebola ani potrebná. Kvintovce vyhrali nad všetkými súpermi kontumačne tri jeden. Zaslúžene! Aspoň raz zvíťazila slušnosť a korektnosť…
Takú parádu dedina ešte nezažila, jej obyvatelia prišli do poslednej nohy, objavilo sa i množstvo cezpoľných. Hasiči pripravili veľkolepý ohňostroj, šampanské tieklo potokom. Výkriky: „Nech žijú majstri sveta! Nech žijú Kvintovce!“ bolo počuť až do Bratislavy…
• • •
Vtom som sa zobudil, v polospánku, napoly precitnutý, som si užíval potešenie z pekného sna…
P. S.: Prepáčte, prosím, prvoplánovú, otrepanú pointu. Zaspal som totiž pri televíznom prenose hokejového stretnutia Slovensko verzus Rakúsko v príprave na májové majstrovstvá sveta 2023. Myslím, že sme prehrali…
Pavol Dinka
