Dnes aktuálne Milan Kupecký, humorista a publicista, koordinátor Humorikonu

(Z aforistickej dielne Milana Kupeckého)
Priviate vetrom

(prevzaté v portálov – www.piestornet.com a www.noveslovo.sk)

Životné prostredie

Hviezdoslav dnes: Ó, pozdravujem vás, vyrúbané lesy, hory! Z tej duše pozdravujem vás…
Ryba smrdí od hlavy. V našich riekach celá.
Ak to takto pôjde ďalej, životné prostredie zaženieme do krajnosti.
Nevravte iba do vzduchu. Ovzdušie je i tak dosť znečistené.
Smog robí divy. Už aj zeleň má inú podobu.
Vetranie dnes je vlastne výmenou zápachu z miestnosti za smog z ulice.
Kedysi nad nami lietali vtáčky, dnes popolček.
Ej, kde sú tie časy, keď voda bola tekutina bez chuti, farby a zápachu?!
Kto seje vietor, určite nemá dobrý vzťah k poľnohospodárstvu.
Napriek guľatosti Zeme ľudstvo stojí na pokraji.
Pozmenené príslovie: Strom nepadá ďaleko od sekery.

Aktuálne

Koncové nemocnice je priliehavý názov nášho zdravotníctva, ktoré je u konca.
Slovenskí poľnohospodári a juhu Slovenska strácajú pôdu pod nohami.
S kovidom je to ako s manželkou. Musíme sa naučiť s ním žiť.
Je čas, aby sa slovenskí vinári preorientovali na predaj pitnej vody.
Stalo sa to, čo málokto čakal. Naša vláda nevládze.
Slovensko si nedáme. Radšej ho rozpredáme!
Koronavírus predbehol kupónovú privatizáciu. Blíži sa jeho ďalšia vlna.
Trefnejšie by bolo premenovanie agentúry Fokus na Fókus pókus.
Po devalvácii eura a po zvyšovaní cien mnohí občania nazvali našu menu neuro.
Ceny sa priblížili k horolezectvu. Šplhajú sa hore.
V parlamente je čoraz ostrejšia diskusia. Nečudo, veď mnohé interpelácie sú čoraz tupšie.
U nás postupne prechádzame na zvyšovanie vakcinácie korona dávok na úkor znižovania sociálnych dávok.
Dnešní ľudia majú už aj zuby múdrosti z protézy.
Styky sú výborné, ak nejde o vážnu známosť.
Mnohí optimisti si na spríjemnenie chvíle naďalej ladia hudbu budúcnosti.
Terajšia vláda sa vyvarováva starých chýb. Robí nové.
Humor a satiru netreba finančne podporovať. Stačí zaviesť znova priame vysielanie z parlamentu.
Múdrym voličom politici slúžia, hlúpym vládnu.
Mnohí občania sú schopní urobiť pre peniaze všetko. Dokonca vstúpiť aj do politiky.
Doteraz bol trh sýty a občan hladný. Dnes sme sa dostali na rovnakú úroveň.
Každý zázrak trvá tri dni. Na ten náš hospodársky stále čakáme.
Postupne sa u nás snaha o demokraciu premenila na debokraciu.
Kedysi sa na nás slniečko usmievalo, dnes na nás cerí zuby cez ozónovú dieru.
Humor je ako motorové vozidlo. Je zle ak nás prejde.
Naše lesy sú bohaté na lesné plody a odpadky.
Snažme sa nastoliť demokraciu. Ale radikálne.
Z najnovších prísloví: Vyhni sa opitému, bláznovi a politikovi.
Vraj už nebudeme nosiť drevo do lesa. Nebude aké.
Dnes je to tak ako kedysi. Do výberu sa dostanú spravidla tí, čo sú vo výbore.
Ak niekoho vyzdvihujeme až do neba, nie je zárukou, že sa tam aj dostane.
Niektoré periodiká išli s predajnú cenou tak nízko, že pomaly nestoja za nič.
Slovensko sa pomaly mení z malebnej krajiny na volebnú.
Niečo sa mi marilo pred očami. Žiaľ, bolo to zmarené referendum.
Najnovšia disciplína v našom zákonodarstve – prekrúcanie paragrafov.
Dobre som informovaný koho zatvoria, koho prepustia, no neviem, o koľko sa zvýšia základné potraviny a ako zaplatím účty za elektrinu a plyn.
Nedivme sa izolácii zo strany okolitých štátov, po toľkom domácom politickom iskrení.
Každý začiatok je ťažký. Najmä po počiatočných sľuboch politikov v každom volebnom období.

