A čo je vlastne – v humoristickom slovníku najkratší literárny útvar – aforizmus?
Stručne povedané – myšlienka rôzne odetá do šiat, ako sú – úvaha, sentencia, životabudič, iskierka, slogan, íver, ponaučenie, minifór a podobne.
Aforizmus je starý ako ľudstvo samo. Aj v súčasnosti existujú rôzne, najmä satirické úvahy, z ktorých mnohé sú takpovediac dobové, niektoré v intenciách niekdajšej komunálnej satiry, no veľa z nich sa zachová ako „večne“ platné myšlienky, tzv. klasika. My, čo sa ako gelentológovia, žiaľ stále iba ako amatéri (pretože humor a satira a ich vplyv na ľudský organizmus a vôbec jeho chápanie a všetko čo s tým súvisí, sú niekde na periférii nášho vnímania, najmä na Slovensku) zaoberáme nielen históriou ale i jeho pôsobením a existenciou, listujeme často v dávnej minulosti a snažíme sa túto časť kultúrneho dedičstva monitorovať a nejakým spôsobom uchovať.
Z dávnych čias sú známe a snáď najdávnejšie zachované najmä duchaplné, a večne platné myšlienky filozofa Marka Aurélia, ale nám skôr narodeným viac napovie bývalý socialistický Roháč.
Vráťme sa však najskôr k aforizmu, ako najkratšiemu literárnemu útvaru, ktorý mnohí prirovnávajú k „románu v kocke.“
Vraj už diabol v biblickom raji zvádzal Evu pomocou aforizmu. Aforizmy nachádzame na egyptských papyrusoch, ktoré sa zachovali spred štyroch tisícročí pred našim letopočtom. Sú napísané klinovým písmom, podobné ako písmo zachované na babylonských tabuľkách. Majstrami písania aforizmov boli starí Indovia, ktorí vravievali, že – „jazyk nie je jazykom, keď nevie vypovedať pekné myšlienky.“ Pričom doklady svojskej úcty k aforizmom možno nájsť takmer u všetkých národov Orientu.
Aj európska literatúra je bohatá na aforizmy. Tento zaujímavý spôsob výpovede si veľmi obľúbili aj veľkí grécki učenci a spisovatelia. Známe sú už spomínané úvahy Marka Aurélia. Napríklad Číňania tvrdia, že – „aforizmy mudrcov a svätých si vážia bohovia a démoni sú im poslušné“. Japonci označujú aforizmy za – „majáky žiariace uprostred nočnej temnoty“. Peržania ich považovali za – „Najvoňajúcejšie kvety zo sadov poézie“.
Aj takmer každá z európskych (teda i z našich) literatúr má svojich známych i menej známych aforistov. Z našich známych i menej známych sú to (alebo boli) napríklad – Tomáš Janovic, Milan Lechan, Ľubo Majer, Milan Kenda, Ján Snopko, Ján Grexa, Ján Heinrich, Peter Gossányi, Marián Palko, Vlado Javorský a dnes už zosnulí Vojto Haring, Stano Radič Miroslav Janega a niekoľkí ďalší. Milan Kupecký, humorista, gelontológ
