Dnes aktuálne z pozostalosti humoristu Ladislava Belicu

Ako nám napísal priateľ zosnulého humoristu Laca Belicu Milo Gerliczy, Ladislav Belica sa narodil 12. novembra 1959 v Prostějove a bol absolventom Strednej hotelovej školy v Piešťanoch. Bol stálym prispievateľom do vtedajšieho Nového Roháča a Extra Roháča. No prispieval aj do iných periodík. O jeho úmrtí sme vás už informovali, zomrel iba nedávno čo nám oznámil mailom Milo Gerliczy, ktorého Ladislav Belica poveril vybavovaním korešpondencie, vrátane zasielania príspevkov.
Ladislav Belica, hoci dlhodobo trpel ako invalid vážnym ochorením bol autorom mnohých básní, epigramov i kresieb, a mal aj zopár samostatných výstav, napríklad v Trenčíne, v Novom meste nad Váhom na Novomestskom ostni a v rumunskej Constante na ktorých získal aj niekoľko ocenení. Bol ilustrátorom aj niekoľkých kníh. My sa vynasnažíme aj niekoľkými obrázkami, ktoré sa nám podarilo uchovať priblížiť jeho tvorbu.
Pokým si ako šéfredaktor Nového Roháča pamätám, Laco Belica sa prezentoval aj slovným humorom a bol autorom kresieb, ktoré predovšetkým poskytovali priestor na zamyslenie, čo môžete posúdiť aj sami v jeho krátkej rekapitulácii kresieb, ktoré vám dnes prinášame, vrátane jeho optimistickej básne, v texte ktorej možno vyčítať, že i napriek vážnej chorobe prejavil svoj zmysel pre humor, ktorý ho neopúšťal ani do poslednej chvíle jeho života.

OPTIMISTA

Povzdychol si jeden smoliar,
a znelo to veľmi clivo,
keby som tak zajtra umrel,
to by sa mi dobre žilo.

Len by som sa stále smial,
a mal dobrú náladu,
viac by som už nezomrel,
od biedy a od hladu.

HISTORKA

Okradli vraj hovnivála,
boli to hazardní hráči,
stavil guľku do rulety,
balvan smútku teraz tlačí.
Policajti na to kašlú,
je to pre nich malá ryba,
nech si radšej hodí mašľu,
nebude im vôbec chýbať.
Rozhlásil už všade vôkol,
odmenu dá – percent desať,
ľuďom sa to ale máli,
chudák sa chce znova vešať.
Verí ale v spravodlivosť,
božie mlyny isto melú,
páchateľov pochytajú,
späť dostane guľku celú.

Reč o koži

Chodiť s kožou na trh,
to sa ľudia boja,
ja sa tomu iba smejem,
lebo nie je moja!
Tú svoju som avšak predal
a bolo to presne včera,
päste zaťal, kto ju nosí,
na zadku je veľká diera.
Teraz na trh kožu nosím
od každého trocha,
kúsok vola, osla, býka,
najlepšie sa ale nosí,
hrubá koža z hrocha.

Nájomník Sokrates –
tajný denník filozofa

Mám chrobáka v hlave,
darí sa mu náramne,
byt má celý zadarmo,
dokonca aj potravu.
Nahlas si tam recituje,
a cibrí si zmysly.
A že je tak sčítaný,
myšlienky má parádne,
ja som za ním pozadu.
A keď je tak pracovitý,
tak za mňa aj myslí.

 

Tajné depeše
z hotelu Metropol

Dostal som dnes zvláštny odkaz,
v písmenkovej polievke.
Bol som z toho prekvapený,
začínam ho lúštiť.
Navyše je v cudzej reči
a slovník mám ktovie kde.
Že ma čaká veľký úkol,
vraj som na to súci.
Čo to bolo za človeka,
čo ma takto volá,
„Iba ty ma zachrániš“,
poslal odkaz naliehavý,
čo mu kázal rozum zdravý.
Ja s lyžicou baštrngujem,
spotený som ako myš.

Na skalisku nad priepasťou
ktosi kdesi práve visí.
Veľmi rád by išiel domov,
má už toho plné zuby.
O pomoc ma teraz volá,
vraj som mu to dávno sľúbil,
musím zohnať riadny rebrík,
radšej dlhší ako kratší,
neboráka potom zvesím,
do zošita si to značím.
Ďalšia správa ku mne letí,
z mysu Dobrej nádeje,
na majáku zhasla svieca,
nikomu to nie je vhod.
Katastrofa veľká hrozí,
parníku, čo ryby vozí,
vraj tam ide o život.

Žiarovku sám nevymením,
také u mňa robí sused,
pokiaľ ale bude treba,
naučím sa, budem musieť.
Nešťastie sa na nás valí,
už je úzkych celý svet,
toľko núdznych správ,
našlo si ma pred obedom.
Mám pomáhať zachraňovať,
už tam bežím, a to hneď.
Je to veľká zodpovednosť,
od strachu som trocha zbledol.
Realita už nás zviera,
celý svet je v úzkych.
To zúfalé volanie,
našlo si ma pred obedom.
Riešil som to šalamúnsky,
to najlepšie nakoniec,
že som sám a bez pomoci,
celý odkaz radšej zjedol.

Zas prišiel čas účtovania,
zas mám nad papiermi zlosť,
najväčšej, ktorej sa bránim,
býva vždy daň za hlúposť.

Zo vzájomnej korešpondencie
(Dňa 7. februára 2016)

Dobrý deň pán Kupecký,
Laco Belica sa už niekoľko posledných rokov nehýbe, nedokáže už vedome ani pohnúť prstami. Keď číta, tak len s ťažkosťami a je mu treba držať čtivo pred očami. Vašu knižku si rád prečítam, a bude mi cťou mať ju vo svojej knižnici. Rád Lacovi niečo z nej prečítam.
Pošlite mi prosím knižku na adresu:

Ing. Miloslav Gerliczy
A.Lišku 19/27
91105 Zamarovce
Srdečná vďaka
s úctou Milo Gerliczy
Zaspomínal a zaznamenal: Milan Kupecký

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.