Dnes aktuálne srbský humorista a recenzista Vitomir Teofilović

Recenzia knihy ANTOLÓGIA SLOVENSKÉHO APHORIZMU

a stručný prehľad slovenských dejín a literatúry (preklad textu cez internet)  

Slovensko je Srbom milé predovšetkým z dvoch dôvodov – kvôli veľkému pochopeniu súčasných problémov Srbska na medzinárodnej politickej scéne a kvôli podobnému historickému osudu: oba národy sú po stáročia pod cudzou vládou, a preto sa usilovne usilovali o nastolenie svojej národnej identity a integrity. Ale napriek tejto blízkosti a priateľským vzťahom vieme o sebe navzájom veľmi málo, najmä v kultúre. Z tohto dôvodu je potrebné pri predstavovaní tejto skromnej, ale veľmi dôležitej knihy poukázať na vývoj slovenskej gramotnosti – jazyka a literatúry – v čo najkratšom čase. Úvodné poznámky tu majú tiež osobitnú úlohu: politické a kultúrne dejiny sú základom – hĺbkových meradiel – kritického povedomia ľudí, a to je práve pokladnica ducha pred nami, kniha, ktorá má kapitálovú hodnotu.
Jazyky indoeurópskej rodiny majú rovnaký pôvod, pochádzajú zo sanskrtského jazyka, takže každý národ v tejto jazykovej oblasti má v zásade rovnaké právo tvrdiť o tradícii viacerých tisícročí. Moderná veda považuje toto tvrdenie za legitímne, pokiaľ ide o ústne dedičstvo – existuje veľa podobných zvykov a ľudových výrokov medzi rôznymi národmi, ale svoje politické a literárne dejiny zakladá na zachovanej písomnej tradícii.
Slovenský jazyk mal dlhú a dramatickú históriu – ako skupina príbuzných dialektov vyčnieval z neskorého praslovanského jazyka v 10. storočí, ale k štandardnému jazyku sa dostal až v polovici 19. storočia! Písomné pamiatky svedčia o prijatí kresťanstva a vzniku slovenskej gramotnosti v druhej polovici 9. storočia, keď (863) dorazili do veľkomoravského regiónu bratia Cyril a Metod. Lenže krátko po prijatí staroslovienskeho jazyka, na konci 9. storočia, Slováci prepadli pod maďarskú vládu a až do roku 1918 boli súčasťou maďarského štátu. Stratou samostatnosti stratili novozavedený jazyk a boli nútení prijímať latinčinu. Slováci ale pasívne nečakali na priaznivejšie príležitosti – takmer celé tisícročie viedli zákopovú bitku o svoj jazyk, kým ho vedecky založili a v 70. rokoch nestali medzinárodne oficiálnym. Bojujúc pod cudzou vládou za národnú a kultúrnu identitu, vytvorili hodnotné diela aj za nepriaznivých podmienok. Medzi nimi je aj najstaršia legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, bratríci zo zoborského kláštora, ktorú napísal ich súčasník Maurus (zomrel 1070). Historická hodnota tejto legendy je nesmierna – je to prvé literárne dielo, ktoré hovorí o živote Slovákov.
V ľudovej (ľudovej) slovenčine sa zachovali iba dve krátke duchovné skladby, ktoré vznikli v polovici 14. storočia: Ó, verní kresťania a Mária, matka … Je dôležité spomenúť, že v priebehu 14. storočia sa pred češtinou postupne ustupovala latinčina – najagilnejšia v r. do tohto úsilia patrili študenti novozaloženej pražskej univerzity a neskôr husitskej armády. Na začiatku to bola bitka za oslobodenie od latinského jazyka, postupne sa však v priebehu 15. a 16. storočia s pribúdajúcim prienikom ducha humanizmu a renesancie zmenili témy – od náboženských naratívov až po potvrdenie svetských hodnôt. a kritika cirkvi. Je potrebné zdôrazniť, že kráľ Matyáš Korvín, ktorý bol zodpovedný za založenie univerzity Academia Istropolitana (1465), tiež prispel k oslobodeniu od cirkevných dogiem.
Aj keď slovenskí spisovatelia v tom čase písali po česky, zamerali sa hlavne na slovenský ľud. Medzi množstvom vynikajúcich básnikov – Martin Bošnjak, Stefan Selecki, Martin Rakovski, Jan Silvan … patrí osobitné miesto Jakubovi Jakobeusovi (1591-1645). Jeho slávna epicko-reflexívna báseň Slzy, povzdychy a modlitby slovenského ľudu bola vytlačená ako pokračovanie strateného diela Živý popis slovenského ľudu (1642).
Dramatická literatúra, obmedzená náboženskou disciplínou, nemohla dosiahnuť významnú hodnotu, ale za zmienku stojí Benedict Nedožijer z Wawrinu, dramatik a profesor klasickej filológie na pražskej univerzite – napísal prvú gramatiku českého jazyka (1603), v ktorej vysvetlil rozdiely medzi češtinou a slovenčinou.
Z barokových spisovateľov (sedemnáste storočie a prvá polovica osemnásteho) je z hľadiska satiry obzvlášť zaujímavý básnik Peter Benicki (1606 – 1664) – písal aj satirické aforizmy. Za zmienku tiež stoja vtedajší kronikári, ktorí boli zatknutí za boj za slobodu: Stefan Pilarik, Jan Samonides a Daniel Krman.
Protestantský kazateľ Daniel Sinapus Horčička sa otvorene zasadzoval za uznanie slovenskej literatúry a požadoval, aby Slováci dostali právo písať, keď hovoria.
Najväčším menom v slovenskej a celej maďarskej literatúre a vede toho obdobia bol evanjelický kňaz Matej Bel (vlastným menom Funtik, 1684 – 1777), ktorý zo skromného bratislavského lýcea vytvoril najprestížnejšiu školu v celom Maďarsku. Zdôraznil starodávnu tradíciu svojho ľudu a autochtónnu povahu slovenského jazyka.

Františkán Hugolin Gavlovic (1712 – 1787) vytvoril monumentálnu zbierku básní (17 000 veršov) Pastoračná škola – pokladnica zvykov, ktorá je zaujímavá zameraním našej rámcovej témy (aforizmus a satira), pretože veľa veršov je v znamení satiry a bájky a básnik vo svojej poetike predovšetkým v syntaxi a štylistike hojne využíval folklórne výrazy a ľudové príslovia. Je zaujímavé poukázať na to, že v priebehu 18. storočia, ktoré sa prenieslo do významnej časti 19. storočia, bola literatúra v kríze. Útechou bola folklórna zvedavosť – v poézii boli najobľúbenejšie rozprávky a príbehy a vlastenecké piesne, medzi ktorými prevládala hajducká poézia – najskôr symbol boja za oslobodenie od Turkov, potom za sociálnu spravodlivosť a práva utláčaných.
V druhej polovici 19. storočia vďaka priaznivejším politickým okolnostiam a osvietenskému duchu tolerancie spolu s budovaním identity slovenského ľudu došlo k rozkvetu slovenskej literatúry a iných druhov kultúry. Prvá fáza emancipácie sa niesla v znamení národnej diferenciácie, ale v duchu panslavizmu. Oslobodenie bolo spoločným cieľom slovanských národov, zástavou, pod ktorou jednotne vystupovali. Táto slabika bola legendárna – vtedajší slovenskí historici nerozlišovali medzi pojmami slovanský a slovenský.
Tak ako v Srbsku prebiehala veľká bitka o prijatie Vukovho jazyka a jeho jazykovú reformu, Slováci boli po jazykovej stránke rozdelení. Evanjelickí spisovatelia sa zasadzovali za stredné riešenie biblickej češtiny, ktoré by zahŕňalo nárečové slovakizmy, a katolícki autori za slovenčinu ako konkrétny a autentický literárny jazyk. Ako prvý sa túto zvláštnosť pokúsil ustanoviť a opísať kňaz a spisovateľ Jozef Ignac Bajza (1755-1836). Nedosiahol vedeckú úroveň, bol úspešnejší ako spisovateľ – napísal prvý román v slovenskom jazyku Skúsenosti mladíka Reného (I 1783, II 1785). Román je zaujímavý pre dnešných čitateľov nielen ako svedectvo času, ale aj kvôli Voltairovej satire.
Jazyk Bajzovho románu bol na polceste medzi češtinou a slovenčinou; Antonovi Bernolakovi (1762 – 1813) sa podarilo ustanoviť a opísať zvláštnosť slovenského jazyka – zreformoval, podobne ako Vuk Karadžić, predchádzajúci pravopis podľa fonetického princípu a za základ jazykovej normy vzal západoslovenský dialekt. Bernolákovi sa často pripisuje zásluha o českú kultúru – zostavil obrovský slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník, ktorý mal viac ako päťtisíc strán. Tento päťjazyčný slovník bol, bohužiaľ, vytlačený celý, až po autorkinej smrti, vo viacerých zväzkoch, a to v rokoch 1825 až 1827. Ako vedca s mimoriadnou reputáciou zapojil do Slovenskej vedeckej spoločnosti viac ako 400 spisovateľov a vedcov s úlohou písať v slovenskom jazyku. Najväčší príspevok k tomuto úsiliu, písaniu v hovorenej slovenskej reči, priniesol farár Juraj Fandli (1750 – 1811). Už z názvu jeho pojednania Dôverná dohoda medzi bratom a diablom … vidíme prenikanie filozofického diskurzu a žieravej satiry.
Aj keď čoraz viac spisovateľov písalo v slovenskom jazyku, odpor zástancov tradície – písania v českom jazyku – bol silný a dlhotrvajúci. Nešlo o rozdelenie na vlasteneckej báze – všetci boli príkladnými vlastencami, ale niektorí spisovatelia vrátane Pavla Jozefa Šafarika a Jana Kolára sa domnievali, že slovenský jazyk ešte nie je schopný splniť najvyššie literárne požiadavky. Opačný názor vášnivo presadzoval Jan Hollý (1785-1849), ktorý potvrdil nový jazyk v dvoch rovinách – ako prekladateľ diel starej literatúry vrátane Iliady a ako spisovateľ rôznych žánrov. V tom čase sa na literárnej scéne predstavil prvý úspešný slovenský dramatik Jan Halupka (1791 – 1871), ktorý mal šesť frašiek. Najcennejšia je prvá – Ludograd. Toto fiktívne mesto sa stalo symbolom malomeštiackeho primitivizmu a hlúposti.
* **

Slovenské národné hnutie vyvrcholilo v 30. a 40. rokoch 20. storočia, v období romantizmu, keď sa do boja za národné a sociálne práva zapojil takmer celý národ. Ústrednou postavou hnutia bol Ludovit Štúr (1815 – 1856). S pomocou kolegov spisovateľov Hurbana a Hodžu sa v roku 1843 pustil do rozhodujúceho boja o definitívne vyriešenie otázky slovenského jazyka. Po získaní súhlasu významného lingvistu Hologa vzali stredoslovenský dialekt a fonetický pravopis ako základ literárnej normy. Už v roku 1844 bol vytlačený druhý ročník Hurbanovho almanachu Nitra – bola to prvá kniha v novom, reformovanom jazyku. V nasledujúcom roku, 1845, Štur začal s literárnou prílohou slovenských Narodných novín a najdôležitejšou z jeho jazykových štúdií bolo slovenské nárečie … a Vedecký prístup k slovenskému jazyku – obe vyšli v roku 1846. Štur bol horlivý v politickej oblasti, ale podarilo sa mu vybojovať slovenskú autonómiu, ocitol sa dokonca na zozname hľadaných rakúskych orgánov. Dianie v etablovaní a potvrdzovaní slovenskej literatúry sa však už nedalo zastaviť – Štúrov spolupracovník Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888) spolu so spomínaným almanachom „Nitra“ redigoval časopis Slovački pogledi z roku 1846, v ktorom publikovaná poézia a politická satira.
Michal Miloslav Hodža (1811 – 1877) rôznymi spôsobmi prispel k založeniu a rozvoju slovenského jazyka, zaujímavá bola najmä jeho oddanosť etymologickému pravopisu.
Básnik Janko Matuška (1821 – 1877) je širokej verejnosti známy pre pieseň Nad Tatrom seva, ktorá sa stala slovenskou hymnou, neskôr súčasťou hymny čs.
Janko Kral (1822 – 1876) bol bohémsky básnik a rebel – okrem lyriky sa venoval aj písaniu politických piesní.
Evanjelický farár Andrej Sladković (vlastným menom Braksatoris, 1820 – 1872) bol veľmi vzdelaný a možno najväčší básnik celej generácie – fascinovaný Hegelom, písal okrem lyrických a vlasteneckých piesní aj reflexívnu poéziu. Významné meno slovenského romantizmu je Jan Boto (1829 – 1881). Oslávil oslobodzovacie hnutia v celej Európe a pre nás je obzvlášť zaujímavé, že písal aj o boji balkánskych národov proti Turkom. Jeho epos o legendárnom hajduku – Jánošíkova smrť (1862) – je majstrovským dielom epickej poézie z konca 18. storočia.
V období romantizmu bol najvýznamnejším prozaikom Jan Kalinčiak (1822 – 1871), ktorý v historických románoch opísal veľké zásluhy Slovákov v dejinách Uhorska, pričom zdôraznil, že si preto zaslúžia uznanie ako rovnocenný národ. Obzvlášť zaujímavá je novela Varmedjijska restoracija, ktorá sa vysmieva volebným machináciám a politickému úplatku.

Začiatok realizmu bol pre slovenský jazyk, a teda pre literatúru a celú kultúru, skľučujúci – absolutistická maďarská vláda požadovala zrušenie slovenského jazyka a návrat k češtine. Koleso kultúrnych dejín – celá slovenská emancipácia – sa však už nedalo zastaviť. Poprední autori podpísali dohodu o spisovnom jazyku v roku 1851. Martin Hatala (1821 – 1903) kodifikoval jazykové normy a zostavil Krátku slovenskú gramatiku (1861) s uplatnením Hodhovho návrhu etymologického pravopisu. Učení Slováci vydali v roku 1861 Memorandum slovenského ľudu a v roku 1863 založili Maticu Slovačku…
Súdiac podľa pôsobivej série spomenutých pozitívnych udalostí, dalo by sa povedať, že všetky dvere potvrdenia boli do slovenskej kultúry otvorené dokorán, ale realita zďaleka nebola. Slovenskými riekami tieklo veľa vody až do neobmedzeného rozvoja slovenskej kultúry a umenia. Krátko po spomínaných pozitívnych zmenách došlo k nepríjemným udalostiam. V roku 1867 rakúsko-uhorská vláda zrušila národnosť Slovákov a v roku 1875 zrušila slovenskú Maticu a všetky slovenské gymnáziá … Duch slobody sa však už nemohol vrátiť k fľaši – spisovatelia písali po slovensky a najodhodlanejší boli mladí spisovatelia…
Všetci realistickí spisovatelia – spomínaný Vajanski a Kukučin, Pavle Orzagi (Jozef Zbranski, 1849 – 1921), prozaici Elena Maroti Šoltesová (1855 – 1939) a Terézia Vansová (1857 – 1942), dokonca prvá významná poetka Lyudmila Podjavorinska (Riznerova, 1872 – 1951)… verní svojmu zmyslu pre realitu venovali veľkú pozornosť sociálnym otázkam a pri odsudzovaní sociálnej nespravodlivosti často klamali a nasýtili sa.
