Aforista Milan Kupecký a karikaturista Vladimír Pavlík spojili sily a pripravili výber zo svojej tvorby, v ktorom dominuje téma životného prostredia. V jednom zväzku tak nachádzame písaný i kreslený humor – dva autonómne, pritom vzájomne sa dopĺňajúce autorské cykly. Kniha má podtitul Životné prostredie očami humoristov, ale žiada sa poznamenať, že pojem životné prostredie je tu chápaný v širšom zmysle – ide nielen o ekológiu prírody, ale nepriamo aj o ekológiu duše a celej ľudskej spoločnosti, o ovzdušie, v ktorom žijeme, respektíve musíme žiť. Milan Kupecký (ročník 1943) je známym publicistom a humoristom, zvlášť plodným autorom aforizmov, ktorých vymyslel veru nemálo, potvrdzujú to i dva doterajšie knižné výbery z jeho tvorby: Aforizmy – Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave (2015) a Spoza čiary – Športové aforizmy (2016); mimochodom, v oboch nájdeme ilustrácie Vladimíra Pavlíka, spolupráca tohto autorského tandemu je teda dlhodobá a zjavne i plodná. Napokon, ako je známe, priateľské ovzdušie má tendenciu šíriť sa – oživené humorom a okorenené satirou – priam nekontrolovane. Vladimír Pavlík (ročník 1951) patrí k našim popredným karikaturistom. Publikuje od roku 1973. Jeho kresby sú zrozumiteľné, majú svoj pôvab i svojráz. Tvorí kreslené vtipy bez slov, vyznačujúce sa nevtieravým humorom s nádychom jemnej satiry. Okrem kreslenia karikatúr sa venuje aj maľovaniu na plátno a technickému dizajnu. Samozrejme, recenzovaná kniha predstavuje len malý (tematicky ohraničený) výsek z diela oboch autorov. Pavlíkove karikatúry vo viacerých prípadoch poukazujú na kontrast medzi predstavou, želaním či ilúziou a skutočnosťou. Vyplýva z nich, že vytváraním akejsi umelej či virtuálnej reality nezmeníme pravdu. Máme iba jeden svet, jednu planétu, jeden život. Akoby sme si to neuvedomovali. Vytvorili sme civilizáciu vecí, v ktorej vládne mentalita konzumu a hromadenia zbytočností. Aj z ekológie sa stala pre niektorých cesta k zárobku. A tak je namieste otázka: Čo po nás ostane? Hora odpadkov? Karikaturista nepotrebuje slová na to, aby mohol niečo vyjadriť. Pavlíkove „obrázky“ o našom vzťahu k životnému prostrediu neurážajú, neútočia, a predsa s istou naliehavosťou vstupujú do svedomia, vypovedajúc o rozmáhajúcej sa ziskuchtivosti a nekultúrnosti. Kto sa ešte dnes dokáže zastaviť a kochať krásou? Hoci tej krásy – zdá sa – je čoraz menej. Je riešením únik? Budeme hľadať posledné ostrovy záchrany? Textová zložka knihy kladie väčší dôraz na sociálny aspekt. Kupeckého aforizmy sú vyhranené niekedy aj v politickom zmysle: „Toľko nám chýbali za bývalého režimu banány, až sme sa stali banánovou republikou.“ Alebo: „Ako sa máme dobre, dozvieme sa iba z médií.“ A do tretice: „Reči sa hovoria a chlieb sa hádže do kontajnerov!“ Také spojenie je logické, veď spoločensko-politická situácia má vplyv aj na naše ekologické, prípadne neekologické správanie. Aforista preto môže, v časoch informačného zmätku, napísať: „Lož má vďaka svojim krátkym nohám veľmi dobrú stabilitu.“ A v priamom súvise s ekológiou: „Ak to takto pôjde ďalej, príroda nás nebude lákať, ale ľakať.“ Čo povedať na záver? Po odložení knižky Sme nielen za priateľské ovzdušie! v nás hádam zostane niečo viac než len prchavý pocit. Pohladenie humorom a bodnutie satirou nás môže i poučiť, ako tento aforizmus: „Človek obyčajne hľadá hĺbku, až keď sa ocitne na plytčine.“
Ján Maršálek
