Vážená redakcia! Ako som sľúbil, posielam príspevky do pripravovanej knihy. Sú to epigramy, veršovance a básne so satirickým nádychom. Posielam tiež pár riadkov zo spomienok na roky, keď som s redakciou Roháč spolupracoval. Držím palce a pozdravujem!
MOJE SPOMIENKY NA ROHÁČ A ROHÁČOVCOV
Moje prvé dotyky s Roháčom začali v roku 1970, keď som mal 14 rokov. Vtedy som tento satiricko-humoristický týždenník objavil ako čitateľ. Moja ozajstná spolupráca s redakciou začala o štyri roky neskôr, keď mi v rubrike, Nový autori na pokusnej vlne, uverejnili ako 18 ročnému tínedžerovi, prvý príspevok. Keď som prišiel ako 19 ročný študovať do Bratislavy na vysokú školu, odvážil som sa do redakcie priniesť svoje príspevky (epigramy a aforizmy) osobne. V budove na vtedajšej ulici Obrancov mieru č. 47 – myslím, že je to dnešná Šancová – som vyšliapal po schodoch a na poschodí som zaklopal na dvere s nálepkou Roháč. Keď som vysvetlil, čo nesiem, nasmerovali ma k dverám s nápisom: Literárne oddelenie. Vstúpil som do miestnosti. Sedeli v nej dvaja páni. Každý za svojím písacím stolom, pred nimi veľké mechanické písacie stroje, množstvo papierov a vzduch zmiešaný s cigaretovým dymom. Boli to Tomáš Janovic a Benjamín Škreko, ktorí tvorili kostru literárneho oddelenia. Mal som poriadnu trému, pretože to boli práve oni, ktorých príspevky som v Roháči najviac obdivoval. Postupne sa moje osobné návštevy stávali čoraz častejšími a moja spolupráca sa rozbehla naplno hlavne v osemdesiatych rokoch. V redakcii som získal štatút akéhosi externého spolupracovníka a táto spolupráca trvala až do zániku Roháča v roku 1991. S Tomáša a Beňa sa stali moji tútori, ale aj priatelia. Postupne som sa stretol a zoznámil s viacerými roháčistami, ktorých som obdivoval pre ich profesionalitu a ľudský rozmer. Spoznal som vtedajšieho šéfredaktora Petra Bána staršieho, jeho vtedajšieho zástupcu a neskoršieho šéfredaktora Kala Uhríka, ktorý bol skvelý glosátor a autor vynikajúcich krátkych satirických poviedok.
Nezabudnem na enormné pracovné nasadenie autorov reportáži Jožka Puchera a Vierky Urbanovej. A samozrejme, nazrel som aj do oddelenia výtvarníkov-karikaturistov.
Spomínam si na Milana Vavra, vtedajšieho šéfa výtvarného oddelenia, ale aj na Mikuláša Sliackeho, ktorý bol neskorším sekretárom redakcie. V Roháči pracovalo dovedna trinásť redaktorov, rozdelených do literárneho a výtvarného oddelenia. Vládla tam vždy skvelá pracovná a ľudská atmosféra. Bolo cítiť, že všetci, ktorí Roháč tvorili, to robili s láskou a potešením… Spomínam, ako vždy vo štvrtok bývala veľká porada, kde sa odobrilo, čo pôjde do najbližšieho čísla, robili sa tzv. zrkadlá a Roháč šiel do tlače, aby bol už v s sobotu v predaji na poštách a v pondelok ráno na pultoch stánkov PNS. (Poštovej novinovej služby). Bol vytlačený na kvalitnom papieri, plnofarebný, stál dve koruny československé a zvyčajne z pultov zmizol ešte v pondelok do večera. Výnimočne ste ho ešte dostali v utorok, ale v stredu by ste ho už hľadali na pultoch PNS márne. Mal veľký čitateľský úspech a nulovú remitendu. Rovnako to bolo aj s Magazínom Roháča, ktorý vychádzal raz štvrťročne. Bol to akýsi bonus, kde dostali priestor príspevky, ktoré sa z priestorových dôvodov do štandardného čísla nevtesnali. Osobne som presvedčený, že zánik Roháča / v roku 1991/ bol viac politicko-mocenským ako odborným rozhodnutím. Čas ukázal, že také kvalitné a vysoko profesionálne satiricko-humoristické periodikum, akým Roháč bol, tu chýba a nedokázali sme ho ničím nahradiť…
Na záver my dovoľte, spomenúť ešte jedno meno. Meno dlhoročného novinára, ale predovšetkým humoristu Milana Kupeckého. Aktívneho prispievateľa a obrovského fanúšika Roháča. Pre jeho záchranu a znovu vzkriesenie urobil veľmi veľa. Získal jeho ochrannú známku, začal vydávať – za svoje – Extra Roháč. Ťahal to niekoľko rokov, zaktivizoval bývalých autorov, literátov aj kresliarov, jednal s predajcami a distribútormi, ale bez širšej štátnej finančnej pomoci a inzercie to jednoducho nešlo a musel to zabaliť. Milan Kupecký pripravuje však v týchto dňoch knihu spomienok s názvom Poslední roháčovskí mohykáni, do ktorej v rámci spolupráce vyzval aj pamätníkov, vtedajších i súčasných autorov. Nielen Roháča, Nového Roháča a Extra Roháča ale i autorov, ktorí sa podieľajú na tvorbe Humorikonu.
E P I G R A M I Á D A
DNEŠNÝ ŠTÝL VLÁDNUTIA
Načo je to takto dobré?
No tak nám už povedz!
Vládnutím si kazíš imidž
a krajine povesť…
JEDNODUCHOSŤ PO NAŠOM
To, čo sa jednoducho nerobí,
my spravíme celkom jednoducho…
ŽIVOTNÁ ÚROVEŇ
Ak dvíha životnú úroveň Slovák,
môže ho akurát tak seknúť v krížoch…
KAMARÁTI SPOD MOSTU
Vybrali sa za hranice.
Chcú načerpať skúsenosti.
Jeden teraz žobre v Prahe
a ten druhý v Budapešti…
CELOPLOŠNÉ TESTOVANIE
Zobral som ho vcelku kladne.
Chlapské ego pohlo sa.
V tú sobotu som si mohol,
zadarmo dať do nosa…
PAMÄTAJTE!
Všetko je relatívne!
Čas, priestor aj hmotnosť hviezdy.
Aj negatívne testy…
PRED NEBESKOU BRÁNOU
Peter vydal nariadenie.
Všetkých nás sa bude týkať.
Cez bránu smieš iba ak máš
negatívny certifikát…
KEDYSI A DNES
Kedysi: Celá dedina –
jedna rodina.
A dnes: Celý štát –
jedna Potemkinovská dedina…
SLOVENSKÝ FUTBAL
V KORONAKRÍZE
Máme problém
výplaty dať hráčom.
Ešte väčší
zdôvodňovať za čo…
SVEDOMIE SA VO MNE BÚRI
Že v nejednej duši
práve ono čuší…
BOŽSKÝ POCIT
Pocit, že možno každého podplatiť,
je na nezaplatenie…
CHVÁLA RÚŽKAM
Nedopustím na rúška!
Ich nosenie sa mi ľúbi…
Takto môžem na šéfa
aj ja smelo ceriť zuby…
V KRČME NA LAZOCH
Aj tu nám už povievajú
onakvejšie trendy.
Kdeže slivovica.
Len whisky a brandy…
POLITICKÁ KULTÚRA
Stráca sa nám pred očami.
Celé ma to zlostí.
Obyčajní, tí sú všade.
A kde sú tie osobnosti???
PATRÍME DO SVETOVEJ
ŠPIČKY?
Ako národ určite!
Hoci maličký.
Schopným vieme špičkovo,
stúpať na špičky…
AKO SA VYROVNAŤ
VELIKÁNOM?
Trpaslík skríkne:
– Ja to viem!
Treba ich zraziť
do kolien…
O JEDNEJ DOBE
Akú má vlastne cenu, môj ty Bože,
keď uznáva iba groše?!…
Z DEJÍN VOJEN
Svet si to zakaždým
poriadne odskáče,
ak sa mocným zachce
navliecť mu maskáče…
PERPETUM MOBILE
Mašina, čo stále fachčí
a vôbec sa nekazí.
