Dnes akruálne spisovateľ, publicista a spolutvorca Humorikonu Pavol Dinka

Fejtón

Vedľajšie obete

Ľudia vo verejnom diskurze i v súkromí podliehajú väčšinovému názoru, preberajú ho (nekriticky) zväčša zo strachu, niekedy aj pre vlastné výhody a prospech, často z obáv, aby nevytŕčali z radu a niekto im nezrazil hlavu až niekam medzi kolená, resp. aby nevyzerali hlúpo. Túto skutočnosť jednoznačne potvrdil sociálny psychológ Solomon Asch prostredníctvom testu so študentmi (niektorí z nich boli jeho tajní spolupracovníci postupujúci podľa vopred dohodnutých pokynov), ktorým rozdal tri kartičky s troma rozlične dlhými priamkami – mali ich porovnať s ďalšou priamkou (dĺžkou sa rovnala jednej priamke z predchádzajúcej trojice) na inej kartičke a určiť ich totožnosť. V prvom kole všetci odpovedali správne, v ďalších kolách „herci“ začali ostatných zámerne pliesť, po osemnástom kole trvalo na svojom názore iba 25 percent respondentov. Inak povedané, zvíťazila oná preukrutná ľudská úchylka smerujúca k stádovitosti…
Jednoznačne sa tým preukázalo, aký silný manipulatívny náboj sa skrýva v propagande a v jej ustavične zdokonaľovaných, čoraz sofistikovanejších nástrojoch, najmä ak pôsobia v jednoliatej súhre pri krivení verejnej mienky. Nie je to však nič nové, prevratné, podobné metódy sa používajú už odpradávna, mimoriadne plasticky, za pomoci umeleckých obrazov to odhalil v 19. storočí, a mnohí v literatúre pred ním, Hans Christian Andersen v rozprávke Cisárove nové šaty.
Pravda, ostaňme mimo rozprávok, v drsnom svete mediálnych manipulácií, ohlupovania, zamlčiavania faktov, citovej sublimácie meniacej sa na kameň, ohýbania pravdy zo všetkých strán a na všetky strany. A nielen médiami, vraj, ako si vravia, strážnymi psami demokracie, lež aj ich propagandistickými spolupútnikmi: prvoplánovými politickými divadelnými predstaveniami napísanými na objednávku, filmovými agitkami (Únos, Sviňa, Vlny, Prezidentka atď.), ideologicky motivovanými výstavami, rozličnými falšovateľmi národných dejín. A to všetko údajne v mene mlčiacej väčšiny.
Áno, v jej mene sa jednostranne útočí, iný, odlišný hlas sa okrikuje, zakazuje, dehonestuje, stavia na pranier, slovne bičuje. A pritom pravdu možno hľadať iba v dialógu, nikto nemá na ňu patent, nikto si ju nemôže násilím prisvojiť. Keďže to nejde, treba si vytvoriť nepriateľa, začať kádrovať, okliešťovať diskusiu, prenasledovať.
Dnes plnia úlohu inkvizítorov médiá hlavného prúdu za výdatnej pomoci špecifických mimovládnych organizácií, neštandardných politických strán – akejsi nepolitickej politiky, politických aktivistov, niektorých hercov a ďalších umelcov (nejde tak ani o ich občiansky hlas ako o to, že všetko vedia a všetkému rozumejú); keď chýbajú argumenty, slová sa obalia do prázdnych bublín previazaných kvetnatou stužkou, len aby pomýlení recipienti náhodou nenaďabili na „totožné priamky“ pravdy, niečo v duchu bonmotu Anatola Francea zo začiatku 20. storočia: „V slobodnej spoločnosti majú všetci ľudia rovnaké právo prespávať pod mostom a to, že bezdomovci využívajú toto právo častejšie ako boháči, je ich osobná vec.“
A taký bezdomovec, ten nás nemusí zaujímať – to je iba vedľajšia škoda, ako píše Zygmunt Bauman v knihe Vedlejší škody (Praha: Pulchra 2024). Áno, najnižšie vrstvy sú obeťami honby za ziskom, vedľajšími škodami, môžu žiť v spoločnosti, ale očividne nie sú jej súčasťou, spoločnosť by sa ich najradšej zbavila. Nazývajú ich za vedľajšie obete, lebo ich nepokladajú za dosť dôležité na to, aby ospravedlnili náklady na ich prevenciu, plánovači s nimi jednoducho nerátali, neočakávali niečo také, nepovažovali ich za objekty či subjekty, s ktorými treba v plánoch počítať.
Od biedy majú stiahnuté ústa a hrče v hrdlách, ktoré už nie sú schopné kričať: To sú tie vaše kovidové lotérie! Nepremyslené nákupy vakcín! Porozdávané lietadlá! Sabotované plynovody a ropovody! Otvorené dvere migrácii! Prosím, poďte s nami pod most – ten váš most, ktorý už takú záťaž nevydrží, pukne a napokon sa zlomí…
A čo potom?
     Pavol Dinka