Pranier
AKTIVISTI
Slovensko nikdy nebolo a ani nebude krajinou, ktorá by si mohla slobodne a podľa vlastného výberu určiť svoju budúcnosť. Vždy sa nám do cesty priplietla nejaká tá tisícročná ríša, večné časy a nikdy ináč a teraz najúspešnejšia obranná aliancia v celej histórii ľudstva. Uznáte, všetko veľmi ctihodné spoločnosti, ktoré nám určili, čo je pre Slovensko najlepšie, čo potrebuje a ako má viesť svoju vnútornú a zahraničnú politiku.
Takémuto osudu sa nedá vyhnúť žiadnemu malému štátu, najmä na tak exponovanom mieste, ako je Slovensko. Ale aj v takýchto podmienkach by sa dal vytvoriť primeraný priestor na to, aby príslušník slovenského národa žil dôstojne, necítil sa v pozícii otroka alebo nevoľníka. Na to by však musela existovať politická sila, ktorá si je vedomá základných požiadaviek dôstojného života národa a nesmeli by existovať AKTIVISTI.
Teraz sa pokúsme definovať termín aktivista v tejto súvislosti. Aktivista je človek, ktorý má prehnané politické ambície, neskutočnú chuť vládnuť, ale občania obyčajne dajú prednosť menej ambicióznym ľuďom, ktorí sa vedia postarať nielen o to, aby cisár dostal čo mu patrí, ale aby aj ľud pri tom nestratil svoju dôstojnosť. A čo urobí aktivista v takejto situácii? Nemýlite sa, začína podliezať aktuálnemu sponzorovi a predstavuje sa ak nie ako jediná sila, ktorá mu môže zabezpečiť jeho záujmy, tak aspoň najlepšia. Sponzorom donáša na svojich politicky úspešnejších súperov, dehonestuje ich, obviňuje ich z nevernosti a všetkých možných zločinov.
Dejiny prvej Slovenskej republiky by boli určite iné, ak by sa nesformovala okolo Tuku a Macha skupinka radikálnych osôb túžiacich po moci a nadbiehajúcich nacistom v Berlíne, že oni by boli lepší ako skupina konzervatívna, že oni by boli vernejší tretej ríši ako tí čiernoprdelníci (farári), ktorí boli pri moci. Dokonca skupina blízka Machovi okolo istého R. Stríženca (hádam by ho hovorca prezidentky vedel lepšie identifikovať) žiadala fírera o zmenu štatútu Slovenska a vyhlásenie ho za nemecký protektorát. Vraj len tak bude Slovensko zabezpečené pre národný socializmus bez farárov a tmárov.
Rovnako v časoch hľadania krajších zajtrajškov sme tu mali celú plejádu politikov, ktorých ľudia nemohli ani len cítiť, ale pri moci sa držali svojím hlasným prihlasovaním sa vernosti Sovietskemu zväzu a ideám marxizmu leninizmu. Mená ako Bacílek, Dávid, Široký, Biľak, Kolder, Jakeš a ďalší zostanú smutným svedectvom toho, ako prosovietsky aktivizmus nivočil slovenský a český národ v spoločnom štáte.
Som šokovaný, k akému kroku sa odhodlali naši súčasní aktivisti pri svojej oficiálnej návšteve v Bruseli. Som presvedčený, že bruselskí úradníci či už v NATO alebo EÚ sa cítili nepríjemne, keď počuli to, čo od nich vládni úradníci z Bratislavy chcú. Sám som bol svedkom takejto trápnej situácie, keď ma minister obrany Stank poslal za šéfom poradcovskej skupiny Cubic Aplication, aby posúdil jeho prejav na najbližšie zasadnutie ministrov NATO. Americký generál bol zjavne zaskočený, na chvíľu stratil reč a potom zaštebotal: Aha minister chce, aby som mu posúdil angličtinu.
Všetci, čo nariadili a podieľali sa na uvedenej ceste, raz budú za to volaní na zodpovednosť. Jednoducho so štátom a jeho vážnosťou sa nemožno zahrávať. Žiadať NATO a EÚ pod vymyslenými zámienkami, aby zasiahli do vnútornej politiky je tak na úrovni Stríženca alebo Biľaka a jeho pozývacieho listu. To sa ináč nedá komentovať.
Čo ma však šokovalo najviac, je neuveriteľný aktivizmus zostavovateľa súčasnej vlády prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorý sa nedávno vyjadril nasledovne: „Máme vôbec na vlastnú štátnosť? Zaslúžime si slobodu a nezávislosť? Hoci máme od roku 2020 až doteraz vlády s jednoznačne prozápadným smerovaním a zároveň sa radíme ku krajinám, ktorých vlády patria k najsilnejším spojencom UA a pomáhame jej vo všetkých ohľadoch. V boji proti RU protislovenskej propagandistickej diverzii sa urobilo žalostne málo.“ To fakt, národ si zaslúži štátnosť len vtedy, keď aj s peračníkom zožerie všetku propagandu, kreslenú Miklošovými ružovými pastelkami? Tento veľrozkradáč slovenského národného majetku by už konečne mohol sklapnúť a nechať občanov Slovenskej republiky, aby si žili svojím životom.
Anton Hrnko
