Slovenský humorista – jeden z ďalších „Posledných mohykánov“
Majster koláží
Vinárska obec Dubová pri Modre leží na východnom úpätí Malých Karpát. V nej sa narodil významný slovensky prozaik a básnik Vincent Šikula, ale je aj rodiskom nášho známeho športovca a výtvarníka, humoristu niekdajšieho „roháčovca“ Ernesta Svrčeka, ktorý tam uzrel svetlo sveta 29. júna 1942. Ernest Svrček je známy ako majster koláží.
V roku 1965 začal hrať futbal za Podbrezovú a od leta 1967 žije a tvorí v Brezne. Život sa s ním nemaznal. Rozvod, smrť manželky, dcéry, zákerná choroba, ktorá ho vyradila z aktívneho športu – to by mnohých položilo na lopatky. On sa však z rán osudu pozviechal a systematicky sa začal venovať umeleckej tvorbe, hlavne koláži. Ešte ako aktívny športovec sa stal členom slovenskej aj európskej únie karikaturistov, je zakladateľom a prvým predsedom známeho Klubu amatérskej výtvarnej tvorby so sídlom v Brezne. Je autorom stoviek aforizmov, epigramov, bájok, fejtónov a poviedok, ktoré vysielal rozhlas a boli uverejnené v rôznych periodikách. Ale jeho doménou je koláž. Čo to tá koláž vlastne je? Pôvodne to bola výtvarná technika surrealistov inšpirovaná kubistickým objavom, ktorý spočíval v kombinácii rozličných materiálov zakomponovaných do obrazu. Výtvarné formy koláže sa musia zjednodušovať a musia sa vypracúvať symbolicky, v náznakoch. Montáž koláže, či už papierovej alebo textilnej, sa preto vyznačuje symbolikou, náznakom a grotesknosťou tvarov a foriem, ktoré vznikajú neobvyklým spájaním rôznych častí vystrihnutých obrázkov. Vytvárajú sa tak obrázky nové, ktoré v novom obrazovom celku nadobúdajú aj nový význam a zmysel. Pri tvorbe koláží sa uplatňuje aj výrazná nadsádzka, čo je typické aj pre Ernesta Svrčeka.
S ostrovtipnými kolážami Ernesta Svrčeka sa čitatelia stretávali a ešte občas stretávajú v domácich i zahraničných časopisoch a novinách, dnes v internetových novinách Humorikon a na jeho výstavách. Ernest Svrček má na konte bezmála už vyše šesťdesiat samostatných autorských výstav, z nich bezmála dvadsať bolo v zahraničí (mimo iných, Poľsko, Česko, Francúzsko, Maďarsko), na ktorých získal množstvo čestných uznaní a ocenení. Jeho koláže sú nielen originálne a netradičné, ale aj humorné, akoby sa vysmievali z úbohosti a malosti človeka. Svojim umením obohatil Ernest Svrček slovenskú karikatúru i koláž a dal im novú tvár.
Želáme osemdesiatnikovi Ernestovi Svrčekovi v mene Humorikonu a v mene jeho priateľov a priaznivcov do ďalších rokov veľa zdravia, optimizmu, ostré nožnice a brilantné nápady pri ďalšej tvorbe. A samozrejme, patrí mu poďakovanie za jeho tvorivé úsilie, ktorým robí dobré meno nielen mestu doma, ale aj v zahraničí. Viceprezident Českej únie karikaturistov zhodnotil doterajšiu tvorbu autora tak, že viacerým neprajníkom z toho dosť dlho šumelo v ušiach. A vďaka Ernestovi Svrčkovi sa stala i okrajová koláž súčasťou hlavného prúdu v istom čase československej cartoonistiky. Ak berieme do úvahy diela českých majstrov Štěpána a Hoffmeistera v kontexte s protagonistami európskej, ba i svetovej koláže, tak Ernest Svrček sa medzi touto elitou nestratý! Na druhej strane je to pre neho aj veľký záväzok do ďalšej práce. Na 24. ročníku svetového salónu karikatúry v tureckom Istanbule sa dostal ako jediný náš kolážista do knihy vydanej z 200 najlepších prác tohto podujatia. Predstavilo sa na ňom 1218 autorov z 91 krajín s viac ako 6000 obrázkami. V Kremnici, na populárnych „gagoch“ doteraz vystavoval viackrát, kde v tematickej súťaži karikaturistov na tému Klaun získal prvú aj druhú cenu a tiež Čestné uznanie a bol prijatý na audencii u primátora mesta. Na 14. ročníku Zlatého súdka v Prešove, v karikaturistickej súťaži na tému Pivo získal Čestné uznanie. Z tohto, v celom humoristickom svete dávno dobre známeho podujatia, má doma už aj Grand Prix (2000) a ešte jedno Čestné uznanie, hneď z 1. ročníka (1995). Ako povedal, chce sa naďalej sám prebíjať súčasným zvlčilým svetom. Vie, že to nebude špacírka ružovým sadom, ani nie blúdenie s jedným padnutím na nos, avšak už bez štandardnej cudzej „ochote“ a pomoci nehodí „nožnice do žita“ a bude tvoriť ďalej – povedal nám na záver umelec a dodal: – Pracujem systematický a takmer nepretržite. O svojich plánoch a predsavzatiach však zásadne dopredu nehovorím. Možno z poverčivosti…
My i napriek tomu prinášame krátka rozhovor s autorom a výber z niekoľkých jeho starších, prahom zapadnutých koláží…
Rozhovor s Ernestom Svrčekom
Ernest Svrček sa síce narodil v Dubovej pri Modre (1942), ale v Brezne strávil väčšinu svojho plodného života. Na Horehronie prišiel v roku 1965 a od roku 1967, čiže takmer polstoročie, žije, pracuje a tvorí v Brezne. Napriek rôznym prekážkam a nešťastiam, ktoré ho počas života stihli, je Ernest Svrček stále aktívny, spoločensky angažovaný. Dlhodobo sa venuje umeleckej tvorbe, najmä koláži a karikatúre, bol zakladateľom a prvým predsedom Klubu amatérskej výtvarnej tvorby, ale aj členom slovenskej a európskej únie karikaturistov. Okrem toho je autorom množstva aforizmov, epigramov, bájok, poviedok a fejtónov, uverejňovaných v rozhlase i rôznych domácich a zahraničných periodikách.
Ťažiskom jeho tvorby je však jeho vtipná koláž, ktorú možno vidieť nielen na domácich a zahraničných výstavách, ale aj v novinách a časopisoch, z ktorých popredné miesto patrí internetovému Humorikonu. Ernest Svrček má za sebou už vyše šesťdesiat samostatných výstav, z ktorých vyše dvadsať bolo v zahraničí – v Česku, Poľsku, vo Francúzsku, v Maďarsku –, z ktorých si priniesol viacero ocenení a čestných uznaní. S Ernestom Svrčkom sme hovorili nielen o jeho umeleckých začiatkoch, ale aj o jeho najväčších domácich a zahraničných úspechoch.
Starší Brezňania si na vás spomínajú predovšetkým ako na úspešného futbalistu. Ako ste sa dostali od futbalu k výtvarnému umeniu?
-Áno, na Horehronie som prišiel ako futbalista. Najskôr v roku 1965 z Interu Bratislava do Podbrezovej a odtiaľ po dvoch rokoch do Brezna. Už od detstva som veľmi rád, ale vraj aj dobre kreslil. Na strednej škole v Modre som už písal aj básničky. Ku koláži som sa dostal úplne náhodou. Raz som sa v akomsi časopise zadíval na momentku zo zápasu našich a ruských hokejistov. A čo všetko mi v tej chvíli odhalila! Hlavne imaginárnu krasokorčuliarku v rovnako šantivej póze, ako gól oslavujúci hokejista. Videl som ju tam a potom urputne azda dňom i nocou hľadal veľmi dlho. Ale podarilo sa. To bolo v lete roku 1981. A odvtedy som každým cólom kolážista. A snáď už jediný klasik s metrákmi časopisov, plagátov, novín, fotografií a lepidiel.
Takže výtvarnému umeniu (koláži) ste sa začali venovať ešte predtým, ako ste sa rozhodli absolvovať Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici – odbor výtvarná výchova. Čo vám priniesla škola po stránke umeleckej a profesijnej?
-Nie, to som ešte poloprofesionálne hral futbal. Vtedy som ani len netušil, že raz budem publikovať a vystavovať aj v zahraničí. Škola začala postupne vo mne prebúdzať detské sny a po rodičoch zdedené danosti. Obaja boli dedinskými divadelníkmi, ba otec aj kreslil a maľoval. Na fakulte nám prednášali naslovovzatí odborníci, akademickí maliari, sochári, sklári, ba nejaké lekcie sme mali aj so špičkovými rezbármi. Bolo to naozaj dačo, čo ma napĺňalo. Bol som vážne nadšený študent. So snahou naučiť sa a zo všetkej tej rozmanitosti si osvojiť čo možno najviac.
Odkiaľ ste získavali inšpiráciu pri tvorbe koláží? A prečo vás najviac zaujal práve tento umelecký smer?
-Ako som už uviedol, od detstva som miloval kresbu a jej ozajstní majstri ma doslova fascinovali. Hádam práve preto ma až natoľko nikdy neoslovila maľba. Raz sa mi však už ako dospelému dostala do rúk z časopisu vytrhnutá koláž. Záhradník s bakuľou nad hlavou ženie pred sebou tlupu chalanov, ktorí mu boli na jablkách. Preskakujúci už plot záhrady ako prekážku veľkého atletického mítingu. Obrázok bol správne stroho nakreslený, atléti precízne vystrihnutí a nalepení. A ja som bol z toho úplne „paf“.
Ako reagujete na hodnotenia vašich prác?
-Zväčša sa poďakujem za porozumenie, aj keď sa ešte nájdu „znalci“ s očividným pokušením sa ma škodoradostne spýtať: A čo si týmto myslel?
Ako by ste charakterizovali svoje diela?
-To som ešte nikdy nerobil. Na to sú experti. A ja sa pre tento prípad nechám zastúpiť jedným z tých najuznávanejších v branži, viceprezidentom Českej únie karikaturistov Ivanom Hanouskom (mimochodom Ivan Hanousek už nie je medzi nami, odišiel na jar tohto roku do umeleckého neba – pozn. autora): „Kdysi se koláž, chápaná jako mazec všemožných prvků vyřádila nejvíc mezi surrealisty a podobnou avantgardní cháskou. Adolf Hoffmeister a později třeba Bohumil Štěpán všelijak fotky stříhali a dokreslovali. Jenže Svrček došel mnohem dál, když svou kresbu zrušil úplně a vynalezl tak /zkraťme to/ hodně dávno před vznikem počítačové grafiky – počítačovou grafiku! Jeho mistrovské fotomontáže zvláště jsou-li vytištěny a nemůžeme po nich jezdit prstem, hledaje švy, nerozeznáte od děl současných mixérů a montážníků PC digi a spol.“
Aký je zatiaľ váš najväčší umelecký úspech doma a v zahraničí?
Jednoznačne, dve spoločné výstavy s fenomenálnym (s jedným z najväčších karikaturistov vôbec) Francúzom Jeanom Slém (Obelix, Axterix!) v roku 1995 v Horehronskom múzeu v Brezne a v Štúdiu L+S v Bratislave. Potom tiež retrospektívna výstava Maďarského olympijského výboru v roku 1992 v Szentendre, oficiálne nazvaná Úspechy maďarského športu v histórii olympiád a humor v kolážach Ernesta Svrčka, Brezno, Československo. Ako jediný Slovák som v legendárnej Malostranskej besede v Prahe vystavoval v jej viac ako polstoročnej histórii dvakrát (1985 a 2004). Tu je prehľad mojich ocenení: 1995 a 1996 – Kremnické gagy, I. a II. cena; 1996 a 2003 – Cena mesta Brezno; 2000 – Grand prix, Zlatý súdok, Šarišská galéria Prešov; 2001 – Čestný občan rodnej obce (Dubová, okr. Pezinok). V roku 2016 bola moja výstava s 248 obrázkami v košických kultúrnych centrách súčasťou menovania Košíc za prvé Slovenské mesto európskeho športu. V roku 2016 ma Britsko-česko-slovenská spoločnosť Britishpedia zaradila do encyklopédie česko-slovenských osobností. V roku 2022 som vydal obrázkovú publikáciu Zjavenie apoštola Jána (147 obr.), ku ktorej sa zatiaľ, (keďže sa geniálny Kornel Földvári už pominul), nemá kto vyjadriť. Ani Synoda biskupov Slovenska, ktorú som k tomu už viac vyzval.
Vidíte okolo seba nádejných umelcov, ktorí by mohli pokračovať vo vašom diele?
-Raz, to však bolo ešte v minulom tisícročí, vypísali po mojej výstave v mestečku Meudon vo Francúzsku učitelia výtvarnej výchovy tamojšej školy súťaž o najzaujímavejšiu koláž medzi svojimi žiakmi a poslali mi z toho jedinečný fotoalbum. To bolo naozaj niečo roztomilé, dušu pohládzajúce. Raz, kedysi dávno, sa mi tiež ohlásila istá študentka výtvarného umenia z Bratislavy, rodená východniarka, s prosbou o nejaké materiály pre jej diplomová prácu, ktorou poctila moje snahy. Žiaľ, odvtedy som sa už s ničím podobným viac nestretol. So žiadnym bližším záujmom nejakých školákov či študentov z môjho okolia. Tak či tak, ak už aj raz budem mať svojho nasledovníka, v tejto – podľa slov už nebohého nestora a duchovného vodcu našej karikatúry Viktora Kubala, špecificky svrčkovskej koláži, určite sa nenájde nasledovník. Určite už nebude strihať a lepiť tak, ako som to ja takmer polstoročie zvládal na kolene.
AUTOR Milan Kupecký, snímky archív Nového Roháča
