Ako sme vás už informovali, významný slovenský spisovateľ, humorista Milan Kenda, ktorý sa vám pravidelne prezentuje svojimi príspevkami v tomto humoristickom bloku, vydal v týchto dňoch novú knihu pre dospelých s názvom EPIGRAMÁŽ s podtitulom Veľká kniha epigramov. Kniha, okrem iného obsahuje 456 krátkych epigramatických humorno-satirických útvarov. Je rozdelená do siedmych sariricko-štruktuálnych častí. Bližšie, obšírnejšie a podrobnejšie sa k nej vraciame ako sme sľúbili v rozhovore s autorom. Radi dodávame, čo treba zdôrazniť, že na Slovensku je Humorikon jedno z mála médií, ktoré vie dať priestor takémuto rozsiahlemu príspevku, čo svedčí o jeho opodstatnenosti na mediálnom trhu. Je to jedno z výrazných atribútov Humorikonu, do ktorého pravidelne prispievajú najlepší slovenskí humoristi píšuci i karikaturisti. Svedčí o tom nielen bohatý archív, ale i trojročné úspešné pôsobenie bez akejkoľvek podpory zo strany ministerstva kultúry čo je žalostné konštatovanie.
OD AFORIZMOV K EPIGRAMOM
V tejto knihe, venovanej epigramom, priestor vyčlenený pre epilóg využijem na teoretické postrehy o tvorbe epigramov, ich prednostiach i slabinách, ako aj o súvislostiach medzi aforizmom a epigramom, teda dvojicou, ktorú pokladám za akési „spojené nádoby“, najmä pri smerovaní od aforizmu k epigramu. Túto teoreticko-metodickú štúdiu som napísal – podobne ako memoáre v knihe AFOROAFÉRY – v podobe interview, teda v pútavej, čitateľsky príťažlivej forme otázok a odpovedí. Verím v prvenstvo takejto mojej štúdie v satiricko-humoristickej sfére na Slovensku. Takže začíname prvou otázkou…
● Čo si začal písať skôr: aforizmy alebo epigramy?
– Neviem, ako to chodí inde vo svete, ale u nás takmer každý autor začína veršovaním. Ako väčšina budúcich literátov aj ja som začínal písaním veršovaných textov, vrátane satiricko-ironických krátkych útvarov. Niekoľko takých som spáchal už ako ružomberský gymnazista koncom prvej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia i neskôr. Napríklad tento epigram (či protoepigram?) z roku 1957 s názvom
HEJ, CHLAPČE PREMILÝ!:
Ak chceš byť textárom
tanečných piesní,
návod ti predkladám
ľahký a presný.
Stačí ti perfektne
skloňovať slovíčka:
Srdiečko, dievčatko,
miláčik, slzička.
● Aforizmy prišli na rad neskôr?
– Ako súčasť mojej pravidelnej tvorby podstatne neskôr, začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ale moje prvé aforizmy, nesystematicky, v zdĺhavých a nepravidelných časových intervaloch, som začal písať počas vysokoškolského štúdia, ako poslucháč biológie (s finálnym akcentom na zoológiu) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval som na jeseň 1956 v satiricko-humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky, čo opätovne potvrdzuje moju počiatočnú výpoveď o tom, že aj ja som začínal s veršovanými textami podobne, ako väčšina mladých autorov na Slovensku. Mnohými čitateľmi zaznávaná a „preskakovaná“ poézia slúži vlastne ako vstupná bránka do literárnej tvorby u nejedného autora.
● Ty vidíš aforizmy a epigramy ako tesných blížencov, ako „spojené nádoby“, preto sa tvoje úvahy o epigramoch zvyčajne nezaobídu bez súvisiacich myšlienkových kontaktov s aforizmami. A od tohto kontaktu sa odvíja aj takáto nasledovná otázka: Bol tvoj počiatočný záujem o písanie aforizmov rýdzo, vyhranene osobným počinom, alebo to vyplynulo z nejakej literárno-spoločenskej motivácie a atmosféry?
– Odpoviem pomocou viet z mojej štúdie, o ktorú ma v toku 2019 požiadal a ktorú zverejnil srbský humoristicko-satirický časopis ŠIPAK: Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla na Slovensku, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – sčasti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto miniútvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových, do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016): „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu.
● Genéza moderného slovenského aforizmu od jeho počiatkov v podivuhodných 60. rokoch minulého storočia je veľmi zaujímavá téma. Je neodmysliteľne spätá s časopiseckou tribúnou – populárnym satirickým časopisom Roháč. Ako ho vidíš ty?
– Satiricko-humoristický časopis Roháč u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu kremeľského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu. Napriek cenzúre vedel milo prekvapiť čitateľov zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu úroveň (vrátane výtvarnej úrovne) a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej či už nežijúcej, alebo aj podnes pôsobiacej satiricko-humoristickej literárnej osobnosti. Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín.
● Je vôbec možné novodobé, dnešné vzkriesenie takéhoto časopisu, je vôbec možný reinkarnát Roháča?
– Proslovensky a slovanofilsky orientovaný popredný karikaturista a epigramista Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov slniečkarov a sorošovcov, druhý pre vlastencov, národovcov. Táto rozštiepenosť je najvážnejšou prekážkou pre prípadnú resuscitáciu Roháča. A keď spomíname na odvážne kritické dobrodružstvá Roháča a jeho mušketierov, oplatí sa spomenúť maskovaciu metódu, známu ako pribalenie nápadnej, provokatívnej, akoby neohrabanej zaťatej päste ku žiaducemu obsahu, ktorý treba nerušený uchovať. Cenzori sa upriamili na manifestačnú likvidáciu zaťatej päste a dali pokoj zvyšnému obsahu, v ktorom sa neraz v inotajoch skrývalo všeličo odvážne kritické. Cenzori ukojení odstránením päste nehĺbali nad zvyšným obsahom.
● Opusťme minulosť a pozrime sa, aká je dnes situácia v slovenskom humore a satire, predovšetkým v rovine epigramov a aforizmov.
– Na otázku srbského časopisu ŠIPAK „Aká je pozícia slovenského aforistu a epigramatika v súčasnom kapitalizme?“ odpovedám, že je perlorodkou v honorárovej pustatine. Slovensko je aforistickou veľmocou, má početnú skupinu agilných a talentovaných aforistov a epigramatikov. Žiaľ, sú roztrieštení z ideologického hľadiska do troch skupín: národovci, svetoobčania a neutráli. Neutráli sa zvyčajne vyhýbajú písaniu politologicky ladených aforizmov, takže získavajú výhodu vyššieho percenta vlastných nadčasových aforizmov v pomere k celkovej vlastnej tvorbe. Kvalitatívne sú teda aforisti a epigramatici rozlíšiteľní pri pravidelnom sledovaní ich publikovanej tvorby (vidieť, čo akcentujú a čomu sa vyhýbajú), ale kvantitatívne sa nemôžeme oprieť o nijakú štatistiku, ani by sa to nedalo uskutočniť s absolútnou presnosťou. Súbežne so zánikom spomínaného časopisu Roháč ako špecifickej tribúny takto orientovaných autorov postupne zanikali aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v priebehu rušenia zábavných strán i dvojstrán v slovenských novinách, ktoré boli také bežné v čase preklínanej totality.
● Nahradili alebo nenahradili redakcie novín svoje zábavné strany či dvojstrany nejakým novým zábavným segmentom?
– Podľa mechaniky prevzatého, okopírovaného západného vzoru sú dnes u nás v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané územčisto rehotavé anekdoty, nezriedka s využitím vulgárnych slov. Anekdoty ako vhodné a ľahké čítanie do krčmy a za volant kamióna. Základné a iritujúce protirečenie v živote slovenských autorov v humoristicko-satirických žánrov znie takto: Sú schopní produkovať výrazne viac než je im dopriate publikovať. K mizerným publikačným možnostiam sa ako ďalšie zlo pripájajú mizerné almužnové honoráre, pôsobiace ako fraška v porovnaní so súčasnými cenami v obchodoch. Ako doplnok napríklad k mizerným učiteľským platom, alebo k ešte mizernejším dôchodkom to rozhodne nestačí!
● Neexistujú aspoň ojedinelé publikačné oázy pre humoristicko-satirickú tvorbu?
– Sú, ale v tých niekoľkých osamelých oázach kvalitnej humoristicko-satirickej tvorby je obrovský pretlak, veď na Slovensku už aj básnici začínajú písať aforizmy! Tento pretlak často vykazuje adekvátne prejavy sympatie, antipatie a protekcie. Rozhoduje, či autor je z rovnakej krčmy ako redaktor, alebo aspoň zo susednej dediny.
● Majú aforizmy a epigramy náležitý rešpekt medzi editormi, literárnymi historikmi, teoretikmi a kritikmi?
– Situáciu zhoršuje ešte aj miestny literárno-kritický dešpekt v nazeraní na aforistickú a epigramatickú tvorbu, na rozdiel od náhľadov západoeurópskych literárnych vedcov, ktorí kladú aforizmus na roveň eseje. Napokon, najsmutnejšia úvaha vo funkcii pointy tejto sekvencie: Čo by znamenal hodnotný humor pre dnešnú mladú generáciu? Ako by reagovala na majstrovskú satiru, keď má všeobecne známe problémy pri čítaní s porozumením? Oslovila by kvalitná tvorba týchto konzumentov súčasného televízneho paškvilného pseudohumoru, spočívajúceho v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od naozajstných hodnôt, vrátane hodnôt humoristicko-satirických?
● Analyzovali sme minulosť i súčasnosť, prichádza čas opýtať sa: Majú tieto dva humoristicko-satirické útvary budúcnosť?
– Plnohodnotné aforizmy a epigramy s filozofickým nábojom sú jednou z mnohotvárnych literárnych možností kritického zobrazovania skutočnosti a plnohodnotným spôsobom myslenia. Viacerí aforisti a epigramatici iritovaní vnúteným bezohľadným a bezcitným kapitalizmom (vrátane autora týchto riadkov) budú naň reagovať kritickými mikroreflexiami, hoci zďaleka nie všetky budú mať punc a osud nadčasových aforizmov či epigramov. Nezriedka pôjde o kritické ultramikroglosy, ktoré osobne nazývam politologizmami, teda ultramikrokomentáre ku konkrétnym politickým a ekonomickým udalostiam a traumám. Len čo tieto udalosti upadnú do zabudnutia a traumy prebolia (ak vôbec!), politologizmy na ne reagujúce dohasínajú. Nemajú platnosť večných aforizmov či epigramov, reagujú na konkrétne situácie, prečiny a zločiny. Z hľadiska čitateľskej satisfakcie, ktorú čitateľom ponúka satirik naladený na „rovnakú vlnu“, splnili si tieto texty aktuálnu, drobnú, jemnú psychoterapeutickú funkciu. Pokúsili sa čitateľom život uľahčiť, spríjemniť a pretepliť spomínanou satisfakciou. Lenže aj istá časť takýchto politicky ladených mikroútvarov vystihne podstatné črty a trendy politicko-ekonomickej formácie zvanej kapitalizmus a zaradí sa tak do fondu nadčasových, večných aforizmov alebo epigramov, do satirickej klasiky. Pravda, politologizmy, veršované či neveršované, sú vlastne smutné, až depresívne krátke útvary, ale takto nám vo svete a v živote graduje zlo. Prichádzame k podstate: V živote súčasného aforistu i epigramatika iritácia preberá funkciu inšpirácie. Dekadentné spoločenské zriadenie týchto čias núka obrovské množstvá negatívnych podnetov, podráždení a tém na satirické stvárnenie a pranierovanie.
● Kedy si začal obhajovať aforizmy proti ich znevažovateľom?
– Keď som sa niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia stretol s publikovaným dráždivým výrokom literárneho kritika a redaktora, neskôr aj zástupcu šéfredaktora vo vydavateľstve Smena, Jozefa Čertíka. Ten definoval aforizmy ako upotené a epigramy – v pozícii protikladov – ako vznešené, kultivované útvary. Hlboko znevážil aforizmus a glorifikoval epigram, pravdepodobne pod dojmom zo vtedajšej spolupráce s Tomášom Janovicom pri zostavovaní antológie slovenskej satirickej poézie.
● Takýto výrok ťa zrejme poriadne napálil a rozpálil!
– Priznávam, že ma touto nespravodlivou, dvojakometrovou diagnostikou Čertík poriadne rozčertil a že som ho vtedy v duchu posielal do horúcich pekiel. Tak som reagoval pred niekoľkými desiatkami rokov, v minulom storočí. Dnes, po šesťdesiatsedemročných skúsenostiach s vlastnou aforistickou a epigramatickou tvorbou, nazerám na porovnávanie aforizmu s epigramom oveľa chladnokrvnejšie a vecnejšie.
● K akým diagnózam si sa napokon dopracoval?
– Aforizmus i epigram sú naozaj rovnocenné útvary, oba s dominantnosťou myšlienky. Dnes definujem dobrý epigram ako dobre prebásnený dobrý aforizmus, lebo dobrá myšlienka sa zvyčajne vynorí v mozgu v prozaickej podobe a básnický kostým dostáva dodatočne. Vo výslednom epigramatickom vyznení môže autor dosiahnuť dvojaký efekt, vlastne efekt – alebo defekt. Prebásnením aforistického motívu sa východisková myšlienka môže zveľadiť, ozvláštniť, sloganovo zvýrazniť, recitačne zdramatizovať, poeticky zlahodniť, zvukomalebne vyniknúť, skrátka – formálne zdokonaliť, pozdvihnúť. Ale aj naopak: oslabiť vtesnaním do básnického korzetu, pri ktorom sa zaplatí istá daň v podobe povinnosti rytmizovať a rýmovať výsledný produkt, čo neraz znamená podriadiť výber celého slovného aparátu /vrátane slabičných dĺžok/ diktátu rýmov a rytmu. Rozhodne nie je správne a spravodlivé diagnostikovať bipolárnosť či rozkol „upotených aforizmov“ a „literárnohviezdnych epigramov“, akoby plebejských aforizmov a aristokratických epigramov.
● Vo svete aforizmov existujú určité „hniezda“ identických aforizmov od rozličných autorov. Sú to krádeže – alebo len súbeh nápadov?
– Pri identických aforizmoch sa nedá jednoznačne, s absolútnou istotou povedať, že ide o krádež, ba zdá sa, že takéto vyhlásenia by boli trúfalou nespravodlivou opovážlivosťou. Na tento špecifický problém nazerám cez moju rokmi vyprofilovanú logiku: Ak k rovnakej ironickej diagnóze bez „odpisovania“ z cudzích textov dospeje renomovaný aforista, ktorý sa pravidelne zaoberá zvláštnou poľovačkou na paradoxy a absurdity, je vysoko pravdepodobné, že ide o neúmyselný súbeh nápadov, o nechcenú totálnu paralelu. Jednoducho – plošne mapujú terén s paradoxami a absurditami, sústavne ich usilovne vyhľadávajú. Ak je to ale „produkt“ človeka, ktorý sa nezaoberá sústavne aforistickou tvorbou, ktorý nie je producentom množstva takýchto krátkych útvarov zverejňovaných a teda viditeľných v médiách, človeka, ktorý systematicky neinklinuje k takémuto zvláštnemu spôsobu myslenia, moje podozrenie a s ním aj rozhorčenie sa stupňuje. A žiada sa mi dodať: Obrovskou nevýhodou aforistu je, že mu veľmi ľahko ukradnú vetu, ktorá samostatne púta pozornosť rozličných čitateľov, vetu, ktorá nie je zviazaná s ostatným textom.
● Znova a jednoznačne: Môžu dvaja aforisti napísať rovnaký aforizmus bez toho, aby jeden z nich kradol?
– Skutoční aforisti nie sú zlodejmi aforizmov, sú hrdí na vlastnú kreativitu. Ale – znova pripomínam – môžu splodiť rovnaké aforizmy! Sú totiž lovcami absurdít, paradoxov a ironických postrehov. Ak im zíde na um rovnaká absurdita alebo rovnaký paradox, zapíšu svoj postreh minimálnym počtom slov v prirodzenom slovoslede. Výsledkom môže byť rovnaká výpoveď v podobe aforizmu, absolútne identická.
● Môže sa čosi také prihodiť epigramatikom?
– Teoreticky môžem pripustiť, že veľmi výnimočne áno. Ale z praktického hľadiska musím zdôrazniť, že také čosi sa nezvykne prihodiť epigramatikom, ktorí hľadajú vlastné rýmy a volia svojský rytmus veršov. Približujú sa k jadru výpovede cez akúsi nadstavbu v podobe pekne znejúcich veršov v rozličných variáciách.
● Prihodí sa aforistovi, že si neúmyselne prisvojí cudzí aforizmus?
– Môže sa mu to stať, neúmyselne a nevedomky. Môže ho totiž oklamať vlastný mozog. Vyplaví aforistovi pri práci nejaký cudzí aforizmus, ktorý kedysi čítal v cudzej zbierke či časopiseckej kolekcii. Mozog diabolsky predstiera, že ide o jeho originálny nápad a vsugeruje túto ilúziu svojmu nositeľovi. Tu ide o nehodu lovca absurdít a paradoxov, o „znovuobjavenie“ vstupnej myšlienky, akú v literárnej histórii vnímalo, vníma a bude vnímať množstvo vnímateľov. Východiskom by bolo nečítať cudzie aforizmy. Aforista by mal byť egocentrik vyhýbajúci sa cudzím aforizmom. A to je jeden z najväčších paradoxov v živote lovca paradoxov.
● Aké sú odborné pohľady na slovenský humor a satiru?
– Po dlhé roky bol tieto „odborné pohľady“ zväčša odporné! Do pohľadov na humor a satiru sa nesprávne pantograficky prenášali (a nezriedka podnes prenášajú) umelecké kritériá viacplánových, mnohovýznamových textov. Vládlo tu nedorozumenie, neporozumenie a eklekticizmus. V závislosti od týchto deformít sa niektorým estétom dlho zdalo, že vlastne ani nemáme humor a satiru. Dnes sa už zjavujú prvé lastovičky odvážne čeliace starým literárnokritickým jastrabom. Najmä v Literárnom týždenníku už nachádzame kultivované, analyticky presné, predsudkami nezaťažené, literárne rozhľadené recenzie humoristicko-satirických kníh. Pre úplnosť tejto informácie treba dodať, že Literárny týždenník je časopis Spolku slovenských spisovateľov. Medzi kultivované sondy patrili recenzie dnes už nebohého spisovateľa, recenzenta a publicistu Miloša Drasticha. Ale medzi takéto vysoko kvalitné texty patria aj recenzné certifikáty Anny Slávikovej, Hany Koškovej a Jána Maršáleka (posledný z menovaných najmä so svojimi štúdiami o humoristicko-satirickej tvorbe Milana Kupeckého). Dúfajme, že tieto renesančné hlasy prispejú k prebudeniu skostnatených kritikov a že aj takíto zadubenci si naostatok uvedomia, že humor a satira patria medzi tie textové štruktúry, ktoré čosi dôsledne charakterizujú, definujú, odsudzujú, proti čomusi broja, čomusi sa vysmievajú a prinášajú čitateľom satisfakciu.
● Trpí sféra humoru a satiry iba takýmto podnes prežívajúcim a dúfajme, že dožívajúcim pseudohodnotením?
– Situáciu humoru a satiry (H-S) sťažujú dve skupiny aktivít. Na jednej strane nám niektorí autori a editori pod firemnou tabuľou H-S podsúvajú a vnucujú umelecky či meňavkovito roztečené, mnohovýznamové texty s neidentifikovateľnou výpoveďou. Texty, ktoré pripomínajú pomôcky pre kvízmajstrov alebo japonský purpurový kód z 2. svetovej vojny. Pokiaľ ide o veršované texty, bývajú zvyčajne napísané s perfektnou znalosťou pravidiel poetiky, žiaľ, majú nulovú výpovednú hodnotu. Nazývam ich Hmloviny Andromédy. To sú rébusy, nie však humor alebo satira. Na druhej strane situáciu zhoršujú niektorí autori akýchsi oznamovacích viet, vydávaných za sentencie, hoci neobsahujú nijakú myšlienku. Ani to nie je humor alebo satira. Od globálu povrchne pokladaného za literárny humor a literárnu satiru treba odrátať tak nadúrovňové olympské, ako aj podúrovňové diletantské ponuky, čím sa naozajstný globál zmenší. Lenže kto pre oblasť H-S doteraz zmysluplne definoval vágne kritériá „málo“, „dosť“ či „veľa“? A dá sa to vôbec? Keďže baskervillský kapitalizmus silne irituje mnohých autorov, satira sa nám v neutešených pomeroch utešene rozrastá. Naráža však na nedostatok publikačných príležitostí, publikačného priestoru. Tunajšie printové periodiká (dokonca aj naše, proslovenské!) otrocky kopírujú západoeurópske vzory a redukujú strany H-S na obrovskú krížovku a stĺpec anekdot. V preklínanom socializme mali autori H-S k dispozícii v novinách a časopisoch celú stranu, či dokonca dvojstranu! V súčasnosti aforistom a epigramatikom spomedzi printových médií ponúka azyl len vysoko kultivovaný orgán Spolku slovenských spisovateľov, Literárny týždenník, vo svojej pravidelnej rubrike Literárium. Azda motivovaní touto veľkorysou príležitosťou púšťajú sa do písania aforizmov a epigramov dokonca aj básnici! Autorov pribúda, Slovensko sa stáva aforistickou veľmocou, priestoru pre každého z nich ubúda, v databázach počítačov i zásuvkách pracovných stolov autorov sa hromadia nepublikované texty. Hľa, málo známy príznak a prízrak, či „výdobytok“ kapitalistického „rozmachu“!
● Čo máš radšej – aforizmus či epigram?
– Oba mám rád, nepchám jeden nad druhý, nepestujem čertíkovinu. Ale zakaždým, keď počujem nejaké ohlasy tézy o „upotených aforizmoch“ a „bohmi vybozkávaných epigramoch“ ma zalieva adrenalín. V skutočnosti je to vlastne naopak! Upotené sú často epigramy, lebo nie je ľahké vtesnať myšlienku do korzetu rýmov a rytmov. Znova zdôrazňujem: Myšlienku tak niekedy dokonca deformujeme či urobíme menej brilantnou a brizantnou. Prípadne ju vtesnanú do veršov len akosi „úsporne“ naznačíme, ale bude to stačiť pre dokonalé pochopenie všetkými čitateľmi? Najmä mladými, o ktorých sa traduje, že nevedia čítať s porozumením! Treba však pragmaticky priznať, že epigramy môžu mať oproti aforizmom väčší pôvab a žáčkovský či trnavcovský šarm. Navyše ponúknem istý hrôzostrašný scenár: Keby sme dali ako tému na spracovanie rovnaký paradox skupine epigramatikov, každý z nich dospeje k inému, svojskému zneniu. Oproti nim skupina aforistov by rovnaký paradox mohla spracovať rovnakým množstvom nevyhnutných slov v rovnakom prirodzenom slovoslede do rovnakého znenia – a dopadnúť ako banda zlodejov odpisujúcich jeden od druhého, alebo všetci od najrýchlejšieho.
● Ako vznikajú tvoje epigramy?
– Zriedkavo na základe samostatného impulzu, najmä ak sa mi v mysli vynorí epigram ako celok, v lákavom rytme a s hotovými rýmami. Aj to sa stáva! Ale väčšinou ide o zveršovanie vlastného aforizmu. Pravda, v takejto rytmizovanej a zrýmovanej podobe východiskový paradox či ironický postreh získa väčšiu pôsobivosť. Zrodí sa vtipný slogan. Veršom som poslúžil satirickej myšlienke, najmä na pódiu, kde ju recitátori ešte viac umocnia.
● Postupuješ aj opačne, premieňaš epigramy na aforizmy?
– To by mi bolo ľúto, hoci viem, že ľudia nemajú radi veršované útvary, mnohí ich až nenávidia. Ak chcem čo najviac spopularizovať nejakú satirickú myšlienku, mal by som ju napísať rovno v prozaickej podobe, alebo z veršovanej epigramatickej formy pretransformovať do neveršovanej podoby aforizmu. Takto je ochotnejšie akceptovaná. Mám podozrenie, že aj redaktori majú radšej aforizmy než epigramy, možno jednoducho preto, že aforizmami sa ľahšie a plnšie pokrýva mediálny printový priestor. Teda odveršovaním či neveršovaním by som poslúžil rozsevu satirickej myšlienky. Ale aj pre mňa je epigram lákavá až sugestívna kreatívna výzva. Z môjho pohľadu epigram milujú viac tvorcovia než užívatelia. A pokiaľ ide o významovo presné preklady do zahraničia sú aforizmy podstatne prijateľnejším a ľahšie zvládnuteľným východiskovým materiálom.
● Nevyplýva nechuť čítať epigramy a zbierať knihy epigramov iba z nedorozumenia?
– Presne tak. Chyba je v tom, že mnohí hádžu epigramy do jedného vreca spolu s nekomunikatívnou, hlavolamovou, nevyspytateľnou súčasnou poéziou, blahorečenou literárnymi kritikmi. Očakávajú všelijaké pomätené schizofrenicko-maniodepresívno-paranoidné výlevy, aké sa im čítať ani trochu nechce. Možno sa aj stretli s takýmito kreáciami od podaktorých básnikov, opusmi publikovanými pod názvom „Epigramy“, a to ešte zmätenejšími splodinami než je ich lyrika. Keby sa však takíto upodozrievaví čitatelia začítali do epigramov renomovaných slovenských satirikov, rýchlo by zistili, že to sú každému zrozumiteľné, vtipné a šarmantné texty s jednoznačnou kritickou výpoveďou. Dokonca aj digitálna omladina by ich dokázala prečítať s porozumením! Ide o texty spĺňajúce univerzálnu výzvu a diagnózu talianskej spisovateľky Simony Vinci: Písanie je svedectvo. Dodávam: Nemalo by to byť však svedectvo o psychiatrickej diagnóze autora! Rezultát? Môžeme pokojne nenávidieť poéziu, ale napriek tomu si pochutnávať na epigramoch.
● Líši sa táto tvoja zbierka epigramov od zbierok iných slovenských epigramatikov?
– Rozhodne sa líši tým, že na priestore epilógu prináša moju literárno-teoretickú štúdiu o epigrame, a to v konfrontácii s aforizmom, lebo tieto dva útvary pokladám za čosi ako spojené nádoby, za blížence. V tejto štúdii (okrem iných súvislostí) porovnávam epigram s aforizmom tak v rovine protikladov a rozdielov, ako aj v rovine príbuznosti a symbiózy. Štúdiu som písal v čitateľsky atraktívnej a dynamickej podobe otázok a odpovedí. Vznikla po mojej 67-ročnej skúsenosti s písaním epigramov, s ich akceptovaním v redakciách a ich ohlasom medzi mojimi známymi čitateľmi.
Milan Kenda