Priviate vetrom

Slovenskí poľnohospodári na juhu Slovenska strácajú pôdu pod nohami.
Po inflácii a zvýšení cien mnohí občania nazvali našu menu neuro.
V parlamente je čoraz ostrejšia diskusia. Nečudo, veď mnohé interpelácie sú čoraz tupšie.
Mnohí optimisti si na spríjemnenie chvíle ladia hudbu budúcnosti.
Ak niekoho vyzdvihujeme až do neba, to nie je záruka, že sa tam aj dostane.
Niečo sa mi zamarilo pred očami. Žiaľ, bolo to zmarené referendum.
Slovensko si nedáme. Radšej ho rozpredáme!
Koronavírus predbehol kupónovú privatizáciu. Blíži sa jeho ďalšia vlna.
Múdrym voličom politici slúžia, hlúpym vládnu.
Humor je ako motorové vozidlo. Je zle ak nás prejde.
Z najnovších prísloví: Vyhni sa opitému, bláznovi a politikovi.
Terajšia vláda sa vyvarováva starých chýb. Robí nové.
Mnohí sú schopní urobiť pre peniaze všetko. Dokonca aj vstúpiť do politiky.
Najnovšia disciplína v našom zákonodarstve – prekrúcanie paragrafov.
Koncové nemocnice je priliehavý názov v našom zdravotníctve, ktoré je u konca.
Naše lesy sú bohaté na lesné plody a odpadky.

Zaujímavá a potešujúca správa pre náš Humorikon s bratského Srbska

Milý Milan, rád by som ťa informoval, že si získal medzinárodné ocenenie „Zlatý kruh“, Belehradský aforistický kruh – za potvrdenie a popularizáciu satiry vo svete. Cena sa udeľuje na 19. medzinárodnom festivale humoru a satiry „Satire Fest“, ktorý sa bude konať 21. októbra v Belehrade. Plaketu vám pošleme poštou.

Aleksandar Cotric

PS: To nie je  iba moja zásluha, ale všetkých humoristov, ktorí sa podieľajú na tvorbe Humorikonu…

Milan Kupecký

Knižná PONUKA „roháčovcov“

Humoristickú knihu Poslední mohykáni si môžete objednať iba na na našej adrese, lebo nie je v predaji, hoci uvažujeme o jej druhom vydaní, náklad ktorého by sme dali aj do predajní Ikaru, hoci ľudia na Slovensku priveľmi nečítajú knihy, majú (tak ak my) dnes iné starosti v boji o prežitie. Prinášame výňatok z knihy Poslední mohykáni so záverečnou výzvou na jeho konci.

Prvého apríla 1948 začal vychádzať prvý slovenský satiricko – humoristický časopis ROHÁČ

V tejto knihe si okrajovo pripomíname výročie založenia tohto slovenského satiricko – humoristického časopisu a prezentujeme v nej najmä súčasných autorov, prevažne „roháčovcov“, ktorí zostali verní svojmu satiricko – humoristickému žánru a dnes už existujú iba ako pamätníci. Výstižne sú pomenovaní v názve tejto knihy- Poslední mohykáni, ktorí prakticky nemajú svojich nasledovníkov a postupne opúšťajú generačne svoj pozemský život. Niektorí ešte žijúci, prispievajú do nášho internetového satiricko – humoristického Humorikonu (www.humorikon.sk), ktorý prezentuje predovšetkým ich súčasnú i dávnejšiu umeleckú tvorbu a zachováva tak aspoň v nostalgických spomienkach tvorbu tohto druhu slovenskej kultúry. Žiaľ, nie je ich už veľa, naopak každým rokom je ich čoraz menej. Vymierajú tak ako chrobáky Roháče, po ktorých bol niekdajší časopis pomenovaný. Ktovie, ako vznikol nápad dať časopisu titulný názov Roháč, možno sa už nenájde pamätník z radov jeho zakladateľov, kto by nám to prezradil, no z biológie vieme, že Roháče majú na každej nohe pár háčikov, ktorými sa veľmi pevne prichytia o podklad. Roháče, ako najväčšie chrobáky (Lucanus cervus), sme donedávna v okolitých slovenských lesoch mohli pozorovať pravidelne, ale v súčasnosti už patria medzi vzácne druhy. Vynikajú veľkým robustným telom a impozantným vzhľadom, pričom dospelý jedinec môže dosiahnuť dĺžku takmer 90 mm.

U nás sa vyskytoval v nížinách a pahorkatinách takmer po celom území, predovšetkým v listnatých, najmä dubových lesoch. Zásahy človeka do prírody a odstraňovanie starých stromov a pňov spôsobili miznutie jeho prirodzeného prostredia i zdrojov obživy. Dúfajme, že nevyhynie tak, ako časopis pomenovaný po ňom.

Prológ

Bol prvý apríl roku 1948. Od prevratu, v ktorom oficiálne prevzal moc pracujúci ľud, sotva ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny humoristov, výtvarníkov a karikaturistov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč. Na jeho stránkach sa prezentovali nielen prosté anekdoty, ale aj humoristicky a satiricky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko či Bill, hovorili jasnou rečou a sú stále živými pamätníkmi. V redakcii sa zišlo alebo s ňou spolupracovalo, mnoho kvalitných autorov, akými boli Viktor Kubal, Jozef Babušek, Klára Jarunková, Kamila Stašková, Milan Vavro, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Milan Stano, Marián Vanek, Koloman Uhrík, Milan Lechan, Andrej Mišanek, Viktor Kubal mladší, Silva Groszová, Milan Kenda, Štefan Bittmann, Milka Lopašovská, Alan Lesyk, Peter Gregor, Peter Gossányi, Tibor Korbell, Milan Lechan, Fedor Vico, Tomáš Janovic, Fero Jablonovský, Milan Hodál, Vlado Javorský, František Mráz, Ľubo Radena, Vojto Haring, Berco Trnavec, Miroslav Ďurža, Bobo Pernecký, Pavol Švancár, Ľubomír Kotrha, Laco Torma, Ernest Svrček, Vojtech Krumpolec, Fero Jablonovský, Vlado Pavlík, Marián Bachratý, Ján Heinrich, Milan Kupecký, Gabriel Hocman, Ľubo Majer, Fero Bojničan, Šteran Švec, Alexander Scholz, Benjamín Škreko, Štafan Grešák, Peter Zifčák, Berco Trnavec, Marcel Krištofovič, Dana Zacharová, Drahoslav Mika, Alan Lesyk, Jaroslav Pop, Marián Bachratý, a mnohí mnohí ďalší. Niektorí neskôr.

V roku 1958 prešiel časopis pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa rýchlo zvýšil až na sto tisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť „škáročiek“ i námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj ináč. Vo vydavateľstve Avízo sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď časopis zanikol, krátky čas sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažil zachrániť oduševnený humorista Milan Kupecký vo svojom mini vydavateľstve H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, prevažne bývalými „roháčovcami“, predchádzajúcimi prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou“ chybou“ bola pečať bývalého komunistického Tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda Pod jeho zánik sa podpísala tiež vlna tzv. demokratizácie a komercializácie.

Vieme, že za dobrý vtip v rôznej podobe sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností, prípadne sa v ňom pertraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo vznikla voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie, Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti.

Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda pravicového mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politickému marazmu, v ktorom na Slovensku žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej i distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu neudržal. Ak sa zamyslíme a zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira najmä politického podfarbenia sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme…Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný. Po revolúcii a následnej divokej privatizácie (rozkradnutím) a likvidáciou všetkého bývalého národného a štátneho majetku, sa Slovensko dostalo za pár rokov do úpadku takmer vo všetkých oblastiach spoločenského života, vrátane humoru a satiry. Pribudli bezdomovci, žobráci a satira na Slovensku poslúžila iba v čase privatizácie strategických podnikov a rozpredávania bývalého socialistického majetku najmä západným podnikateľom. Rozpredaním strategických subjektov cez Fond národného majetku profitovali najmä politici. Zrušením satiricko – humoristického časopisu sa pochopiteľne zlikvidovala aj satira, ktorej sa najmä oligarchovia a politickí rýchlo zbohatlíci stránia ako čert svätenej vody.

Aj kapitalistické trhové prostredie potrebuje intelektuálne vyzretý humor a satiru, no prinajlepšom by sa to možno dalo realizovať vtedy, ak by išlo o komerčne rýchlo predajný časopis. Predsa zisk je prvoradý, hoci vieme, že humor a satira sa nezaobídu, ako ostatná kultúra bez finančnej podpory. A tak na osude tejto kultúrnej oblasti, ako i obsahu nikomu nezáleží, najlepšie ich predstavám – majiteľom televízie, rozhlasu, podnikateľom, prípadne politikom a viac – menej i čitateľom viac vyhovuje bulvár. Stará „roháčovská“ kvalita autorov humoru a satiry zanikla, čo by nebol problém, ale problémom je, že nevznikla kvalita nová. Mladí autori, humoristi sa nemajú kde „učiť“, ani kde publikovať a pomaly nevedia čo je to humoreska, epigram či aforizmus. Je tu však takpovediac, ako sa vraví, svetielko na konci tunela. Nedávno vznikol internetový Humorikon, do ktorého prispievajú a angažujú sa najmä autori z minulosti, ktorí však postupne generačne vymierajú. Je teda otázne, kedy sa na Slovensku v kapitalistickej demokracii dočkáme aj politického humoru a satiry. Možno teda konštatovať, že nejednému slovenskému čitateľovi chýba podobný kvalitný printový časopis ako bol nezabudnuteľný Roháč. Chýba najmä slovenským humoristom a satirikom, respektíve autorom, pre ktorých jeho zánikom zanikli aj ich predošlé publikačné a konkurenčné možnosti. Podľa západného vzoru sú dnes v časopisoch ako zábavný doplnok k dispozícii len erotické fotografie, staré anekdoty a veľké krížovky, v televíznych programoch trápny humor, na ktorom sa zúčastňujú viac – menej len komparzisti a malé deti. Znova konštatujeme, že nejednému slovenskému satirikovi, ktorých je pomaly ako šafránu, veľmi chýba spomínané periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, ktorý prevrat v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. Opakujeme, že humoristicko – satirický časopis Roháč, bohato ilustrovaný, vznikol v roku 1948 v socialistickom Československu (Slovensku), ako týždenník s množstvom vtipov, karikatúr a humorných poviedok pre pobavenie, ale aj kritiku nedostatkov. Medzi najsledovanejšie patrili glosy, kreslené vtipy a seriály, ktorých postavičky mali svojich stálych priaznivcov. Mal stále rubriky na ktorých spolupracovalo viacero kvalitných autorov, ako sme už uviedli, napríklad Viktor Kubal, Viktor Kubal mladší, Jozef Babušek, Milan Vavro, Klára Jarunková, Milan Kenda, Milka Lopašovská, Božena Hajdučíková – Plocháňová, Peter Petiška, Vladimír Javorský, Peter Gossányi, Milan Lechan, Andrej Mišanek, Štefan Švec, Ľudovít Majer, Ľubo Kotrha, Vladimír Pavlík, Ján Heinrich, Milan Kenda, František Mráz a mnohí ďalší. Roháč prinášal často vysoko sofistikovanú kritiku problémov socializmu, prinášal ušľachtilý humor a cielenú satiru, všetko prvky prenikajúce do podstaty problémov. Mal vysokú literárnu i výtvarnú úroveň, svoje schopnosti si mohli v ňom brúsiť viacerí kvalitní autori. Súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti slovenských humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase tzv. „preklínanej“ totality. V súčasnosti nejde ani o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu, akým bol Roháč, neskôr Nový Roháč a Extra Roháč.

Avizovaná informácia

Kniha nie je predávaná cestou predajní IKARU, pretože je o ňu veľký záujem najmä zo strany niektorých knižníc a tiež od autorov, ktorí ju v rámci jej obsahu prezentujú a venujú známym ako prezent. Kto má záujem o knihu, môže poslať žiadosť na mailovú adresu: humorista@milankupecký.eu. Kniha nie je biznis, jej cena je stanovená na 22 eur + 2 eura balné. Číslo účtu nášho neziskového občianskeho združenia Humorikon je: IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499.

Milan Kupecký