Slovenský spisovateľ a publicista Pavol Dinka, RSDr. (Rerum Socialum Doctor), autor literatúry faktu, novinár, redaktor, politológ, mediálny analytik a prekladateľ, sa narodil v roku 1942 v Skalici, kde aj vyrastal. V rodnom meste vychodil základnú školu (1957), Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu s maturitou (1960) a v Bratislave Strednú priemyselnú školu stavebnú s maturitou (1962). Absolvoval odbor politológia na Vysokej škole politickej v Bratislave (1980), polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika (1992, viaceré redakcie).
Pracoval ako redaktor denníka Hlas ľudu, kde sa venoval kultúre, umeniu a regionálnym dejinám západného Slovenska (1968 – 2004), neskôr sa stal jeho šéfredaktorom (od roku 1990). Bol vedúcim kancelárie ministra kultúry na Ministerstve kultúry SR (1994 – 1998), potom bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval vo firme Slovakopress Bratislava (2001 – 2004), odkiaľ odišiel do dôchodku (2004). Bol členom Rady pre vysielanie a retransmisiu SR (2009 – 2015), zároveň pôsobil ako publicista v slobodnom povolaní. V 2. polroku 2013 bol poverený zostavovaním Literárneho týždenníka (LT), časopisu Spolku slovenských spisovateľov, potom pôsobil v jeho redakcii ako redakčný spolupracovník pre oblasť kultúry, umenia, sociálno-ekonomickú oblasť a médiá (2014 a 2015). V súčasnosti pôsobí ako zástupca šéfredaktora Literárneho týždenníka a súbežne aj ako člen Redakčnej rady a riaditeľ n. o. Kultúrno-literárna akadémia (od 1. 1. 2017), ktorá je vydavateľom Literárneho týždenníka. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia (od roku 2006).
Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a regionálnej kultúre a dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej publicistike sa osobitne zameriava na metódy mediálnych manipulácií a otázky etiky v elektronických médiách, pritom využíva aj svoje poznatky z práce v Rade pre vysielanie a transmisiu, ktorá dohliada na dodržiavanie zákona a etiky slovenskými elektronickými médiami.
Je členom Spolku slovenských spisovateľov, bol podpredsedom SSS pre média (2013 – 2017), v súčasnosti je podpredsedom SSS pre mediálnu sféru a majetkovoprávne záležitosti SSS a členom Predstavenstva SSS, je aj členom Slovenského centra PEN.
Čo sa týka pôvodnej tvorby je autorom nespočetného množstva príspevkov v rámci literatúry faktu, z ktorých viacero realizoval v elektronickej podobe (CD, DVD, VIDEO) a venuje sa tiež editorskej a prekladateľskej činnosti. Sme radi, že sa zaradil medzi tvorcov našich humoristicko-satirických novín Humorikon. Prinášame jeden z jeho zaujímavých a aktuálnych príspevkov.
Fejtón
Pletenie
Nedávno si ma predvolal šéf našej svetoznámej AI firmy (ak by ste náhodou nevedeli, špecializujeme sa na umelú inteligenciu). Preboha, čo odo mňa chce? Veď produkujem projekty kyborgov ako na bežiacom páse…
„Len poďte ďalej, Motúzik,“ pozýval ma milým hlasom do svojej kancelárie, „len sa neokúňajte, hačkajte si do kresielka, dáme si kávičku, podebatujeme…“
Opatrne som si sadol na zamatový poťah kresla, ktoré ma takmer celého pohltilo do svojich útrob. Našťastie, hlava mi predsa len trocha vytŕčala. Bojazlivo som zo seba vydoloval: „Som vám k službám, pán riaditeľ…!
„Sklamali ste ma, Motúzik, sklamali,“ pokračoval direktor napodiv žoviálnym tónom. „Vymýšľate… vymýšľate, a čo z toho?! Množia sa reklamácie. Klienti sa sťažujú, že kyborgovia iba šijú, háčkujú, pletú, akoby nemali inú robotu. A keby len to, neposlúchajú, dokonca si trúfnu pichnúť svojich majiteľov štrikovacími ihlicami. Niečo s tým treba urobiť – hneď a zaraz!“
„Stiahneme poruchových kyborgov z obehu,“ navrhol som. „Možno pomôže generálna oprava, vymeníme súčiastky, skontrolujeme návody na použitie…!
„Hamujte, Motúzik!“ šéfov hlas naberal na príkrosti. „Nič také, v nijakom prípade! Zabúdate na riziko. Čo keď neostane iba pri ihliciach a kyborgovia zatúžia po našich teplých stoličkách?!“
„Na to som nemyslel, pán riaditeľ. To viete, mýliť sa je ľudské.“ Medzi rečou som pochválil riaditeľskú kávu, aby som ho upokojil.
„Ľudské, ale nie kyborgovské, priateľko,“ zašemotil prekvapujúco umiernene. „Kyborg s náturou človeka – to by bol náš koniec. Takže… nijaké polovičaté riešenia, nijaké generálne opravy. Nevidíte, že nám vlak najnovších inovácií len tak prefrnkol okolo nosa? Vymýšľajte s chochmesom! Pozrite sa na Japoncov, tí pracujú na ozvučení myšlienok. Bude to bomba! Vari sa dáme zahanbiť?!“
„Áno, s chochmesom… výborný nápad, pán riaditeľ. Vynasnažím sa,“ prikyvoval som so strojenou horlivosťou. „Nebojte sa, Japončíkov strčíme čoskoro do vrecka, pracujem na odpočúvaní myšlienok. Chce to ešte chvíľu vydržať…“
Šéf si slastne mädlil dlane, moja informácie ho očividne potešila. Nahol sa ku mne a uznanlivo ma potľapkal po pleci:
„Keď vás tu už mám, Motúzik, rád by som sa s vami poradil,“ mäkol direktor, dal by sa natrieť aj na chlieb. Zo zásuvky pracovného stola vytiahol s potuteľným úsmevom ihlice s pletením a tajnostkársky mi pošepol: „Pokúšam sa o anglické očko, nie a nie sa to naučiť. Vy ste v tom určite doma…“
„Ale áno, pán riaditeľ,“ vyhŕkol som s vrchovatou mierou ochoty. Vzal som ihlice so vzácnou vlnou (vraj bola až kdesi z Indie) a názorne som mu predviedol celkom jednoduché tajomstvo anglického očka. S chochmesom, ako si želal.
Riaditeľ žiaril, oči mu horeli ako zamilovanému novicovi. Vzápätí dodal: „Skvelé, fantastické, nádhera! Inak pśśśt, milý Motúzik, nikomu ani muk! A zajtra príďte zas, budeme pokračovať…!
Od riaditeľa som vyšiel usmiaty, hlavu som mal vysoko v oblakoch. Bol som presvedčený, že moja ochota sa prejaví na prémiách. Ale čo to? Sekretárka čosi napochytre skrývala pod stôl, nebadane som fľochol na jej ruky – nepochybne to bola štrikovacia vlna. No toto! Krátko nato okolo mňa prechádzal direktorov námestník, zdal sa akýsi namosúrený – z vrecka saka mu trčali ihlice s pletením. Asi mu nešlo anglické či iné očko. V ostatných kanceláriách sa to v obmenách opakovalo…
… až vtedy mi zaplo, že sú to kyborgovia, moji kyborgovia, ktorí postupne zaplavujú všetky naše úrady a inštitúcie.
P. S.: Keď som prišiel domov, zapol som si televízor, práve dávali spravodajstvo zo zasadnutia vlády. Ministri mali pred sebou pletenie a všetci svorne plietli… tuším, že to bolo americké očko…
Pavol Dinka
