Slovenský humorista Mgr. Art. Vlado Javorský sa narodil 15. apríla 1952 v Žiline. Na SVŠ-ke mu bol triednym spisovateľ Ján Lenčo. Profiloval jeho umelecký názorový rast. Na VŠMU bol prijatý už pred maturitou. Na Katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky mu prednášal celý rad významných umeleckých tvorcov. Napríklad animovaný film mu prednášal Viktor Kubal. Hneď po skončení školy nastúpil ako dramaturg a režisér v Bábkovom divadle v Žiline, kde zostal dva roky. Potom sa osamostatnil a venoval sa scenáristickej a výtvarnej tvorbe. Bol dvorným scenáristom slovenskej televízie a rozhlasu.
Publikoval karikatúry v desiatkach novín a časopisov. Vyšlo mu viac ako štyridsať tisíc karikatúr v Roháči, Smere, Pravde na nedeľu, Športe, Humorikone, Stope a v mnohých iných. A vyše šesťdesiat tisíc aforizmov, čo je už úcty hodné číslo.
Mal však aj iné ambície ako „iba“ písanie scenárov a hier, pretože čo sa nedalo napísať, dalo sa nakresliť. Z toho písaného či kresleného mu však vždy vyšlo iba to úsmevné, hoci neraz cez slzy. Nevyhýbal sa satire, čo je v tvorbe dosť nebezpečná parketa.
Vlado Javorský má v pracovni dva stoly. Jeden mu slúži na písanie, druhý na kreslenie. Dá sa to aj tak povedať, že sedí, i keď striedavo, na dvoch stoličkách. Hoci nie je materialistom, peniaze považuje za nutné čertove obrázky prepotrebné do hry života. Ostrosť myšlienok mu však slabnúci zrak neuberá, práve naopak. Trafí vždy do čierneho, čo sa týka súčasného diania a udalostí, ktoré sa denne vyskytujú okolo nás.
Čo sa týka produkcie, jeho pracovitosť je obdivuhodná. Naopak, doma ho rodinné zázemie považuje za človeka veľmi lenivého. Pritom je jedným z mála autorov, ktorí sa snažil a snaží vyžiť z humoru, čo sa mu napodiv striedavo až „polooblačno“ darí. Nie náhodou a nadarmo šesťdesiat autorských výstav doma i v zahraničí získalo svojich obdivovateľov.
Vlado Javorský je autorom desiatok televíznych a rozhlasových hier a scenárov, za ktoré získal nejedno ocenenie . Rozhlas odvysielal päť stoviek jeho humoristických poviedok a tri tisícky aforizmov. Písal pre viacero humoristických relácii. Scenáristicky pripravil tri televízne seriály, dva pre súkromné televízne spoločnosti. Pre vysoké finančné náklady projekt Chata v hmle nebol realizovaný, dostal však knižnú podobu a čoskoro vyjde vo vydavateľstve Pars artem. V rovnomennom vydavateľstve vyšli v krátkom čase po sebe romány Noah a Čas čarodejníc. V príprave sú romány Krajina Serapion a Aréna Welllington.
Žilinský humorista a satirik Vlado Javorský má tiež rozpísaný autobiografický projekt s názvom Zaprasené histórie a tiež rukopis zbierky aforizmov Za hrsť drobných. Za rukopis aforizmov získal v zahraničí cenu Jaroslava Haška. Dve vydavateľstvá o rukopis prejavili záujem, žiaľ nedostali grant z FPU. Takže ako hovorí autor, sú to šuflíkové rukopisy.
Na istý čas prijal ponuku Žilinskej univerzity, kde na Katedre telekomunikácii a multimédií prednášal dejiny literatúry, dejiny filmu, spojené s projekciami, filmovú dramaturgiu a scenáristiku. Dôchodkový vek naplno napĺňa výtvarnou i literárnou tvorbou a jeho plány sú naozaj inšpirujúce.
A na margo jeho novej tvorby? Ak nebude chýbať motivácia a najmä mediálny priestor, naďalej by rád kreslil karikatúrne obrázky. Vystavovať sa už nechystá, dáva priestor mladšej generácii kresliarov.
A aký je jeho názor na súčasnú situáciu v oblasti humoru? Povedal nám: „Národ, ktorý stratí zmysel pre humor, národ, ktorý dopustí, aby humor v jeho krajine nebol korením života, taký národ stráca tvár a stáva sa národom duchom chudobným. Pretože humor odjakživa pomáhal ľuďom prežiť svoju dobu…“ A zároveň položil rečnícku otázku: „Dokedy chceme byť chudobní?“
Na danú otázku si dokáže dať odpoveď každý priaznivec autorovej tvorby. Verí, že i keď v jeho tvorivých šľapajach nejdú tri deti, snáď sa nájdu talenty medzi vnúčatami. Genetika má vždy prvé a posledné slovo…Využili sme tzv. „uhorkovú sezónu“ a urobili s ním rozhovor.
O literatúre a tak…ako inak?
Pred pár dňami vám vyšiel vo Vydavateľstve Pars artem dlho očakávaný román NOAH. Ako humorista ste sa predstavil v inom ako humoristickom literárnom svetle. Prečo práve román pre ženy?
-Príbeh o láske niekoľkých žien k jednému mužovi som dlhšie nosil pod čapicou, hoci žiadnu nenosím. Čitateľky si zaslúžia aj iný pohľad na problematiku medzi mužom a ženou, než len pohľadom autoriek románov pre ženy. Pohľad muža na lásku je diametrálne odlišný, i keď nepopieram, že rovnako citovo silný a hlboký. Vzťahy sú domotané nitky v klbkách, ťažko sa rozmotávajú. A musia dávať zmysel, inak tvorba nebude napredovať v zmysle obohacovania duše prijímateľa. Skúsil som novú technológiu písania, román bez dialógov. A na počudovanie sa mi čitateľky priznali, že im dialógy vôbec pri čítaní nechýbali. Monológy i dialógy sú v dušiach. Volil som formu filmového rozprávania, v jeho obrazoch, kolorite i tempe. Vraj sa to číta ako film…To sú slová mojich čitateľov, i mužov.
Sme zvyknutí na vaše brilantné aforizmy, široké spektrum myšlienok s vypointovaním. Budete v takejto forme písania pokračovať? Na čom teraz pracujte v čase, kedy mnohí už dovolenkujú?
-Pracujem po celý rok naplno, Aj v čase obmedzeného pohybu som dodržiaval istý odstup od živočíšneho sveta, ale nie vnútorne. Vo Vydavateľstve Pars artem som vydal vlani ďalší román pre ženy s názvom Čas čarodejníc. Na aforizmy a túžbu ich vydať knižne som nezanevrel. Vydavateľsto FAMAart už koncepčne pracuje na výbere aforizmov doplnených mojimi karikatúrami. Stále som v prekonávaní najťažších fáz, a to je zháňanie financií na tlač. Verím, že všetko dobre dopadne a knižka sa dostane niekde aspoň do zadného regálu v kníhkupectvách. Inak mám ďalšie plány v dobrej viere, že moje pracovné nasadenie môj organizmus vydrží.
O vašom pracovnom nasadení nieto sporu, poznáme s akou vervou siahate po témach a dávate im literárny šat. Čím ešte prekvapíte, čo je u vás akoby zmyslom života…?
– Mám v osnove knižku pre deti, bláznivú svojím literárnym jazykom, chcel aby bol nevšedný a bohatý. Na výsosť aktuálny rukopis o ľudskej chamtivosti a nasledujúcom zmúdrení…Možno jemne odlišná pointa od skutočného života. O maliarovi Nikoforovi a princeznej Sofii…nechajte sa „prekvapkať…!“ Inak som do súťaže so zahraničnou účasťou Pars Poetry poslal časť naozaj bláznivého rukopisu CHATA V HMLE…To je môj plán, či bude aj vydavateľským počinom, o tom som ešte s Pars artem nerokoval. Viem, že vydavateľka Zuzka Kuglerová má pre moje literárne výčiny slabosť…Smejem sa, hoci literatúra je naozaj vážna spoločenská súčasť nášho sveta. Svojím posolstvom, obsahom myšlienok nevzniká len na pobavenie a krátenie si dlhých chvíľ.
Vieme, že stále tvoríte, kreslíte, píšete – prejavujete sa v niekoľkých oblastiach umenia. Čomu sa najviac venujete?
-Aktívne sa venujem dokončeniu ďalšej mojej knižky aforizmov Za hrsť drobných. Je to mravčia práca, vybrať z tisícok viet „najmúdrejšie a najvtipnejšie“. Ponechávam na čitateľovi, aby to posúdil. Knižka by mala mať okolo 500 aforizmov. Pravdepodobne si ju budem sám aj ilustrovať, také bývajú neraz požiadavky vydavateľov. Venujem sa aktívne kreslenému humoru, každý deň prinesie nové a inšpiratívne témy. Osobne to za prácu nepovažujem, je to relax. Dokončil som poznámky na divadelnú hru, ktorú píšem pre Komorné divadlo v Martine. Čakám na jesenné daždivé počasie a monodrámu hádam konečne dám dohromady. S umením to je ako s ovocím. V autorovi téma i príbeh musí dozrieť. A poézia? Niečo dokážem vyjadriť kresbou, niečo pár slovami, ale humoristi nie sú len plodnicami srandy. Sú to vnímaví a citliví ľudia. Preto tá poézia, ale tá potrebuje viac inšpirácie, viac intímnych prežitkov a duchovných zážitkov. A tie nebývajú chlebom každodenným, i keď ako by sme po nich túžili. Sú nám podávané po kvapkách…
Tvorivý človek vytvára krásu, ale ju i vyhľadáva, inšpiruje sa ňou. Nevyčerpateľným zdrojom podnetov je príroda. Súhlasíte? Nachádzate si čas na prechádzky či vychádzky, výlety či túry, túlanie sa krajinou? A kde všade nachádzate krásu?
-Múdry považuje čas za najcennejšie, čo máme grátis. Využívam ho rovnomerne na tvorbu i na oddych. S manželkou Marcelou trávime veľa spoločného času prechádzkami, nákupmi, a ak počasie dovolí, veľa cestujeme. Zatiaľ vyhľadávame čarovné zákutia našich miest, vychutnávame si tamojšie gurmánske špeciality a v neposlednom rade trávime dosť času na túrach. Slovensko je nádherná krajina. Istú čas detstva som strávil v srdci Nízkych Tatier, spolu s istým českým fotografom som prebrúsil Veľkú Fatru, hrebeňovky majú svoje čaro a srdcu blízka mi je Malá Fatra. Tam sa vraciame, vyberáme si náročné terény, až nám je niekedy do zúfania, ako nás bolia nohy. S úsmevom…Pri nakrúcaní seriálu Encyklopédia Slovenska, ktorý som písal rok a nemenej toľko i nakrúcal, spoznal som skoro každý kút našej vlasti. Hory, kultúrne pamiatky, hrady…S filmárskym „náčiním“ obťažkaní sme so štábom liezli neraz tam, kam sa iní nedostali. Paradoxne necítim únavu, na akú sa sťažuje moja generácia.
Popri kráse prírody nemôžeme nevidieť tiež jej silu, niekedy ničivú, ako aj klimatické zmeny, respektíve vplyv ľudskej činnosti na životné prostredie. Ako vnímate tieto problémy?
-Príroda je mocná, hovorieval chirurg, ktorému som pri operáciách asistoval. Príroda žije svojím životom. Hanobíme ju odpadkami a zlými zásahmi, akoby sme nevedeli, že nám to raz vráti! Dali sme ornú pôdu chamtivcom a nie roľníkom. Tí sa o pôdu starať nevedia, len ju žmýkajú vo výnosoch. Prvý lejak zaplaví najbližšiu dedinu ornicou…Príkladov sú stovky. Prestali sme regulovať potoky, starať sa o lesy. Rúbeme ako po nebohom, nejeden si namýšľa, že rubáš má vrecká. To sú tie klimatické zmeny. Znečistený vzduch a voda. Kráčajú s nami dejinami. Nehovorí sa v Biblii o potope sveta? Zem odkryla dôkazy, potopa musela byť naozaj veľká. Prírodná katastrofa zmietla z planéty obrie zvieratá, vo veľmi krátkom čase vyhynuli neandertálci. Najväčší dobyvateľ území Džingischán nešiel po zlate. Klimatické zmeny, najmä sucho, spôsobili, že jeho ľud a stáda nemali potravu. Migroval, ako aj celé národy…Prirodzený jav. Túžba prežiť je rečou matky prírody. A už sami vnímame dopad tých negatívnych zmien. Ľudia z oblastí subtropickej Afriky, Etiópie či Eritrei odchádzajú prežiť. Otázkou je, či prežijú tí, ktorí im teraz podávajú pomocnú ruku. Obávam sa, že nie…
Súčasnosť – to už hádam nikto nespochybňuje – sa nesie v znamení krízy, ktorá dostáva rozličné prívlastky: ekonomická, politická, kultúrna, hodnotová, celospoločenská… kríza migračná. Popritom sa stále vo svete rozhárajú menšie či väčšie vojnové konflikty. Nepoučili sme sa? Je ľudstvo vôbec schopné poučiť sa?
-Žiadna migračná kríza nejestvuje. Ide o vopred pripravenú a sofistikovanú inváziu. Dokonale logisticky a finančne zabezpečenú. Za všetkým hľadajme peniaze, myslím na zisky. Imigrácia, najmä z Afriky, priniesla pár jedincom miliardové zisky bez ohľadu na dôsledky. Finančný kapitalizmus nabral druhý dych. V Afrike vojna nie je. Kmene sa medzi sebou klbčia tisíce rokov. So stratami, tak to v boji o prežitie funguje. K prameňu prichádzajú ako prví nie tí najsmädnejší, ale najmocnejší. Taká je hierarchia v prírode. Iným príkladom je Sýria. Vie vôbec niekto, že v podstate občiansku vojnu rozpútali klimatické zmeny? Farmári ubíjaní suchom a nedostatkom vlahy zúfalo prosili vládu o pomoc. Nedočkali sa, a tak začali migrovať do miest opúšťajúc vyprahnuté polia a pastviny. Tam medzi domácimi a novousadlíkmi vznikali trenice…Svoju polievočku si prihriala i nenávisť medzi sunnitmi a šiitmi. Základ každej vojny. K tomu sa prilepia mocenské záujmy nadnárodných spoločností a veľmocí. Každá vojna sa raz skončí a ľudia sa inštinktívne navrátia do svojich rodísk a domovov. Je úžasné, čo človek dokáže postaviť medzi dvoma vojnami, aby to potom mohol opäť zničiť! Bývalé koloniálne štáty, akými sú Británia, Francúzsko, Holandsko či Belgicko majú s multikultúrou už nejaké skúsenosti. Zvláštne, že nič nepodnikajú v tom, aby sa zachovala ich vlastná kultúra. Doplácajú na najväčšiu udalosť dvadsiateho storočia. Pád kolonializmu! Oslobodila sa miliarda ľudí. V prvopočiatkoch ich sloboda zaskočila i dezorientovala. Ako tomu bolo u nás po roku 1989…Zistili sme, že sloboda je v podstate najväčšia nesloboda! Tak to vidím ja. Ľudstvo je nepoučiteľné! Tie konflikty na rôznych častiach planéty sú ako ventil. Vypúšťajú paru – a stojí za zmienku, že každá vojna či vojnové konflikty posúvajú svet dopredu. Vo vývoji technológií, v inováciách, vo vnímaní zmien, ktoré nutne prichádzajú. Vojny, to je rýchlejšie starnutie sveta. Zdôrazňujem, že ľudstvo nemá pamäť, preto robí stále tie isté chyby. A samozrejme na to dopláca.
So spomenutými problémami (klimatické zmeny, politická nestabilita, vojnové konflikty) súvisí už tiež spomenutý migračný pohyb. Nelegálna migrácia si zrejme vyžaduje iný prístup kompetentných ľudí a inštitúcií, než aký sme videli doteraz. Nemáte pocit, že migrácia sa namiesto vecného riešenia ideologizuje a zneužíva na politické ciele?
-Otázkou je, kto sú tí kompetentní… Kde sú, kde sídlia, akú majú informovanosť a moc? Brusel a jeho úradníci sú brzdou vývoja. Po prečítaní knižky Patricka Buchanana Smrť Západu mi bolo jasné, že vývoj Európy vedie ku skaze. Čo sme storočia budovali, je preč. A to všetko kvôli falošnej pseudohumanite. Prestali fungovať pravidlá a morálne kódexy. O tom to je…Mocenské ciele sú evidentné, ale nepochádzajú z vôle Európy. Ani z Východu…!Vieme presne, kto organizuje vraždenie politikov, kto rozdúchava plamene konfliktov. Napriek tomu sa zabávame veľkosťou uhoriek či tvarom banánov. O tom je Brusel. Najskôr k nám imigrovali myšlienky o zjednotení noriem, potom prišli príkazy, zákazy, a napokon nám hrozia sankcie a pokuty. Prečo? Že chceme žiť v mieri v krásnej a čistej krajine s kresťanskými hodnotami? To nám chcú vziať, mali by sme si to uvedomiť a zaujať nekompromisné stanovisko. A to sú aj politické ciele, nielen záujmy finančných skupín. Nejaký čas som pobudol v Nemecku a chápem, ak tí, čo prví podali pomocnú ruku imigrantom, sú aj prví, čo dvíhajú varovný prst. Nie, nie sú to iba médiami proklamovaní pravicoví radikáli! Je to názor súčasného nemeckého občana. Kvôli imigrantom odchádzajú z Nemecka českí lekári a zdravotné sestry. Za nižšie mzdy, ale do bezpečia…! Signál! Na zbrojenie vydáva svet miliardy. Proti komu sa arzenál zbraní použije? Vojenská doktrína hovorí, že územie sa považuje za dobyté, až keď po ňom kráča vojenská čižma dobyvateľa! Teda pešiaci, nie stíhačky za miliardy…! A nohy pešiakov s inými zámermi a inými cieľmi, ako sú tie naše, sú už tu! Už pochodujú po uliciach a námestiach, vysmievajú sa našim hodnotám a vnucujú nám svoje pseudonáboženské politikum. Zatiaľ je imigrácia pre isté skupiny iba obchod. Potom to už bude nenapraviteľná realita. Rozpadol sa Caesarov sen o Veľkej rímskej ríši…Čím väčšie územie, čím viac národov na ňom žije, tým ťažšie sa spravuje. Príkladom je sen o veľkej zjednotenej Európe, ktorú začal budovať cisár Napoleon Bonaparte. Jednotný jazyk, jednotná mena, voľný pohyb osôb a tovaru…Pod jednou vládou. Nič vám to nehovorí? Kde je Rímska ríša? Kde sú Napoleonove sny…? Kde budú naše sny…?!
Hovorí sa, že žijeme v informačnej dobe. Paradoxne, popri informáciách, ktorých je azda až priveľa, sa akosi voľne, nekontrolovane šíria aj dezinformácie a rôzne propagandistické bludy. V takej spleti sa je ťažko vyznať. A možno nám niečo dôležité uniká…
-Žijeme v informačnom smogu. Gniavia nás miliardy nepotrebných informácií. Na ochranu duševného zdravia je len jeden liek. Vyžaduje si to dostatok inteligencie a kvalitné vzdelanie. Oddeliť zrno od pliev. Pravdu od „hoaxov“! Naozaj ťažké, lebo vo vnímaní má naša duša slabiny. Dokážeme veriť všetkému, čo čítame. Veríme i tomu, čo vidíme, hoci na čo sa dívame, možno vôbec nejestvuje…Príkladom je holografia či kinematografia. Musíme sa naučiť ignorovať informácie, ktoré našu myseľ neposúvajú vpred. To je podstatou viery. Známa je okrídlená veta: „Nie je to také, ako to vyzerá…!“ Ja tvrdím, že všetko je také, ako to vyzerá! Iba tomu nechceme uveriť…Sme na ceste budovania a udržiavania sveta podľa našich predstáv a hodnôt, ktoré nám vštepovali a ktoré sme obohacovali vlastnými skúsenosťami. Sme pritom na šachovnici sveta – na rade ťahom pešiaka. Pešiakov je veľa, tých sa treba z historického pohľadu zbaviť najskôr. Ale to už vieme…aspoň dúfam! Ale história nás tiež poučila, že pešiaci zostávajú, sú veční!
Bolo by hádam vhodné zakončiť náš rozhovor v pozitívnom duchu. Máte nejakú dobrú správu? Alebo aspoň veselú?
Mysľou stále niekam lietam. Iba manželka vie, kedy som „doma“, teda vo svojej duši a pri nej. Vtedy sa často smeje, až jej tečú slzy…Život s humoristom nie je ľahký, od smiechu sa vraj priberá…!
Epilóg
Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to dalo realizovať, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satiry sa nezaobídu ako ostatná kultúrna oblasť bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu viac zodpovedá bulvár. Stará kvalita zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nová kvalita nevznikla. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa najmä autori z minulosti, ktorí postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Nejednému slovenskému čitateľovi však chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich publikačné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac-menej len komparzisti a malé deti. Nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – ho zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu (Slovensku) ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Mal stále rubriky na ktorých spolupracovalo viacero kvalitných autorov, ako príklad Viktor Kubal, Viktor Kubal mladší, Milan Vavro, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Vladimír Javorský, Peter Gossányi, Milan Lechan, Andrej Mišanek, Ľudovít Majer, Vladimír Pavlík, Ján Heinrich, Milan Kenda, František Mráz a mnohí ďalší. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.
Za hrsť drobných
Jablko poznania bol historický omyl. Ľudstvo nutne potrebuje jablko zmúdrenia.
Ak máš moc, je jednoduchšie rozkazovať národu ako manželke.
Každá nasledujúca generácia dostáva planétu na užívanie akoby zo second handu.
V každej kliatbe je kúsok nádeje, že sa raz naplní.
Nekonečno sú v podstate presýpacie hodiny bez piesku.
Sme tam, kde práve sme najmä preto, že bez rozmyslu napĺňame dávne veštby.
Obezita je pomsta kuchyne za výhľad na plný tanier.
Bič by mal byť dôkazom, že na blízku je nejaké stádo.
Viete, že ak si matrioška kupuje iba jeden lístok do kina sprosto provokuje?
Bosorky nás udržiavajú v strehu. Zabudli sme doma kresadlo, nezabudli sme doma kresadlo…?
Život je príliš krátky nato, aby sme ho prežili v strachu, že nám ho niekto zoberie.
Rieky potrebujú brehy, inak by si mohli namýšľať, že sú oceánmi.
Život je prostý. Stačí si napľuť do dlaní a postaviť sa do radu na sociálne dávky.
Čas máme vždy poruke, ak potrebujeme na niečo zabudnúť.
Viete, že vypadnúť a vyletieť z hniezda nie je jedno a to isté?
Ak má dromedár iba jeden hrb, pravdepodobne žije v úspornom režime.
Dal som sa vyhodiť z reality šou o varení. Nasledovala reality šou o umývaní riadu…
Ja dávam deťom iba zlé príklady. Aj tak si raz urobia po svojom…!
Nie je studňa bez vody iba obyčajná diera do zeme?
Skôr ako človeka zničí umelá inteligencia, zničí ho neumelá ľudská hlúposť.
Po celý život sa učíme o zlých vládcoch, akoby svet dobrých nepotreboval.
Iba tak si premýšľam… Kedy mal Matuzalem krízu stredného veku?
Každá doba má svojich hrdinov. Vždy sa nájde lukratívna ponuka, za čo padnúť.
Judášov neubúda, strieborných dukátov je dostatok!
Jednému nerozumiem. Prečo zabíjame čas, ak chceme, aby nám rýchlejšie ubehol?
Na revolúciu nestačí iba hnev. Musí byť aj odvaha nechať sa od nej časom zožrať.
Každá diéta je mizerná, ktorá siahne na moju prirodzenú lenivosť.
Ak máte pred sebou dve fľaše vína, svet bude príjemnejší a najmä blízko!
V stratených civilizáciách hľadáme odpoveď prečo zanikli a v podstate máme odpoveď na očiach.
Viete, že posledný gombík na košeli je ten najvytrvalejší?
Ktovie, čo je hlavnou funkciou paravánu. Ukrývať prednosti tela, či zakrývať jeho nedostatky.
Deťom by sme o budúcnosti nemali hovoriť. Načo im kaziť detstvo?
Viete, že skutočná chuť do života prichádza po prvom hriechu?
Najmúdrejšia definícia svetelného roka? Týždeň pred výplatou…
Každý z nás je hračkou osudu. Žiaľ, mnohí iba nafukovacou…
Svet sa tak príšerne rýchlo mení, že si ani nestíhame všímať ako vychádzame z módy.
Nevedieť je často najľahšia cesta k usínaniu.
Kvalitné vzdelanie nás nepriamo núti analyzovať svet a potom nás z toho bolí hlava.
Kde je voda, tam nie je v bezpečí žiadna loď.
Dromedár má iba jeden hrb. Žije v úspornom režime…?
Ak tomuto svetu nerozumieme, žijeme na to správnom mieste?
Hľadaním výhovoriek strácame čas napríklad na páchanie hriechov.
Bol som na svätej spovedi. Ničím novým som neohúril.
Do púšte nechodíme niečo hľadať, ale zistiť čo sa skrýva za ňou.
Utiekol som z kurzu varenia. Nasledoval kurz umývania riadov.
Ja dávam deťom iba zlé príklady. Aj tak si urobia po svojom!
Ak médiá mlčia, pravda začína naháňať hrôzu.
V alkoholickom opojení vidíme svet inak. Vidíme na zemi viac detailov.
Skôr ako človeka zničí umelá inteligencia, zničí ho neumelá ľudská blbosť.
Ak ťa preskakujú, nekrič! Premýšľaj, prečo…!
V pochybnej spoločnosti sa naučíme všetko, čo potrebujeme na sebaobranu v lepšej spoločnosti.
S karmou nepretekajte! Má predplatené stupne víťazov!
Odpovedám iba na otázky, kde mám šancu nájsť vhodné slová na výhovorky.
Generácia po nás ignoruje naše chyby, lebo má v pláne robiť chyby podľa vlastných predstáv.
Ak kohút ráno mlčí, na vine môže byť aj líška.
Viete, že po prvej facke sa zábava nekončí, ale začína?
Rieky potrebujú brehy, inak by si mohli namýšľať, že sú oceánmi.
Boh stvoril človeka na svoj obraz. Nevedno, kto ho potom geneticky upravoval.
Samota je skvelá na nervy, len ti ju nesmie kaziť zaryté ticho.
Paradox času. Neviditeľný nepriateľ nás učí žiť v utajení!
Zasnúbenie pred manželstvom nie je nič iné ako prieskum bojom.
Ťava musí v lese zablúdiť zákonite. Nikde ani zrnko piesku.
Vlky musia byť chránené! Inak by sa barany premnožili.
Každý z hriechov je potencionálnou hrozbou, že sa stane vítanou inšpiráciou života.
Padnite na hubu a spoznáte silu úškrnov.
Ak vchádzaš do klietky s levom s kusom mäsa, si po jedle ten najvítanejší.
Ak spadneš do mraveniska, si v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Zašiel som do obchodu, kde čapovali drogériu. Ani s priateľmi si posedieť mi nedovolili!
Vieš, že hodnotu človeka treba hľadať v jeho tajomstvách?
V boji proti hoaxom akosi zabúdame bojovať za pravdu.
Odporovať žene sa nevypláca. Ani fyzikálnym zákonom.
Vlk nikdy nepasie po kožuchu ovce. Má svoj!
Nie je to zvláštne, koľko budov sa časom premenilo v prach a „múr nárekov“ odoláva?
Šéf má vždy pravdu. Buď sám sebe šéfom!
V detstve ma učili hádzať granátom. V dospelosti ma k tejto zábavke už nepustili.
Vraj si budeme musieť siahnuť hlbšie do vrecka. Treba upresniť, do ktorého…
Až odtrhneš zrak od displeja mobilu, zistíš, že detstvo je fuč.
Dokonalosť výhovoriek je ukrytá v bohatstve slovníka.
Pri géniovi máme právo sa nudiť, lebo mu aj tak nerozumieme.
Smoliar je tvor, ktorý zmešká aj vlak, ktorý nebol vypravený.
Na svete sa našťastie vyskytujú aj straty, ktoré nás oslobodzujú.
Nikdy neľutujeme spálenú energiu, ktorá nám pomáha dopracovať sa k hriechu.
V každej dobe sa nájde niekto, kto nám kazí slobodný výhľad na slnko.
Polovica sekundy, ktorú prežívame, je už minulosťou. A tak neplytvajme aspoň druhou polovicou.
Ak sa do budúcnosti iba potácame, akú máme vlastne perspektívu?
Pravdu ľahko rozpoznať. Prihovára sa nám svojím cieľom.
Za každou darovanou ružou sa ukrýva kúsok podozrenia.
Je to zvláštne, nikdy nevieme, kedy nám bude dobre, ale vieme, kedy nám bude zle.
Ak niekto tvrdí, že nejde o podvod, zbystrite pozornosť! Ide o podvod!
Úlohou inteligencie je varovať nás pred našou zraniteľnosťou.
K plynutiu času sme skeptickí, ale neváhame veriť v šťastnú budúcnosť.
Mám vážne obavy, že Sitnianski rytieri sú už iba dávno zabudnutá povesť.
Viete, že vysloviť svoj názor spoza plota je istota?
Ak je žena darom pre muža, je múdre, ak je vhodne nezabalená.
Kamene sú na svete aj od toho, ak nedokážeš otvoriť okno rukou.
Každý klobúk svoju hlavu skôr či neskôr stratí.
Nepriniesli vám raňajky do postele? Zamyslite sa, či už nie ste rozvedený.
Zlo má veľa podôb. Najnebezpečnejšie je to podprahové.
Čítal som román Všetci ľudia budú bratia. Vrelo nesúhlasím!
Smoliar je tvor, ktorý zmešká aj vlak, ktorý nebol vypravený.
Na svete sa našťastie vyskytujú aj straty, ktoré nás oslobodzujú.
Nikdy neľutujeme spálenú energiu, ktorá nám pomáha dopracovať sa k hriechu.
V každej dobe sa nájde niekto, kto nám kazí slobodný výhľad na slnko.
Polovica sekundy, ktorú prežívame, je už minulosťou. A tak neplytvajme aspoň druhou polovicou.
Ak sa do budúcnosti iba potácame, akú máme vlastne perspektívu?
Pravdu ľahko rozpoznať. Prihovára sa nám svojím cieľom.
Za každou darovanou ružou sa ukrýva kúsok podozrenia.
Je to zvláštne, nikdy nevieme, kedy nám bude dobre, ale vieme, kedy nám bude zle.
Demokracia potrebuje nový a plne funkčný príbalový leták.
Démonom sme dávali exotické mená. Nestačí démonov pomenovať ich pravými menami?
Pravda sa uloží na tú misku váh, kde to viac cinkotá mincami.
Hodina pravdy je zvyčajne tá najdlhšia.
Ak je dostatok medailí, kto by sa vyhýbal boju?
Nestačí vidieť vedúcemu stáda chrbát. Treba počuť aj jeho bučanie.
Čas vraj neexistuje. Prečo to niekto neprezradí zrkadlám?
Na svete nič tak dlho nezreje ako poznanie, že sme sa mýlili.
Vo vojne nemôžeš veriť nikomu. V mieri nemôžeš veriť nikomu. Nehodiace sa škrtnite!
Jednou zo základných povinností minulosti je dobehnúť nás.
Vlado Javorský
