Dnes aktuálne Ján Grešák

SAMOOBSLUHA

Samoobsluhu na našom sídlisku otvárali presne o šiestej. Podľa otváracích hodín som si mohol nastavovať hodinky. Chodievam tam totiž pravidelne nakupovať na raňajky pečivo a mlieko. Aby som so skromným nákupom bol čím skôr hotový, postavím sa predo dvere samoobsluhy vždy pár minút pred šiestou. Keď usmievavá vedúca odomkne dvere, bývam prvým ranným zákazníkom. Pohotovo uchmatnem košík a takmer poslepiačky si to zamierim k regálu s pečivom a mliekom. Raz-dva hodím nákup do košíka a už som pri pokladnici. Kým ostatní zákazníci ešte len vchádzajú dnu, ja už poklusom trielim do svojho bytu, vo dverách odovzdám nákup manželke, ktorej úlohou je pripraviť deťom raňajky, a ponáhľam sa do práce. Takto to u nás pravidelne chodieva.
Aj dnes sa ponáhľam do samoobsluhy. Stojím predo dvermi prvý. Cez sklo hľadím na osvetlený interiér, sledujem predavačky, ako vykladajú do regálov čerstvý tovar, ako si pripravujú pokladnice, preratúvajú drobné mince, dopíjajú kávičku…
Úchytkom pozriem na hodinky. Je minúta po šiestej, a žiadna neodomkýna. Všetko už majú pripravené, postávajú i posedávajú, veselo debatujú, sú v pohode. Ubehnú ďalšie dve minúty – stále nič. Za mnou stoja rovnako sa náhliaci zákazníci. Zmocňuje sa ma netrpezlivosť. Dnes teda prídem do práce s meškaním. Ktovie, čo na to povie šéf.
Päť minút po šiestej, a nič! Nervozita stúpa, rad za mojím chrbtom sa zväčšuje, už dosahuje niekoľko metrov. Rozpačito sa obzerám dozadu, potom zase pozriem na hodinky. Šesť minút po šiestej, a stále neotvárajú. Čo sa tam vlastne deje? Opäť nazriem cez sklo vo dverách. Predavačky sa zjavne nudia, zívajú, preťahujú si kosti a vyčkávajú. Mladík v značkovom tričku, stojaci hneď za mnou, začal prvý frflať nahlas. Vraj práve teraz, keď má naponáhlo, tie naničhodnice si z ľudí robia dobrý deň. Vysoký elegán s fúzikmi v módne ušitom obleku si obradne vyhrnul rukáv na saku i košeli a pozrel sa na číselník na hodinách. Potom zlostne zasyčal:
„Keby som ja takto robil vo firme, vyrazia ma na hodinu!“
Nato spod saka vytiahol noviny a zahĺbil sa do čítania.
„Veru tak, nevedia si vážiť robotu,“ pridala sa pani, čo držala za ruku dieťa.
„Treba sa sťažovať na obchodnej inšpekcii,“ zapišťala prešedivená starena.
Rad medzitým narástol na dobrých desať metrov a jeho koniec sa začínal zatáčať. Pridávajú sa ďalší a ďalší, zrejme v domnienke, že ide o výpredaj storočia. Päťdesiatnik s pijanskou červenou tvárou a nedbanlivo zapnutou košeľou, z ktorej mu vykúkalo biele pivné brucho, hromžil a klial tak šťavnato, až mu pena striekala z úst. Alkoholové výpary bolo cítiť na diaľku. Kalnými očami poskákal po čakajúcich, zastavil ich na mne a zreval:
„Čo nevykopneš dvere tým trúbam?“
Oblial ma rumenec, pripadal som si ako vodca divokého stáda. Uplynulo desať minút od šiestej hodiny, napätie graduje, vzadu ktosi vrieska, že za všetko môže vláda i parlament a treba ich do jedného postrieľať. Už-už sa z toho všetkého chystám poriadne tresnúť na dvere, nech sa v samoške konečne zobudia, keď z radu vystúpi sympatická staršia pani, podíde ku mne, jemne sa dotkne môjho ramena a zašeptá:
„A skúšali ste tie dvere otvoriť, nie je už náhodou otvorené?“
S týmto som nepočítal. Nervózne siahnem na kľučku a dvere sa otvoria dokorán. Zaliala ma horúčosť.
Užasnutý personál sa s otvorenými ústami díval, ako sa dav na čele so mnou vrhol na košíky a stratil medzi regálmi, akoby šlo o rabovačku.
Samozrejme, do práce som prišiel neskoro. Až tam som zistil, že moje digitálky idú o minútu pozadu…
Ján Grešák

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments