Pre Humorikon…
Humoreska
Tak som si pomyslel
▪ Kačice s mikrofónom si namýšľajú, že bez nich by nebolo žurnalistiky.
▪ Ako zistíme, že sa vraciame do civilizácie? Keď stromy preriednu a bilbordy zhustnú.
▪ Dosky, ktoré znamenajú svet? To môže byť pre naše zlatokopky dlážka v kaderníctve.
▪ Vynájsť sa je v živote dôležitejšie ako vynájsť čokoľvek.
▪ Všimli ste si, že žaby na prameni sa vždy tvária ako nenahraditeľná súčasť fontány?
▪ Ak chcete vidieť početné charakterné postoje, ponúkajte za zradu smiešne sumy!
▪ Kadekto tajne vypúšťa do terénu kobry v nádeji, že tým podporí predaj svojich fakírskych píšťal.
▪ Môže sa človek k niečomu dopracovať škrtaním? Môže! Ak prozaik preškrtá svoj román, môže z neho vyťažiť niekoľko dobrých aforizmov.
▪ Načo sú mi moje štósy? Baví ma objavovať jasné myšlienky v zažltnutých papieroch.
▪ Môže ešte aj dnes písanie skvele živiť človeka? Môže, pokiaľ ide o kuchárske recepty.
▪ Poznáte virtuálnu redukčnú diétu? Pri nej sa odvážny novátor živí dierami v ementálskom syre.
▪ Najčastejším hlodavcom v hlave človeka je červ pochybností.
▪ Všetci sme nenahraditeľní. Aspoň sami pre seba!
▪ V divadle i v politike častý jav: Na scéne duetá, v zákulisí duely.
▪ Tá kočka urobí závratnú kariéru! Rozpráva obchodne plynule po anglicky a vzdychá eroticky plynule po francúzsky.
MEPIGRAMÁŽ
BILBORDOVÍ GEROJI
ŠKĽABIA SA SŤA V AMERIKE
Ktože v našej politike
zlikviduje zlosyna?
Hociktorý usmievavý
bilbordový hrdina!
CESTA NAHOR
Čože ťa nahor dostane
v tom konkurenčnom prievane
do solventného neba?
Na vznosný imidž poriadny
ti už len škandál parádny
treba!
HOTELIÉRI NAŠEJ ÉRY
Majú nádherné prospekty,
v nich príbojové efekty.
Pre nich je každé pobrežie
viac ako Seiny nábrežie.
Nádherné ako vo sne –
Pobrežie Zlatonosné.
FEJTÓN
Elektronický ošiaľ ohrozuje intelektuálnu úroveň
Keď som začal písať tento fejtón v nedeľu večer, práve sa skončil veľký knižný veľtrh s názvom Bibliotéka. Úspešný a pozoruhodný v mediálnych ohlasoch, podstatne menej úspešný v ústnych referátoch a postrehoch zúčastnených predstaviteľov vydavateľstiev a pracovníkov z kníhkupectiev. Dozvedel som sa dokonca aj o tom, ako sa na tomto veľtrhu podaktorí návštevníci sem a tam premávali bez toho, aby sa viditeľne zaujímali o vystavené knihy. Možno práve toto bola poburujúca krajnosť, ale faktom zostáva, že tržby za predaj kníh boli zarážajúco slabé. Treba tiež priznať, že návštevníci museli hlboko siahnuť do svojich peňaženiek už skôr než ich vytasili na zakúpenie hoci len jedinej knihy. K hlbokému načieraniu ich prinútili už samotné ceny vstupeniek. Ak na Bibliotéku zamierila rodina s deťmi s využitím vlastného automobilu ako dopravného prostriedku, zaplatili poriadnu mimoknižnú taxu už za vstupenky na veľtrh a za parkovanie automobilu. To dozaista schladilo ich nadšenie a odhodlanie investovať do knižnej kultúry. Knižný veľtrh by mal byť ušľachtilou a dobročinnou propagačnou akciou, priam hrebendovskou misiou. Rozhodne nie megakšeftom! Veď ide o atraktívnu /predsa len!/ akciu v ťažkom súboji s davovou psychózou v podobe smartfónového ošiaľu a digitálneho teroru. Len sa poriadne okolo seba poobzerajte, keď vykročíte z domu! Zapadnete do masy smartfónovej degenerácie, čumákujúcej do svojich milovaných a neodmysliteľných, všadeprítomných smartfónov. Ba podaktorí kamikadze nespúšťajúc oči z milovaného smartfónu slepo sa vrhajú do križovatiek so zlostne trúbiacimi automobilmi v nekonečnej skrumáži smartfónov a automobilov 21. storočia.
Bezprostredným motívom na napísanie tohto fejtónu bola však Jej Veličenstvo – karikatúra! Priznávam, že ma priam fascinovala prorocká karikatúra s varovnou výpovednou hodnotou od autora Jana Tomaschoffa.
Slovne vám ju opíšem: Pred sediacim detským publikom sa odohráva dramatická, rozhodne nenudná scéna v bábkovom divadle v podobe rozprávkového dialógu Gašparka s krokodílom! Ale detváky ani táto dráma nedokáže zaujať. Sedia so sklonenými hlavami ako zvláštna módna sekta uniformne sa správajúcich vyznávačov a fanatikov elektronického božstva a zízajú do svojich multifunkčných mobilov. Na bábkovú scénu nehľadí nik, displeje priťahujú pohľady všetkých deťúrencov. Je to varovné proroctvo, brilantná prognóza elektronickej apokalypsy, intelektuálneho úpadku, nemilosrdne zachvacujúceho tzv. človeka rozumného /rozumného azda len v antike a renesancii/, a to už od útleho detstva.
A vonkoncom tu nejde len o nakreslený nezáujem práve o bábkové divadlo. Táto hororová karikatúra je zovšeobecnením prudko narastajúceho nezáujmu o hodnotné a hodnototvorné formy a klasické nosiče umenia i vzdelávacieho procesu, estetického pôsobenia i rozširovania duševných obzorov respondentov od detstva po dospelosť. Strašné na tomto obrázku – obrazu gradácie – je to, že deti nedokáže zaujať ani len obrazová scenéria divadielka! Čo potom chudák kniha? Karikatúra zachytáva jedno z najväčších protirečení dneška: Ako elektronický progres vytvára masový intelektuálny regres. Tragický a neodvratný paradox dnešnej civilizácie! Neodvratný preto, lebo každý súčasný štát, bez ohľadu na politicko-ekonomickú orientáciu, chce špicľovať svojich občanov. A nebude to už praktizovať prostredníctvom „neproduktívneho“ rozlepovania obálok z klasického poštového rozsevu nad parou unikajúcou z hrnca! Na obranu súčasných štátnych formácií musím priznať, že elektronickú kontrolu štáty musia robiť pod tlakom narastajúceho terorizmu, predovšetkým zo strany moslimských hrdlorezov, nekriticky až otrocky sa inšpirujúcich niektorými drastickými situáciami zo starozákonnej Biblie, hrdlorezov nezadržateľne prenikajúcich so záplavou migrantov do Európy. Len naivný jedinec môže túto súvislosť nevidieť, len idiot môže toto náruživo popierať.
Čo z digitálneho ošiaľu vyplýva pre duševný rozvoj našich detí? Smutná skutočnosť, že kruto doplatia na ignoranciu knižnej kultúry, na jej výsmech, na jej programové negovanie. Kniha zomiera, internet napreduje, taký je dominantný názor skeptikov prevládajúcich nad optimistami. Menšinoví optimisti dôvodia klasickou rozkošou z listovania v knihách, zvláštnosťami rituálu ich čítania, nezriedka spestreného voňavou kávičkou alebo napoleónkou s koňakom, kdesi pod slnečníkom na lodžii alebo v ležadle pod korunou jablone v záhrade, kde po usnutí čitateľa môže naň dopadnúť Newtonovo jablko, alebo biblický had mu môže v papuli ponúknuť jablko poznania. Na čitateľské rozkoše možno azda navnadiť dospelákov, no decká dnes už pre samotné príťažlivé displeje a technický ohňostroj obrazových vnemov nevidia okolitý svet a neodvratiteľne budú vyťukávať do klávesníc rozmanitých elektronických výdobytkov svoje často banality.
Pravda, Niagara kníh v obrovských kníhkupectvách akoby predsa len dávala optimistom za pravdu. Ale skeptici oprávnene operujú počtom zaniknutých kníhkupectiev, napríklad v samotnej Bratislave. Argumentujú predovšetkým obrovskou nechuťou omladiny odpútať sa od displejov a aspoň raz otrávene prelistovať ponúknutú knihu. Bibliofóbia sa nám tu nezadržateľne rozmáha medzi najmladšou generáciou. Tento postoj neveští nič dobré do budúcnosti! Kniha bola najvernejším priateľom človeka. Dnes je vraj takýmto najvernejším priateľom internet – pokiaľ vás pomocou neho neožobračia, alebo nezbavia identity. Knihy také čosi nikdy nedokážu!
Inšpiratívne a s nádejou sa o literatúre pre deti vyjadril odborník svetového formátu, niekdajší generálny komisár Bienále ilustrácií Bratislava Dušan Roll v rozhovore pre noviny pod krásnym titulkom Kto dá deťom knihy, dá im krídla. Na výstižné novinárovo konštatovanie „Deti však po knihách siahajú čoraz menej…“ odpovedal takto: „Veľmi ma to znepokojuje. Neviem si predstaviť detské roky bez detskej knihy. Apelujem na rodičov, aby si znovu našli čas na deti a na spoločné chvíle pri knihe. Nijako lepšie a viac sa vzájomne nespoznajú ako nad jej stránkami! Na kongrese v Tokiu som si dovolil k sloganu Jelly Lepmanovej v znení Dajte nám knihy, dajte nám krídla! pridať svoje presvedčenie: Detská kniha je večná!“ A John Ruskin svojím sloganom dokazuje, že to platí aj pre dospelých: „Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla.“ Julius Zeyer podporil tieto myšlienky postrehom: „Dom bez kníh je ako telo bez duše.“
V čom sú ochudobnení digitálni nazízači na rozdiel od vytrvalých, verných čitateľov kníh? Čím sa líši získavanie poznatkov elektronickou cestou od získavania poznatkov prostredníctvom kníh? Elektronický spôsob ponúka predovšetkým získané, hotové výsledky, čistý skelet, dobrý na rýchlu kontrolu vedomostí pred odchodom na skúšku. Alebo pri záchrane života, pri prvej pomoci. Do istej miery sa to dá porovnávať s knižnou encyklopédiou. Kniha však – napríklad literatúra faktu, populárno-vedecká kniha, memoáre, životopisný román a iné – ponúka vedomosti v symbióze s ich historickým vývinom. Sprevádza čitateľa od hypotéz, teórií až po overené fakty, prináša drámu súboja téz a antitéz, súťaženie rozličných názorov, niekedy aj s ich nečakanými, prekvapujúcimi návratmi, porovnávanie, trpezlivé a zásadové vzdorovanie strážcom dogiem a rousseauovskej „sladkej nevedomosti“, dramatický scenár dobrodružstva poznávania, čo všetko pozitívne vplýva na trvácnejšie zapamätávanie faktov v sieti súvislostí a kultivovanejšie, kreatívnejšie využívanie poznatkov. Kniha teda ponúka plnokrvnejšie, hlbšie, plastickejšie zážitky, pôžitky i poznatky. Pravda, toto dozaista nie je komplexne zrátaný súbor výhod knižného prístupu k poznatkom, lebo je nesporne ťažké komplexne zmapovať mystérium prínosu kníh, na míle vzdialené od povrchnosti a pretekov v časovom pragmatizme rýchleho a ešte rýchlejšieho internetu.
V záujme udržania a ďalšieho rozvíjania intelektuálnej úrovne občanov našej vlasti je intenzívny návrat ku knižnej kultúre naozaj nevyhnutnosťou. Známe je zdesenie rodičov a pedagógov z rozširujúcej sa neschopnosti našej omladiny porozumieť prečítanému textu, dokonca „chvostové“ umiestnenie v rebríčkoch medzinárodného merania tejto neschopnosti. Pri návrate kráľovnej zvanej kniha, vyštvanej do exilu zabudnutia, budú zohrávať významnú rolu dvaja účinní diplomatickí činitelia – rodičia a pedagógovia. Diplomatickí v prístupoch, kreatívni v postupoch, nespisovne povedané – v grifoch a trikoch. Úloha ťažká, ale aj nevyhnutná. Vyžiada si veľmi citlivé prístupy a veľmi vynaliezavé nápady. Nezabúdajme na Ruskinov odkaz: Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtáky krídla!
Absolútny riaditeľ (humoreska)
Bol raz jeden riaditeľ Ústavu pre vyplňovanie vákua. Teraz otrávene čakáte, že sa okolo riaditeľa jedného krásneho dňa začnú diať čudné veci.
Veci sa začali diať jedného škaredého, daždivého dňa, keď lialo ako z vodotesnej nádoby našej výroby. Na oblohe sa zádumčivo križovali nábožné blesky. Riaditeľovi došiel poštou príkaz o dodržiavaní dochvíľnej dochádzky do práce a vyvodzovaní radikálnych dôsledkov z nedochvíľnej dochádzky ako extrémne škodlivého javu.
Napriek zachmúrenej oblohe bolo riaditeľovi všetko jasné – s výnimkou niekoľkých preklepov v príkaze. Najradikálnejšie možno vymýtiť škodlivý jav tak, že vymýtime jeho nositeľov. Najradikálnejším vyvodeným dôsledkom je trest smrti. Okrem toho neplodí ďalšie dôsledky. V kapitalizme je trest smrti síce formálne zrušený, ale sérioví vrahovia, psychopati aj atentátnici sa činia ostošesť, ba priam ostotisíc.
Na druhý deň ráno stál pán riaditeľ pred vrátnicou ústavu presne o 6,45. Začiatok pracovného času bol o siedmej hodine. Riaditeľ bol vyzbrojený fľaškou slivovice ako na poľovačkách a v rukách držal nabitú guľovnicu. Jeho ústav bol veľký, na vypĺňaní vákua profitovalo veľa detí prominentov a rodinných príslušníkov. Lenže keď sa rúbe les, lietajú aj triesky. Preto pán riaditeľ mal popri guľovnici aj diplomatku plnú nábojov, čo mu umožňovalo v prípade potreby napáliť do previnilcov ešte aj takzvanú ranu istoty. Napriek urýchlenej osobnej katovskej rekvalifikácii stál tam pokojne a zocelene. Upokojovalo ho vedomie, že zbrojný pas má v najlepšom poriadku a riaditeľský dekrét tiež.
Nebudeme sa prplať v naturalistických detailoch. Bolo by to zbytočné a odporne pedantné, veď nám ide predovšetkým o všetko. Zhruba možno povedať, že srdečne prepustil každého, kto prišiel do siedmej a odstrelil každého, kto prišiel po siedmej. Vrátnik hromadiacim sa mŕtvym úslužne zatláčal oči, zatiaľ čo pán riaditeľ kompetentne a potentne nabíjal a zabíjal. Všetko išlo hladko, pracovníci zomierali s chápavým úsmevom na perách, disciplinovane vo vyrovnanom zástupe a bez kverulantských prejavov. Ba čo viac: zomierali urýchlene a bez zbytočných otázok. Zrejme pochopili význam akcie.
Pán riaditeľ sa po neuváženom zastrelení istého častého hosťa ústavu /príchod o 7,30, keď sa rúbe les, lietajú triesky/ odobral na pracovisko. Zvolal ihneď poradu, na ktorej mu zvyšní pracovníci, ktorí dorazili do siedmej a preto neboli dorazení, chvejúcimi sa hlasmi blahoželali k úspešnému a dôslednému poňatiu základnej požiadavky pracovnej disciplíny. Potom sa rozišli do svojich pracovní debatovať, telefonovať, posielať esemesky, pozerať porno, hrať počítačové hry, popíjať kávu s koňakom i bez a tie postaršie spomedzi nežných aj ojedinele štrikovať. Tento raz sa veľmi neklebetilo, lebo o mŕtvych sa má hovoriť len v dobrom, a preto sa toho veľa nenahovorilo. Nosné sliznice ešte dráždil pach spáleného pušného prachu a v ušiach doznieval rachoť výstrelov.
Odpoludnia upratovačky starostlivo umývali krvou zastriekanú vrátnicu a hospodárne krútili hlavami nad toľkým plytvaním drahocennou krvnou surovinou.
Nasledujúceho rána pán riaditeľ narazil na problém. Takrečeno problém zo života. Presne o siedmej došiel istý pracovník. Podpisový rituál mu však trval dlho, lebo sa celý triasol nedočkavosťou pracovať. Desatinná bodka bola bodkou za jeho životnou dráhou: vtedy mu spadla ceruza pod mriežky na čistenie obuvi. Kým ju vylovil, bolo už 7,05. Pán riaditeľ váhal: zastreliť či nezastreliť? Azda by bolo najlepšie iba ho postreliť. Ale čo s postreleným pracovníkom? Mohol by ďalej narúšať dochádzku. Mohla by sa mu každé ráno rozjatriť rana. Krvácajúci pracovník je nedochvíľny a neproduktívny. Krvácajúci pracovník nemôže byť vzorom. Preto ho pán riaditeľ predsa len zastrelil.
Denne zakrvavená vrátnica nebola nikomu podozrivá. Napokon púšťanie žilou je nám bližšie ako orientálna akupunktúra. A výstrely? Okoloidúci sa domnievali, že sú svedkami bežného prehodnocovania zamestnancov, alebo že tu dynamické osobnosti vymáhajú výpalné… Ranné výstrely boli však zo dňa na deň zriedkavejšie. Na vrátnicovom fronte nastal pokoj.
Pokoj pred búrkou.
Jedného pamätihodného rána sa na tráve medzi koľajnicami zaligotali kvapky rosy. Nové električky navlhli, mestská doprava sa ochromila. V to ráno sa pán riaditeľ doviezol taxíkom a vystrieľal zvyšok ústavu, ktorý sa do práce trúsil peši, šliapaním do bicyklov vyťahovaných z pivníc, alebo úsporne, bez nakupovania predraženého benzínu, teda s využitím žobravého autostopu. Mŕtvolám ani nemal kto zatláčať oči, lebo pred troma dňami pán riaditeľ nenašiel vrátnika na jeho poste. Tíško sa vkradol do jeho bytu a skolil ho v posteli nožom na rozrezávanie úradnej korešpondencie. Bral totiž ohľad na jeho spiaceho šesťmesačného synčeka.
Vôbec by sa nebolo prišlo na to, že ústav už vlastne neexistuje. Navonok sa nič nezmenilo. Pán riaditeľ z času na čas prerobil staršie práce svojich podriadených a uverejnil ich pod svojím menom v odborných časopisoch. Vôbec by sa na to nebolo prišlo, nebyť Pohrebných služieb.
Akýsi novinár hľadal morbídno-bizarno-senzačnú tému, nuž tak si spomenul na služby pre nebohých, teda na podnikanie, kde sa odohráva nejedna absurdná situácia. Hovorkyňa týchto služieb mu prezradila, že ich firma akosi stráca dych, lebo im Ústav pre vyplňovanie vákua dodáva čoraz menej mŕtvol. Novinár pri informácii o nedostatku mŕtvol ožil a rýchlo spísal senzačnú reportáž o klesajúcej mortalite vinou vedeckého ústavu. Tento reportérsky bonbónik mal názov BEDA, ČOHO JE SCHOPNÁ VEDA!
A tak to prasklo.
Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – hľadanie nových neschodných ciest si vždy vyžiada svoje obete. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – boli to síce prechmaty, ale z pozitívnych pozícií upevňovania pracovnej morálky /PPUPM/. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú? – nešlo o sociálnu krivdu, lebo inteligencia nie je trieda, len skupina, na čo podnes nezabúdame. Odhliadnuc od obetí – kde nie sú ? – vyhodnocovaný riaditeľ však používal zastaralé byrokraticko-donucovacie metódy a týmto metódam nemôžeme tlieskať! I preradili preto pána riaditeľa na menej zodpovedné miesto, do Ústavu pre vedeckú organizáciu práce. Za riaditeľa, prirodzene, dokonca generálneho riaditeľa, lebo mal isté skúsenosti.
Ústav pre vedeckú organizáciu práce pán riaditeľ vystrieľal celý hneď na druhý deň po svojom nástupe. Dodržal seriózny profesionálny prístup, preto sa v prvý, slávnostný deň svojho nástupu na nové vedecké bojisko zdržal streľby. Na tretí deň ráno stál načasovaný pán riaditeľ pred ústavom presne o 6,55 neproduktívneho času. Obklopovalo ho ticho, ktoré lieči a hygienicky škodlivý sladkastý pach rozkladajúceho sa personálu. Vo vzduchu krúžili supy, prilákané sem touto arómou z blízkej zoologickej záhrady, ktorú developeripráve prerábali na botanickú, a po dvore sa ponevierali ženy z blízkych bytov. Už tušili, že tu včera predsa len nebolo cvičenie civilnej obrany alebo protiteroristickej jednotky.
Pán riaditeľ si zrazu uvedomil, že si doma zabudol kľúče, vrátane kľúčov od brány ústavu. Pochopil, že je všetko stratené. Kým by sa vrátil s kľúčmi, bolo by najmenej 7,10. Zbledol, zaťal zuby a trasúcimi sa rukami nabil zbraň. Hlaveň si vložil do úst a za výskotu prizerajúcich sa žien stisol kohútik.
Výstrel signalizoval definitívny koniec Ústavu pre vedeckú organizáciu práce a predurčil tým mnohým veciam zdravý, pre stredoeurópske pomery prirodzený vývoj.
Pána riaditeľa so spätnou platnosťou vylúčili zo Zväzu poľovníkov.
Epigramáž
FATAMORGÁNA
Kŕč snímaný kamerou
na väčšine záberov,
keď ho z veľkej diaľky berú,
nik nespozná, namojveru.
Tento zázrak, sestry, bratia,
pripomína úsmev šťastia!
SÚMRAK KNIHY
Od kníh ľudí odženie
internet a zdraženie.
Kasu dobre napráska
už len kniha kuchárska.
PO MAMUTOCH BÁSNICI?
Vypĺňal básnik v „socíku“
v novinách svoju rubriku.
Zato však dnes v „kapíku“
vŕši verše v šuplíku!
TAK SA RODIA GENERÁLI
Vytŕčajú hrdinovia
svoje hlavy zo zákopu,
kým budúci generáli
zízajú do periskopu.
Vízie bez provízie
• Videl som odborný film o tom, že vo Veľkej koralovej bariére pri Austrálii je množstvo liekov na najťažšie ľudské choroby, len ich ešte nepoznáme a nevyužívame. Ale v Slovenských národných novinách sa posmievajú iniciatíve na ochranu tejto bariéry pomocou austrálskeho štátneho rozpočtu! Gratulujem tunajším majiteľom mozgovej bariéry!
• Máme premiéra naozaj európskeho formátu! Už aj Brusel začína úradovať podľa systému LEBO FICO.
• Vláda hľadá riešenia, opozícia zádrapky, čím brzdí rozvoj zabúdajúc, že život občanov je krátky ako Havlove nohavice.
• Čo evidentne spája nacistického lídra Adolfa Hitlera s progresívnym lídrom Michalom Šimečkom? Štekavá artikulácia a fanatizovanie davu, najmä z tínedžerov a homosexuálov!
• Progresívci špekulujú ako by Slovákov VIDITEĽNE ZVINITEĽNILI.
• EÚ nakúpila vakcín proti Covidu akoby pre dve Európy. Asi rozmýšľala takto: Čo keby priplávali mimozemšťania a odplávali domov s nákazou?
• Nekonečný škandál s Kováčom s odstupom času nahradil škandál s Kovačičom a po jeho vyšumení prepukol škandál s Kováčikom.
• Výstižný názov budúcej memoárovej knihy Michala Šimečku: AKO SOM NEÚNAVNE PRIVOLÁVAL SVOJE ODVOLANIE.
• Podľa preferencií je to TITAN vklínený medzi prvú a tretiu politickú stranu, podľa ideológie je to TITANIK smerujúci k buržujským a dekadentným métam.
• V detstve miloval rozprávkové draky, v talári miluje drakonické tresty.
Morality a iné hity
• Aspoň niečo: Rýchlo a ochotne mu vystavili až úmrtný list.
• Životy niektorých závistlivcov pripomínajú lenivú rieku s množstvom slepých ramien. Môže tam byť niekoľko nečakaných vírov, ale inak samá plytčina a samé bahno.
• Sme veční objavitelia! Jablko poznania hľadáme najčastejšie v pekných ženských kolenách.
• Chcete pookriať? Namiesto hľadania rozprávkových elixírov hľadajte nepriateľov svojich nepriateľov!
• Mladý dravec bojuje, starý dravec rezignuje, len chameleón víťazí v každom veku.
• Konečne mu zadul dobrý vietor do plachiet, lenže jeho plachty práve dožierali mole.
• Pre hypochondra je smrť triumfom.
• Medzi Robinzónmi nehľadajte samovrahov!
• Ihla v našej päte sa domnieva, že skáčeme od radosti nad jej nájdením.
• Dnes už kukučku tak ľahko nepočujete! Ešte síce žije, ale klaksóny, tranzistory a mobily neprekukne.
• Dožičili by sme svetu nového Paganiniho. Nesmie však vyrastať a cvičiť v našom paneláku!
• Kde nič nie je, tam sa zaradí hudobná vložka. Alebo baletná.
• Neomylný kritik spoznáva veľkosť umelca podľa ceny koňaku, ktorý Maestro objednáva.
• Umelca najdôslednejšie pochopia jeho plagiátori.
• Aforistické nápady prichádzajú rovnako neočakávane ako migrén
Tak som si pomyslel
▪ Kačice s mikrofónom si namýšľajú, že bez nich by nebolo žurnalistiky.
▪ Ako zistíme, že sa vraciame do civilizácie? Keď stromy preriednu a bilbordy zhustnú.
▪ Dosky, ktoré znamenajú svet? To môže byť pre naše zlatokopky dlážka v kaderníctve.
▪ Vynájsť sa je v živote dôležitejšie ako vynájsť čokoľvek.
▪ Všimli ste si, že žaby na prameni sa vždy tvária ako nenahraditeľná súčasť fontány?
▪ Ak chcete vidieť početné charakterné postoje, ponúkajte za zradu smiešne sumy!
▪ Kadekto tajne vypúšťa do terénu kobry v nádeji, že tým podporí predaj svojich fakírskych píšťal.
▪ Môže sa človek k niečomu dopracovať škrtaním? Môže! Ak prozaik preškrtá svoj román, môže z neho vyťažiť niekoľko dobrých aforizmov.
▪ Načo sú mi moje štósy? Baví ma objavovať jasné myšlienky v zažltnutých papieroch.
▪ Môže ešte aj dnes písanie skvele živiť človeka? Môže, pokiaľ ide o kuchárske recepty.
▪ Poznáte virtuálnu redukčnú diétu? Pri nej sa odvážny novátor živí dierami v ementálskom syre.
▪ Najčastejším hlodavcom v hlave človeka je červ pochybností.
▪ Všetci sme nenahraditeľní. Aspoň sami pre seba!
▪ V divadle i v politike častý jav: Na scéne duetá, v zákulisí duely.
▪ Tá kočka urobí závratnú kariéru! Rozpráva obchodne plynule po anglicky a vzdychá eroticky plynule po francúzsky.
EPIGRAMÁŽ
BILBORDOVÍ GEROJI
ŠKĽABIA SA SŤA V AMERIKE
Ktože v našej politike
zlikviduje zlosyna?
Hociktorý usmievavý
bilbordový hrdina!
CESTA NAHOR
Čože ťa nahor dostane
v tom konkurenčnom prievane
do solventného neba?
Na vznosný imidž poriadny
ti už len škandál parádny
treba!
HOTELIÉRI NAŠEJ ÉRY
Majú nádherné prospekty,
v nich príbojové efekty.
Pre nich je každé pobrežie
viac ako Seiny nábrežie.
Nádherné ako vo sne –
Pobrežie Zlatonosné.
FEJTÓN
Elektronický ošiaľ ohrozuje intelektuálnu úroveň
Keď som začal písať tento fejtón v nedeľu večer, práve sa skončil veľký knižný veľtrh s názvom Bibliotéka. Úspešný a pozoruhodný v mediálnych ohlasoch, podstatne menej úspešný v ústnych referátoch a postrehoch zúčastnených predstaviteľov vydavateľstiev a pracovníkov z kníhkupectiev. Dozvedel som sa dokonca aj o tom, ako sa na tomto veľtrhu podaktorí návštevníci sem a tam premávali bez toho, aby sa viditeľne zaujímali o vystavené knihy. Možno práve toto bola poburujúca krajnosť, ale faktom zostáva, že tržby za predaj kníh boli zarážajúco slabé. Treba tiež priznať, že návštevníci museli hlboko siahnuť do svojich peňaženiek už skôr než ich vytasili na zakúpenie hoci len jedinej knihy. K hlbokému načieraniu ich prinútili už samotné ceny vstupeniek. Ak na Bibliotéku zamierila rodina s deťmi s využitím vlastného automobilu ako dopravného prostriedku, zaplatili poriadnu mimoknižnú taxu už za vstupenky na veľtrh a za parkovanie automobilu. To dozaista schladilo ich nadšenie a odhodlanie investovať do knižnej kultúry. Knižný veľtrh by mal byť ušľachtilou a dobročinnou propagačnou akciou, priam hrebendovskou misiou. Rozhodne nie megakšeftom! Veď ide o atraktívnu /predsa len!/ akciu v ťažkom súboji s davovou psychózou v podobe smartfónového ošiaľu a digitálneho teroru. Len sa poriadne okolo seba poobzerajte, keď vykročíte z domu! Zapadnete do masy smartfónovej degenerácie, čumákujúcej do svojich milovaných a neodmysliteľných, všadeprítomných smartfónov. Ba podaktorí kamikadze nespúšťajúc oči z milovaného smartfónu slepo sa vrhajú do križovatiek so zlostne trúbiacimi automobilmi v nekonečnej skrumáži smartfónov a automobilov 21. storočia.
Bezprostredným motívom na napísanie tohto fejtónu bola však Jej Veličenstvo – karikatúra! Priznávam, že ma priam fascinovala prorocká karikatúra s varovnou výpovednou hodnotou od autora Jana Tomaschoffa.
Slovne vám ju opíšem: Pred sediacim detským publikom sa odohráva dramatická, rozhodne nenudná scéna v bábkovom divadle v podobe rozprávkového dialógu Gašparka s krokodílom! Ale detváky ani táto dráma nedokáže zaujať. Sedia so sklonenými hlavami ako zvláštna módna sekta uniformne sa správajúcich vyznávačov a fanatikov elektronického božstva a zízajú do svojich multifunkčných mobilov. Na bábkovú scénu nehľadí nik, displeje priťahujú pohľady všetkých deťúrencov. Je to varovné proroctvo, brilantná prognóza elektronickej apokalypsy, intelektuálneho úpadku, nemilosrdne zachvacujúceho tzv. človeka rozumného /rozumného azda len v antike a renesancii/, a to už od útleho detstva.
A vonkoncom tu nejde len o nakreslený nezáujem práve o bábkové divadlo. Táto hororová karikatúra je zovšeobecnením prudko narastajúceho nezáujmu o hodnotné a hodnototvorné formy a klasické nosiče umenia i vzdelávacieho procesu, estetického pôsobenia i rozširovania duševných obzorov respondentov od detstva po dospelosť. Strašné na tomto obrázku – obrazu gradácie – je to, že deti nedokáže zaujať ani len obrazová scenéria divadielka! Čo potom chudák kniha? Karikatúra zachytáva jedno z najväčších protirečení dneška: Ako elektronický progres vytvára masový intelektuálny regres. Tragický a neodvratný paradox dnešnej civilizácie! Neodvratný preto, lebo každý súčasný štát, bez ohľadu na politicko-ekonomickú orientáciu, chce špicľovať svojich občanov. A nebude to už praktizovať prostredníctvom „neproduktívneho“ rozlepovania obálok z klasického poštového rozsevu nad parou unikajúcou z hrnca! Na obranu súčasných štátnych formácií musím priznať, že elektronickú kontrolu štáty musia robiť pod tlakom narastajúceho terorizmu, predovšetkým zo strany moslimských hrdlorezov, nekriticky až otrocky sa inšpirujúcich niektorými drastickými situáciami zo starozákonnej Biblie, hrdlorezov nezadržateľne prenikajúcich so záplavou migrantov do Európy. Len naivný jedinec môže túto súvislosť nevidieť, len idiot môže toto náruživo popierať.
Čo z digitálneho ošiaľu vyplýva pre duševný rozvoj našich detí? Smutná skutočnosť, že kruto doplatia na ignoranciu knižnej kultúry, na jej výsmech, na jej programové negovanie. Kniha zomiera, internet napreduje, taký je dominantný názor skeptikov prevládajúcich nad optimistami. Menšinoví optimisti dôvodia klasickou rozkošou z listovania v knihách, zvláštnosťami rituálu ich čítania, nezriedka spestreného voňavou kávičkou alebo napoleónkou s koňakom, kdesi pod slnečníkom na lodžii alebo v ležadle pod korunou jablone v záhrade, kde po usnutí čitateľa môže naň dopadnúť Newtonovo jablko, alebo biblický had mu môže v papuli ponúknuť jablko poznania. Na čitateľské rozkoše možno azda navnadiť dospelákov, no decká dnes už pre samotné príťažlivé displeje a technický ohňostroj obrazových vnemov nevidia okolitý svet a neodvratiteľne budú vyťukávať do klávesníc rozmanitých elektronických výdobytkov svoje často banality.
Pravda, Niagara kníh v obrovských kníhkupectvách akoby predsa len dávala optimistom za pravdu. Ale skeptici oprávnene operujú počtom zaniknutých kníhkupectiev, napríklad v samotnej Bratislave. Argumentujú predovšetkým obrovskou nechuťou omladiny odpútať sa od displejov a aspoň raz otrávene prelistovať ponúknutú knihu. Bibliofóbia sa nám tu nezadržateľne rozmáha medzi najmladšou generáciou. Tento postoj neveští nič dobré do budúcnosti! Kniha bola najvernejším priateľom človeka. Dnes je vraj takýmto najvernejším priateľom internet – pokiaľ vás pomocou neho neožobračia, alebo nezbavia identity. Knihy také čosi nikdy nedokážu!
Inšpiratívne a s nádejou sa o literatúre pre deti vyjadril odborník svetového formátu, niekdajší generálny komisár Bienále ilustrácií Bratislava Dušan Roll v rozhovore pre noviny pod krásnym titulkom Kto dá deťom knihy, dá im krídla. Na výstižné novinárovo konštatovanie „Deti však po knihách siahajú čoraz menej…“ odpovedal takto: „Veľmi ma to znepokojuje. Neviem si predstaviť detské roky bez detskej knihy. Apelujem na rodičov, aby si znovu našli čas na deti a na spoločné chvíle pri knihe. Nijako lepšie a viac sa vzájomne nespoznajú ako nad jej stránkami! Na kongrese v Tokiu som si dovolil k sloganu Jelly Lepmanovej v znení Dajte nám knihy, dajte nám krídla! pridať svoje presvedčenie: Detská kniha je večná!“ A John Ruskin svojím sloganom dokazuje, že to platí aj pre dospelých: „Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla.“ Julius Zeyer podporil tieto myšlienky postrehom: „Dom bez kníh je ako telo bez duše.“
V čom sú ochudobnení digitálni nazízači na rozdiel od vytrvalých, verných čitateľov kníh? Čím sa líši získavanie poznatkov elektronickou cestou od získavania poznatkov prostredníctvom kníh? Elektronický spôsob ponúka predovšetkým získané, hotové výsledky, čistý skelet, dobrý na rýchlu kontrolu vedomostí pred odchodom na skúšku. Alebo pri záchrane života, pri prvej pomoci. Do istej miery sa to dá porovnávať s knižnou encyklopédiou. Kniha však – napríklad literatúra faktu, populárno-vedecká kniha, memoáre, životopisný román a iné – ponúka vedomosti v symbióze s ich historickým vývinom. Sprevádza čitateľa od hypotéz, teórií až po overené fakty, prináša drámu súboja téz a antitéz, súťaženie rozličných názorov, niekedy aj s ich nečakanými, prekvapujúcimi návratmi, porovnávanie, trpezlivé a zásadové vzdorovanie strážcom dogiem a rousseauovskej „sladkej nevedomosti“, dramatický scenár dobrodružstva poznávania, čo všetko pozitívne vplýva na trvácnejšie zapamätávanie faktov v sieti súvislostí a kultivovanejšie, kreatívnejšie využívanie poznatkov. Kniha teda ponúka plnokrvnejšie, hlbšie, plastickejšie zážitky, pôžitky i poznatky. Pravda, toto dozaista nie je komplexne zrátaný súbor výhod knižného prístupu k poznatkom, lebo je nesporne ťažké komplexne zmapovať mystérium prínosu kníh, na míle vzdialené od povrchnosti a pretekov v časovom pragmatizme rýchleho a ešte rýchlejšieho internetu.
V záujme udržania a ďalšieho rozvíjania intelektuálnej úrovne občanov našej vlasti je intenzívny návrat ku knižnej kultúre naozaj nevyhnutnosťou. Známe je zdesenie rodičov a pedagógov z rozširujúcej sa neschopnosti našej omladiny porozumieť prečítanému textu, dokonca „chvostové“ umiestnenie v rebríčkoch medzinárodného merania tejto neschopnosti. Pri návrate kráľovnej zvanej kniha, vyštvanej do exilu zabudnutia, budú zohrávať významnú rolu dvaja účinní diplomatickí činitelia – rodičia a pedagógovia. Diplomatickí v prístupoch, kreatívni v postupoch, nespisovne povedané – v grifoch a trikoch. Úloha ťažká, ale aj nevyhnutná. Vyžiada si veľmi citlivé prístupy a veľmi vynaliezavé nápady. Nezabúdajme na Ruskinov odkaz: Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtáky krídla!
▪ Aiba skepsu.
▪ Až v kapitalizme podaktorí začali usilovne rozkrúcať kolesá! Na ruletách.
▪ V textoch karieristov ťažko odlíšite podčiarknuté od vyčiarknutého.
▪ Na našich uliciach sa usmievajú už iba tváre na bilbordoch.
▪ Stupňovanie fanatizmu: od citovania k recitovaniu.
▪ Mám rád výpredajové tovary, na ktorých nemôžem nájsť chybu, ale zľava bije do očí.
▪ Ako aforista mám klamný pocit, že som už vychytal všetky paradoxy ako rybár hlavátky. Pritom však viem, že tie najlepšie kusy sa predo mnou ešte stále skrývajú kdesi v hlbinách poznania.
▪ Čo charakterizuje súčasné Slovensko? Naďalej vysoká inflácia a nízke sebavedomie.
▪ Keby sa mal u nás v duchu hororu predrať k moci Šimečka, začnem sa modliť k majorovi Terazkymu a k referentovi Ducháčkovi, aby spacifikovali tohto svojho kolegu.
Vízie bez provízie
▪ Televízno rozhlasové komentovanie premiérovej ekonomickej misie v Číne? Uragán opľúvania!
▪ Pre mňa osobne je Fico Titan a ŠimečkaTitanik.
▪ Moja charakteristika dnešných mladých: Smartfónová degenerácia pripravená voliť progresívcov.
▪ Posvätný obchodný reťazec, chlieb, aspoň ten predvčerajší, daj nám lacno dnes!
▪ Poznáme jednotku odporu, napätia alebo intenzity. Ale čo je jednotkou skazy? No predsa jeden Šimečka!
▪ Pri konsolidácii sa brutálni progresívci, liberáli a iní buržujskí partajníci monumentálne predvádzajú ako ochrancovia ľudu pred zdražovaním.
▪ Kto objaví a kto objedná vakcínu proti inflácii?
▪ Naše zdravotníctvo je solidárne so svojimi najťažšími pacientmi: Je v agónii.
▪ Progresívci vchádzajú do Bruselu ako do chrámu, s klobúkmi úctivo zloženými z hlavy. Zrejme veria, že im tam do nich vhodia tridsať strieborných.
▪ Dá sa uživiť písaním? Iba ak písaním petícií vo funkcii aktivistu.
▪ Žijeme v protifašistickej ére, lebo nikde nedostanete hnedé ponožky.
▪ Pravidlo pravičiara: Ak nevieš nájsť vinníka, spomeň si na socializmus!
▪ Spomienka na totalitu: Boli sme nesmelí, lebo sme nesmeli.
▪ Vie skvele predať to málo, čo má v hlave, takže sa ho mnohí usilujú kúpiť.
▪ Európske pokračovanie siedmich egyptských rán? Televízna relácia Sedem.
Epigramáž
HRDINOVIA VTEDY A DNES
V „socíku“ museli
denne fárať.
Dnes musia voličom
stále tárať.
Z TISÍC A JEDNÉHO DŇA
Za touto súrou nemusíš
do Mekky, Buchary, Fezu:
Najďalej všade zájdu tí,
čo sa vždy s režimom vezú.
NA SPLATENIE DLHU ČAKÁ
Kandidáti, kandidátky,
nečakajú vás len sviatky.
Tvrdý zákon neovláda iba teľa:
Veriteľ vždy v pozícii veliteľa.
VAROVANIE KRITIKOM
Nesmejte sa z telenoviel, sitkomov,
tie sú schopné prekvapivých výkonov!
Novú éru histórie načali,
prezidentov produkovať začali.
GLOSA
Novinári šokovaní oslovením
V štrasserovsko-homosexuálnom Denníku N, ale aj v ďalších mainstreamovýchoblbovadlách, sa môžete dočítať o tom, že sme v bývalom režime žili v komunizme. Teda v spoločensko-ekonomickej formácii, aká nikde na svete neexistovala. Dokonca ani v bývalom Sovietskom zväze. Táto utopistická fikcia, nerealizovateľná fantazmagória, sa nikde a nikdy nemôže realizovať. Nemôže, lebo jej principiálna zásada KAĎÉMU PODĽA JEHO POTRIEB sa nikdy a nikde nemôže uplatniť, pretože nezodpovedá ľudskej prirodzenosti. Lepšie povedané: neľudskej prirodzenosti predátora zvaného Homo sapiens, človek rozumný. Presnejšie: človek mazaný, človek prešpekulovaný, človek egocentrický, človek nenásytný, človek asociálny… Hlásať, že sme tu kedysi žili v komunizme/namiesto pod vládou a kontrolou komunistickej strany/ je absurdita, akej by sa nemal dopúšťať tzv. fundovaný a renomovaný novinár. No veselo sa dopúšťa! Nuž teda v čom sme tu pred prevratom z roku 1989 vlastne žili? V socializme, ale v deformovanom socializme kremeľského typu!
V štrasserovsko-homosexuálnom Denníku N sa najnovšie podaril iný husársky kúsok! Istá reportérka z tohto denníka splodila reportáž zo slávnostného snemu Smeru, usporiadaného na oslavu 25. výročia vzniku tejto politickej strany. Zdôraznila, že na rozdiel od minuloročného snemu strany Smer mohli byť na tohtoročnom podujatí aj nepriateľské médiá /použila úvodzovky/ ako Denník N, Aktuality či SME. A šokoval ju, chúďatko, pozdrav podpredsedu Smeru ĽUBOŠA BLAHU, ktorý znel takto: Česť práci, súdružky a súdruhovia! Pozdravu pána Blahu, jeho zdravici, sa v tomto denníku venoval aj vedúci oddelenia publicistiky vo svojej posmešnej glose na zadnej strane tohto plátku. Nuž, personál tejto šimečkovskej hlásnej trúby v podobe Denníka N nemá dostatočný historický prehľad a vedomosti, ako by sme očakávali od novinárov takéhoto progresívno-liberálneho mienkotvorného veľdiela.
Že je práca, táto aktivita charakteristická pre rozvoj civilizácie, producentkou pokroku, o tom nepochybujú ani zarytí kapitalisti, tobôž nie predstavitelia tak klasických, ako aj súčasnýchsociálnodemokratických strán. Takže práci naozaj patrí všetka česť! Neodmysliteľne je hybnou silou progresu. Napríklad intenzívna práca s odvodňovacími veternými mlynmi pri vysúšaní a následnej rekultivácii pôdy v Holandsku, alebo intenzívne budovanie Suezského prieplavu boli priam revolučné akty a zmeny v ekonomickej situácii jednej krajiny, resp. celého sveta. Teda práca, a nie biblická záhaľka v rajskej záhrade!
A pokiaľ ide o oslovenie súdruh a súdružka, bolo toto spoločné klasickým sociálnym demokraciám i klasickým komunistickým stranám. Táto tradícia v oslovovaní je oprávnene prenosná aj do súčasnosti. Bez hanby, bez rozpakov, bez predsudkov. Treba si uvedomiť, že obe tieto strany majú popri rozdielnych ideových prvkoch aj spoločné segmenty. Najmä tie humánnosociálne prvky sú spoločné, kým stalinskobrutálne prvky sú pre sociálnu demokraciu neprijateľné /najmä brutálny triedny boj v extrémnej podobe/. Fenomén práce a súdružské oslovenie by nemali vzdelancov nijako šokovať. Keďže šokujú, svedčí to o poslabšom IQ redakčného personálu štrasserovsko-homosexuálnom Denníku N.
Milan Kenda
