Dnes aktuálne spisovateľ Milan Kenda

Dnes do Humorikonu prispel slovenský humorista, „pán“ spisovateľ, recenzista (už i  penzista) z Bratislavy Milan Kenda

HUMORESKA

Konkurz z roku 3000

V miestnosti pre porotu vládla sčasti slávnostná, sčasti nervózna atmosféra. Stupienok pre uchádzačov o miesta vyhlásené konkurzom bol zatiaľ prázdny. Členovia poroty sa netrpezlivo hniezdili za dlhočizným stolom potiahnutým zeleným súknom. Tí nervóznejší predčasne pojedli pridelené obložené chlebíčky, aby nejako preklenuli napäté očakávanie, a tí najnervóznejší spomedzi nervóznych dopíjali už minerálky svojich susedov.
Porota sa skladala z odborníkov dvoch smerov – umeleckého a prírodovedeckého. Popri neposedných choreografoch usadili sa tu aj usadlejší ekológovia a etológovia. Divadelnícka časť poroty mala hodnotiť umelecký dojem z vystúpenia odvážnych dobrovoľníkov, prírodovedecká časť zasa technickú hodnotu. Pravdaže, nechýbali tu ani zástupcovia zoologickej záhrady, ktorá vypísala tento konkurz na získanie špecialistov do klietok a voliér.
Okrem poroty tu bol aj technický štáb maskérov a upravovateľov kostýmov, angažovaný z Divadla rozprávok. A niekoľko preparátorov prírodnín z dielní pre výrobu učebných pomôcok.
Napätie vrcholí. Otvárajú sa dvere z prípravnej miestnosti, pred porotu vchádza dvojica technikov a prináša debničku s pieskom. Za nimi sa kníše pôvabnými vtáčími pohybmi prvý uchádzač konkurzu v našuchorenom perovom kostýme pštrosa. Maskéri mu rýchle nasadzujú pštrosiu masku na hlavu. Posledné úpravy bŕv okolo zobáka a uchádzač o verné stvárnenie pštrosa sa ukláňa porotcom. Vhupne do debničky a majstrovsky predvádza piesočný kúpeľ obrovského vtáka. V tom čase už pred dverami do konkurznej miestnosti netrpezlivo prešľapuje chlap v medveďom kožuchu so ľstivým pohľadom sklenených očí na nasadenej medvedej hlave. Konkurz na obsadenie voliér a výbehov imitátormi vyhubených zvierat sa sľubne rozbieha…

—————————————————————————————-

Literárne sentencie

* Kto je najväčší žijúci slovenský básnik, to môžu zodpovedne určiť iba antropológovia presným meraním telesnej výšky.
* Ponúkli mu exkluzívny honorár – a hneď mali jeho múzy letecký deň!
* Éra počítačov je požehnaním pre autorov, ktorí sú večne v kríze. Už sa môžu vyhovárať nielen na vírus v nich, ale aj na vírus v ich počítači.
* V dielach priveľmi zakódovaného literáta nenájdete pointu ani pomocou Interpolu.
* Netrápi ho, že nevie, čo vlastne napísal a čo tým chcel povedať. Literárni vedci budú vedieť! A dajú o sebe vedieť, že vedia!
* Nahádzal do fontán medaily za svoje diela, ale vždy iba za asistencie fotografov.
* Priznávam, že čítam takmer už len sám seba, kolegom mám iba čo vyčítať.
* Stojí už nad hrobom, ale ešte sa nedostal do nijakej spisovateľskej organizácie, hoci veril, že sa ta za živa prebije. Jeho kolegovia sa ta už dávno prepili.
* Vždy keď si dám zviazať moje texty do úhľadnej hrebeňovej väzby, narastie mi hrebeň.
* Len čo sa zo všetkých médií dozvieme, aký je to literárny velikán, hneď všetci čítame úžasné veci medzi jeho riadkami.
* Dnešné honoráre nemajú s honorom nič spoločné, sú ako kopance v jarmočnom kabarete.
* Ak chceš obohatiť kultúru, tak publikuj, ak chceš obohatiť seba, tak žobri alebo tuneluj!
* Konflikt záujmov: Môže byť bájkar prezidentom hnutia za práva zvierat?

————————————————————————————————————–

Recenzia knihy spisovateľa a slovenského humoristu Milana Zelinku

NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA

Knižný inkubátor myšlienok

Pri máloktorej knihe z pôvodnej slovenskej tvorby som s niektorými vetami tak nadšene súhlasil a s inými vetami tak rezolútne nesúhlasil, ako pri knihe tematicky širokospektrálneho spisovateľa, prozaika, poviedkára a novelistu MILANA ZELINKU. V tejto recenzii si povšimnem jeho najnovšiu knihu esejí, úvah fejtónov, poznámok a spomienok, vydanú pod názvom NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA. Je to kniha, ktoré bude v určitých postrehoch v súlade s názormi a myslením čitateľa (vrátane dôsledného recenzenta), no v iných postrehoch zasa, naopak, podnieti jeho rezolútny nesúhlas, azda ho až pobúri. Veľkým kladom tejto knihy je fakt, že čitateľa nenechá ľahostajným. Zelinka ráta s oponentúrou v niektorých jeho pohľadoch, lebo na str. 56 píše: „Vážme si múdrych oponentov, nútia nás myslieť.“
Autor rozvíja pomerne rozšírené klišé, že ozajstní básnici sa v sebe trápia veľmi mnoho a že sa ustavične škvaria v ohni duševných múk. Ja si naopak myslím, že veľmi sa trápia ich čitatelia, ak chcú dešifrovať ich texty, poväčšine extrémne prekódované do nezrozumiteľnosti. Spresňujem, že toto utrpenie sa netýka čítania básní od básnikov z dávnejších stáročí (od 19. storočia nadol), ale najmä súčasných. Ale pokračujem v pochybnostiach: Takmer všetci autori začínajú v mladosti básňami. Žeby mali toľkí sklony k masochizmu a škvareniu sa v ohni duševných múk? Som presvedčený, že lyrici nachádzajú v poézii uspokojenie z vyjadrenia svojich citov a pocitov, autori veršov pre deti pôžitok z hier so slovami, epigramisti zažívajú príjemné pocity satirickej satisfakcie a súzvuku s čitateľmi. Mne sa to javí tak, že poetická tvorba je slasťou a nie je utrpením. Pravda, ak ide o pôvabnú a komunikatívnu poéziu.
Zelinka sa oprávnene priznáva k očareniu textami Ludvíka Aškenazyho a Ota Pavla, ale aj mnohých ďalších autorít a klasikov. Jeho reflexie vyvolané konkrétnymi knihami predstavujú užitočné upozornenia na literárne poklady. Na rozdiel od recenzií v časopisoch, ktoré poväčšine miznú spolu s výtlačkami týchto časopisov, natrvalo zachytávajú Zelinkove literárne postrehy a diagnózy v tejto jeho knihe. Ale neunikol mu ani kritický pohľad na sociálny rozmer spisovateľského poslania. V texte Historický hendikep rozoberá v podobe historicko aktuálnej analýzy situáciu bývalých i súčasných spisovateľov (s výnimkou spisovateľskej sociálnej idyly v období socializmu) v intenciách známych sloganov „Hladný ako spisovateľ“ alebo „Chudobný ako spisovateľ“.
S čím absolútne nesúhlasím? S týmito slovami: „Akýkoľvek tvorca, ak chce dať niečo dohromady, nemôže zároveň detailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie.“ Ak intelektuál niečo dáva dohromady, bárs by aj pri tom robil chybu (z hľadiska „oficiálnych“ názorov), rozhodne však vie, prečo niečo robí tak, a nie inak. Prečo by nemohol zároveň detailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie? Chýba mu azda rozumné presvedčenie o tom, čo píše? Vari je tvorba spätá so zahmlením rozumu? Iba ak v postmoderne, ale ani tam to nemá dlhú životnosť. Pravda, analyzovať vlastné dielo dokáže len racionálne vyprofilovaný tvorca. No ak ide o pomäteného postmodernistu, zmietaného protikladnými emóciami a ovládaného vplyvmi schizofrénie, paranoje alebo maniodepresívnymi atakmi, ten naozaj nevie, čo to vlastne plodí a nie je schopný detailne rozumovo zdôvodňovať a analyzovať svoje počínanie.
Je sympatické, že Zelinka sa tu priznáva k autorom a literárnym dielam (prevažne z oblasti beletrie), ktoré ho silne oslovili, zorientovali v jeho ďalšej literárnej tvorbe, otvorili mu nové priezory a duševne ho obohatili. Ako žriedlo pozitívnych podnetov nezištne nám ich predstavuje a rozkrýva. A v prípade diela Evy Fordinálovej Stretnutie so starším pánom alebo Tragédia Augustína Doležala smutne, no s nádherným podobenstvom ľutuje nenáležitú odozvu tejto knihy: „Ak je teda smutnou pravdou fakt, že toto dielo literárnej historičky Evy Fordinálovej nenašlo širšiu odozvu, je to pre mňa rovnako nepochopiteľné ako pohľad človeka, ktorý síce vidí pred sebou zväčšujúce sa obrysy lode so vzácnym nákladom, ale akosi si nevie uvedomiť, že ten náklad vezie jemu.“
Skláňam hlavu k hlbokej poklone Milanovi Zelinkovi za to, že ignoroval sošnosť Alexandra Veľkého Matušku, toho, čo uznával iba luteránskych literárnych autorov a podceňoval katolíckych, obdivujem Milana Zelinku za to, že poukázal na stupídne vlastnosti Matuškovho charakteru. Pravda, Zelinka to urobil vo svojej knihe podstatne jemnejším spôsobom než ako to tu píšem ja, satirik bez posvätnej úcty k slovenským literárnym bohom a veľmožom. Zelinka tak urobil v oprávnenej obrane básnickej tvorby Mikuláša Kasardu v kapitole Básnik Mikuláš Kasarda. Uvádza tu ukážky z Kasardovej tvorby, ktoré aj mňa, cynika a skeptika, dokonale očarili.
V kapitolke O čom sa Shakespearovi nesnívalo stručne, jednoznačne a sarkasticky vystihol psychopatickú podstatu „akčákov“ produkovaných na bežiacom páse hollywoodskymi filmovými režisérmi. Zelinkov režisér XY rozpráva: „Isteže, môžeš urobiť duchovný film, ale musí tam vybuchnúť najmenej 40 áut a nesmie tam chýbať barová ruvačka.“ A ktosi sa ho naivne či provokatívne spýta: „A v tých autách majú byť ľudia ALEBo môžu byť prázdne?“ Režisér sa hnevá: „Ľudia, pravdaže ľudia, čím viacej ľudí, tým lepšie, inak ti na to nijaký Američan nepríde.“ Z hľadiska súčasnej tendencie „So Spojenými štátmi na večné časy a nikdy inak“ je to otrasný trend pre našich režisérov, ak chcú byť akceptovaní divákmi, čo vyrastú z dnešnej zdigitalizovanej degenerácie.
Nugetom tejto zbierky sú nasledovné vety z kapitolky Čítam, píšem, žijem: „Keď pozorujem konanie niektorých našich politikov, nemôžem sa zbaviť dojmu, že robia všetko pre to, aby Slovensko zničili a svojim voličom politiku dokonale zhnusili. Mne samému sa politika už naozaj zhnusila a to predovšetkým preto, že politici sa nevedia dohodnúť na spoločnom programe. Zmätky, ktoré tým vznikajú, majú za následok nielen ťažké finančné, ale aj morálne straty. Neustále zmeny vlády krajinu ťažko destabilizujú. Niektorí politici si z politiky robia posmech – robia všetko pre to, aby dokázali, že si svoje vysoké platy absolútne nezaslúžia.“
Výstižná je aj táto Zelinkova sonda do neradostnej reality: „Osudovým nešťastím slovenského intelektuála je, že ak aj je občas mysliteľsky samostatný, takmer nikdy nie je natoľko ekonomicky sebestačný, aby mohol svoje myslenie odovzdávať verejnosti, a tak ovplyvňovať kultúrotvorný proces.“ Ale na rozdiel od idealistických rojkov je aj realista: „Na valale by som len ťažko našiel človeka, čo spáva s Odyseou pod hlavou.“ Hoci priznáva existenciu vzácnych výnimiek zo štatisticky presvedčivého pravidla.
Niekedy rozpráva ako moje intelektuálne dvojča, čo mňa, egocentrika, nesmierne teší: „A pretože nedávno bolo výročie takzvanej nežnej revolúcie, pýtam sa v duchu, čo nám vlastne priniesla. A nech si nad tým akokoľvek lámem hlavu, nemôžem v jej ,prínoseʽ nájsť nič pozitívne, nič dobré, nič, čo by prospievalo spoločnosti. Summa summarum to vyzerá tak, že bola pripravená výlučne pre niekoľkých jednotlivcov, výlučne pre realizáciu ich koristníckych záujmov.“ Do ďalších výstižných, až sarkastických postrehov prerastá táto geniálna myšlienka všestranného spisovateľa – mysliteľa Milana Zelinku, popredného člena autorského kolektívu Literárneho týždenníka. Tieto riadky o nežnokrutej revolúcii sú hodné tesania do mramoru. A použijem tu slová samotného Milana Zelinku, ktoré použil v súvislosti s iným autorom: … „pred ktorým aj sto klobúkov dať dolu je žalostne málo!“ Touto diagnózou tzv. nežnej revolúcie ma veľmi príjemne prekvapil, no azda ešte viac ma pozitívne prekvapil svojím pohľadom na bratríkov vedených Janom Jiskrom z Brandýsa. Otvoril mi tak priezor na neznámu, resp. málo známu kapitolu zo slovenských dejín, ignorovanú či až znevažovanú súčasnými milovníkmi gardistov.
Autora treba pochváliť tiež za to, že sa nevyhol ani kritickému pohľadu na jav, na akom je do značnej miery založená slovenská ľudová kultúra, najmä piesňová tvorba: vášnivému popíjaniu alkoholických nápojov, prezentovanému v ľudovej slovesnosti ako veselá a nevinná pozemská cesta do raja. Píše: „Dnešný mladý Werther, ak má tú obrovskú smolu, že sa na pracovisku dostane do pijanskej partie, nevie, či má piť alebo nie, inými slovami povedané, či má ísť pijanskej partii na ruku alebo sa proti jej praktikám vzbúriť a nepiť alkohol, ako mu to káže jeho prirodzený inštinkt. Dnešný mladý Werther má strach, že ak tak urobí, pijanský kolektív sa mu pomstí a to v prvom rade tým, že ho pri prvej možnej príležitosti ako prvého prepustí z práce.“ Zelinka vyhmatol obludný a špecifický slovenský problém riskujúc, že sa tým znemožní v očiach nejedného básnického barda, či dokonca mladocha, v ktorom sa všetok vypitý alkohol spaľuje na kritikmi okiadzanú poéziu!
Nie so všetkým sa ako recenzent tejto knihy zhodnem s jej autorom, ba podaktoré jeho názory ma priam napália a rozpália, v hocičom sme od seba poriadne ďaleko. Zelinka napríklad píše: „Mne samému by bolo veľmi nepríjemné stráviť s niekým čo i len hodinu debatou o chrústoch, keďže k chrústom nemám nijaký hlbší vzťah.“ Aj v tom sme diametrálne odlišní! Ako vyštudovaný zoológ s diplomovou prácou z entomológie mám ku hmyzu (napriek celoživotnému odklonu k literárnej a publicistickej tvorbe) podnes hlboký vzťah, až obdiv. Pravda, preferujem určité druhy užitočných dravých chrobákov, najmä bystrušiek, a nie práve bylinožravé chrústy, ktoré dnes už pri rapídnom úbytku hmyzu ani bežne nevídame. Nemám rád klišé vyjadrujúce zbytočnosť pomocou slovného spojenia !úvahy o nesmrteľnosti chrústa“. Podľa zákonitostí fyziky by čmeliak vôbec nemal lietať, a predsa výborne lieta! Takže aj hmyz má pre nás mnohé tajomstvá a svojimi aktivitami vyvoláva viaceré evolučné otázky i výzvy pre sféru poznania.
Na niektorých miestach textu ako keby presakovala neočakávaná, s inými bystrými postrehmi nekorešpondujúca, prekvapujúca naivita, provokujúca k polemizovaniu. Napríklad tvrdenie: „Tučný muž a útla žena a naopak sú protiklady, ktoré sa vzácne dopĺňajú nielen vzhľadom, ale aj povahou, lebo som ešte nikdy nevidel, že by sa takíto manželia hádali.“ S kadečím nesúhlasím, napríklad s vetou: „Nemožno považovať za chudobného toho, kto si môže dovoliť kúpiť banány.“ Zabúda na akciové výpredaje pre chudobných, na to, že chudobní porovnávajú letáky viacerých obchodných reťazcov a podľa nich kombinujú, čo, kde a kedy kúpiť, aby finančne vyšli zo svojho podpriemerného dôchodku či platu. Takéto hľadanie a využívanie akcií nazývam Akcionárstvom chudobných alebo Kombinatorikou chudoby. Nuž takto si možno občas kúpiť aj banány, ktoré má rýchly výpredaj zvyčajne zachrániť pred skazou. Pravda, vidiecke obyvateľstvo zvyčajne nemá k dispozícii takúto letákovú „schránkovú informatiku“ a často má dostupnú len jedinú biedne zásobenú predajňu, takže nemôže praktizovať spomínanú kombinatoriku. Pri všetkej úcte k autorovi i jeho knihe musím označiť Zelinkove kritériá chudoby za veľmi nepresné. Na slovenskú chudobu totiž nemožno vzťahovať napríklad africké kritériá chudoby, lebo my našu súčasnú životnú úroveň môžeme porovnávať s minulou životnou úrovňou z čias predchádzajúceho, hoci deformovaného socialistického režimu kremeľského typu, čo je výhoda i trauma skôr narodených. A s hrôzou zisťujeme, že v súčasnom tunajšom baskervillskom kapitalizme pomaly smerujeme do Nigérie či inej mizérie! Chudoba je teda sakramentsky relatívna vec!
Zelinkova zaujímavá besednica o udávaní sa končí pamätihodnou pointou, s ktorou by sa malo zoznámiť čo najviac slovenských čitateľov: „Každopádne udávanie a či zahlasovanie je javom veľmi rozšíreným. Udávané sú nielen osoby, ale aj národy. Aj náš slovenský národ je permanentne udávaný a či zahlasovaný na patričných miestach s cieľom čo najviac ho morálne, ale aj materiálne poškodiť v očiach sveta. Takémuto udanému či zahlásenému národu sa totiž aj ľahšie diktujú všetky, aj tie najnepriateľnejšie a najponižujúcejšie podmienky.“
Nesúhlasím ani s touto Zelinkovou tézou, ktorú okrem neho propaguje množina iných autorov najmä konzervatívneho typu: „Za najhoršiu ľudskú vlastnosť považujem závisť.“ Ja závisť pokladám za pozitívnu emóciu, lebo ma privádza k myšlienke, či ja by som také čosi závideniahodné sám nedokázal a zároveň ku špekuláciám ako na to. Špekulácie sú prínosné, lebo o úspechu nerozhoduje umelecká kvalita v prevažnej miere, ale predovšetkým kvalitný marketing.

Od autora je to názorovoplodná kniha, pre čitateľa zasa názorovotvorná kniha, za ktorú treba vyjadriť vďaku tak autorovi, ako aj Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov. Dobrý Zelinka nevyhynie, navždy upúta pozornosť kultivovaného čitateľa!

——————————————————————————————————

Vízie bez provízie

* Čože je posledný boží súd proti mailom od Kočnera a jeho Mata Hari! Komu napísali, ten je u nás zatratený!
* Trojslovný Kočnerov životopis: Dopisovaním sa odpísal. Ale koľkí s ním!
* Najanekdovatejšia anekdota: Matovič premiérom!
* Občania, napíšte v Matovičovom referende, čo vlastne chcete. Ducháček to zařídí!
* Pribúdajú nám historické postavy s nezabudnuteľne chybnými krokmi.
* Vývoj liberálneho fanatizmu: Od mediálneho citovania sloganov k ich pouličnému recitovaniu.
* Keď nemožno dať voličom vkladné knižky, treba im dať aspoň programové knižky.
* Krútime sa síce na jednom mieste, ale neochvejne doprava.
* Syn zdedil kolekciu čistých zápisníkov, do ktorých chceli jeho slniečkárski rodičia zapisovať vlastné myšlienky.
* Je to výborne zorganizovaný výskumný ústav. Má mladého doktoranda, ktorý báda, a deväť docentov, ktorí ho pobádajú.
* Dá sa dnes uživiť písaním? Iba ak petícií!
* Od dnešných mladých párov je síce pekné, že sa nechcú rozvádzať, lenže tie sa nechcú ani sobášiť.
* Naše zdravotníctvo je solidárne so svojimi najťažšími pacientmi: Nachádza sa v agónii.
* Aj v čase bibliofóbie je to úspešné kníhkupectvo, lebo v ňom plytké knihy núkajú predavačky s hlbokými výstrihmi.
* Už od narodenia dieťaťa by mali rodičia preň namiesto mŕtvych motýľov zbierať živých sponzorov.
* Modlia sa tvárou k Mekke, kšeftujú tvárou k USA.

Milan Kenda

———————————————————————————————-
PODPORTE naše spoločné humoristicko – satirické nezávislé médium…
Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na spravovanie a skvalitňovanie stránok Humorikonu. Aj malá čiastka dostatočne pomôže. Ak máte záujem finančne podporiť tento projekt – HUMORIKON, môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499. Ďakujeme!
———————————————————————————————-