Na Slovensku takú máme.
Práčku špinavých peňazí…
CHCEL SOM
Vrie to vo mne ako v úli.
Chcel som mu dať po papuli.
Ale rýchlo som to vzdal.
Veď ten chlapík nemá tvár…
U NÁS SA ŽIJE AKO V RAJI
Dôkazov je na to mnoho!
Napríklad:
– Každý sa tu tvári,
že je Bohom…
ZLOČIN A TREST
Som si celkom istý.
Aj Dostojevskij vedel.
Najťažším zločinom je.
Zabiť človeka. V sebe…
NAŠA RAJSKÁ ZÁHRADA
Žiť len v pravde.
Konať dobro.
A potom prísť do neba…
Nateraz to pre nás nie je
prioritná potreba.
Nás tu dneska aktuálne
silná túžba spája.
Čím skôr byť už za bránami
daňového raja…
RAZ NAVŽDY
Už si to natlačme
raz navždy do hlavy:
– Vtedy sa naša loď
do cieľa doplaví
a bude v bezpečí
nad čiarou ponoru.
Ak všetci u všetkých
nájdeme oporu!…
OČISTA SÚDNEJ MOCI
Ako vyviesť súdnu moc
z marazmu a krízy?
Na niektoré persóny
treba zobrať zmizík…
NÁVOD NA OČITU
SÚDNICTVA
Rýchle riešenie
šplechnem do tváre.
Jednoducho stačí,
prevrátiť taláre!
ČO NÁM DALA NEŽNÁ?
Tým, čo stáli na námestiach,
dala nádej velikú.
A tým, čo tam neboli,
za korunu fabriku…
TRIDSAŤ ROKOV PO NEŽNEJ
O čo sa náš život zmenil?
O málo.
Stále ide o to isté.
O válov…
DILEMA PRI SPRÁVE
ŠTÁTNEHO MAJETKU
Robiť ako na svojom
alebo brať ako zo svojho???
SEDEM STATOČNÝCH
U nás by sa taký western
nedal natočiť.
Veď, kde by sme zobrali
toľko statočných???
BEZ KOMENTÁRA
Najviac sa mi dvíha žlč,
keď vidím, že sa nám už z ničoho
nedvíha žalúdok…
V KOLEKTÍVE OBĽÚBENÝ
No čo, že má v hlave otruby?
Každý blbec si ho rýchlo obľúbi…
Z NAŠEJ GASTRONÓMIE
Hrach mal v našej kuchyni
vždy svoje dve polohy.
Hádžeme ho na stenu.
Ešte radšej pod nohy…
POCTIVÁ PRÁCA
Každodenná prax tá už predsa
presvedčila mnohých…
Poctivá práca sa vypláca!
U nás zväčša v drobných….
BEZ STRESU
Majitelia pivovarov
nepoznajú nerváky.
Veď im skvele vynášajú
už aj ležiaky..
ZÁSADY
Ctime svoje zásady
viacej ako pravdy božie.
Napríklad…
Nikdy nie je tak zle,
aby som ti neurobil horšie…
NAŠE SVEDOMIE
Najsvedomitejšie robíme to,
k čomu netreba žiadne SVEDOMIE
ČLOVEK SI MYSLÍ
Človek si myslí,
že to
všetko riadi.
Nabúrať mu to –
len sa
opováž…
A zatiaľ ktovie,
kto tu
ťahá nitky.
A možno všetko
ide
mimo nás?!…
V E R Š O V A N C E
ROZUMIEME?
Net náš každodenný
viacej ako modla
si tou správnou voľbou
alebo sme vedľa?
Vieš nás učičíkať
ale aj vytočiť
chceli sme byť pánmi –
sme tvoji otroci…
Klikáme myšami…
Obrazovka svieti…
Každý chce mať miesto
v najrýchlejšej sieti
Dvíha nám to ego…
nafukuje pocit…
Že sme supermani…
a možno sme cvoci…
Máme teda jasať
alebo nariekať?
