Malá textová ukážka z knihy autora

Malá textová ukážka z knihy autora

Autor: Milan Kupecký

Ilustroval: Vladimír Pavlík

Grafická/úprava: r0by

Cena: 13 eur

 Aforizmy

Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave

Milan Kupecký           2015

Prológ:

Niekto aby mohol vydať knihu musí predať auto, niekto kvôli tomu drží hladovku a to je môj prípad. Robím tak preto, aby som si uctil pamiatku môjho zosnulého syna Milana, ktorému toto celoživotné dielo aspoň takto symbolicky venujem. Zomrel veľmi mladý i napriek tomu, že mal podobne ako ja veľký zmysel pre humor. A… nielen preto som ho mal veľmi rád. A nielen ja…

(Totalitný životopis autora)

Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chlastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní či ísť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala nás chudobných proletárov a bola našim predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám čo sme boli pri lopate sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Ijliča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskejm Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Auróry, z ktorej si dnes strieľa kde – kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý žiaľ, na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnejbudúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier, či Yetiho som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garzónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickými vymoženosťami bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou „eróhá“ a ďalšie, ako napríklad najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajúci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti.

Čo je vlastne aforizmus…

A čo je vlastne -v humoristickom slovníku najkratší literárny útvar – aforizmus? Stručne povedané – myšlienka rôzne odetá do šiat, ako sú – úvaha, sentencia, života budič, iskierka, slogan, íver, ponaučenie, minifór a podobne. Aforizmus je starý ako ľudstvo samo. Aj v súčasnosti exitujú rôzne, najmä satirické úvahy, z ktorých mnohé sú takpovediac dobové, niektoré v intenciách niekdajšej komunálnej satiry, no veľa z nich sa zachová ako „večne“ platné myšlienky, tzv. klasika. My, čo sa ako gelentológovia, žiaľ stále iba ako amatéri (pretože humor a satira a ich vplyv na ľudský organizmus a vôbec jeho chápanie a všetko čo s tým súvisí, sú niekde na periférii nášho vnímania, najmä na Slovensku) sa zaoberáme nielen históriou ale i pôsobením a existenciou humoru a satíry, často listujeme v dávnej minulosti a snažíme sa túto časť kultúrneho dedičstva monitorovať a nejakým spôsobom uchovať. Z dávnych čias sú známe a snáď najdávnejšie zachované najmä duchaplné a večne platné myšlienky filozofa Marka Aurélia, ale nám skôr narodeným viac napovie bývalý socialistický Roháč. Vráťme sa však najskôr k aforizmu, ako najkratšiemu literárnemu útvaru, ktorý mnohí prirovnávajú k „románu v kocke.“ Vraj už diabol v biblickom raji zvádzal Evu pomocou aforizmu. Aforizmy nachádzame na egyptských papyrusoch, ktoré sa zachovali spred štyroch tisícročí pred našim letopočtom. Sú napísané klinovým písmom, podobné ako písmo zachované na babylonských tabuľkách. Majstrami písania aforizmov boli starí Indovia, ktorí vravievali, že – „jazyk nie je jazykom, keď nevie vypovedať pekné myšlienky.“ Pričom doklady svojskej úcty k aforizmom možno nájsť takmer u všetkých národov Orientu. Aj európska literatúra je bohatá na aforizmy. Tento zaujímavý spôsob výpovede si veľmi obľúbili aj veľkí grécki učenci a spisovatelia. Známe sú už spomínané úvahy Marka Aurélia. Napríklad Číňania tvrdia, že – „aforizmy mudrcov a svätých si vážia bohovia a démoni sú im poslušné“. Japonci označujú aforizmy za – „majáky žiariace uprostred nočnej temnoty“. Peržania ich považovali za – „Najviac voňajúce kvety zo sadov poézie“. Aj takmer každá z európskych (teda i z našich) literatúr má svojich známych i menej známych aforistov. Z našich sú to najmä – Tomáš Janovic, Milan Lechan, Milan Kenda, Ján Grexa, Vlado Javorský, Milan Hodál, Ľudovít Majer, Milan Kupecký, Ján Heinrich, Miroslav Janega, Peter Gossányi, Marián Palko, dnes už nebohý Vojto Haring a ďalší…

 

AFOREZY, myšlienky, ponaučenia, zrnká múdrosti, ívery, sentencie, zamyslenia…

Motto: Každá úvaha by mala mať svoju váhu.

Nie je ťažké písať aforizmy. Oveľa ťažšie je ich vymýšľať.

 

Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave

 O HUMORE

Nie je každý humorista, komu sa smejú.

Alternatívne by sa aj dávky humoru mali brať na lekársky predpis.

Kto sa smeje naposledy, ten asi neskoro pochopil.

Dobré vtipy sú ako minisukne. Čo najkratšie.

Najhoršie tam, kde okrem vtipu chýba aj dôvtip.

Vtip je ako história. Opakuje sa.

Keby hlúposť pominula, humoristi a satirici by zostali bez práce.

Bol duchaplný a tak sebakritický, že sa dokázal smiať sám zo seba.

Poznám veľa smiešnych ľudí bez humoru.

Keďže humor je soľ, ktovie prečo sa nevyužíva na posýpanie ciest?!

Platí pravidlo: Aj satirici a humoristi musia k svojej práci pristupovať vážne.

Zaujímavé, často práve tie ženy, ktoré nemajú zmysel pre humor, robia fóry.

Aforisti sú ako malé deti. Často sa hrajú so slovnými hračkami.

Vtipy, aforizmy, humoresky, rozprávky, povesti a klebety majú veľa spoločného. Treba ich vymýšľať.

Máte zmysel pre humor? Urobme referendum!

Sú anekdoty, ktoré nemajú žiaden vtip.

Nesmejte sa často! Neviete si ani len predstaviť, ako tým mnohých provokujete…

Najviac je smiešny ten, kto chce byť smiešny za každú cenu.

Často vyššiu kvalitu humoru devastuje nízky honorár.

Smiešnejšie ako humor sú honoráre zaň.

Boli to mastné vtipy. Položil som nechtiac mastný hrniec na humoristický časopis.

Humor je lacná devíza, súdiac podľa vyplácania nízkych honorárov.

Verte, ani autorom humoru nie je vždy do smiechu.

Sú dve skupiny ľudí. Tí, ktorí humor majú radi a tí, ktorí sú jeho objektom.

Pozor! Nie každý fór je vtipom.

Žiaľ, poznám veľa smiešnych ľudí, ktorí sú na zaplakanie.

Humor je jediná soľ súca aj pre diabetikov a dietárov.

Ak sa človek nevdojak ocitne v komickej situácii, tým ostatným vravíme, že majú zmysel pre humor.

Vtip možno prirovnať k jedlu. Treba ho vedieť podať.

Najprijateľnejší je smiech na vlastný účet.

Dobrá satira je taká, ktorá vyvolá na tvárach vážnosť.

PRÁCA

Práca je najtrpezlivejšia vec na svete. Vždy počká.

Bol pilierom fi rmy. Často stál na mieste.

Pracovných síl je dostatok. No nie vždy tam, kde by ich bolo najviac treba.

Plody manželovej práce zberá spravidla manželka.

Práca človeka pretvára postupne. Alkohol naraz.

Práca mu nevoňala. Práve kydal hnoj.

Viac potu vynaložíme pri prekonávaní chrípky ako počas práce.

Robiť sa musí! Ale pýtam sa: Prečo práve ja?!

Najľahšou prácou je robiť zo seba chytrého.

Inovované príslovie: Nie je dôležité pracovať, ale zapísať sa do knihy príchodov a odchodov, alebo na úrade práce!

Niektorí sa snažia na pracoviskách denne podať nie výkon, ale športový tiket.

Stále platí: Čo si môžeš z firmy odniesť dnes, neodkladaj na zajtra!

Priložil ruku k dielu a zobral si ho domov.

Všade bol, len nie tam kde ho bolo treba najviac – na pracovisku.

Niektorí si pojem pracovná príležitosť zamieňajú za príležitostne pracovať.

Čo sa týka doby, najťažšie znášame pracovnú.

Práca kvapná málo platná, no niekedy dobre platená.

Nadčasy sú výborná vec, ak sa dá v ich rámci si aspoň zdriemnuť.

Každý chvíľku ťahá pílku! Že by zlá pracovná morálka?!

Robota neutečie! Skôr my od nej.

Sú aj takí, čo urobia všetko preto aby nemuseli robiť.

U čašníka je záruka, že počas pracovného času urobí aspoň čiarku.

Pracoval ako včelička. Tiaž často posedával.

Nič netrvá večne! Iba ak niekomu pracovný čas.

Odskok z práce bol kedysi našou športovou disciplínou.

Rébus pre chirurgov: Čo ak niekomu prirastie práca k srdcu?

Nebol poľnohospodár, no i napriek tomu dokázal všetko zorať.

Bol práceneschopný. Ibaže nebolo možné presne určiť, akej.

Najlepší spôsob ak sa zbaviť práce: Urobiť ju!

Zlá organizácia práce: „Do hory ma poslali, sekeru mi nedali!“

Povzdych nejedného poľovníka: „Ej, keby bol aj zajac ako práca. Tá vždy počká!”

Bolo by nám hej, ak by sa pracovné výsledky dostavovali na pozvánku.

Práca mi išla od ruky. Čo najďalej.

Zohriať sa dá aj prácou. Ibaže to je ten najmenej využívaný spôsob.

Bol jediný čo na pracovisku obstál. Doslovne.

V práci sa vedel oháňať. Výhovorkami.

Človek obyčajne býva najviac zaneprázdnený vtedy, ak má skutočne čosi hodnotné urobiť.

Prespal dobu. Nevadí, bola pracovná.

Vo firme bol skrytou rezervou. Márne ho často hľadali.

Jediná vec čo bola v ich firme pružná bol materiál.

Pracovnú dobu dokonale využíval. Vo svoj prospech.

Nevyčítali mu chyby. Boli radi, že robí aspoň niečo.

Cement býva na stavbe často jediný čo sústavne a tvrdo pracuje.

Ak sa chce človek niekam dopracovať, nestačí aby bol iba zamestnaný.

Niektorí sa práci nevyhýbajú. Iba robote.

Pracovnú náplň mnohých napĺňa prázdnota.

Človek pracujúci s lopatou sa má vždy o čo oprieť.

Pracovný čas využíval tak, že ho využíval.

Najlenivejšia vec na svete je zástrčka. Do práce ju treba strkať.

ALKOHOL

Alkohol je jed, s ktorým možno beztrestne otráviť človeka.

Jedine pivári sa dožili sľubovanej svetlej budúcnosti.

Pitím do dna začína takmer každé pitie do neskorého večera.

Alkohol vraj hreje. Je to však drahé kurivo.

Najviac si zvykáme na pravidelnosť. Najmä čo sa týka pitia alkoholu.

Pitie piva je ako kulturistika. Formuje nám postavu.

Spánok je dôležitý, nie však s opicou a pod stolom.

Sláva a alkohol sú osožné dovtedy, pokým nevstúpia do hlavy.

Vo víne je pravda. To však neznamená, že ten kto viac vypije má aj viac pravdy.

Prázdna hlava a fľaša majú veľa spoločného. Nikoho nebavia.

Z alkoholu a zamilovania sa vytriezvuje.

Sviatočné dni v roku prinášajú toľko príležitostí vypiť si, že človek má problémy byť triezvy.

Podriadenosť možno kompenzovať rozkazovaním. Pri výčapnom pulte.

Nie každý hľadá vo víne pravdu. Mnohí naberajú odvahu ku klamstvu.

Sú ľudia, ktorí sa tešia vytriezveniu iba preto, aby sa mohli znova napiť.

Mal dve lásky. Jednej sa pozeral do očí, druhej na dno.

Spoznali ho. Hoci sa spil na nepoznanie.

Najčastejšie sa ľudia rozhodujú byť abstinentami v tuhom alkoholickom opojení.

Bol ku každému rovnako naklonený. Keď si vypil.

Vo víne je pravda. Najmä ak povieme – nemali sme toľko piť!

Aj tie najväčšie peniaze sa dajú utratiť v tej najmenšej reštaurácii.

Čo sa týka pitia u mnohých ťažko rozoznať všedný deň od osláv.

Alkohol neškodí každému. Vonkoncom nie výčapníkom.

Postupnou elektrifi káciou sa dosiahlo, že pod parou sú pomaly už iba ľudia.

Zapíjať sa zvykne aj vtedy, ak chceme aby bolo všetko takpovediac v suchu.

Mnohí začnú myslieť triezvo až keď si vypijú.

Vytriezvenie ešte nie je zárukou triezveho rozmýšľania.

Zodpovednosť a sľuby sú ľahko rozpustné v alkohole.

 To bola malá ukážka z knihy autora. Nasledujú ďalšie kapitoly!!!

 

2 komentáre

  1. Ľudovít Majer 16. septembra 2015 Odpovedať

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.