NEMEHLO
Nácko leží na posteli a počúva, ako sa otec s matkou vadia v kuchyni.
– Zhýčkala si ho, – vraví otec. – Nenaučila si ho samostatnosti!
Ešte aj po puberte si ho vodila za ručičku. Len sa pozri, čo je z neho teraz! Lajdák, lenivec. Pohodlný
človek, čo ani len tie vlastné nohy nevie poriadne dvíhať.
– To nie je pravda, Hansi, – oponuje mu manželka.
– Si voči nemu zaujatý. Ty si ho nikdy nemal rád. Už ako šesťročnému si sa mu posmieval, nemal
si pre neho jediné milé slovo.
Nácko počuje otcove strmé kroky a jeho hlas sa mu zarezáva do uší
ako píla: – Prosím ťa, a za čo som ho mal mať rád? Za to, že mu v škole nič nešlo? Iné deti už dávno vedeli čítať
a on bol ešte stále pri tom svojom: í-á, í-á, ma-ma, ba-ba…
– A ako sa mohol naučiť, keď si ho otľkal ako orech. Veď žil
v ustavičnom strachu.
– Prosím ťa pekne, Marka, – otcov hlas škrípe ako piesok. – Len mi tu nehraj na city! Hovoríš, ako keby som ho bol stále bil a pritom dostal iba vtedy, keď si to zaslúžil…
– Veď hej, – už pokojnejšie vraví matka. – Keď bol chlapec, správal sa ako chlapec, ale neskôr z toho vyrástol. Vari si už zabudol, s akým nadšením ho major Hôrka prijímal za vojaka do svojho pluku?
– Prosím ťa pekne, tú jeho vojenčinu radšej ani nespomínaj! Bol ľavý, celkom ľavý, ani pochodovať sa poriadne nenaučil. Všetci jeho spolubojovníci dvíhali kolená až k brade, len on jediný tie svoje čongále vliekol až kdesi pod zemou. Keby som ťa nepoznal už dvadsať päť rokov, povedal by som, že to ani nie je…
Otec stíchne akoby uťal. Chvíľu je trápne ticho. Na to sa ozve matka
chrapľavou fistulou: – Čo to chceš naznačiť, len dopovedz!…
– Nič, – vraví otec. – Len som sa pokúšal o hypotézu…
– O akú hypotézu, Hansi? Že Náci nie je tvoj syn? To si chcel povedať?!
– To si povedala ty, Marka, – vraví otec.
– Ale chcel si to povedať. Chcel. Matka sa rozplače. – Ach, bože môj, po toľkej absolútnej vernosti sa musím dožiť takéhoto poníženia!
– Upokoj sa drahá, nebuď taká domýšľavá, veď ja ti verím…Nácko počuje, ako si otec posúva stoličku k divánu a hrmotne si sadá.
– Reč bola o čom, nie o tebe…Napokon…Keď tu už toľko hovoríme o tých jeho ťažkých nohách…Doktor Žiak ho dôkladne vyšetril. A prepáč. Ani on, ani vojenský lekár nenašli nič vážne.
– Chceš povedať, že Ondro Sláčik ho vo svojej krčme nenávidí na tancovačke len preto, že mu derie dlážku z čírej pohodlnosti?
– Nuž…asi to bude tak. Musíme sa s tým zmieriť…
Nácko má pocit, že sa zadusí. Nuž, už tu nebude na minútu! Rýchlo na seba hodí vestu a opatrne, aby ho nezačuli v kuchyni, vylezie von oknom. O chvíľu sa už vlečie štrkovitým riečiskom a má pocit, že na každej nohe mu visí centové závažie. Tak je to s nimi, myslí si. Odídem od nich a bude pokoj. Vtom o čosi zakopne a rozpleští sa na zemi ako žaba. Keď vstane, vidí, že pri jeho nohách sa čosi blyští. Čo je to, čo je to tu, hádam len nie…? Náco si čupne a horúčkovite začne prehrabávať piesok. Z pôdy sa postupne vynorí obrys zlatého valóna, ťažkého ako kravská hlava.
– Bože, ďakujem ti! Som zachránený! – zvolá, hodí sa na kolená, zopne ruky a so slzami vďačnosti
kropí rodnú kremnickú zem…
Milan Zelinka
