Dnes opäť aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

 O literatúre a humore, a tak…ako inak?

Dnes sa zhovárame s jedným z ďalších „posledných mohykánov“ slovenského humoru, dramaturgom, scenáristom a publicistom, členom Redakčnej rady asi končiaceho Humorikonu,  Mgr. art. Vladimírom Javorským zo Žiliny. Narodil sa v roku 1952. Po skončení štúdií na Katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky Vysokej školy múzických umení v Bratislave pracoval dva roky ako dramaturg a režisér v Bábkovom divadle v Žiline, potom prešiel do slobodného povolania. Je autorom viacerých bábkových a rozhlasových hier a televíznych scenárov. Okrem toho napísal množstvo humoristických poviedok, fejtónov a aforizmov, známy je aj ako karikaturista a nedávno sa po dlhšom čase vrátil k poézii…Žije a tvorí v Žiline. Jeho román s názvom NOAH mu vyšiel v týchto dňoch. Jeho uvedenie do života sa uskutoční o dva dni, teda vo štvrtok v Bratislave, následne čaká autora v našej slovenskej metropole autogramiáda. Pri tejto príležitosti sme urobili s autorom, ktorému k tomuto literárnemu počinu blahoželáme, rozhovor.

Pred pár dňami ti vyšiel vo Vydavateľstve Pars artem dlho očakávaný román NOAH. Svoju tvorbu si sa ako známy slovenský humorista predstavil v inom ako humoristickom literárnom svetle. Vladko, prečo román pre ženy?

-Príbeh o láske niekoľkých žien k jednému mužovi som dlhšie nosil pod čapicou, hoci žiadnu nenosím. Čitateľky si zaslúžia aj iný pohľad na problematiku medzi mužom a ženou, než len pohľadom autoriek románov pre ženy. Pohľad muža na lásku je diametrálne odlišný, i keď nepopieram, že rovnako citovo silný a hlboký. Vzťahy sú domotané nitky v klbkách, ťažko sa rozmotávajú. A musia dávať zmysel, inak tvorba nebude napredovať v zmysle obohacovania duše prijímateľa. Skúsil som novú technológiu písania, román bez dialógov. A na počudovanie sa mi čitateľky priznali, že im dialógy vôbec pri čítaní nechýbali. Monológy i dialógy sú v dušiach. Volil som formu filmového rozprávania, v jeho obrazoch, kolorite i tempe. Vraj sa to číta ako film…To sú slová mojich čitateľov, i mužov.

Sme zvyknutí na tvoje brilantné aforizmy, široké spektrum myšlienok s vypointovaním. Budeš v takejto forme písania pokračovať? Na čom teraz pracuješ v čase, kedy mnohí ešte len spia?

– Využil som celý rok naplno. V čase obmedzeného pohybu som dodržiaval istý odstup od živočíšneho sveta, ale nie vnútorne. Už je vo Vydavateľstve Pars artem ďalší román pre ženy s názvom Čas čarodejníc. Mal by sa dostať na predvianočný trh.

Vieme, že máš pripravený rukopis knihy aforizmov s názvom Za hrsť drobných. Dúfam, že si neupustil od tohto vydavateľského zámeru? 

-Na aforizmy a túžbu ich vydať knižne som nezanevrel. Vydavateľsto FAMAart už koncepčne pracuje na výbere aforizmov doplnených mojimi karikatúrami. Teraz sa realizuje najťažšia fáza, zháňanie financií na tlač. Verím, že všetko dobre dopadne a knižka sa dostane niekde aspoň do zadného regálu v kníhkupectvách. Inak mám plány v dobrej viere, že moje pracovné nasadenie môj organizmus vydrží.

O tvojom pracovnom nasadení nieto sporu, poznáme s akou vervou siahaš po témach a dávaš im literárny šat. Čím ešte prekvapíš, čo je u teba akoby zmyslom života…?

-Mám v osnove knižku pre deti, bláznivú svojím literárnym jazykom, chcel aby bol nevšedný a bohatý. Na výsosť aktuálny rukopis o ľudskej chamtivosti a nasledujúcom zmúdrení…Možno jemne odlišná pointa od skutočného života. O maliarovi Nikoforovi a princeznej Sofii…nechajte sa „prekvapkať…!“ Inak som do súťaže so zahraničnou účasťou Pars Poetry poslal časť naozaj bláznivého rukopisu CHATA V HMLE…Dostal som v júni pozvánku do Smolenického zámku, kde mi už avizovali udelenie jednej z cien. Myslím si, že po dokončení a rozšírení rukopisu by mohol vyjsť na budúci rok. To je môj plán, či bude aj vydavateľským počinom, o tom som ešte s Pars artem nerokoval. Viem, že vydavateľka Zuzka Kuglerová má pre moje literárne výčiny slabosť…Smejem sa, hoci literatúra je naozaj vážna spoločenská súčasť nášho sveta. Svojím posolstvom, obsahom myšlienok nevzniká len na pobavenie a krátenie si dlhých chvíľ.

Viem, že stále tvoríš, kreslíš, píšeš…Prejavuješ sa v niekoľkých oblastiach umenia.  S tvojimi prácami sa možno stretnúť v Literárnom týždenníku, internetových novinách Nové Slovo, Priestornet i náš Humorikon. Čomu sa v rámci tvorby najviac venuješ v týchto dňoch?

-V súčasnosti sa aktívne venujem dokončeniu svojej štvrtej knižky aforizmov Za hrsť drobných IV. Je to mravčia práca, vybrať z tisícok viet „najmúdrejšie a najvtipnejšie“. Ponechávam na čitateľovi, aby to posúdil. Knižka by mala mať okolo 500 aforizmov. Pravdepodobne si ju budem aj sám ilustrovať, také bývajú neraz požiadavky vydavateľov. Venujem sa aktívne kreslenému humoru, každý deň prinesie nové a inšpiratívne témy. Osobne to za prácu nepovažujem, je to relax. Dokončil som poznámky na divadelnú hru, ktorú píšem pre Komorné divadlo v Martine. Čakám na jesenné daždivé počasie a monodrámu hádam konečne dám dohromady. S umením to je ako s ovocím. V autorovi téma i príbeh musí dozrieť. Očakávam vyjadrenie z istého renomovaného vydavateľstva k môjmu románu Noah. Búrlivé reakcie okolia na rukopis mám šťastlivo za sebou. A poézia? Niečo dokážem vyjadriť kresbou, niečo pár slovami, ale humoristi nie sú len plodnicami srandy. Sú to vnímaví a citliví ľudia. Preto tá poézia, ale tá potrebuje viac inšpirácie, viac intímnych prežitkov a duchovných zážitkov. A tie nebývajú chlebom každodenným, i keď ako by sme po nich túžili. Sú nám podávané po kvapkách…

Tvorivý človek nielenže vytvára krásu, ale ju i vyhľadáva, inšpiruje sa ňou. Nevyčerpateľným zdrojom podnetov je príroda. Súhlasíš? Nachádzaš si čas na prechádzky či vychádzky, výlety či túry, túlanie sa krajinou? A kde všade nachádzaš krásu?

-Múdry považuje čas za najcennejšie, čo máme grátis. Využívam ho rovnomerne na tvorbu i na oddych. S manželkou Marcelou trávime veľa spoločného času prechádzkami, nákupmi, a ak počasie dovolí, veľa cestujeme. Zatiaľ vyhľadávame čarovné zákutia našich miest, vychutnávame si tamojšie gurmánske špeciality a v neposlednom rade trávime dosť času na túrach. Slovensko je nádherná krajina. Istú čas detstva som strávil v srdci Nízkych Tatier, spolu s istým českým fotografom som prebrúsil Veľkú Fatru, hrebeňovky majú svoje čaro a srdcu blízka mi je Malá Fatra. Tam sa vraciame, vyberáme si náročné terény, až nám je niekedy do zúfania, ako nás bolia nohy. S úsmevom…Pri nakrúcaní seriálu Encyklopédia Slovenska, ktorý som písal rok a nemenej toľko i nakrúcal, spoznal som skoro každý kút našej vlasti. Hory, kultúrne pamiatky, hrady…S filmárskym „náčiním“ obťažkaní sme so štábom liezli neraz tam, kam sa iní nedostali. Paradoxne necítim únavu, na akú sa sťažuje moja generácia.

Popri kráse prírody je nemožné nevidieť jej silu, niekedy ničivú, ako aj klimatické zmeny, respektíve vplyv ľudskej činnosti na životné prostredie. Ako vnímaš tieto problémy?

-Príroda je mocná, hovorieval chirurg, ktorému som pri operáciách asistoval. Príroda žije svojím životom. Hanobíme ju odpadkami a zlými zásahmi, akoby sme nevedeli, že nám to raz vráti! Dali sme ornú pôdu chamtivcom a nie roľníkom. Tí sa o pôdu starať nevedia, len ju žmýkajú vo výnosoch. Prvý lejak zaplaví najbližšiu dedinu ornicou…Príkladov sú stovky. Prestali sme regulovať potoky, starať sa o lesy. Rúbeme ako po nebohom, nejeden si namýšľa, že rubáš má vrecká. To sú tie klimatické zmeny. Znečistený vzduch a voda. Kráčajú s nami dejinami. Nehovorí sa v Biblii o potope sveta? Zem odkryla dôkazy, potopa musela byť naozaj veľká. Prírodná katastrofa zmietla z planéty obrie zvieratá, vo veľmi krátkom čase vyhynuli neandertálci. Najväčší dobyvateľ území Džingischán nešiel po zlate. Klimatické zmeny, najmä sucho, spôsobili, že jeho ľud a stáda nemali potravu. Migroval, ako aj celé národy…Prirodzený jav. Túžba prežiť je rečou matky prírody. A už sami vnímame dopad tých negatívnych zmien. Ľudia z oblastí subtropickej Afriky, Etiópie či Eritrei odchádzajú prežiť. Otázkou je, či prežijú tí, ktorí im teraz podávajú pomocnú ruku. Obávam sa, že nie…

Súčasnosť – to už hádam nikto nespochybňuje – sa nesie v znamení krízy, ktorá dostáva rozličné prívlastky: koronavírusová, ekonomická, politická, kultúrna, hodnotová, celospoločenská…kríza migračná. Popritom sa stále vo svete rozhárajú menšie či väčšie vojnové konflikty. Nepoučili sme sa? Je ľudstvo vôbec schopné poučiť sa?

-Žiadna migračná kríza nejestvuje. Ide o vopred pripravenú a sofistikovanú inváziu. Dokonale logisticky a finančne zabezpečenú. Za všetkým hľadajme peniaze, myslím na zisky. Imigrácia, najmä z Afriky, priniesla pár jedincom miliardové zisky bez ohľadu na dôsledky. Finančný kapitalizmus nabral druhý dych. V Afrike vojna nie je. Kmene sa medzi sebou klbčia tisíce rokov. So stratami, tak to v boji o prežitie funguje. K prameňu prichádzajú ako prví nie tí najsmädnejší, ale najmocnejší. Taká je hierarchia v prírode. Iným príkladom je Sýria. Vie vôbec niekto, že v podstate občiansku vojnu rozpútali klimatické zmeny? Farmári ubíjaní suchom a nedostatkom vlahy zúfalo prosili vládu o pomoc. Nedočkali sa, a tak začali migrovať do miest opúšťajúc vyprahnuté polia a pastviny. Tam medzi domácimi a novousadlíkmi vznikali trenice…Svoju polievočku si prihriala i nenávisť medzi sunnitmi a šiitmi. Základ každej vojny. K tomu sa prilepia mocenské záujmy nadnárodných spoločností a veľmocí. Každá vojna sa raz skončí a ľudia sa inštinktívne navrátia do svojich rodísk a domovov. Je úžasné, čo človek dokáže postaviť medzi dvoma vojnami, aby to potom mohol opäť zničiť! Bývalé koloniálne štáty, akými sú Británia, Francúzsko, Holandsko či Belgicko majú s multikultúrou už nejaké skúsenosti. Zvláštne, že nič nepodnikajú v tom, aby sa zachovala ich vlastná kultúra. Doplácajú na najväčšiu udalosť dvadsiateho storočia. Pád kolonializmu! Oslobodila sa miliarda ľudí. V prvopočiatkoch ich sloboda zaskočila i dezorientovala. Ako tomu bolo u nás po roku 1989…Zistili sme, že sloboda je v podstate najväčšia nesloboda! Tak to vidím ja. Ľudstvo je nepoučiteľné! Tie konflikty na rôznych častiach planéty sú ako ventil. Vypúšťajú paru – a stojí za zmienku, že každá vojna či vojnové konflikty posúvajú svet dopredu. Vo vývoji technológií, v inováciách, vo vnímaní zmien, ktoré nutne prichádzajú. Vojny, to je rýchlejšie starnutie sveta. Zdôrazňujem, že ľudstvo nemá pamäť, preto robí stále tie isté chyby. A samozrejme na to dopláca.

So spomenutými problémami (klimatické zmeny, politická nestabilita, vojnové konflikty) súvisí už tiež spomenutý migračný pohyb. Nelegálna migrácia si zrejme vyžaduje iný prístup kompetentných ľudí a inštitúcií, než aký sme videli doteraz. Nemáš pocit, že migrácia sa namiesto vecného riešenia ideologizuje a zneužíva na politické ciele?

-Otázkou je, kto sú tí kompetentní…Kde sú, kde sídlia, akú majú informovanosť a moc? Brusel a jeho úradníci sú brzdou vývoja. Po prečítaní knižky Patricka Buchanana Smrť Západu mi bolo jasné, že vývoj Európy vedie ku skaze. Čo sme storočia budovali, je preč. A to všetko kvôli falošnej pseudohumanite. Prestali fungovať pravidlá a morálne kódexy. O tom to je…Mocenské ciele sú evidentné, ale nepochádzajú z vôle Európy. Ani z Východu…! Vieme presne, kto organizuje vraždenie politikov, kto rozdúchava plamene konfliktov. Napriek tomu sa zabávame veľkosťou uhoriek či tvarom banánov. O tom je Brusel. Najskôr k nám imigrovali myšlienky o zjednotení noriem, potom prišli príkazy, zákazy, a napokon nám hrozia sankcie a pokuty. Prečo? Že chceme žiť v mieri v krásnej a čistej krajine s kresťanskými hodnotami? To nám chcú vziať, mali by sme si to uvedomiť a zaujať nekompromisné stanovisko. A to sú aj politické ciele, nielen záujmy finančných skupín. Nejaký čas som pobudol v Nemecku a chápem, ak tí, čo prví podali pomocnú ruku imigrantom, sú aj prví, čo dvíhajú varovný prst. Nie, nie sú to iba médiami proklamovaní pravicoví radikáli! Je to názor súčasného nemeckého občana. Kvôli imigrantom odchádzajú z Nemecka českí lekári a zdravotné sestry. Za nižšie mzdy, ale do bezpečia…! Signál! Na zbrojenie vydáva svet miliardy. Proti komu sa arzenál zbraní použije? Vojenská doktrína hovorí, že územie sa považuje za dobyté, až keď po ňom kráča vojenská čižma dobyvateľa! Teda pešiaci, nie stíhačky za miliardy…! A nohy pešiakov s inými zámermi a inými cieľmi, ako sú tie naše, sú už tu! Už pochodujú po uliciach a námestiach, vysmievajú sa našim hodnotám a vnucujú nám svoje pseudonáboženské politikum. Zatiaľ je imigrácia pre isté skupiny iba obchod. Potom to už bude nenapraviteľná realita. Rozpadol sa Caesarov sen o Veľkej rímskej ríši…Čím väčšie územie, čím viac národov na ňom žije, tým ťažšie sa spravuje. Príkladom je sen o veľkej zjednotenej Európe, ktorú začal budovať cisár Napoleon Bonaparte. Jednotný jazyk, jednotná mena, voľný pohyb osôb a tovaru…Pod jednou vládou. Nič vám to nehovorí? Kde je Rímska ríša? Kde sú Napoleonove sny…? Kde budú naše sny…?!

Hovorí sa, že žijeme v informačnej dobe. Paradoxne, popri informáciách, ktorých je azda až priveľa, sa akosi voľne, nekontrolovane šíria aj dezinformácie a rôzne propagandistické bludy. V takej spleti sa je ťažko vyznať. A možno nám niečo dôležité uniká…

-Žijeme v informačnom smogu. Gniavia nás miliardy nepotrebných informácií. Na ochranu duševného zdravia je len jeden liek. Vyžaduje si to dostatok inteligencie a kvalitné vzdelanie. Oddeliť zrno od pliev. Pravdu od „hoaxov“! Naozaj ťažké, lebo vo vnímaní má naša duša slabiny. Dokážeme veriť všetkému, čo čítame. Veríme i tomu, čo vidíme, hoci na čo sa dívame, možno vôbec nejestvuje…Príkladom je holografia či kinematografia. Musíme sa naučiť ignorovať informácie, ktoré našu myseľ neposúvajú vpred. To je podstatou viery. Známa je okrídlená veta: „Nie je to také, ako to vyzerá…!“ Ja tvrdím, že všetko je také, ako to vyzerá! Iba tomu nechceme uveriť…Sme na ceste budovania a udržiavania sveta podľa našich predstáv a hodnôt, ktoré nám vštepovali a ktoré sme obohacovali vlastnými skúsenosťami. Sme pritom na šachovnici sveta – na rade ťahom pešiaka. Pešiakov je veľa, tých sa treba z historického pohľadu zbaviť najskôr. Ale to už vieme…aspoň dúfam! Ale história nás tiež poučila, že pešiaci zostávajú, sú veční!

Bolo by hádam vhodné zakončiť náš rozhovor v pozitívnom duchu. Máš nejakú dobrú správu? Alebo aspoň veselú?

-Mysľou stále niekam lietam. Iba manželka vie, kedy som „doma“, teda vo svojej duši a pri nej. Vtedy sa často smeje, až jej tečú slzy…Život s humoristom nie je ľahký, od smiechu sa vraj priberá…!

Epilóg

Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to dalo realizovať, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satira sa nezaobídu ako ostatná kultúrna oblasť bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu viac zodpovedá bulvár. Stará kvalita zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nová kvalita nevznikla. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol náš spoločný internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa najmä autori z minulosti, ktorí postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Nejednému slovenskému čitateľovi však chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich publikačné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac-menej len komparzisti a malé deti. Nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – ho zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu (Slovensku) ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Mal stále rubriky na ktorých spolupracovalo viacero kvalitných autorov, ako príklad Viktor Kubal, Viktor Kubal mladší, Milan Vavro, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Vladimír Javorský, Peter Gossányi, Milan Lechan, Andrej Mišanek, Ľudovít Majer, Vladimír Pavlík, Milan Hodál, Ján Heinrich, Milan Kenda, František Mráz a mnohí ďalší. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč. I napriek ekonomickomedicínskej kríze žiadame ministerstvo kultúry, kam patríme, o podporu, no zatiaľ márne. 

Milan Kupecký

5 1 vote
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments