Dnes aktuálne slovenský humorista Jaroslav Liptay

Hovorí o sebe…Nenarodil som sa. Ani to som nedokázal. Porodila ma vlastná matka. Iná toho nebola schopná. Stalo sa tak v najkrajšom kúte pozemského sveta. V Malohonte, ktorý už neexistuje. Aspoň nie politicky. Historicky a geograficky však áno. A tak aj ja (možno) jestvujem tiež.
Najprv som nič nechápal. Bál som sa, aj som plakal, ale zvykol som si. Pomohli mi hlavne rodičia. Boli svetoví, pritom ani nevstúpili do Európy. Vtedy na to neboli peniaze. Aspoň vzdelanie (za) mnoho nestálo. Najprv som začal chodiť poza školu. Tadiaľ, po lávke ponad Rimavu, som to mal najbližšie. Rovno na školský dvor. Potom som sa dostal aj do tried. Vo vyšších ročníkoch som však, vďaka výučbe, s triednym životom skoncoval. Nakoniec som skoncoval aj s architektonickou tvorbou, ktorú som vyštudoval. Aj keď to na našej architektúre nie je vidieť. Mnohí neskoncovali, čo, žiaľ, je vidieť.
V praxi sa profesionálne venujem obnove pamiatok, amatérsky obnove myslenia. Výsledky sú podobné. Stačí si všimnúť niektoré naše pamiatky. Myslím prevažne vo voľnom čase, no niekedy aj na pracovisku, aj keď viem, že by som to robiť nemal. Viackrát mi na to prišli a mal som s tým problémy, najmä za bývalého režimu. Nuž ale až nedávno sa mi to nevyplatilo. Po dlhej parlamentnej noci ma zamestnávateľ odložil do „depozitu“. Nemyslím totiž podľa pravidiel. Myslím často a dlho, až kým nie som namyslený. Takýmto spôsobom som v úrade vymyslel množstvo koncepčných, teda byrokratických materiálov. Našťastie sú zväčša anonymné. Po „fajrontoch“ som vymyslel dve publikácie: o rekonštrukcii chalúp, aj o rekonštrukcii historických miest. O ich kvalite však nemôžem nič povedať, lebo obidve sa už dávno nepredávajú.
Najvýznamnejšie dielo sa mi podarilo vytvoriť začiatkom roku 1990. Realizácia trvala deväť mesiacov a zrodilo sa bez kolaudačných nedostatkov. Tí, čo ho doteraz videli, sa vyjadrovali s obdivom. Manželka je tiež v poriadku. Ostatní príbuzní žijú trvale doma a nikoho nemám ani vonku, ani zavretého. Vo Viedni nenakupujeme, no všetkých nás potešil vstup do Európy. Jej stred, údajne, je neďaleko môjho rodiska. Časom si možno našetríme toľko, že sa na tú Európu pôjdeme aj zblízka pozrieť…

Otec je kmeň

Aké úžasné šťastie každej rodiny
kde matka je korunou a otec kmeňom,
koruna bez kmeňa sú iba kroviny,
nech zatne do stromu ten kto je bez viny
alebo nech prvý hodí doň kameňom.
Ak košatý je rodinný strom,
každý má radosť prebývať v ňom,
koruna poddáva sa vánku,
vo víchri kvíli, no kmeň mlčí,
otec ľúbi, mnohí to vedia,
jeho ústa sa však nepohnú,
o citoch nám nič nepovedia,
jeho srdce sa láskou mučí.
Ale kmeň sa rozhodne ozve,
ak votrelec do neho búši,
vtedy silno drží korunu,
ešte viac sa zakotví v zemi,
ďalej pevne a ticho stojí
v nepohode, v búrke, aj v súši,
keď v korune tvorstvo zaplače,
ku koreňom nechá tiecť slzy
ako kvapky jarného dažďa,
mlčky dáva odkazy nemé,
inak nevie, hoc ho to mrzí.
Bože, ochraňuj všetky kmene!

P r a – m i e n k y

Citius, altius, fortius
Skutočne bojovať začíname vtedy,
keď sme presvedčení,
že už ďalej nevládzeme.
R e f o r m a
( podľa Murphyho )
Aj úspora administratívy
sa rieši byrokratickými metódami.
Z l y h a n i e
Úlohu hrdinu nezvládol.
Spadol z podstavca.
M a c o ch a m ú d r o s t i
Opakovanie v neskorších rokoch
už býva spravidla matkou sklerózy.
S m e r
Bludiskom môže byť
aj množstvo smerových tabúľ.
P ô r o d
Dieťa sa rodí ťažko,
ešte ťažšie sa rodí človek.
V y m á h a n i e  p r á v a
Došlo k najhoršiemu.
Už ani platné zákony neplatia..
„Ekologické“ porekadlo
Strom nepadá ďaleko od sekery.
Ú č e t
Za príchod na svet platíme celý život.

K ý t o p ô v o d ?

Pokus o národný výklad Písma
Veky skúmame odkiaľ pochádza náš rod,
mnoho teórií sme vyhlásili za podvod.
Aj v Turci netvrdia už dávno,
že to bolo Slovenské Pra(dá)vno.
V Hlohovci však potvrdia vám zdarma,
vraj to tiež nebola (?) Slovakofarma.
Len niektorí, údajne mali „kliku“,
tvrdia, že pochádzajú zo Slovliku.
Pravda je však úplne iná,
čo netušil ani Pribina.
Z Písma je jasné ako to bolo:
Na počiatku všetkého je Slovo.
Hľa, náš pôvod, rodáci:
Slovo – slová – Slováci !

Ako navigujem SMER

Zabudnite na GPS! Systém mobilného exaktného radenia (v domácom žargóne SMER) môže použiť každý majiteľ mobilného telefónu. Priama linka je síce tiež použiteľná, no nemá toľko možností.
Už v úvode treba povedať, že vedúci pracovníci, zamestnanci v riadiacich funkciách, ako aj dominantní partneri, môžu systém použiť nielen na radenie, ale aj na riadenie, no mne sa to v manželstve neosvedčilo. Radím teda cez mobil, najmä ak sa manželka ocitne na neznámom mieste. Rada si totiž vyrazí sama autom. Aj minulú nedeľu, napríklad, sa rozhodla odskočiť si za kolegyňou do Rače. Neprešlo pol hodiny a volala od Slovnaftu, že zrejme minula „Račko“, lebo za ten čas by tam už dávno „musela“ byť. Nemusela. No takmer ako vždy mala pravdu, križovatku na Račianskom Mýte minula.
Vo štvrtok rozhodla, že ma príde vyzdvihnúť k vlaku pri návrate z mojej pracovnej cesty. Rýchlik zo Žiliny bol za Trnavou, nuž som sa mimoriadne odhodlal použiť mobil ako prvý, teda nie iba vo funkcii prijímača.
-„Drahá, blížim sa domov. Prídeš ma čakať ?“ –mobilujem (bo milujem) nežne.
-„Už som na ceste k vlaku“ –počujem odpovedať svoju polovičku.
-„A kde práve si ?“ –vyzvedám opatrne.
-„Už som za Cik-Cak Centrom a smerujem k Mostu Apollo“ – vysvetľuje polohu.
-„Počuj, miláčik, mala by si ísť radšej na Nový most, odtiaľ je to priamo k Hlavnej stanici…“
-„Však Ti hovorím, že smerujem k novému mostu…“
-„Nemyslel som najnovší most, ale Nový most…., aj keď je už takpovediac starší“
-„No veď aj ja…….“
-„Počuj, zlatko, takto, názorne…Vieš ako často idem na prechádzku do Sadu Janka Kráľa…“
-„Áno. Vždy keď ideme na nákupy do Auparku….“
-„Presne! Skús teda sa dostať na ten nájazd, ktorým prechádzame popod diaľnicu……“
-„Mám dojem, drahý, že už som na ňom…….vyzerá to tak…..“ – udáva polohu manželka.
-„Výborne, drahá, drž sa teda v pravom pruhu, no prvú odbočku ignoruj, lebo by si sa dostala na Starý most“ –vysvetľujem situáciu.
-„Veď si povedal, že mám ísť na starý most…….“
-„Áno, je už dosť starý, no ide o Nový most. Tento Starý most je ešte starší. Teda najstarší most v Bratislave….je to ……“-hundrem. „Inak, miláčik! Keď budeš na úrovni Auparku, zaraď sa doprava a tam odboč….., počúvaš ma ?“
-„Áno, počúvam. Práve som pri Inchebe…..“ –oznamuje moja polovička.
-„Čože? Však si robíš srandu…????“ – zalapal som po vzduchu…
-„Nie, drahý, nerobím, bola to Incheba, veď tú si pamätám….“
-„Preboha, to nemyslíš vážne? Dosť že držíš mobil, no ešte sa rútiš aspoň stovkou…..????? Veď aj na diaľnici je v meste povolená iba 80-tka……“
-„Nie som si istá, či nie som na diaľnici?“ – už bojazlivejším tónom odpovedá manželka.
-„Takže, zlatko, počúvaj ma pozorne. Použiješ náhradnú trasu. No musíš sa držať tabúľ smer Brno. Rozumieš, Brno! Nie Viedeň, nie Viedeň, prosím Ťa. Až prídeš na Most Lafranconi…“
-„To je ten ako chodíme do krematória?….-pýta sa nesmelo.
-Áno, áno, výborne. A to určite budeš na diaľnici, lebo tým mostom iná cesta nevedie. Takže potom v Mlynskej doline sa musíš zaradiť do pravého prúdu, aby si mohla odbočiť, inak Ťa to nasmeruje do toho nového tunela…. však vieš… „
-„Skúsim to, snáď to nebude problém. No kam mám odbočiť?“
-„Na Patrónku sa musíš dostať. Na smerovkách bude asi napísané Centrum. Pôjdeš doprava po Brnenskej….. teda Brnianskej….došľaka! A potom po Pražskej…!“
-„Snáď najprv po Pražskej a potom po Brnianskej“ –oponuje.
-„Nie, zlatko, to keby si išla smerom z mesta. Teraz bude najprv Brnianska….“
-„To nemá logiku, veď najprv je Praha a potom Brno..“
-„Kde prosím Ťa?! Najprv je Brno……no nechajme to, hlavne nezabudni odbočiť doprava!“
-„Predsa keď sme išli z Drážďan, tak bola najprv Praha. Nepamätáš ?“
-„Ale pamätám, no hlavne odboč, aby si sa nedostala do tunela!“ –zdôrazňujem naliehavo.
-„Tunel už vidím, no nevidím možnosť odbočiť……“ –počujem posledné slová. Zostalo ticho.
-„Zrejme nie je v tuneli signál“ –uvažujem. Horšie by bolo, ak sa manželke vybila batéria. Kritickejší variant som si radšej nepripúšťal.
Rýchlik práve vošiel na hlavnú stanicu. Beriem tašku a predieram sa rýchlo k východu, aby som hneď pred stanicou skúsil znovu zavolať svojej žene. Sotva som minul staničnú halu, zvonil mobil.
-„Už som na parkovisku, drahý. Tak ako vždy som zaparkovala“ -víťazne oznamuje.
-„Na akom parkovisku?“ – reagujem prekvapene.
-„Predsa pri krematóriu. Tá odbočka sa mi zdala nejaká povedomá, tak som odbočila. A keď som už tu, skočím sa pozrieť na mamu. Aj tak sme tu už dlho neboli. Aj kvety bude asi treba vymeniť…“ – oznamuje pokojne.
-„Fajn. Dobre, zlatko. No počkaj tam na mňa pri aute, prídem za Tebou. Ak nenájdem vhodný autobus, vezmem si taxík“ – snažím sa dosiahnuť, aby náhodou nepokračovala na Brno.
– „Dobre, drahý, počkám“ – ubezpečuje ma manželka.
Kto by to bol povedal, že takáto skutočnosť môže mať aj také praktické dôsledky. Totiž, keď máte svokru v urnovom háji…

B y ť, či n e b y ť (filozofom)
Mnohí by radi boli Sokratom,
žiť so Xantipou však odmietajú.

P o ( n a d ) k r k
Ak máte niečoho po krk, nezúfajte,
podstatné je to, čo je nad tým krkom.

O (ne)potrebnosti
Ak niekto usiluje o niečo, čo nepotrebuje,
môže prísť o to, čo potrebuje najviac.

R a j
Okrem strateného iného raja niet.

Sentencie

o Nápis na hrobe zbohatlíka: Nech ti je zem slovenská lacná!
o V deň vyplácania sociálnych dávok krčmy sú plné národných buditeľov.
o Návrh na racionalizáciu základných škôl: V lete škola v prírode, v zime uholné prázdniny.
o Prevráťte paragraf naopak a nikto si to ani nevšimne.
o Stratila zábrany a teraz čaká na poctivého nálezcu.
o Vernosť je cnosť z nedostatku príležitostí.
o Rada: Nechcete si dolámať hnáty? Naučte sa šikovne padať na hlavu!

S m e r
Účinnejšie ako po vetre
je niesť prápor proti vetru.

Epilóg
Prázdne lásky už iba hrmocú.

Priaznivá doba
Človek by dokázal omnoho viac,
keby uveril, že najvhodnejší čas je: teraz.

Jaroslav Liptay

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments