Jeho charakteristickými črtami sú humor, duchaplnosť a úprimnosť. Milan Kupecký je publicista, ale predovšetkým humorista. Ako autor prispieval do mnohých humoristických relácií a pôsobil v rôznych redakciách. Ako športový redaktor potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr Roľníckych novín. Po tzv. „Nežnej“ bol krátky čas aj šéfredaktorom v Novom Roháči. V súčasnosti vydáva dvojjazyčné regionálne noviny Chýrnik – Hírnok a je prispievateľom aj do nášho portálu www.watson.sk. Rozhodli sme sa urobiť s ním krátky rozhovor.
Jozef Maršálek: Pán Kupecký, ste známou osobnosťou. Kedy a ako sa začali vaše tvorivé stretnutia, najmä s humorom?
-Ak zalistujem v pamäti, už od útleho veku badali moji blízki, najmä vrstovníci, že nie je so mnou všetko v poriadku. Až po čase sa zistilo, že život neberiem až tak vážne ako ostatní. A tak som sa líšil od priemeru. Nebohý, mimochodom dobrý priateľ, známy spisovateľ Laco Zrubec, tak ako ja rodák zo Šurian, mi pri istej príležitosti povedal, že by som toho bol dosiahol oveľa viac, keby som bol napríklad Bratislavčan, nie tu na Felvidéku. Čo je to však dosiahnuť viac? Keďže som zástancom príslovia „Svetská sláva, poľná tráva“.
Jozef Maršálek: Iste sa nebudem mýliť, keď vás nazvem „roháčovcom“, či už v súvislosti s prispievaním do niekdajšieho časopisu Roháč, alebo aj pôsobenie v Novom Roháči, kde ste boli krátky čas aj šéfredaktorom. Aký je váš vzťah k tomuto, žiaľ už zaniknutému, satiricko-humoristickému periodiku?
-Taký ako ostatných píšucich i kresliacich autorov, “roháčovcov“, ktorí pomaly vymierajú. Niektorí zmenili zamestnanie, iní už dožívajú, alebo uzreli druhý svet. Spolu s nimi aj tento humoristický žáner žiaľ na Slovensku vymiera. Najmä preto, že umelci, najmä karikaturisti nemajú kde publikovať respektíve prezentovať svoje umelecké práce. Napokon, čo sa diviť? Možno to vyjadriť jednou vetou. Najväčšie, vulgárne povedané špinavosti sa robia na najvyšších miestach, vo vyšších kruhoch, najmä v politike a predsa taký časopis, ktorý by pranieroval ich každodenné neduhy nie je pre nich ani pre spoločnosť potrebný. Predtým sa tomu hovorilo komunálna satira, dnes nie je žiadna. Mladí ľudia pomaly už nevedia čo je to aforizmus, epigram, či humoreska.
Jozef Maršálek: Ako vnímate súčasnú situáciu vôbec v mediálnej sfére, v porovnaní napríklad s minulosťou?
-Nie je čo porovnávať, pretože médiá sú v rukách mocných, najmä zahraničných majiteľov, ktorí majú záujem každodennými správami dezinformovať spoločnosť, čo hovorí vlastne samo o sebe…
Jozef Maršálek: Aké sú vaše tvorivé plány?
-Nuž aké? Tvorivé možnosti sú v dnešnej konzumnej spoločnosti mizivé, ba takmer žiadne. Všetko je o peniazoch. Nehovoriac o lóbingu, intervencii, ktoré vystriedali niekdajšiu socialistickú známosť Protekcia vraj už nežije, no podľa mňa tu zanechala veľa nezaopatrených detí. Korupcia, úplatkárstvo a vôbec vládnuci marazmus, chaos a neporiadok bez duchovna a dobrých medziľudských vzťahov, je doménou dneška a to všade vôkol. Ak by ma humor a nadhľad nedržal takpovediac „nad vodou“, tuším požiadam o eutanáziu.
Jozef Maršálek: Prekvapuje ma váš pesimizmus, ako humoristu aj ako tvorivého človeka. Stretol som sa s vašou tvorbou a s duchaplnými myšlienkami napríklad v Literárnom týždenníku i v ľudovom Kocúrkove, čo znamená, že ste stále pracovne činný a vyťažení.
-V tom máte pravdu. Práca by bola, len peniaze za prácu sú niekde inde. Chystám sa však, až boh a sponzori „dajú“, hoci zostali vo mne už iba nostalgické spomienky v podobe nespočetného množstva vlastných satirických myšlienok – aforizmov, ktorí by som chcel teraz na sklonku kariéry a životnej dráhy, vďaka pochopeniu a už spomínanej podpory priateľov a najmä sponzorov, vydať knižne. Rukopis je už zilustrovaný, a knižka prakticky hotová, pripravená do tlače. Lenže zatiaľ márne hľadám toho správneho a pravého človeka, ktorý by investoval do kultúry. Pochopenie nenachádzam ani v slovenských subjektoch ako je Matica slovenská, Slovenské národná strana, či ministerstvo kultúry, ktorí však takúto podporu v svojich dokumentoch podporujú a deklarujú. Ale žiaľ iba verbálne. Mám niečo slovne sľúbené, no pokým nie sú peniaze na účte, je to stále iba v rovine sľubov.
Ďakujem za rozhovor!
Zováral sa: Jozef Maršálek