* * *
Súčasní slovenskí spisovatelia sú našim čitateľom známejší a ich knihy sa nachádzajú nielen v slovenčine, ale aj v našich vedeckých a univerzitných knižniciach. Preto nie je potrebné spomínať ich zásluhy na rozvoji a potvrdení slovenského jazyka – vojna o jazyk v podstate zvíťazila. Priame spojenia medzi našimi kultúrami boli navyše čoraz častejšie. V tejto súvislosti spomeňme Svetozara Hurbana Vajanského (1847 – 1916), syna Miloslava Hurbana, ktorého prvá básnická zbierka obsahuje aj cyklus Jadranské listy inšpirovaný bojom juhoslovanských národov za oslobodenie. Jan Čajak (1863 – 1944) strávil celý život v Bačke, kde tridsať rokov pôsobil ako učiteľ a kultúrny reprezentant. Jeho vízia života Bačky Paora je živá a presvedčivá. Tido Jozef Gašpar (1893 – 1972) ako vojak námorníctva sa inšpiroval Jadranom a spôsobom života v pobrežných oblastiach. Obzvlášť zaujímavé je spojenie medzi lekárom a spisovateľom Martinom Kukučinom (1860 – 1928) – nielenže sa stretával s našimi ľuďmi pri práci lekára na Brači, ale aj s našimi emigrantmi v Južnej Amerike.
* * *

V období medzi realizmom a slovenským modernizmom (koniec 19. a začiatok 20. storočia), napriek tvrdej maďarizácii, prebieha proces demokratizácie. Medzi literárnymi žánrami dominujú kratšie formy – nadväzujú rýchlejšie a ľahšie vzťahy spisovateľa a čitateľa, čo je dôležité pre morálno-politickú angažovanosť. Pre milovníkov humoru a satiry sú zaujímavé Jozef Gregor (Tajovski, 1874 – 1940), Timrava (Božena Stančikova, 1867 – 1951), Jan Čajak (1863 – 1944), Ivan Krasko (Jan Boto, 1876 – 1958), Vladimir Roj (1885). – 1936), a predovšetkým Janko Jesenski (1874 – 1945). S ostrou satirou – epigramy a pamflety – označil súčasnú vládu a satirický tón jeho poviedok dokazujú aj samotné tituly: Proti noci, Čierne dni, Príbehy malomeštiakov … Pre čitateľov je zaujímavý jeho najlepší román Demokrati I, II (1934, 1937). a pre odborníkov rôznych profilov – historikov, politológov, sociológov …
* * *
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie štátneho zväzku Čechov a Slovákov dali slovenskému ľudu krídla – slovenský jazyk už nebol v rezerve spisovateľov a vedcov, ale stal sa jazykom administratívy a školy; Matica slovačka bola obnovená; boli založené najvýznamnejšie kultúrne inštitúcie, Národné divadlo (1919); Univerzita (1919); Vedecká spoločnosť (1926) – budúca Akadémia vied … Bratislava sa stala nielen slovenským politickým a kultúrnym centrom, ale aj významným miestom stretávania kultúry a umenia na svete. Zbierka básní Keď sa zrodila sloboda (1920) od Stefana Krčmeriho (1892 – 1955) hovorí o tom Periclesovom období a jeho rozsiahla štúdia 150 rokov slovenskej literatúry (1943) je pre literárne dejiny najvýznamnejšia.
Lekár a spisovateľ Ladislav Nadasi (podpísaný pod pseudonymom Jege, 1866 – 1940) písal poviedky s množstvom humoru a bystrej satiry a poézia kňaza, politika a básnika Martina Razusa (1888 – 1937) bola preniknutá satirou a humorom.
V poetickej syntéze expresionizmu a impresionizmu cenné diela vytvorili Jan Hruszowski (1892 – 1975), Jozef Ziger Hronski (1896 – 1962), Tido Jozef Gašpar (1893 – 1972) a Milo Urban (1904 – 1982). S verizmom svedkov Chruščov vykreslil syndróm bojovníka – ničivý účinok hrôzy vojny na samotných účastníkov vojny. Naj dojímavejšou v jeho vojnovej trilógii je román Muž s protézou, Cigera prezývali Proteus slovenskej prózy – neustále menil štýl. Je dôležitý pre literárne dejiny a pre našu satiricko-humornú zvedavosť ako predok expresionistického románu s vidieckou tematikou, s množstvom humoru (román Jozefa Maka, 1933) a ako autor groteskného románu Pisar Grač (1940).
V medzivojnovom období sa zrodili aj vynikajúci dramatici – osobitnú pozornosť si zaslúžia Julius Barch-Ivan (1909 – 1953), Peter Zvon (1913 – 1942) … a komik Ivan Stodola (1888 – 1977). Jeho najobľúbenejšou drámou je Bachova žena a jeho komédie sú ešte cennejšie v literatúre, v ktorej sa vysmieva malomeštiackej mentalite a boju o moc a peniaze. To je hlavný motív komédie Jožko Pučik a jeho kariéra (1931).
V medzivojnovom období sa mladí spisovatelia rozišli do celého radu estetických a ideologických orientácií. Na scéne zároveň žil vitalizmus, duchovnosť, socialistická avantgarda (väčšinou indoktrinovaná marxizmom), surrealizmus … Medzi vodcami rôznych smerov panovala trpká polemika a z hľadiska humoru a satiry je zaujímavý najmä Emil Boleslav Lukač (1900 – 1979). básnik, ktorý vo svojej poetike spojil metafyzickú poéziu s kritikou súčasnej reality, čím sa osobitne odlišuje od svojich zbierok Spievajúci vlci, Elixír a Moloch.
Výnimočný talent mal lekár a prozaik Gejza Vamos (1901 – 1956), ktorý vo svojej spisovateľskej dielni vytvoril trojitú zmes – preplietol naturalizmus, existencializmus a lyrizáciu prírody. Nenapraviteľnosť sveta dokázal pesimistickou iróniou. Po tejto poetickej zmesi nasledovali Ivan Horvat (1904 – 1960), Jan Bodenek (1911) a Jan Červen (1919 – 1942).
Dominik Tatarka (1913 – 1989) písal v znamení existencializmu a Ondrejov (1901 – 1962), Dobroslav Hrobak (1907 – 1951), Figuli (1909 – 1905) a František Švantner (1912 – 1950) v štýle naturalizmu.
* * *

Aj keď mnoho spisovateľov verilo v socialistickú spoločnosť ako prechod na komunistickú spoločnosť spravodlivosti a rovnosti, spoločnosť, v ktorej by boli všetci šťastní a plní tvorivej energie, literárne a iné umelecké diela nedosiahli úroveň tvorivosti v skorších, triednych dobách. Môžu za to dva kľúčové faktory. V monumentálnom diele v dvanástich zväzkoch Historického výskumu historik Arnold Toyby jedného z nich dôkladne osvetlil konkrétnou úlohou výzvy. Najpriaznivejšou pre kreativitu je podľa neho mierna výzva, výzva strednej intenzity, ktoré nie sú ani príliš slabé (čisto kognitívne, akademické), ani príliš silné. V kontexte socialistickej éry to znamená, že spisovatelia (a ďalší) umelci, ktorých fascinoval revolučný svetonázor, nemohli dosiahnuť úroveň vitality a umeleckej presvedčivosti – optimizmus vyžarujúci z ich diel nemal v skutočnosti oporu. Druhým dôvodom bolo praktické zrušenie tvorivej slobody – interpretácia skutočnosti a vízia budúcnosti hlásaná novými vládcami sa musela plne akceptovať a propagovať – kto novú vládu bezpodmienečne neoslavoval, bol vylúčený z verejnej scény ako umelec a mnohí za svoj krok doplatili. strata občianskej slobody – zatknutie.
Napriek drastickému zúženiu osobných i tvorivých slobôd a v užšej podobe sociálneho realizmu bola vytvorená prostredníctvom diel, ktoré verne svedčia o svojej dobe a niektoré dosiahli trvalé hodnoty. Spomeňme aspoň niektorých autorov z tejto série čestných a odvážnych: Milan Lajčiak (1926 – 1987), Julius Barč-Ivan (1909 – 1951), Peter Zvon (vlastným menom Vladimír Sikora, tiež písaný pod pseudonymom Juraj Valah, 1913 – 1942), Jan Kostra (1910), Pavol Horov (1914), Stefan Žari (1918), Vojtech Mihalik (1926), František Hečko (1905 – 1960), Katarina Lazarova (1914), Alfonz Bednar (1914 – 1989), Peter Karvaš (1920) ), Ladislav Mnačko (1919 – 1994), Ladislav Tažki (1924), Jaroslava Blažkova (1932), Anton Hikiša (1932), Jan Joanides (1934), Vincent Šikula (1936) … Z diel kriticky stvárnených a pod lupu satiry dal režim a vo vlnových časoch si zaslúži osobitnú pozornosť Mihalikov Rebellious Job (1960) – dráma konfliktu idealistických a materialistických názorov na vidieku; Osinjak (1953) – román o (dobrovoľnej?!) násilnej kolektivizácii na vidieku; napísaný v roku 1957, vytlačený až v roku 1963) – eseje o hrôzach stalinizmu a jeho devastujúcich účinkoch na psychiku subjektov, Veľká parochňa (1964) – Grotto eska o patológii sociálnych vzťahov; Neskoré správy (1963) a Ako sa zaoberá vláda (1968) – eseje o stalinistickom režime.
Umelecká sloboda išla ruka v ruke s dobytím občianskych slobôd – v 60. rokoch sa Československo priblížilo k demokratickým štátom; zenitom tohto procesu bola Pražská jar 1968. Sovietskym vojenským zásahom sa tento proces drasticky prerušil a slovenská spoločnosť získala skutočnú slobodu až pádom Berlínskeho múru v roku 1989. Medzi autormi novej, slobodnej epochy si zaslúžia osobitnú pozornosť Peter Maskovski (1966), Vladimir Bala (1967), Václav Pankovčin (1968 – 1999), Tomaš Horvat (1971) … Európske potvrdenie získali viacerí spisovatelia z novej generácie: Peter Pištanek (1960), Dušan Taragel (1961), Pavol Rankov (1964) a Michal Hvorecki (1976).
* * *
Liečivý kritický postoj slovenských aforistov k ich spoločnosti a ich veku najlepšie pochopíme, keď si prečítame Čotrićovu antológiu – klenotnica dômyselných poznámok, preniknutých intenzitou satiry a honosného humoru. Z niekoľkotisícového korpusu boli vybrané aforizmy vysokej literárnej hodnoty – diskrétne myslenie a pôsobivá štýlová rozmanitosť. Zatiaľ čo v srbskom aforizme prevládajú satirické aforizmy, v slovenskom aforizme neexistuje privilegovaná významová os – neexistuje sféra skúseností a poznatkov, ktorá by nebola tematizovaná. Pred nami sú stručné a obrazné úvahy o témach a dilemách politiky, histórie, filozofie, sociológie, psychológie… , tropy a postavy všetkých farieb a odtieňov.
Tu je symbolické okno do tejto monumentálnej budovy, tematický mini výber z množstva aforizmov stoviek autorov.
* * *

Spoločným menovateľom súčasných aforistov z celého sveta je satirický postoj k súčasnej spoločnosti, takže tejto téme budeme v malom okienku antológie venovať osobitnú pozornosť. Zborník bol pripravený podľa abecedy. Prvý medzi zastúpenými majstrami krátkej formy je Stevo Bzdilik, Slovák, ktorý je našim top listom (narodil sa v roku 1946 v Djakove a žije v Loznici) a ktorý zažil dva národné otrasy – rozpad Juhoslávie a rozdelenie Českej republiky a Slovenska. Tu je jeho variácia večného toposu nemorálnosti ako základnej črty politiky: Úprimnosť pod nohami a tu ste. A Joseph Billy (1946), spisovateľ rôznych žánrov, učiteľ povolaním, variuje úlohy nemorálneho politika a spochybňuje aj velikánov histórie: Pre mnohých ľudí je víťazný oblúk nesprávnym charakterom.
Peter Gosanji (1947) účinne ukazuje, aký klamný a morálny môže byť profil celého národa, prostriedok prestíže jeho vodcov: Vďaka boju o štátne jasle sme sa stali bojujúcim národom. Ten istý autor vystavuje druhý extrém zosmiešňovaniu – naivný optimizmus, viera v ideálny zajtrajšok: Ružová budúcnosť je gýč. Aj keď je ružová budúcnosť chiméra, mnohí ju považujú nielen za skutočnú, ale aj za nevyhnutnú. Vedia to demagógski kúzelníci – rybári ľudských duší – ako ich nazval sociológ Đuro Šušnjić. Tomáš Janovic (1937) nás chce postaviť do kontrastu – musíme presvedčivo ukázať zlúčených dvorných populistov – populus: Populisti najskôr chceme počúvať, až potom ich musíme počúvať. A fenomén populistickej popularity nám predstavuje efektívnu synestéziu: Populista zasýti všetky hladné uši.
Keď Gosanji podrobil historickú pamiatku, Peter Gregor (1944 – 2014) vo veľkom metapsychologickom aforizme relativizuje hranice dejín ako hrdina: Hrdinstvo je úžasné, iba ak má človek inú možnosť. Nie je to ojedinelý prípad, čítame medzi riadkami, že bojovník, ktorý mohol opustiť bojisko, sa stal hrdinom?! Nehovoriac o masakroch a iných vojnových zločinoch, ktoré autori histórie zaslepení ideológiou alebo omylom zapísali do vojnových zásluh. Táto pravda je taká krutá, že si lekár a spisovateľ Miroslav Danaj (1946) myslel, že ju zmierni aj minimálna estetizácia výpovede: Príklady z histórie učia, že hrdinské činy a zločiny sú často synonymami.
Jan Grešak (1953) odhaľuje politickú neutralitu – filozofia nečinnosti nie je nevinnou absenciou, ale vedomá alebo nevedomá podpora, často rozhodujúca, pre silnejšiu stránku: O výsledkoch volieb zvyčajne rozhodujú tí, ktorí sa nezúčastňujú volieb. Ale hoci je zodpovednosť všeobecná, nie je rovnaká. A zodpovednosť sa vzťahuje na dostupného guvernéra. Spisovateľ a karikaturista Vlado Javorski (1952) nám to ukazuje konkretizáciou abstraktného optimistického príbehu o riadení vlastného osudu: Osud je v našich rukách. Najmä osud slabších. Konkrétny a priamy je aj Ondrej Kalamar (1958): Kedy bude na Slovensku dobre? Keď sú namiesto tovární väznení politici.
Politika by podľa definície mala byť činnosťou pre verejné blaho – to sú jej základy alebo korene a z politikov sa stali esá bezprávia. Biológ a spisovateľ Ondrej Kalamar (1958) evokuje tento prehnitý stav spoločnosti dvojstrannou štylistickou figúrou – logickou analógiou a kvetinovou alegóriou: Čím bližšie ste ku koreňu, tým ďalej ste od ovocia.
Milan Kupecki (1943) obviňuje občiansku pasivitu z naruby postaveného stavu spoločnosti s miernou iróniou, obdobou kultúry a politiky. Tu je jeho jemná synestézia: Bohužiaľ, viac ľudí počúva ako číta. Hovorenie a počúvanie tematizoval aj Ludovit Meyer (1953), ktorý astrálne princípy demokracie zredukoval do temných priestorov podsvetia: Aj v našej demokracii môže každý slobodne vyjadrovať svoj názor. Musí si len dobre premyslieť – komu. Jan Marshalek (1965) pozdvihol sluch na úroveň pekelnej metafyziky a nahradil Descartovu ontologickú slobodu diabolskou poslušnosťou: Počúvam, preto existujem. A dichotómia bude – nebude to do veľkej miery protipólom kontrastu – čakať, čo vo sfére histórie znamená: Niektorí vstupujú do histórie, iní do nej vstupujú.

Po rozpade socializmu nastal prechod. Len málokto objavil vzorec rýchleho zbohatnutia. Marian Palko sa nám zdôveruje s týmto magickým tajomstvom: Ako sa z neho stal úspešný kapitalista? Využil socialistických známych. A možno jeden z tých mocných známych bol pravou rukou diktátora, ktorého všemohúcnosť Stanislav Radic (1955-2005) sublimuje takto: Vrcholom diktatúry je, keď si pacienti na psychiatrii začnú dávať pozor, čo hovoria. Dôsledkom aforizmu je, že názov totalitný režim hovorí za všetko, pretože totum (všetko) je synonymom pre všemohúcu moc a otrokárske subjekty, či už zdravé alebo choré – nie je rozdiel! Pre totalitných politikov sú argumenty podmienenou kategóriou. Tomas Ulej (1987) túto adaptabilitu argumentov kadi, ktorý žaluje aj sudí, hovorí ironicky – ako návrh pre politikov: Ak ste politici, môžete podľa potreby použiť argumenty. Zodpovednosť za pravdu, spravodlivosť a morálku bola zakrpatená kvôli ich nadmernej ochrane pred zákonom. Takto vidí patologickú ochranu a jej katastrofálne následky Štefan Švec (1939): Politická imunita chráni poslancov natoľko, že sa stali imúnnymi voči mysleniu. Politici si môžu dovoliť luxus morálneho pohodlia a iracionálneho správania – verí Alexander Scholz (1952) – pretože kritiku svojej práce postavili na princípe bumerangu – zasiahnuť kritikov moci, a nie moci: Kritika je nebezpečným nástrojom v rukách podriadených.
Slovenskí aforisti sú tvrdými kritikmi vlády, ale neobviňuje ich všetkých. Ľudia a vláda sú zlúčené súdy – keby boli ľudia rôzni, vláda by bola iná. Jan Heinrich zdôrazňuje ľudí ešte viac, z čoho vyplýva, že pácha viac hriechov sám ako za sebaobranu: každý národ má politikov, ktorých si zaslúži. To je to, za čo nás Boh trestá.
* * *

Priestor obmedzený charakterom recenzie, textom, ktorý by mal v krátkosti predstaviť a odporučiť určité dielo, nám neumožňuje venovať sa aforizmom iných tematických sfér – zaslúži si osobitnú a rozsiahlu štúdiu. Ale aj napriek obmedzenému priestoru nemožno vynechať jednu sféru, a to vzťah aforizmov ako žánru k ústnym formám, primárne k ľudovým výrokom.
Ako všetci aforisti slovanských národov, aj slovenskí aforisti často začleňujú folklórne prvky do svojich poznámok k súčasnej sociálnej situácii. Aforizmus Steva Bzdilika V lese ľudí je človek vzácnym stromom, ktorý účinne ukazuje dynamický potenciál starodávnej múdrosti – alegorická fráza mnohých stromov nevidiacich les, ktorá evokuje triezve myslenie pred mnohými rozptýlenými dojmami, sa zmenila na metaetickú poznámku. Z hľadiska štýlu tu satirik lexikálne a syntakticky pretvoril alegóriu a z hľadiska významu zasadil všeobecný princíp do morálnych súvislostí. Perlou ducha je tiež aforizmus toho istého autora, ktorý porovnáva lúpeže politikov s lovom dravých vtákov a frázy, ktoré hovoria o zoo-sfére, posúva do kontextu ľudskej spoločnosti: Politici roztiahli krídla. Hľadajú korisť.
Peter Gosanji aktualizoval starodávne príslovie pridaním frázy, ktorá implikuje nový, dynamický čas: Lož má krátke nohy, ale drží krok s dobou. Jan Grešak urobil opak – význam frázy, ktorá ospravedlňuje ľudské chyby, rozšíril tak, že ju konfrontoval s dávnymi dobami, časom jej počiatočnej diferenciácie od sveta zvierat: Hriech je človek, ale nie hriech je zviera. Aforizmus má ďalekosiahle dôsledky – ľudskú spoločnosť vníma v duchu dynamiky, neustálych zmien, ktoré znamenajú nespočetné množstvo nesprávnych pokusov o hľadanie riešení čoraz častejších výziev, a princíp statiky – večné udržiavanie rovnakého spôsobu života, je charakteristický iba pre spoločenstvá zvierat. Ale aj keď je hriech conditio sine qua non (civilizovanej) ľudskej spoločnosti, stále má ďaleko od všeobecnej pravdy a hodnoty, v mnohých prostrediach sa chyba rovná hriechu. Miroslav Danaj to stručne konštatuje: Chyby druhých sú neodpustiteľné. A v statických spoločnostiach sú pravdy tiež statické, takže hlupáci sú najchytrejší, pretože sú vždy v tej istej mysli. Vlado Javorski objavil znak uznania tých postihnutých duchov, ktorí sa vydávajú za mudrcov: Blázna poznáme podľa toho, že nikdy nepochybuje o svojej múdrosti.
Vo folklórnej syntagme odhaľuje dieťa šťastia Tomáš Janovic egoizmus už na verbálnej úrovni. Egoizmus je brutálny, vylučuje rodičov z kruhu šťastia, aj keď to dieťa z porekadla je zvyčajne už rodičom: Každý chce byť dieťaťom šťastia. Žiadny otec.
O konflikte hodnôt svedčí opačný postoj právneho systému a humanistický princíp k omylom. Sumarizuje to Milan Kenda: Hriech je neľudský – je to názor sudcu.
Tajomstvo nenásytnej potreby získať, bez ohľadu na získané množstvo, objavil Ondrej Kalamar túto iracionálnu túžbu po neustálom obohacovaní sa v nenásytnej čiernej diere, priestore, v ktorom sú hviezdy aj planéty iba slamkami medzi víchricami, a to je psychologický hlad: že je málo? Je to kozmická a nie pozemská vzdialenosť medzi mať a mať dosť!
* * *

Priestor narážok, asociativity, citácií a ďalších aspektov vzťahu k palimpsestu ako súhrnu všetkých ľudských vedomostí a skúseností je nekonečný. Veľmi vzdelaní slovenskí aforisti si to veľmi dobre uvedomujú, mnohí z nich aj špičkoví intelektuáli. Preto sú ich aforizmy astrálnymi výstupmi ducha na celé ľudské dedičstvo, výstupmi nových myšlienok a dilem nad večnými paradoxmi. Tu je niekoľko perál ducha, ktorý si zaslúži Borgesveho knižnicu ako synonymum pre ľudský vesmír.
Milan Kupecki (1943) zmenil svoje hodnotové znamenie minimálnym štylistickým postupom, kvázi deminutívom toho istého slovesa a vytvoril aforizmus, ktorý sublimuje podstatu všetkých druhov závislých vzťahov, od pánov a otrokov až po modly a modlárov: Ži a nechaj žiť iných. Myšlienka je jasným sociálno-psychologickým pohľadom s ďalekosiahlym dôsledkom: cieľom vládcu nie je ničiť chudobných z raja, ale redukovať ich na poslušné subjekty. Je to modus vivendi, taktika a stratégia protagonistu moci a všetkých ostatných foriem nadvlády. Bez prežitia chudobných by tiež neprežili.
Porazení si väčšinou naivne myslia, že mocní získali moc iba silou alebo šťastnou náhodou. Nevedia, že na získanie nadvlády nad ostatnými, a to aj pre miernu prestíž, je nevyhnutná stratégia, ktorá predpokladá najvyššiu sebakontrolu. Milan Lasica (1940) osvetľuje toto magické tajomstvo perlou ducha: Tajomstvo úspechu je aj v odmietaní možností.
Ludovit Meyer (1953) používa invenčné použitie malých slov o tom, čo a ako odhaľuje rozdiel medzi základnými pojmami srdce a myseľ, cieľmi a prostriedkami, humanizmom a technológiou: Vedieť, čo svedčí o charaktere, vedieť, ako to svedčí o mysli.
Tu je autopoetický aforizmus s ďalekosiahlym významom ako autoreflexívna poznámka. Vo svete, kde sú zárobky alfou a omegou podstaty aj existencie, to umelec robí v lačno. A to je postoj štátu a spoločnosti ku kultúre a umeniu. Marijan Palko ukazuje porazené postavenie umelcov v spoločnosti tým, že sa umelca vzdá svojej morálnej povinnosti byť svedomím spoločnosti – namiesto demaskovania ostatných je spisovateľ nútený maskovať sa!
Ukončime tento malý výber perál ducha antropologickým vhľadom, aby sme všetko videli cez prizmu seba. V jazyku informatiky som hluk v každej ľudskej informácii. Podľa Tomasa Uleja (1987) môžeme toto obmedzenie prekonať iba jedným spôsobom, zdanlivo jednoduchým, ale nedosiahnuteľným: Svet je najkrajší, keď sa na neho pozriete na vlastné oči. Nevidíš sa.
* * *
V stave fascinácie pre nás všetko vyzerá perfektne. Ako recenzent by som citoval celú antológiu. To by však čitateľom ubralo pôvodné skúsenosti recenzenta. A prekročil predpísané právomoci a spolu s aforistami a ich čitateľmi bojuje za dodržiavanie predpisov a zákonov.
Recenzent povedal veľa o antológii a nič o magickej smiešnosti aforizmov. To je skvelý dôvod na otvorenie tejto pozoruhodnej knihy. A nezatvoríš to úplne.

Vitomir Teofilović
———————————————————————————————————————
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme vyše 23 500 vzhliadnutí !!!

Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *