Dnes aktuálne spisovateľ, humorista a publicista Pavol Dinka

Spisovateľ Pavol Dinka je autor literatúry faktu, publicista, novinár, politológ a prekladateľ. Narodil sa v Skalici. Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a regionálnej kultúre a dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej tvorbe sa zameriava na otázky histórie, filozofie, politológie a problematiku médií. Z angličtiny preložil knihy medzinárodne uznávaných politológov Noama Chomského, Michaela Alberta či Davida Schweickarta. Vlastní nespočetné množstvo významných ocenení…V týchto dňoch sa dožíva okrúhleho životného jubilea a pri tejto príležitosti mu slovenskí humoristi prajú do ďalších rokov predovšetkým zdravie a veľa tvorivých síl! 

Fejtónovým perom

Škriatok

Onoho neskorého nešťastného večera sa ku mne domov z ničoho nič, úplne znenazdajky a potichučky, vkradol čudesný škriatok, piadimužík – bol to, ako som vzápätí zistil, banský škriatok, niekde nazývaný aj baniarik, od hlavy až po päty zafúľaný čerňou, bytosť malinkého vzrastu s tvárou bradatého starca, odetá, ako sa po našom vraví, do permoníckeho obleku, v rukách čakan a lampášik, za ktorým svietil oblúčik bielych zubov. Premŕval som sa lenivo na gauči, pretieral si oči, či to nie je nejaká vidina spôsobená náročným pracovným dňom. Ale nie, bol ozajstný, skutočný, ešte voňal vlhkou zeminou, uholným prachom a bridlicou, chytil ma za rukáv a jemne mnou potriasol:
„Počúvajte, vy veliteľ úzkeho pásika zemegule na fliačku strednej Európy, čo to stvárate s našou planétou?“ oslovil ma piskľavou fistulou. „Hazardujete s plynom i ropou, nič vám už nestačí. Čo by ste ešte chceli?!“ V bodkách jeho vysvietených okáľov sa rozblčali iskry úprimného hnevu, až som sa zľakol.
„Ľudia predsa potrebujú vyrábať, kúriť a svietiť,“ odvetil som prekvapujúco pokojným hlasom. „Musíte nás chápať, porozumieť nám…“
„Porozumieť?“ prerušil ma ostrým tónom, ktorý nebodaj zobudil všetkých susedov naokolo. „A vy azda rozumiete chuderke Zemi?! Dovolila vám po sebe kráčať, lámete jej všetky kosti, naložili ste na jej chrbát mestá a dediny, vŕtate do jej hlbín a najnovšie ju rozbíjate frakovaním – a ona to pokorne trpí a pritom sa trápi nad vaším osudom. Nehanbíte sa?!“
Slová sa z neho sypali ako snehové vločky z oblohy, vlastne nie, tie sa pohybujú vláčne, pomaly s istom gracióznosťou, jeho reč skôr pripomínala výstrely z guľometu. Pokúsil som sa piadimužíkov štekot zmierniť, zabrzdiť príval ťažko identifikovateľných slabík.
„Počkajte… počkajte, ako ste to mysleli s tým frako… že dávame Zemi na frak… frakujeme, či čo…,“ zahriakol som trúfalého hosťa, ktorý si zrejme myslel, že podrástol do výšky dajakého obra.
„Pravý politik…“ dal sa piadimužík chichúňať, bruško mu naskakovalo sťa neposlušná loptička, „tvári sa ako jeleň, ktorý nevie, či, kedy a kde stratil parohy. Typické… keď sa to hodí, nič neviem, nič nevidím, nič nepočujem.“ Na chvíľu zmĺkol, zrejme naberal dych, aby mohol pokračovať v guľometnej paľbe. „Vraj neúnavný bojovník za zelenú klímu, pane bože, kam sme sa to len dopracovali?! Odkiaľsi zo zámoria sa chystá dovážať bridlicový plyn… frakovaný plyn… pre ekológov už dlhé roky niečo ako červené súkno. Čo ste rozum potratili?!“
„Vari je na tom niečo zlé?“ spýtal som sa s patričnou dôraznosťou. „Plyn ako plyn…“
„Viete vôbec, čo je frakovanie?“ vystrelil na mňa ďalšiu otázku.
„No…“
„Vidím, že sa v tom vyznáte ako hus v pive, pardon, aby som neurážal hus,“ povedal škriatok namosúrene, očividne mu moje vajatanie liezlo na nervy. „Frak vám, vzhľadom na vaše postavenie, nepochybne viac hovorí ako frakovanie. Nuž, naša milá vládna či vladárska jasnosť, ono to predovšetkým znamená nešetrné rýpanie sa v našej matičke Zemi. A nie je to nijaká detská hra na piesočku,“ zrazu prešiel do zmierlivejšej tóniny, „ale strašná hlbina… niekoľkokilometrová hlbina.“
„Nie je to nič nové,“ zašemotil som aj s nádychom žoviálnosti, „takmer všetky nerastné suroviny sa dobývajú pod zemou. Tak to chodí na celom svete.“
„Lenže v tomto prípade, milý priateľko, Zem nesmierne trpí a stone.“ Piadimužík sa bez vyzvania posadil do kresla, cítil som, ako sa bridlicový prach z jeho oblečenia usádza na koženom poťahu. „Predstavte si, že by niekto pod obrovským tlakom vháňal do vás, do všetkých útrob, zmes piesku, vody a chemikálií, aby vytvoril pukliny a škáry, póry, rozličné fraktúry, ktorými bude migrovať tekutina s uvoľneným plynom. A to všetko, prosím pekne, sa nazýva frakovanie… bezuzdné štiepenie hornín. Majstri v tom sú najmä Američania…“
„Zbytočne strašíte, milý pán… škriatok,“ oponoval som, „berte do úvahy, že bez plynu a ropy by bolo ľudstvo stratené. Vám je hej, v podzemí je teplučko, nič vás netrápi. Ale my inú šancu nemáme.“
„ Plynu má Zem dosť aj bez frakovania,“ poúčal ma s veľkou vehemenciou piadimužík, „len chcieť, len sa treba chytiť zdravého rozumu a nepodliehať ziskuchtivým predajcom. Sám som sa o tom presvedčil pri svojich potulkách v podzemí. Zaujímavé, že ešte nedávno ste, áno, vy osobne, behali po všelijakých klimatických konferenciách a sústavne ste vykrikovali o nulovej tolerancii k znečisťovaniu životného prostredia. A dnes? Mlčíte ako voš pod chrastou!“
„Časy sa menia, vážený… ani neviem, čo ste zač,“ odvrkol som podráždene. „Vo vašom piadimužíckom svete si to zrejme ani neuvedomujete…“
„A nie je to náhodou naopak?“ zasipel chrapľavo škriatok. „Nie je to tak, že vám zrazu prestali prekážať všetky tie frakovacie svinstvá? Už vám neprekáža kontaminovaná pitná voda, znečistenie pôdy chemikáliami, vyššie riziko globálneho otepľovania, výskytu rakovinovej hrozby či skleníkových plynov, odumieranie stromov v okolí vrtov, škodlivosť účinkov na dýchacie a tráviace cesty človeka atakďalej atakďalej. A to len preto… ale vy to sám najlepšie viete…“
„S vami nie je nijaká reč,“ mávol som rezignovane rukou, „stále si meliete to isté…“
„Myslíte?!“ nedal sa piadimužík. „Nebyť tohto čakana,“ ukázal na svoju nerozlučnú pomôcku, „tak tu dnes nesedím, len vďaka nemu som sa z posledných síl vyštveral z hĺbok frakovacieho vrtu. Odniesli si to moje pľúca a priedušky… ozaj, nenašiel by sa u vás hlt piva? Poriadne som vysmädol…“
Otvoril som skrinku a podal mu nechladenú fľašu s pivom.
„A ešte niečo,“ pokračoval s očividnou škodoradosťou, „najnovšie vedecké výskumy hovoria o tom, že frakovanie môže byť i príčinou zemetrasení. Takže si rýchlo zadovážte seizmograf.“
Nahlas som sa zasmial nad jeho nezmyselným fantazírovaním…
Teraz by som mohol fejtón zakončiť otrepanou pointou, že som práve precitol zo spánku, že sa mi všetko snívalo, ale nejde to, nemôžem – v nasledujúcom momente som totiž zistil, že som oko vôbec nezažmúril: steny spálne sa nebadane rozkyvkali, v príborníku na niekoľko sekúnd zaštrngali poháre. Piadimužík sa vytratil tak, ako sa objavil. Na stolíku ostala prázdna fľaša od piva a na koženom kresle nemo hliveli kúštičky bridlice a hŕstka vlhkého piesku. 

Rožok

Nechcite byť v mojej koži, som šéfom v drobnej pekárni, valí sa na nás jedna pohroma za druhou: ceny za suroviny sa vyštverali do tatranských výšok, ceny za energie až na Mount Everest. A štát na dotáciách núka iba omrvinky, ktoré stačia sotva na posýpku či na dieru, ako my vravíme, v trdelníku. Nečudo, že za takej situácie sadá na vás aj v pekárni mrazivý pot. A teraz, prosím pekne, pečte. Pečte chlieb, rožky, žemle, pletenky, lupáčiky, koláčiky, pagáčiky, pečte všetko to pečivo, na ktoré čakajú hladné žalúdky zákazníkov. Nielen čakajú, ale i kričia, je to drahé, zdierate nás, vy sa zohrievate pri peci a my sa doma trasieme od zimy. Akáže je to spravodlivosť?! Mudrovať vedia, nech si to však sami skúsia, nech sa popasujú s cestom a lopatou, nech tŕpnu, aby sa im niečo nepripálilo. Ako oni k nám, tak my k nim – rožky čoraz menšie, ceny čoraz vyššie. Ale aby som bol spravodlivý, oni vlastne za to nemôžu, iba rešpektujú tých, čo sa tvária ako múdre hlavy, múdre vesmírne hlavy. Napokon, možno to aj pekárenskému remeslu prospeje – naše výrobky budú vzácnejšie. Ukázalo sa to toť nedávno…
Rozbolel ma zub, reku skočím k svojmu zubárovi, aby mi ho zaplomboval. Nebol som objednaný, vložil som si do tašky fľašu koňaku, on si na to vždy potrpel. Brať všimné bolo jeho koníčkom…
Zaťukal som na dvere ambulancie, ozvalo sa vstúpte.
„Pán doktor, morí ma deravý zub,“ začal som uboleným hlasom, „dajako mi ho umŕtvite, lebo zošaliem.“
„Nemám voľný termín,“ odvetil stroho.
Vytiahol som z tašky koňak, obrátil som ho etiketou tak, aby videl, čo som priniesol. Bolo to Karpatské brandy špeciál, fajnová pijatika.
„Už som povedal, že to dnes nie je možné,“ vyhlásil ešte príkrejšie. Na koňak sa ani nepozrel, tváril sa, že mu je moja ponuka ľahostajná.
„Milý doktorko,“ zalíškal som sa nápadito nadbiehavo, „ a čo tak euríčka, nezišli by sa? Vybral som z peňaženky zelenú bankovku a ostentatívne som ňou zamával.
Pozrel na mňa a chrapľavo zabručal: „Človeče, nebuďte smiešny, za taký peniaz si dnes nič nekúpite. Vzápätí dodal, pravda, už pokornejšie, úslužnejšie: „Ale keby ste, pán…
„Pagáč, Vendelín Pagáč,“ pomohol som mu s pamäťou.
„Keby ste mali dajaký chutný rožok,“ pokračoval,“ mohli by sme sa dohodnúť. Manželka kupuje samé nepodarky, zhúžvané ako guma, vraj dovoz zo zahraničia. Človek sa natrápi, kým sa mu podarí čo len štipku prehltnúť…“
Z tašky som vylovil rožok, od zubára som sa totiž chystal k dcére, aby si jej rodina pochutnala na čerstvom pečive. Ambulantnou miestnosťou sa niesla lákavá pekárenská vôňa, už len zahryznúť. Opatrne som rožok zabalil do servítky a podal mu ho.
„Ešte je teplý,“ zamľaskal s pôžitkom „také mám najradšej. Nenašli by sa ešte dva, pre manželku a syna.“
„Ale áno, pravdaže sa nájdu,“ prikývol som chytro, aby si to nerozmyslel. Zberal som sa sadnúť si do kresla, z ktorého mám odmala paniku. Ponúkol som mu ďalšie dva rožky. Bolo vidieť, že sa teší, zrejme si predstavoval, ako ho doma manželka pochváli.
„Prepáčte, pán Pagáč,“ hýril úslužnosťou zubár, „lupáčik… nemáte náhodou pri sebe lupáčik, vnučka ich zbožňuje… Áno, len si pekne sadkajte do kresla.“ Vzal si lupáčik a starostlivo ma usádzal na budúce miesto hrôzy.
„Pán doktor, len s citom, veľkým citom,“ prosil som nastávajúceho trýzniteľa.
Nebojte sa, priateľko,“ chlácholil ma, „ani sa nenazdáte a zaraz bude po všetkom… apropo, keby tak bol ešte tvarohový koláčik, viete, dedko nemá zuby, zje iba niečo mäkké, vláčne.“
V taške bol aj koláčik. Našťastie. Celá zubárova rodina si tak príde na svoje.
Ale čo ja? V kresle som úplne stuhol, chvel som sa ako osika. Lekár vzal vŕtačku, zapol ju, zabzučala a… a koniec. Vypli elektrinu. Chudák zubár sa búchal dlaňami do hlavy, surovo klial, preklínal sám seba. Zabudol na oznam z elektrární, že už vyčerpal kvótu mesačnej spotreby elektrickej energie. Nedostane ani kilowatthodinu navyše, nepomôžu prosby, ani nadávky…
A rozuzlenie? Ako v každej dráme: ja som sa v bolestiach zvíjal na zubárskom kresle a doktor, nahnevaný na celý svet, si chvatne odhrýzal z rožka. Z môjho chrumkavého rožka. Očividne mu chutil…
P. S.: Včera som sa náhodou dozvedel, že zubár nabehol na nový protiinflačný platobný systém: ovocinár mu nosí jablká, vinohradník víno, mäsiar klobásy, mlynár múku, cukrár zákusky, zámočník zámky a kľúče, hodinár hodinky, obuvník topánky atď., atď.

Pavol Dinka

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

2 Comments
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Ivan Trenčan
Ivan Trenčan
1 year ago

p. Kupecký, teším sa na knihu. Dobre sa to číta v digi forme, ale ja som zvyknutý mať v ruke knihu. Pozdravujem, Trenčan 

Eva Jarábková
Eva Jarábková
1 year ago

To je krásny Mikulášsky darček, ďakujem pekne Milanko, prajem Vám, aj nám všetkým spoluautorom bohatú nádielku pozornosti od budúcich čitateľov, keď nás už to ministerstvo kultúry pri prideľovaní vynecháva. 
S pozdravom Ej.