Anna Sláviková výrazne prispieva k rozvoju knižnej kultúry pre deti. Prínos v podobe mnohotvárnej a pútavej knihy „Uletené rozprávky“
Úspešná recenzistka
ANNA SLÁVIKOVÁ, renomovaná spisovateľka, úspešná recenzentka a právom obdivovaná autorka brilantných, životom kypiacich rozhovorov so slovenskými osobnosťami, rozhovorov, ktoré by mohli vo vysokoškolských skriptách slúžiť ako vzorové príklady pre výučbu na katedrách žurnalistiky, sa v ostatných rokoch /popri ďalších recenziách, vrátane divadelných/ výrazne zameriava najmä na knižnú tvorbu pre deti. V čase rozmáhajúcej sa bibliofóbie a straty schopnosti mladých čítať s porozumením, v ére internetového funfónového ošiaľu pani Sláviková vlastne disciplinovane a prezieravo plní naliehavú spoločenskú objednávku: Kreuje cesty knižnej kultúry práve v čase ranej detskej vnímavosti pre čarovný svet kníh.
V prvom príbehu knihy „Uletené rozprávky“, v rozprávke s názvom „Trpaslíci“, samotný výrobca trpaslíkov a na priamu detskú objednávku aj krásnej Snehulienky dokáže oživiť svoje figúrky iba vo svojom sne, ktorý ho zaskočí a príjemne prekvapí. Umné skĺbenie reality so snovou víziou! V druhom príbehu „Báseň je ako veršovná rozprávka“ autorka svojským, deťom prístupným spôsobom zobrazuje mágiu veršovania. Približuje záhadné tajomstvo tvorby veršov, a to prostredníctvom trpasličej postavičky. Tá malej Helenke, budúcej poetke, diktuje pôvabné verše, komunikatívnu poéziu, aká fascinuje poslucháčov, a tí nemusia predstierať, že rozumejú veršom, ktorým vôbec nerozumejú. Podaktorí autori, vrátane autora tejto recenzie, majú pocit, ako keby v nich pôsobil a príbehy, obrazy aj myšlienky im diktoval záhadný vnútorný hlas, nezištný a talentovaný literárny démon. V nasledujúcom, treťom príbehu s názvom „Usilovný lesník“ sledujeme dozrievanie malého chlapca Ľubka, zrod a postupný vývoj budúceho lesníka, skĺbenie biologických znalostí s láskou k prírode, k lesným biotopom. Spojenie racionálnych prístupov s emocionalitou. Autorka tu citlivo stvárnila prechod od detskej zvedavosti a naivného očarenia malými prírodnými „drámami“ až k programovému lesníckemu hospodárstvu v pokusnej súkromnej škôlke tohto mladého adepta lesníckeho povolania. Teda príbeh o tom, ako sa splnil Ľubkov životný sen.
V štvrtom, satirickom príbehu „Hostina u boháčov“ sa dočítame o sympatickej rebélii pobúreného, právom rozhorčeného, spravodlivého pána Aladára, o jeho sympatickej provokácii so sobolím kožuchom. Sympatická rebélia v sympatickej knihe rozprávok Anny Slávikovej! V nasledovnom, piatom príbehu s názvom „Kamarát Šašuľko“ sa malí čitatelia zoznámia s chorľavým chlapčekom Mirkom, ktorému /našťastie len dočasne/ neslúžia nôžky, čo ho odmietajú spoľahlivo nosiť, tobôž nie bežať či skákať. Chlapec intuitívne nájde riešenie svojej problémovej situácie: Sám si stvorí kamaráta, svoju oporu a dôverníka v podobe namaľovaného šaša na tvrdom papieri, ktorého „oživí“ vystrihnutím. Vtipná a dômyselná autorská konštrukcia a revitalizácia! A hoci tento papierový Šašuľko ústami samotného Mirka v podstate iba opakuje účelné fyzioterapeutické rady Mirkových rodičov i starých rodičov, robí to sprisahaneckým spôsobom a detsky prijateľným tónom. Malý Mirko v tajnej spolupráci so Šašuľkom sa časom prepracuje k normálnym fyzickým výkonom a dobrej telesnej kondícii. Autorke sa tu podarila priam kästnerovsky nápaditá vízia!
V šiestom, grotesknom príbehu „Čo sa stalo v Ježibábeľove“ popletený pochábeľ Ježibábeľ vo svojej záhrade vysadí viaceré plodiny do rovnakých riadkov, takže sme svedkami pochabého aktu pochábeľa. Rodí sa dráma pre tie plodiny preveľká: mrkva sa začala hádať s hrachom, petržlen s fazuľou a cibuľa s cesnakom, lebo súperili najprv o to, kto má právo zapustiť svoje korienky ako prvý a neskôr o svoje miesto na slnci. Hašteriace sa rastliny napokon zaplavili záhradníka-pochábeľa svojím zlostným šveholením, až sa išiel z toho takmer zblázniť. Ako sa nakoniec z toho vymotal, to sa malí čitatelia dozvedia z posledných dvoch odsekov tohto groteskného príbehu. A v ďalšom, siedmom príbehu sa čitatelia dozvedia ako vznikol tresčí šalát, ako sa nepredané morské ryby premenili na žiadanú, obľúbenú pochúťku. Vzápätí sa dostávame k ôsmemu príbehu, ktorý ponúkol tejto knihe názov „Uletené rozprávky“. Text je venovaný mágii rozprávok a autorka tu sformulovala jasnozrivú a pôvabnú pointu o sile a pôsobení rozprávky: „Rozprávky sú preto vzácne, lebo väčšinou sa končia radostne a malý čitateľ zatvára knihu natešený a spokojný.“
Spisovateľka Anna Sláviková v deviatom príbehu zoznámi čitateľov so zvláštnou kastou pátračov po skrytých zdrojoch pitnej vody – s prútikármi a s ich akoby čarodejníckou činnosťou. Títo čarodeji-dobrodeji objavujú vodné zdroje pre chatárov, chalupárov a kopaničiarov vzdialených od civilizačných vodovodných potrubí. Čože nám to objavujú? Naozajstné poklady, lebo bez vody niet života, plnohodnotného, civilizovaného žitia. Ale azda výchovne najcennejšou a zároveň najdlhšou je desiata rozprávočka „Slepý Matej s batohom kníh“, ktorou pani Sláviková vzdáva hold slávnemu historickému šíriteľovi a záchrancovi kníh, slepému Matejovi Hrebendovi. Robí to prostredníctvom čitateľsky atraktívneho a deťom zrozumiteľného rozhovoru rodičov s malou Ivankou a ešte menším Maťkom. A v jedenástej rozprávke o dvojici súrodencov, desaťročnej Aničke a deväťročnom Jurkovi, v príbehu s názvom „Umelci“, sa čitatelia zoznámia s mazaným a farbami zamazanými beťármi, ktorí na svoje farbisté dobrodružstvá odčerpávajú z uskladnených zásob farieb majstra, bytového maliara. Onen zaskočený majster je dobráčisko, aký sa vyskytne vari iba v rozprávkach – naostatok odhalí detské koristnícke výpravy a veľkoryso odpustí týmto malým milovníkom umeleckých kreácií ich plytvanie drahými farbami.
Autorka predošlej poučnej a pôvabne veršovanej knihy „Vtáčiky okolo nás“ neodolala ani v tejto rozprávkovej knižke prieniku do vtáčej bájky v ďalšej, dvanástej rozprávke s názvom „Tučniak vrabčiak“. Vrabčiak Jano sa zavše so závisťou prizeral ľahučkému a elegantnému plachteniu vtáčích dravcov. Tento vypasený, ťažký vrabčiak, vyberajúci kontajnery s pestrým potravinovým odpadom tak, ako podaktorí vychudnutí slovenskí penzisti, lieta len s veľkými ťažkosťami a po etapách, z nižšieho balkóna na vyšší balkón, až kým sa nedostane na strechu. V závere tohto príbehu svojím príletom preťaží drôt s ukotvenými vrabcami a smrteľne vydesí celý kŕdeľ. Nasledujúca trinásta rozprávka „O stratenom mesiačiku“ je oslavou a tak trochu aj malou encyklopédiou radostí, zvláštností, ale aj prípadných nepríjemností jednotlivých mesiacov kalendárneho roka. Pestrý kaleidoskop, ľahkým a originálnym perom i s dôvtipom zachytený kolobeh dvanástich mesiacov, vrátane dvojitej perly v podobe letných prázdnin – júla a augusta. A naostatok rozprávka posledná, štrnásta. Má názov „Hovoriaca kniha“ a čitatelia sa tu zoznámia s dôležitou technickou novinkou, s hovoriacou dotykovou knihou, dôležitou najmä pre nevidiacich čitateľov, odkázaných donedávna len na osvedčenú klasiku, na Braillovo písmo.
Prečo upozorňujeme rozsiahlejšou recenziou /a nie zvyčajnou krátkou anotáciou/ na novú knihu pani Slávikovej? Lebo – ako sme už spomenuli v úvode – v čase súmraku knižnej kultúry medzi omladinou autorka reaguje na naliehavú spoločenskú objednávku touto pútavou detskou knihou, schopnou na nejaký čas odlákať deťúrence od povrchnej elektroniky a prilákať do ríše zamyslenia. Rodičia v tejto vydarenej a tematicky pestrej knihe dostávajú do rúk významnú posilu s nápaditými a atraktívnymi ilustráciami Petra Cpina. Posilu, za akú sa treba poďakovať autorke, ilustrátorovi i vydavateľstvu DAXE.
Vízie bez provízie
Od nášho podvodníckeho parlamentu naďalej očakávam, že predčasné voľby skôr odhlási než odsúhlasí.
V neplatnom a neúspešnom referende sme neschopnej, asociálnej vláde i koalícii namiesto nesúhlasu ukázali figu borovú, na východnom Slovensku dokonca figu borovičkovú.
Musím kriticky a neochotne priznať, že pri voľbách a referendách sa Slováci správajú ako africkí Krováci.
Chápete, prečo sa nám tak prudko množia politickí nechápavci?
Napriek tomu, že stratili dôveru, nijako sa neponáhľajú dospieť k záveru.
Poznajúc koaličnú sľubotechnu predčasne nejasajme nad vyhlásením predčasných volieb!
Priznávam: Mať poslanecký plat tiež by som nevedel odísť z parlamentu.
Keby tak opustili parlament bez intrigovania, iba s lamentovaním!
Nielenže nevedia vládnuť, ale nevedia sa ani ovládať.
Na slovenských záujemcov súčasná cena elektromobilu pôsobí ako elektrošok.
V obchodoch i na chodníkoch nášho mesta počúvam samé cudzie jazyky, najmä ukrajinčinu. Ale kde sú Slováci? Tí sedia v autách!
Sviatočný ohňostroj prskaviek a blikačiek som v inflačnej domácnosti nahradil ohňostrojom politických kliatob.
Početné prípady hromadnej streľby v USA od začiatku tohto roka naznačujú, že Američania sa už v tomto 21. storočí navzájom vystrieľajú, čím sa rapídne zníži počet geopolitických konfliktov.
Podstata imperializmu: Kde sa dvaja bijú, tretí inkasuje za boxery.
Sociálne siete silne vplývajú na vývoj populácie: z niekdajších trémistov sa vykľuli extrémisti.
HUMORESKA
Most nad besniacim živlom
Staviteľ Fabian nervózne žmolil v dlhých a zažltnutých prstoch vyhasnutú cigaretu a nedočkavo hľadel na vzdúvajúce sa kalné vody. Teraz alebo nikdy!
Pred troma rokmi v týchto miestach dohotovil jeho kolega Haviar most. Odvážnu konštrukciu, železobetónového giganta, ktorý sa na dvanástich štíhlych pilieroch vznášal vysoko nad krajinou. Veľkolepý kúsok, celoživotné dielo. Pomník. Staviteľ Fabian stál teraz poniže tohto skvostu, prešľapoval nad spenenou hladinou a z jeho očí sa dalo vyčítať pevné odhodlanie. Teraz alebo nikdy!
Most jeho kolegu mal jednu chybu krásy. K mostu predsa patrí rieka na dokreslenie scenérie! Preto čoskoro, rok po dohotovení mosta, poverili Fabiana realizáciou rieky. Mala mať vybetónované brehy, no pritom byť romantická, splavná pre remorkéry, ale bezpečná pre kúpajúce sa deti. Mala byť veľká, ale… práve preto tu teraz Fabian stál s odhodlaním v očiach.
Fabian bol odjakživa smoliar. Preto ho ani neprekvapilo, že sa mu po vybudovaní širokého riečneho koryta nepodarilo navŕtať v horách dostatočne výdatné artézske studne, ktoré by nasýtili pažravé koryto pod dvanástimi piliermi. Tenká stružka vody, potôčik mokvajúci stredom riečiska rozhodne nedokresľoval scenériu štíhleho giganta. Kontrast obra a trpaslíka pôsobil ako päsť na oko. Trúsili sa reči o intrigách s vodou, pripravovanom zosmiešnení Haviara, o intelektuálnom geste… Fabian dostával najhoršie projekty, musel naprávať nenapraviteľné. Preto tu teraz stál nad špinavožltým živlom a každý sval v jeho tvári prezrádzal napätie: Teraz alebo nikdy!
Áno, teraz! Po prietrži mračien v horách valila sa lavína mútnej vody celým riečnym korytom. Preto tu Fabian stál s fotografmi a kameramanmi, ktorí zvečnia veľkú chvíľu.
Z obrazoviek televízorov, z nosičov DVD, z bilbordov, z printových, obrázkových i z internetových časopisov, z panoramatických pohľadníc prenikne do očí i pamäte divukrásna scenéria železobetónového velikána nad besniacim živlom, ktorý doráža na jeho dvanásť štíhlych pilierov. Most odvážne prekračujúci rozbesnené vodné peklo, konečne kompletný most.
Fabián nervózne žmolil vyhasnutú cigaretu. Teraz alebo nikdy!
Epigramáž
MILUJEM LES
Milujem les. On to netuší.
Milujem les. Je mi kľúčnou kosťou.
Milujem les. Tak ho neruším
mojou ukričanou prítomnosťou.
ČO NA TO MATEJ HREBENDA?
Keby ožil pán Hrebenda,
podaktorým jednu vlepí.
Knižný trh si od neho dnes
zobral len to, že bol slepý.
STRASTI VYDÁVANIA
O tej kliatbe, to mi ver,
mlčí talmud, korán.
Ľahšie vydáš sedem dcér
ako jeden román.
JE VŽDY VŠADE
Je to autor-optimista,
veselo si nôti,
zmestí sa to protekčníča
do každučkej kvóty.
POSEDENIE S ÚSPEŠNÝM AUTOROM
Potľapkali ho po pleci
z blahosklonnej výše,
v nádeji, že zlomia ruku,
ktorou všetko píše.
Milan Kenda
