Jeden z bývalých slovenských humoristov Považského štvorlístka
„Popri karikatúre a kreslenom humore sa Miroslav Ďurža, o ktorom je „reč“, venoval aj úžitkovej grafike, grafickému dizajnu, ilustrácii, kresbe a maľbe. V roku 1966 úspešne absolvoval grafické oddelenie na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Učil sa od takých umeleckých osobností ako profesori Lupták, Fikari, Čisárik a Králik. Zomrel ako vyše 60-ročný, v čase, keď mohol ešte popri dôchodku tvorivo pracovať. Bol členom vtedajšieho Považského štvorlístka humoristov, karikaturistov, kam patril aj Vojtech Haring, František Bojničan a Vladimír Pavlík.
Slovenský humorista Miroslav Ďurža, rodák z Nového Mesta nad Váhom, patril medzi veľmi nadaných slovenských umelcov, čo sa prejavovalo aj rozsiahlosťou, bohatstvom i kvalitou jeho tvorby. Hovoríme v čase minulom, pretože autor pred niekoľkými rokmi zomrel, keď podľahol zákernej chorobe.
Popri karikatúre a kreslenom humore sa Miroslav Ďurža venoval aj úžitkovej grafike, grafickému dizajnu, ilustrácii, kresbe a maľbe. V roku 1966 úspešne absolvoval grafické oddelenie na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Učil sa od takých umeleckých osobností ako profesori Lupták, Fikari, Čisárik a Králik.
Zomrel ako vyše 60-ročný, v čase, keď mohol ešte popri dôchodku tvorivo pracovať. Bol členom vtedajšieho Považského štvorlístka humoristov, karikaturistov, kam patril aj Vojtech Haring, František Bojničan a Vladimír Pavlík. Prinášame niekoľko obrázkov z jeho tvorby.
MIROSLAV ĎURŽA Slovenský humorista Miroslav Ďurža, rodák z Nového Mesta nad Váhom, patril medzi veľmi nadaných slovenských umelcov, čo sa prejavovalo aj rozsiahlosťou, bohatstvom i kvalitou jeho tvorby. Hovoríme v čase minulom, pretože autor pred niekoľkými rokmi zomrel, keď podľahol zákernej chorobe. Rozhodli sme sa zaradiť ho do tejto našej seriálovej galérie medzi ostatných slovenských karikaturistov, pretože tam výsostne patrí. Popri karikatúre a kreslenom humore sa Miroslav Ďurža venoval aj úžitkovej grafike, grafickému dizajnu, ilustrácii, kresbe a maľbe. V roku 1966 úspešne absolvoval grafi- cké oddelenie na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Učil sa od takých umeleckých osobností ako profesori Lupták, Fikari, Čisárik a Králik. Miro Ďurža uzrel svetlo sveta v roku 1944 v Zemianskom Podhradí, pričom kus zo svojho detstva prežil aj v Trenčíne a v Hornej Strede. Zomrel ako vyše 60-ročný, v čase, keď mohol ešte popri dôchodku tvorivo pracovať. V oblasti humoristickej tvorby bol (vlastne i naďalej je) nositeľom šiestich zahraničných ocenení a vyše päťdesiat ich získal v domácich humoristických salónoch. Bol členom Únie slovenských karikaturistov pri Slovenskej výtvarnej únii. Mal viacero samostatných výstav doma i v zahraničí (Bonn, Praha, Varšava, Hannover, Budapešť, Mníchov, ĎALŠÍ Z ČLENOV POVAŽKÉHO ŠTVORLÍSTKA, UŽ NEŽIJÚCI POSLEDNÍ MOHYKÁNI 32 Pescia, Istanbul, Atény, Moskva, Belehrad, Sofi a, Bukurešť a tiež Tokio, Montreal, Vilnius, Cuneo, Havana, ale i Žilina, Hlohovec, Bratislava…), osobitne a pravidelne to bola účasť na Novomestskom ostni, ktorého tradičným dejiskom je Mestské kultúrne stredisko v Novom Meste nad Váhom. Miro bol dlhší čas zamestnaný v susednom podjavorinskom múzeu ako výtvarník. Ocenenia získal Miroslav Ďurža tiež za grafické kolekcie, napríklad za drevoryty v cykle Slovenské rozprávky, pričom prvú cenu získal za umeleckú tvorbu (ASUT) v Trenčíne, Žiline a v Bratislave; s jeho krajinárskou tvorbou sa mohli stretnúť návštevníci medzinárodných salónov v Taliansku, Belgicku, Rusku, na Ukrajine, v Lotyšsku, Maďarsku, Turecku, Nemecku, Poľsku, v Kanade, Brazílii, na Kube, v bývalej Juhoslávii, v Bulharsku, Grécku a vo Francúzsku. Miro Ďurža, okrem toho, že bol vynikajúcim umelcom, bol aj osobnosťou (celebritou) a najmä: bol to dobrý, priateľský človek, kamarát. Nie náhodou sa s Vojtom Haringom prezývali a prekárali ako Castor a Pollux – slávni to starogrécki hviezdni bratia. Miroslavovi Ďuržovi záležalo na postavení satiricko-humoristickej tvorby u nás. Podporoval aj aktivity iných autorov i vydávanie časopisov s takýmto zameraním (Extra Roháč).
MIROSLAV ĎURŽA Slovenský humorista Miroslav Ďurža, rodák z Nového Mesta nad Váhom, patril medzi veľmi nadaných slovenských umelcov, čo sa prejavovalo aj rozsiahlosťou, bohatstvom i kvalitou jeho tvorby. Hovoríme v čase minulom, pretože autor pred niekoľkými rokmi zomrel, keď podľahol zákernej chorobe. Rozhodli sme sa zaradiť ho do tejto našej seriálovej galérie medzi ostatných slovenských karikaturistov, pretože tam výsostne patrí. Popri karikatúre a kreslenom humore sa Miroslav Ďurža venoval aj úžitkovej grafi ke, grafi ckému dizajnu, ilustrácii, kresbe a maľbe. V roku 1966 úspešne absolvoval grafi cké oddelenie na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Učil sa od takých umeleckých osobností ako profesori Lupták, Fikari, Čisárik a Králik. Miro Ďurža uzrel svetlo sveta v roku 1944 v Zemianskom Podhradí, pričom kus zo svojho detstva prežil aj v Trenčíne a v Hornej Strede. Zomrel ako vyše 60-ročný, v čase, keď mohol ešte popri dôchodku tvorivo pracovať. V oblasti humoristickej tvorby bol (vlastne i naďalej je) nositeľom šiestich zahraničných ocenení a vyše päťdesiat ich získal v domácich humoristických salónoch. Bol členom Únie slovenských karikaturistov pri Slovenskej výtvarnej únii. Mal viacero samostatných výstav doma i v zahraničí (Bonn, Praha, Varšava, Hannover, Budapešť, Mníchov, Pescia, Istanbul, Atény, Moskva, Belehrad, Sofi a, Bukurešť a tiež Tokio, Montreal, Vilnius, Cuneo, Havana, ale i Žilina, Hlohovec, Bratislava…), osobitne a pravidelne to bola účasť na Novomestskom ostni, ktorého tradičným dejiskom je Mestské kultúrne stredisko v Novom Meste nad Váhom. Miro bol dlhší čas zamestnaný v susednom podjavorinskom múzeu ako výtvarník. Ocenenia získal Miroslav Ďurža tiež za grafické kolekcie, napríklad za drevoryty v cykle Slovenské rozprávky, pričom prvú cenu získal za umeleckú tvorbu (ASUT) v Trenčíne, Žiline a v Bratislave; s jeho krajinárskou tvorbou sa mohli stretnúť návštevníci medzinárodných salónov v Taliansku, Belgicku, Rusku, na Ukrajine, v Lotyšsku, Maďarsku, Turecku, Nemecku, Poľsku, v Kanade, Brazílii, na Kube, v bývalej Juhoslávii, v Bulharsku, Grécku a vo Francúzsku. Miro Ďurža, okrem toho, že bol vynikajúcim umelcom, bol aj osobnosťou (celebritou) a najmä: bol to dobrý, priateľský človek, kamarát. Nie náhodou sa s Vojtom Haringom prezývali a prekárali ako Castor a Pollux – slávni to starogrécki hviezdni bratia. Miroslavovi Ďuržovi záležalo na postavení satiricko-humoristickej tvorby u nás. Podporoval aj aktivity iných autorov i vydávanie časopisov s takýmto zameraním (Extra Roháč. Ďalší, jeden z nich, tiež už nežijúci VOJTO HARING, okrem toho, že kreslil karikatúry a písal humor bol vždy aj kurátorom pravidelných výstav Frašťacký tŕň a Novomestský osteň. Bol pôvodným povolaním klinický psychológ a táto jeho profesia psychológa sa odrážala v celej jeho tvorbe, literárnej i výtvarnej. Bol známy aj ako publicista, dramatik rozhlasových hier i epigramatik. Knižne mu vyšlo viacero zbierok epigramov. Jeho výtvarná tvorba, najmä kreslený humor bola nevtieravá pre každého čitateľa. Mal rád život, mal rád ľudí a svoje vedomosti odovzdával študentom na univerzite, kde pôsobil ako vysokoškolský profesor. Žil a tvoril v Piešťanoch. Vojtech Haring patril medzi autorov viacerých alternatív, ktorých nazývame obojživelníkmi. Pretože myšlienku, nápad, vedel vyjadriť kresbou i dať na papier ako písané slovo. Obdivuhodná bola najmä jeho všestrannosť a aktivity nielen ako autora a komisára satiricko-humoristických podujatí, ale aj ako odborníka na túto problematiku. Pamätníci Mladej tvorby zo začiatku šesťdesiatich rokov si ho môžu pamätať aj ako básnika dramaticky preciťujúceho svoju nespútanú mladosť. Niektorí čitatelia odborných periodík zasa ako autora vedeckých statí, prešpikovaných cudzími slovami s natoľko „šroubovaným“ prejavom, že sa to pohybovalo na hrane zrozumiteľnosti. V ostatnom čase písal rozsiahle články postrehov a polemík do Slovenských národných novín. No aj v mnohých ďalších printových médiách sa sporadicky objavovali jeho karikatúry, humoresky ale i besednice a fejtóny. Písanie i kreslenie bolo pre neho takpovediac psychoterapiou. Na svoju adresu často opakoval slogan: „Vojto Haring je malá ryba, ale „ryba“. Priná- POSLEDNÍ MOHYKÁNI 29 šame malú ukážku z tvorby – z pozostalosti autora v písomnej i kreslenej podobe. Humorista Vojtech Haring z Piešťan patril medzi autorov, ktorí myšlienku, nápad vedeli vyjadriť kresbou i dať na papier ako písané slovo. Obdivuhodná bola všestrannosť jeho aktivít – aj ako komisára rôznych satiricko-humoristických podujatí, aj ako odborníka na túto problematiku. V poslednom období svojho života písal obsiahle články, vrátane rôznych polemík. Čitatelia, pamätníci bývalého Roháča, Nového Roháča a Extra Roháča si ho pamätajú najmä ako autora krátkych literárnych útvarov a karikatúr. POSLEDNÍ MOHYKÁNI 30 AKO NA TO Prišla prvá v gala a nič nedostala. Druhá hala, bala a dostala. Dala. STRACHOGRAM Kde kto sa už veľmi plaší, cudzí pijú viac než naši. PREHLÁSENIE BYROKRATA Úplatkár je na nás krátky, v novej dobe sa už žije. Nedávajte nám úplatky! (Berieme len – provízie). POSLANEC Čo na tom, že zástup pení? On je v rade zastúpený! CVIČENIE CHRBTICE Predklon, záklon, cvičte s nami ohybnosť je našim snom… Predklony cvič poklonami. No a záklon? Prípitkom! BOROVIČKA Len tak čo si jazyk hýčka, vie aká je – borovička. Ladná chuť a vôňa lesná, či je leto a či vesna, či je jeseň a či zima vždy ma láka vezmi si ma! A ja z hĺbky duše volám: „Buď si istá, nedolám!“ POSLEDNÍ MOHYKÁNI 31 MIROSLAV ĎURŽA Slovenský humorista Miroslav Ďurža, rodák z Nového Mesta nad Váhom, patril medzi veľmi nadaných slovenských umelcov, čo sa prejavovalo aj rozsiahlosťou, bohatstvom i kvalitou jeho tvorby. Hovoríme v čase minulom, pretože autor pred niekoľkými rokmi zomrel, keď podľahol zákernej chorobe. Rozhodli sme sa zaradiť ho do tejto našej seriálovej galérie medzi ostatných slovenských karikaturistov, pretože tam výsostne patrí. Popri karikatúre a kreslenom humore sa Miroslav Ďurža venoval aj úžitkovej grafike, grafickému dizajnu, ilustrácii, kresbe a maľbe. V roku 1966 úspešne absolvoval grafi cké oddelenie na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. Učil sa od takých umeleckých osobností ako profesori Lupták, Fikari, Čisárik a Králik. Miro Ďurža uzrel svetlo sveta v roku 1944 v Zemianskom Podhradí, pričom kus zo svojho detstva prežil aj v Trenčíne a v Hornej Strede. Zomrel ako vyše 60-ročný, v čase, keď mohol ešte popri dôchodku tvorivo pracovať. V oblasti humoristickej tvorby bol (vlastne i naďalej je) nositeľom šiestich zahraničných ocenení a vyše päťdesiat ich získal v domácich humoristických salónoch. Bol členom Únie slovenských karikaturistov pri Slovenskej výtvarnej únii. Mal viacero samostatných výstav doma i v zahraničí (Bonn, Praha, Varšava, Hannover, Budapešť, Mníchov, Pescia, Istanbul, Atény, Moskva, Belehrad, Sofia, Bukurešť a tiež Tokio, Montreal, Vilnius, Cuneo, Havana, ale i Žilina, Hlohovec, Bratislava…), osobitne a pravidelne to bola účasť na Novomestskom ostni, ktorého tradičným dejiskom je Mestské kultúrne stredisko v Novom Meste nad Váhom. Miro bol dlhší čas zamestnaný v susednom podjavorinskom múzeu ako výtvarník. Ocenenia získal Miroslav Ďurža tiež za grafické kolekcie, napríklad za drevoryty v cykle Slovenské rozprávky, pričom prvú cenu získal za umeleckú tvorbu (ASUT) v Trenčíne, Žiline a v Bratislave; s jeho krajinárskou tvorbou sa mohli stretnúť návštevníci medzinárodných salónov v Taliansku, Belgicku, Rusku, na Ukrajine, v Lotyšsku, Maďarsku, Turecku, Nemecku, Poľsku, v Kanade, Brazílii, na Kube, v bývalej Juhoslávii, v Bulharsku, Grécku a vo Francúzsku. Miro Ďurža, okrem toho, že bol vynikajúcim umelcom, bol aj osobnosťou (celebritou) a najmä: bol to dobrý, priateľský človek, kamarát. Nie náhodou sa s Vojtom Haringom prezývali a prekárali ako Castor a Pollux – slávni to starogrécki hviezdni bratia. Miroslavovi Ďuržovi záležalo na postavení satiricko-humoristickej tvorby u nás. Podporoval aj aktivity iných autorov i vydávanie časopisov s takýmto zameraním. FRANTIŠEK BOJNIČAN, tretí z z štvorlístka sa narodil v roku 1960 v Hlohovci. Pôvodným povolaním je fotograf. Žije v Hlohovci, kde aj tvorí. Pracoval postupne ako fotograf, výtvarník, robotník a napokon ako štátny zamestnanec. Popri zamestnaní sa spočiatku snažil podnikať a popri tom súčasne robil aj reklamného manažéra. Kresleniu sa začal venovať už na základnej škole (aj počas vyučovania pod lavicou). Prvú kresbu mu uverejnili v roku 1976 v podnikovom časopise. Bola to pre neho veľká motivácia, povzbudenie. Postupne, od roku 1979 sa jeho dielka i diela (obrázky) dostali aj na vážnejšie a významnejšie súťaže a výstavy. Následnej prezentácii karikatúr v renomovaných časopisoch a novinách predchádzalo prispievanie do rôznych regionálnych novín. Samozrejme, sporadicky, ak zvýšil čas…František Bojničan mal doteraz bezmála dvadsať samostatných výstav a okrem toho sa ako spoluautor zúčastňoval aj na kolektívnych výstavách, konkrétne v Brne, Trnave, Hlohovci, Pezinku a v Banskej Štiavnici.V roku 1992 mal prvú väčšiu výstavu spojenú s vernisážou. V tom istom roku sa stal jeho „krstným otcom“ medzi humoristami známy, dnes už nežijúci karikaturista z Nového mesta nad Váhom Miro Ďurža, s ktorým o rok neskôr zorganizoval spoločnú výstavu. K tomuto termínu sa viaže aj vznik „Považského štvorlístka.” Istý čas bol členom Združenia karikaturistov na Slovensku – „FORMÁT“, od jeho založenia v roku 1990 až do jeho zániku, v roku 1994. V súčasnosti je členom združenia karikaturistov “UZOL” a patril už k spomínanému a humoristickej obci i časti verejnosti známemu „Považskému štvorlístku“ karikaturistov. Všetci spolu až donedávna pravidelne kreslili a predvádzali tak svoje umenie okoloidúcim na Kolonádnom moste v Piešťanoch, vždy na Silvestra, v deň 1. apríla a počas veľkonočných sviatkov, kedy popri kresleniu rozdávali aj autogramy. František Bojničan je aj členom Združenia výtvarných umelcov Západného Slovenska a zakladateľom ako i hlavným organizátorom pravidelného a tradičného bienále kresleného humoru „Fraštacký tŕň“, ktorý organizujú pravidelne v Hlohovci. Mimochodom, komisárom tohto podujatia od jeho vzniku bol v minulosti známy slovenský humorista, jeho kolega karikaturista, epigramatik a psychológ už nežijúci Vojto Haring. Zaujímavé, že bohatšia je jeho účasť na výstavách v zahraničí, ako doma. Od roku 1987 vystavoval svoje obrázky v Belgicku, Brazílii, Bulharsku, Česku, Francúzsku, Japonsku, Juhoslávii, Kórei, Mongolsku, Mexiku, Poľsku, Rumunsku, Rusku, Slovensku, Taliansku, Turecku, Ukrajine, USA a v bývalom ZSSR. Samozrejme, takáto účasť na výstavách sa nezobíde ani bez ocenení. Získal ich v Prahe, v Turecku, ale aj doma, v rodnom Slovensku. František Bojničan patril medzi aktívnych, kmeňových prispievateľov do Roháča, Nového Roháča a Extra Roháča. V roku 2001 ukončil František Bojničan Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave – odbor vychovávateľstvo a špeciálna pedagogika a niekoľko rokov robil väzenského dozorcu v Leopoldove. Je jedným zo zakladajúcich členov „KNP“ (Klub nespravodlivo plešatých). Po skončení aktívnej pretekárskej činnosti na atletických dráhach si udržuje kondíciu jazdou na bicykli, plávaním a hrou v kolky. Rád jazdí na motocykli, fotografuje a samozrejme kreslí. Najnovšie sa dal na chatárčenie. Kúpil si chatku s priľahlou záhradkou. Za svoje výtvarné diela (aj fotografi e) dostal viacero ocenení, z toho za karikatúry viac ako tri desiatky. Fero Bojničan vydal v roku 2002 prvé CD-čko kresleného humoru POSLEDNÍ MOHYKÁNI 36 na Slovensku s vyše dvesto obrázkami (karikatúrami), čiže je priekopníkom tohto druhu umenia. Vlastní kolekciu svojich erotických karikatúr, ktorými sa prezentoval nedávno na sympóziu sexuológov v kúpeľnom meste Patince. A aj k počítačovej a polygrafickej technike má blízko. František Bojničan patrí medzi tých ľudí – autorov, ktorí ak ich niekto požiada o napísanie obsiahlejšieho životopisu uvedú iba strohé nacionálie. Vyčítať z nich možno napríklad to, že s manželkou má dve deti, dcéra Jana vyštudovala psychológiu a syn Erik vyštudoval politológiu. POSLEDNÍ MOHYKÁNI 37 VLADIMÍR PAVLÍK Vladimír Pavlík karikaturista, výtvarník, je pôvodným povolaním designér. Od roku 1982 až doteraz, je riaditeľom pravidelného bienále humoru Novomestský osteň. Mimochodom, Vladimír Pavlík je aj držiteľom dvoch slovenských rekordov v rýchlokreslení karikatúr a autorom najväčšieho kresleného farebného vtipu, ktorého prezentácia sa uskutočnila v roku 2011 v rodnom Novom Meste nad Váhom, kde žije a pracuje. Teraz je na dôchodku a okrem kreslenia sa venuje rodine a najmä svojej vnučke. Je ilustrátorom i vydavateľom niekoľkých kníh kresleného humoru. Prvé kresby mal uverejnené v roku 1972 v bývalej Smene na nedeľu, Pravde, denníku Šport i v televízii. Zároveň je pravidelným predsedom poroty podobnej pravidelnej súťaže ktorá sa koná v Hlohovci a má názov Fraštacký tŕň. Doteraz získal viac ako 40 ocenení na medzinárodných festivaloch kresleného humoru, v roku 2020 ich bolo desať. Autor má rád svet farebných, veselých i vtipných príbehov, ktoré vymýšľa a starostlivo ukladá na maliarske plátno. Tieto obrázky majú stále nové a nové pokračovania. Niekedy sa sústredí vo svojej umeleckej tvorbe na obrázky úsmevno – smutné alebo tak trochu aj milo sarkastické. Predovšetkým však maľuje s láskavým pohľadom na svet okolo nás, komponuje s veľkou obrazotvornosťou a fantáziou. Pavlíkov maliarsky svet je v dnešnom, tak odpudivo materiálnom prostredí, neskutočne plný dobra, poetických, neuveriteľných príbehov fantázie a hier, sveta výmyslov a šibalstiev, radosti a vtipnej pointy. Kresliarsku a maliarsku tvorbu Vlada Pavlíka (ostatne žijúci) však nemožno od seba oddeliť, nakoľko sa navzájom ovplyvňujú. Nielen námetmi, poetikou, myšlienkou ale i samotnou kresliarskou technikou. Doteraz ich nakreslil okolo stotisíc. Veľa z nich prezentuje aj v zahraničí, na medzinárodných súťažiach a festivaloch kresleného humoru za ktoré získal množstvo ocenení, konkrétne v Iraku, Holandsku, Nemecku, New Yorku, ale aj v Južnej Kórei, Japonsku, Číne, Turecku a v mnohých ďalších svetových metropolách a krajinách. Je spoluzakladateľom a zároveň aj spoluorganizátorom súťaže Novomestský osteň, ktorý sa dátuje od roku 1982. POSLEDNÍ MOHYKÁNI 39 Nechajme hovoriť autora: „Mám rád svet farebných veselých i vtipných príbehov, ktoré vymýšľam a starostlivo ukladám na maliarske plátno. Tieto obrázky majú stále nové a nové pokračovania. Niekedy sa sústredím vo svojej umeleckej tvorbe na obrázky úsmevno – smutné alebo tak trochu aj milo sarkastické. Predovšetkým však maľujem s láskavým pohľadom na svet okolo nás, komponujem s veľkou obrazotvornosťou a fantáziou. Môj maliarsky svet je v dnešnom, tak odpudivo materiálnom prostredí, neskutočnéne plný dobra, poetických, neuveriteľných príbehov fantázie a hier, svet výmyslov a šibalstiev, radosti a vtipnej pointy. Kresliarsku a maliarsku tvorbu však nemožno od seba oddeliť, nakoľko sa navzájom ovplyvňujú. Nielen námetmi, poetikou, myšlienkou ale i samotnou kresliarskou technikou. Doteraz som ich nakreslil okolo stotisíc. Veľa z nich prezentujem aj v zahraničí na medzinárodných súťažiach a festivaloch kresleného humoru, za ktoré som získal veľa ocenení. Nedávno sme spolu (s aforistom Milanom Kupeckým) vydal knihu s názvom Sme nielen za priateľské ovzdušie, v ktorej obrázkami a myšlienkami kopírujeme súčasnú devastáciu životného prostredia.“ Výstava Miroslava Ďuržu trvala dva mesiace, tešila sa veľkému záujmu a skončila v týchto dňoch…
Milan Kupecký
