Z Bratislavy k nám doletela smutná správa. Vo veku 91 rokov zomrela po krátkej chorobe ilustrátorka a karikaturistka Božena Plocháňová, ktorá sa dlhé roky podieľala príspevkami aj na tvorbe bývalého satiricko-humoristického časopisu Roháč.
Božena Plocháňová bola jednou z prvých žien, ktoré sa profesionálne venovali kreslenému humoru. Známa bola napríklad aj, či najmä vďaka ilustráciám detských knižiek o Osmijankovi, Danke a Janke alebo Opice z našej police.
Curriculum vitae
Božena Plocháňová sa narodila 2. januára 1929 v Prahe, vyrastala v známej pražskej štvrti Vinohrady. Od raného detstva ju bavilo kreslenie. Základy pre kresbu získala počas štúdia na Štátnej grafickej škole v Prahe. Vydala sa za slovenského výtvarníka Antona Hajdučíka, s ktorým sa zoznámila v Prahe.
Presťahovali sa spolu do Bratislavy. Rok pôsobila v Slovenskom národnom divadle (SND) – nie však ako výtvarníčka, ale ako baletka-elévka, keďže sa popri kresbe venovala aj tancu.
V roku 1952 nastúpila do obľúbeného humoristického časopisu Roháč, s ktorým spolupracoval aj jej manžel. Roháč sa stal pôsobiskom Plocháňovej na celých 40 rokov, hoci publikovala svoje kresby aj v iných periodikách.
V Roháči vyrástlo niekoľko generácií karikaturistov. Okrem ilustrácií sa profesionálne venovali spolu s manželom kreslenému humoru. Známy bol komiks Bill a Mary, ktorý pôvodne tvorili príbehy westernovo ladeného manželského páru, neskôr sa už preniesli do súčasných reálií. Čitateľov v každom prípade zabávali asi tri desaťročia.
Ťažiskom tvorby Plocháňovej sa stali ilustrácie detských knižiek a školských učebníc.Kreslí jasnými farbami, ľahúčko, zrozumiteľne aj pre tie najmenšie deti — v popisných, až omaľovánkových štylizáciách, zvýraznených silnou kontúrou. Spolupracovala s významnými slovenskými spisovateľkami, s ktorými ju spájal najmä humor pre deti a vzťah k zvieratám. Boli to napríklad Mária Ďuríčková, Elena Čepčeková, Krista Bendová, Hana Ponická. Pre jej kresby bola typická veselosť a hravosť, ľahkosť prejavu a zároveň dokonalá výtvarná profesionalita, jednoduchosť, brilantnosť a precíznosť. Jej kresby vždy vyžarujú istú dávku humoru, čím sú príťažlivé pre detského, ale aj dospelého diváka.
K najznámejším knihám, ktoré Božena Plocháňová ilustrovala, patria diela Bola raz jedna trieda (Krista Bendová, 1956), Cibuľkove dobrodružstvá (Gianni Rodari, 1959), Hrdinský zápisník (Klára Jarunková, 1960), Danka a Janka (Mária Ďuríčková, 1961, 2010), O Štoplíkovi (Hana Ponická, 1961, 1991, 1999, 2013), Opice z našej police (Krista Bendová, 1966, 1993, 2011), Osmijanko rozpráva… (Krista Bendová, 1967, 1968, 1969, 1973), Meduška (Elena Čepčeková, 1970), Štvornohé rozprávky (Jozef Pavlovič, 1975), Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy (Astrid Lindgrenová, 1985) či Osmijanko sa vracia (Krista Bendová, 2010). Kreslila seriály pre deti v časopisoch Včielka, Zornička, Fifík a iné. Podieľala sa aj na tvorbe zábavného krížovkárskeho časopisu Lišiak.
V roku 1968 získala Cenu vydavateľstva Mladé letá za knihu Cibuľkove dobrodružstvá. V roku 2009 jej udelili ocenenie Zlatá rybka 2008 za knihu Danka a Janka a v roku 2010 získala kniha Osmijanko sa vracia titul Najkrajšia detská kniha leta. Bohatá je jej tvorba v kreslení detských komiksov. Jej kresbičky si z rozprávkových kníh a časopisov pre deti pamätá niekoľko generácií. Maliarka Božena Plocháňová ani v pokročilom veku (ako 81-ročná) veselé obrázky kresliť neprestala. Boli to seriály Danka a Janka, Opice z našej police či Osmijanko. Tisíce obrázkov nakreslila pre detské časopisy Včielka, Ohník či Fifík. Koľko ich naozaj bolo? „Veľa, ale koľko, neviem,“ povedala pri istej príležitosti Božena Plocháňová. „To si neviem ani len predstaviť, ale budú ich tisíce. Ani si všetky nepamätám,“ povedala s úsmevom. Pamätá si však, že prvá knižka bolo leporelo pre deti niekedy v šesťdesiatych rokoch: „Pamätám si, že som za to dostala honorár asi 6-tisíc korún, a tak sme sa s mužom tešili, pretože v tom čase sme ich nevedeli minúť. Stále sme niečo kupovali a stále sme mali peniaze.“
Pražská rodáčka
Narodila sa v Prahe a mala dvoch oteckov. Ten prvý, vlastný, bol úradník, potom sa jej mama rozviedla a tak získala nového otca, ktorý bol dôstojník. „V rodine sme mali jednu tetu, tá veľmi pekne kreslila. Škoda, že už nemám pamätník s jej kresbami, rada by som si ich pozrela, lebo sa mi zdá, že boli veľmi dobré.“ – to zasa citujeme jej slová. Teta mala obchod s cukrovinkami a možno aj vďaka tomu prepukla u malej Boženky láska ku kresleniu. „V tom obchode boli úžasné kotúče papiera a tie mi vždy nosila domov. Mala som tak tri-štyri roky, roztiahla som si na zem taký obrovský papier, ľahla som si na brucho a všetko som pokreslila od začiatku až do konca. Rodičom som dala pokoj, nemali so mnou vôbec prácu, akurát mi dali chlieb s margarínom do ruky. To som milovala.“
Príjemné spomienky vystriedali tie menej príjemné – na druhú svetovú vojnu. Nevyhla sa ani ona núteným prácam ako totálne nasadená. Najprv v továrni pri páse, neskôr jej však otec vybavil prácu v družstve, ktoré pripravovalo ľudí na umelecké školy. „Vyrábali sme tam nákupné tašky z lyka, splietali sme ho do takých vrkočov, stáčali do kotúčov a z toho sa plietli tašky. Odtiaľ som sa dostala na UMPRUM, kde som študovala kresbu a grafiku. Študentský život po vojne bol dobrý ako každý študentský život“ – rozhovorila sa Božena Plocháňová.
V divadle
Ako sme už uviedli, v škole v Prahe sa zamilovala do kolegu maliara Hajdučíka, ktorý bol z Bratislavy. „Vydávala som sa v roku 1950 a v tom roku som sa aj presťahovala. Nevedeli sme, čo budeme robiť. Či sa on z obrazov uživí a čo budem robiť ja…Myslela som si, že budem maminka a nebudem robiť nič,“ – smeje sa pri jednom z rozhovorov s ňou. Veľmi rýchlo zistila, že dvaja mladí maliari na voľnej nohe to budú mať finančne ťažké. Keďže odmalička rada cvičila a tancovala, v Prahe chodila aj do baletnej a tanečnej školy. Využila to ako mladá, v Bratislave neznáma maliarka ako svoj talent. „Jeden rok som účinkovala v Slovenskom národnom divadle ako baletka-elévka. Niečím som sa musela živiť. V balete sme boli ako začiatočníci taká štafáž. Prvý balet, v ktorom som účinkovala, bol Romeo a Júlia, druhý Orfeus a Euridyka. Pracovala som tam, kým som neprišla do druhého stavu. Keď sa mi narodilo dieťa, v divadle som skončila.“
Roháč a knižky
Keď začal vychádzať humoristický časopis Roháč, ktorého prvým šéfredaktorom bol Štefan Bednár, ponuku dostali aj Hajdučíkovci. „Môj muž sa s ním poznal. Povedal mu, že potrebuje spolupracovníkov, tak sme začali kresliť do Roháča. Obsah a námety vymýšľali v redakcii, my sme to len kreslili. Rovnako to bolo aj pri seriáli Bill a Mary. Jeho prvé časti vymyslela Milka Lopašovská Kostrová. Tento komiks sa vyvíjal, najprv to bol akože western, vtedy bol naozaj dobrý. Neskôr ho zmenili na také komunálne príbehy, ale to už nebolo ono. Z Billa a Mary ostali akurát mená,“ – citujeme zo spomienok Boženy Plocháňovej.
Po karikatúrach sa dostala aj k ilustrovaniu knižiek. Nakresliť obrázky do jednej jej trvalo dva až tri mesiace. „Záležalo na tom, ako mi sadol titul. Najlepšie sa mi robili Opice z našej police, to ma fantasticky bavilo. Bol to skvelý text Kristy Bendovej, ktorej moje kresby vyhovovali. Bývala neďaleko na Mýtnej a často sme sa navštevovali. Bola rada, keď som jej ukázala, ako si to predstavujem, sem-tam mala nejakú poznámku, ale väčšinou sa jej obrázky páčili. Akurát posledná knižka, tú nevidela. Volala sa Šťastný pes, bola to literatúra faktu. Nevidela ani jednu ilustráciu. Kým som to dokreslila, zomrela.“
Božena Plocháňová začínala kresliť vždy ráno, popoludní mala siestu a pokračovala v noci. „V noci často robím aj teraz. Som taký nočný vták. Zvykla som si na to, lebo v noci každý spal, neotravovali ma telefóny a mohla som sa dobre sústrediť.“-vyznala sa zo svojich spomienok Božena Plocháňová.
Na poslednú chvíľu
Pani Božena Plocháňová sa vydávala niekoľkokrát. Prvý manžel Anton Hajdučík bol maliar, druhý Juraj Plocháň, ktorý bol televíznym dramaturgom a pracoval na voľnej nohe. Po jeho smrti sa vydala po tretí raz za Jána Benka. Prežila všetkých troch. „Moja dcéra hovorí, že som ako čierna vdova. Muži zomierajú skôr,“ – žartovala. Okrem tvorby bola aj ona klasická mama dvoch dcér Tamary a Zuzany, o ktoré sa musela postarať v domácnosti. Mala iba jedinú pomoc, deti dávala na predpoludnie k jednej panej a popoludní si po ne chodila. Rodičov v Bratislave nemala, musela si pomôcť sama.
Láska k tancu a pohybu jej ostala. „Skončila som s tým až po sedemdesiatke. Chodili sme cvičiť také staré baby,“ – smeje sa. „Niektoré z nich ešte možno naďalej cvičili, len ja už nie, lebo asi pred deviatimi rokmi som dostala tú „prezidentskú“ chorobu, prasklo mi črevo,“ – vysvetľuje.
Jej kresby sa do konca jej plodného života rodili za starým písacím stolom pri okne. Pre časopis Fifík ešte pred pár rokmi kreslila komiksy o dinosauroch. „Kreslím asi tak polovičku mesiaca. Totiž stále všetko prerábam, donekonečna, preto si často poviem, že začnem až na poslednú chvíľu, aby som to už nemohla a nemusela prerábať. Viete, mne to nedá. Niečo sa mi znepáči, a hneď to prerobím.“- vyznala sa verejne umelkyňa. Aj keď dnes existujú všelijaké špeciálne perá a farebné markery, ktoré prácu zjednodušujú, ona kreslila tak ako kedysi. Skice robila obyčajnou ceruzkou na papier, a potom už kreslila čiernym tušom a akvarelom na obyčajné kladivkové výkresy. „Tak sme kreslili ešte v škole a ja som v tom pokračovala. Vždy ma bavili žánrové obrázky, ktoré sme v škole nerobili. Učili nás všeličo iné, aj reklamy, ale to ma nikdy nebavilo. Preto sa mi zapáčilo kresliť pre Roháč.“-prezradila nám dlhoročná autorka patriaca do kategória „roháčovcov“.
Život s Galinou
Láskou Boženy Plocháňovej boli vždy zvieratká. Asi preto sú na jej kresbách ako živé. „Ešte radšej ako detské knižky som kreslila také o zvieratkách. Ešte keď som bola dieťa, sme mali doma psa. S posledným mužom sme mali dobermanku. Bolo to fajn, chodili sme s ňou na prechádzky, to som ešte mala zdravé nohy, tak sme si fantasticky dobre s tým psom nažívali. Keď mal trinásť rokov, už nevládal na nohy a trápil sa, v noci ako keby plakal, až som nemohla spávať, tak sme ho museli dať utratiť. Čo som sa vtedy naplakala, v živote by som už nechcela zažiť toľkú bolesť. Hovorila som, že už psa nechcem, ale toľko som vyplakávala, že dcéra šla do útulku a doniesli mi tohto bastardíka,“ – a hladkala psíka, ktorý nás počas rozhovoru s umelkyňou radostne privítal s doprevádzal. Galinu, priateľskú miešanku fúzača, má tri roky. „Trikrát denne s ňou chodím von, pozeráme spolu televízor a niekedy sa s ňou aj zhováram ako bláznivá,“ – smeje sa domáca pani. „Je pri mne, má svoju fotelku pred telkou. Keď mali začiatkom roka moje obľúbené seriály Panelák a Ordinácia v ružovej záhrade prestávku, pozerali sme mexické telenovely. To by som o sebe vlastne ani nemala nikde hovoriť, lebo to je niečo také hrozné, že ešte aj tomu psovi som neraz musela povedať: Pozri sa, akú volovinu tam zase urobili.“ – povedala.
Talent zdedil vnuk
Veselé kresbičky Boženy Plocháňovej vychádzaji v knižkách pre deti stále. „Doma mám nejaký archív, ale nie je kompletný, lebo väčšinou môj muž kresby porozdával po známych, takže nemám všetky knihy. Nejako sme neuvažovali o tom, že by ich ešte niekedy bolo treba použiť,“ – vysvetľuje. Najbližšie vyjde v reedícii Osmijanko. Boli sme zvedaví, či by sa ešte pani Plocháňová pustila do úplne novej knižky. „Keby šlo o nejaký dobrý text, niečo o zvieratkách alebo pre deti, čo by mi sadlo, tak snáď aj hej. Ale neviem to určite, pretože dni tak hrozne utekajú, človek sa nenazdá a týždeň je preč,“ – pripomína nám osemdesiatjeden ročná ilustrátorka, ktorá mala stále šibalskú iskru v oku. Ako vraví, talent po nej zdedil vnuk, ktorý výborne kreslí.
Samostatnú výstavu síce Božena Plocháňová nikdy nemala, vystavovala iba na kolektívnych výstavách humoristických časopisov alebo detských kníh, ale mrzieť ju to nemuselo. Stačilo vojsť do najbližšieho kníhkupectva a knižku s jej ilustráciami tam určite našiel.
Bibliografia
Bola raz jedna trieda (K. Bendová, SNDK 1956)
Cibuľkove dobrodružstvá (G. Rodari, Mladé letá 1959)
Hrdinský zápisník (K. Jarunková, Mladé letá 1960)
Danka a Janka (M. Ďuríčková, Mladé letá 1961, SPN-Mladé letá 2010)
O Štoplíkovi (H. Ponická, Slovenský spisovateľ 1961, Osveta 1991, Tranoscius 1999, Forza Music 2013)
Opice z našej police (K. Bendová, Mladé letá 1966, Buvik 1993, v češtine Buvik 2011)
Osmijanko rozpráva… (K. Bendová, Mladé letá 1967, 1968, 1969, súborné vyd. Osmijankove rozprávky Mladé letá 1973)
Meduška (E. Čepčeková, Mladé letá 1970)
Štvornohé rozprávky (J. Pavlovič, Mladé letá 1975)
Alfonz Vrtinôžka (G. Holtz-Baumert, Východoslovenské vydavateľstvo 1983)
Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy (A. Lindgrenová, Mladé letá 1985)
Jánošíček (Z. Zemaníková, Mladé letá 1986)
Osmijanko sa vracia (K. Bendová, Buvik 2010).
Málokto v detstve sa vyhol obrázkom. Boženy Plocháňovej. A prečo by sme sa im vyhýbali. Radi sme im prichádzali v ústrety. Spievali nám z obálok a ilustrácií prevažne detských kníh, tí starší si ju pamätajú ako autorku nekonečného seriálu Bill a Mary (vyše 20 rokov týždeň čo týždeň!) v legendárnom Roháči, v ktorom 40 rokov pracovala. Bola energetické dynamo, zdroj optimizmu, živelná a vitálna, nesmierne pracovitá a invenčná. Mala svoj charakteristický výtvarný rukopis, ale nielen ten – mala svoj rukopis života. Od dnes nám zostávajú iba jej obrázky. Pani Božena Plocháňová dospela k poslednej skici, ktorú už nestihla vyfarbiť. Budú to odteraz robiť jej vďační čitatelia milovníci humoru a recesie? Snáď, vďaka Humorikonu aj jej mladí nasledovníci…
Nech odpočíva v pokoji a je jej slovenská zem ľahká!
Výber príspevkov, vrátane rozhovoru – z roháčovského archívu.
Pripravil Milan Kupecký