Z internetu predsa
nestiahneš človeka
Ani kúsok srdca…
Ani dúšok lásky…
A tak nám zostali
len na čele vrásky…
Život cez internet?
Prosím – nech sa páči…
Len či to podstatné
máme v prehliadači?
A či teraz lepšie
rozumieme svetu
keď si môžme všetko
stiahnuť z internetu???
TANEC
Raz dva tri… raz dva tri…
zo strany na stranu
trafiť sa do taktu –
tak ako pískajú…
Nahluchlý dirigent
zlovestne na nás vrčí –
dianie na parkete
je celé v jednom kŕči…
A všetko okolo až príliš nápadne
prezrádza že tanec
je balans na hrane…
Kde zaručene pravé
je zrazu naruby
Reči o slobode
lízankou do huby
Keď hrdlo sťahuje
neznáma ostrá niť –
je kruté jedno hlásať
a celkom druhé žiť…
Cynická pretvárka
sa usadila v hrudi
a celkom poľahky
na šelmy mení ľudí
Nežné ideály –
tam v diaľke
kdesi zmĺkli…
Toto je teda ten
povestný
Tanec s vlkmi…
PRÍBEH TITANICU
Hovoríme… aké krásne ráno
a celý deň bude možno drámou
Vytešení… že to máme v suchu
a možno len krôčik od výbuchu
Dejiny sú plné bolestného kriku
možnože žijeme príbeh Titanicu
Noblesa v kajutách… Bieda v podpalubí…
Zákony peňazí… Kastovanie ľudí…
Len ten správny vietor nesie ťa na vlne
a keď padáš dolu niet miesta na člne
Zmätok na palube…
v pozadí hrá nám hudba
Ešte na hladine
alebo kúsok od dna???
Tie isté kopance robíme dokola
tak sme si privykli že ani nebolia
Nakoľko je to vážne
a koľko z toho hráme???
Slepí a naivní
a sami na zozname…
Náš príbeh má možno nádych Titanicu
a možno robíme – pre nič – veľa kriku
A nečaká nás možno žiaden skrat
a možno je to presne naopak…
SĽUBOTECHNA
Tiahne sľubotechna ako prievan z dverí
Kaleráby do hláv:
– Len nám sa dá veriť!
Akrobati sľubov čumia na nás z telky
Viacej nafúknutí
ako ozaj veľkí
Liftingové tváre… Retuš ako vizáž…
Nacvičené gestá
Znechutene zízaš
Sľubujú… sľubujú… aj hory… aj doly…
Len aby zostali
len aby zas boli…
Medové motúzy ťahajú cielene
A cieľ je jediný: – Napchať si kešene!
Rečnícka mágia:
– My vieme čo treba!
A hlavy do piesku
a vidieť len seba
Každodenný folklór
tak rezko po našom
Zakrepčiť odzemok
s Kristom aj s Judášom
Práve jak sa hodí…
a čo tam po mene…
Len či sa takto dá
odlepiť od zeme???
3 OTÁZKY
3 otázky v jednej vete:
– Ak chcem prežiť
v dnešnom svete
musím myslieť
srdcom
alebo viac
hlavou?
Alebo mám chodiť
s odistenou zbraňou???
POSLUŠNE HLÁSIM
Poslušne hlásim: – Naša reality show!
Utopení v mori nesplnených snov
Akosi prirýchlo sme si na ňu zvykli
Namiesto lásky vzťah
a miesto vzťahov styky…
Vidieť do všetkého
aj zatvárať oči
plávať v mútnych vodách
aj sa nenamočiť
Narýchlo zaplátať trhliny
aj diery
dobré predsavzatia
končia v kontajneri…
Mocné GPS-ky
visia v stratosfére
a dolu nevieme
ani kde je sever…
Keď kolos zaškrípe ako mrcha pánty –
pchať hlavy do piesku: – My nič!
My muzikanti…
Poslušne hlásim: – Taký je stav veci!
Natvrdo zašití všetci v jednom vreci
A možno schytáme
aj ostrejšiu pálku
Sme to tu rozbehli
jak Hurvínek válku…
Milan Hodál
Podporte pár eurami humor a satiru na Slovensku! Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————
