DNES AKTUÁLNE dvaja slovenskí spisovatelia a humoristi Pavol Dinka a Milan Kenda

Dôležitá informácia !

Podporte inzerciou, alebo ľubovoľnou finančnou čiastkou slovenský humor a satiru…Ani v tomto roku sme neuspeli so žiadosťou o grant, reagujúc tak na oficiálnu VÝZVU Fondu na podporu umenia (FPU). Je to doslova nutné na chod HUMORIKONU! Podobné ako v prípade Literárneho týždenníka, do ktorého prispievajú takmer všetci slovenskí humoristi a na ktorého vydanie sa skladajú a prispievajú dobrovoľne nielen jeho autori ale i sympatizanti a čitatelia. V opačnom prípade je pravidelné zostavovanie slovenského Humorikonu vážne ohrozené…Nové číslo účtu nášho Humorikonu je: IBAN SK54 7500 0000 0040 0096 0499.

Fejtón

Hľadá sa nevesta

Servác Fešáčik (tak ho prezývali kamaráti) bol svojím spôsobom nešťastný človek, nevedel si nájsť zamestnanie, aj by možno vedel, keby nebol taký prieberčivý – raz mu nevoňal plat, inokedy kolektív, tu ho odradila stereotypná práca, tam zase nevhodné pracovné podmienky. A tak to bolo i s dievčatami. Niežeby bol v tomto prípade prieberčivý, ale jednoducho nevedel, ako na to… Akékoľvek pokusy o nadviazanie známosti mu stroskotali… veď načo hovoriť… nezamestnaný, úplne bez peňazí… všetky príslušníčky nežného pohlavia od neho bočili a keď ho mali stretnúť, obišli ho veľkým oblúkom. A on, neborák, sa chcel strašne, prestrašne oženiť, vybudovať si rodinku, mať deti, skrátka, strčiť hlavu do chomúta a normálne žiť. Potajomky sa však zdôveroval, že potrebuje nad sebou bič, ktorý ho bude usmerňovať…
„Keď budeš nezamestnaný, ani kocúr sa o teba neobtrie,“ nabádal ho sused Bonifác Fiškus, s ktorým spolu vyrastali. „Poď robiť k nám do úradu, máme tam jedno voľné miesto, celkom lukratívny flek… budú peniažky a budú aj dievčatá. Máme tam pipiek habadej, malé, veľké, vysoké, nízke, štíhle, korpulentnejšie, múdre i menej chápavé, môžeš si vyberať ako paša v háreme… Na pracovisku najľahšie zbalíš babu a navyše nebudeš musieť kupovať mačku vo vreci, prekukneš ju až do žalúdka…
Servác sa dal nahovoriť, dokonca aj s robotou sa rozhodol popasovať; už sa videl, ako niektorú kolegyňu pozve po prvej výplate na kávu, možno bude aj božtek a možno… i svadba, deťúrence…
Postupne sa v úrade udomácňoval, lustroval všetky kancelárie, všade slečinky ako lusk, doslova na zjedenie. Aj si robil poznámky, značil mená do zošita. Netrpezlivo vyčkával na Fiškusa, aby sa ho opýtal na podrobnosti….
„Katka?“ odvetil mu Fiškus. „To je revír vedúceho oddelenia. Ruky preč od nej, je to poľovník, skvelý strelec…“
„A čo Eva?“ spýtal sa Servác. „ Vieš… tá s piercingom v nose…“
„Dobrá kočka, do voza i do koča,“ prisvedčil Fiškus, „lenže tá je paf do nášho odborného referenta.“
„Hádam Vierka….“
„Chlapče, rúbeš privysoko,“ karhal ho Fiškus. „Fajn babenka, vravia o nej, že má tetovanie na najchúlostivejších miestach, vidieť ho vraj môže iba personálny riaditeľ. Takže ak chceš postup, daj si radšej diétu…“
„Tak potom Mária… taká čierna, ktorej sa pod blúzkou vzdúvajú dva veľké bujaré kopčeky,“ rozplýval sa Servác, až sa mu viditeľne rozpálila tvár.
„ … tá patrí do plánov marketingového plánovača… ak mu skrížiš plány, bude s tebou amen.“
„A Helena?“ zašemotil skľúčeným hlasom Servác. „ V priliehavej minisukni pripomína anjelika… a tie božské nohy, zakaždým cupitá po schodoch ako srnka.“
„Pśśśt!“ zašepkal Fiškus. „Vyškrtni si ju zo zoznamu, pristihli ju na toalete, ako sa cmúľa s kolegyňou z analytického oddelenia.
„Čo povieš na Olinku? Vyzerá taká tichá, skromná, akoby nepoškvrnená,“ rozplýval sa s nádejou Servác, pokladal ju totiž za svoj najväčší túz. „Keď ma zbadá, vždy sa na mňa usmeje…“
„Nech ti ani nenapadne!“ Fiškus naznačil rukami oblosť Olinkiných línií, „Jej charizma patrí do portfólia nášho generálneho. Riaditeľskej imunity sa nehodno dotýkať, nemuselo by sa ti to vyplatiť.“
S Fiškusom prešli celý Servácov zoznam, meno za menom, kanceláriu za kanceláriou, pri každej adeptke na vydaj natrafili na nejaký háčik či problém, ktorý sa zdal neprekonateľný.
„A vraj si budem môcť vyberať ako paša v háreme!“ prskal Servác. Opäť si ma dobehol, ako vždy…“
Upokoj sa, Servácko,“ tíšil priateľa Fiškus, „Nie je všetkým dňom koniec, zakrátko bude úrad prijímať nejaké nové babenky. Naskytne sa ďalšia šanca…“
„A čo keď mi ju znovu niekto vyfúkne?“ horekoval Servác.
„Nesmieš byť pesimista,“ posmeľoval ho Fiškus.“Ako prvý sa musíš chytiť príležitosti, ohúriť, presvedčiť, ukázať, čo sa v tebe skrýva…“
V nasledujúcich dňoch pochytila Serváca pochmúrna nálada, svet sa mu zdal beztvarý a šedý, akosi sa mu nedarilo zašívať bolestivé záplaty v srdci. Hneval sa sám na seba…
Až raz… až raz popoludní nazrel do sekretariátu generálneho. Sedela tam plavovláska s tvárou bohyne a s postavou akoby vystrihnutou z módneho žurnálu. Celkom nová, nepoobzeraná pipenka, určite dnes nastúpila. Teraz, alebo nikdy, pomyslel si. „Samé pekné ženy sú v tom našom úrade,“ začal odvážne. Vošiel dnu, postavil sa tak, aby najlepšie videl tie partie, ku ktorým ustavične blúdil jeho zrak. Sen o rande s kávičkou sa mohol konečne naplniť. „A určite aj zvedavé,“ pokračoval, „rád by so vám po práci poukazoval okolie, hneď vedľa je pekná kaviarnička…“
„Neotravujte!“ zagánila bohyňa.
Vtom sa objavil vo dverách generálny. „Servus, Marcelka, už si tu? Ozaj… Servác… čo tu robíte? Dovoľte, aby som vám predstavil svoju manželku Mar…
Servác vybehol bezhlavo z kancelárie, hneď na druhý deň dal výpoveď a všetkým sa nadobro stratil z dohľadu. Pre istotu…
P. S.: Po dlhšom čase som stretol Fiškusa a spýtal sa ho na Serváca. Ešte vždy je nezamestnaný, vravel, stal sa z neho zarytý starý mládenec, o ženení nechce ani počuť…

 (Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2024.)

Fejtón

Všetci ľudia budú sestry

Konečne som sa dostal k miestečku, ktoré vyhovuje môjmu naturelu – áno, predstavte si, budem kontrolovať, ako sa firmy, ministerstvá, úrady, školy, médiá, kultúrne ustanovizne mimovládky a vôbec všetky organizácie vyrovnávajú s bojom proti sexizmu v slovenskom jazyku. Ako expert Ústavu pre rodovo vyvážený jazyk, uznávaný odborník na rodový genderizmus (uznávaný najmä v Európskej únii, ktorá ma do tejto funkcie odporučila). Nebojte sa, nebude zo mňa úradník s glotovými rukávmi, osobne budem navštevovať príslušné inštitúcie, konfrontovať veci takpovediac „na mieste činu“ dopytovať sa, poukazovať, kritizovať, prípadne dávať pokuty, najmä však za nadmerné zneužívanie generického maskulína, inak povedané, za zástupné používanie mužského rodu v zmysle ženského pohlavia. Aby ste rozumeli: nijaký manažér Nováková, ale manažérka Nováková, ešte lepšie manažérka Novák… nijaký štrajk učiteľov, ale štrajk učiteľstva… Ľudia sú, skrátka, nepoučiteľní, staromódni, príštipkársky, na každom kroku sa stretávam s osloveniami oboch pohlaví zatuchlinami typu: vážení študenti, milí uchádzači, ctení hostia atď.
„A ako sa máme vyjadrovať?“ namietajú.
„Čítajte ministerské smernice, sledujte progresívnych jazykovedcov,“ odpovedám zakaždým,“ máme tu predsa krásne novotvary – študentstvo, uchádzačstvo, hosťovstvo a podobne. Tak smelo do toho…“
Aj toť včera! Prídem do istej fabriky, vychýrenej po celom svete, s ešte vychýrenejšou riaditeľkou, zamierim si to rovno za ňou, zaklopem na dvere… Čože?! zháčim sa. Na dverách nápis: Sekretariát riaditeľa. Tak to teda nie, to je priveľa!
„Čo to má znamenať?!“ pýtam sa sekretárky.
„Nerozumiem, “ celá sa chvela, „môžem vám ponúknuť kávičku, keksíky…?“ hlas sa jej zadŕhal od nervozity.
„Ten nápis na dverách – sekretariát riaditeľa,“ upokojoval som ju zmierlivejším tónom. „Vari sa hanbíte za to, že máte riaditeľku?“
„Kdeže… kdeže, práve naopak,“ pochopila moju pripomienku, „pani riaditeľku máme veľmi radi. A nápis na dverách…
„Odkážte jej,“ prerušil som sekretárkino zdôvodnenie,“ že tentoraz to bude pokuta iba za tisíc eur…“
„Nebude,“ zrazu sa objavila vo dverách riaditeľka, oblečená v saku mužského strihu a v nohaviciach. „nápis vyhotovili na môj pokyn, som totiž…“
… transvestitka, dokončil som v duchu jej vetu.
Z pokuty nebolo nič, musel som byť zhovievavý. Vyšiel som z fabriky, v neďalekom stánku som si kúpil noviny, otvorím ich, do očí mi udrie titulok Aktivisti kritizujú plán ministerstva, čítam, čítam, vidím že pod petíciou sú podpísané väčšinou ženy. A kde sú aktivistky? Ďalší prešľap ako hrom. Poďho teda priamo do redakcie za šéfredaktorom…
„Nehanbíte sa, pán šéfredaktor,“ vytiahol som z aktovky noviny a ukázal prstom na článok, „vy… progresívny denník hlavného prúdu, prinesiete takýto paškvil…“
„Aj majster tesár sa utne,“ zdôvodňoval prehrešok šéfredaktor. „Inak si dávame veľký pozor, dokonca v mnohých prípadoch už neprechyľujeme ani ženské priezviská.“
„Rozumiem,“ prikývol som chápavo hlavou, „nedá sa však nič robiť, predpisy sú predpisy, pokuta vás neminie.“
„Nebuďte na nás taký prísny,“ protestoval, „súčasťou vašej profesie by mala byť predsa tolerancia A navyše sme ako svoji, ako bratia, čo bratia, sestry…“
Toľko ma presviedčal, že som napokon prižmúril oči a pokutu som im tentoraz odpustil. Zapili sme to štamperlíkmi slivovice. To sme mohli, veď slivovica je ženského rodu. Ako inak, aj sme sa po sestersky rozlúčili…
Ešte ma čakala jedna háklivá úloha: do ústavu sme dostali sťažnosť, že v istom (nemenovanom) divadle pred každým predstavením zaznie text: „Vážení diváci, prosíme vás, aby ste počas predstavenia mali vypnuté mobilné telefóny…“, opäť nijaké diváčky a diváci, resp. jednoslovné oslovenie diváctvo. A pritom, ako naschvál, riaditeľ je môj dobrý kamarát.
A teraz sa z toho vysomárte…
Našťastie, v kancelárii bol iba riaditeľov námestník, sedel za širokým stolom, na ktorom svietila dúhová vlajočka. Vysvetlil som mu podstatu sťažnosti…
„Musíte ísť s dobou,“ karhal som ho, „nechápem, že ponechávate onú inkriminovanú nahrávku v predpotopnej podobe. Veď vy umelci máte v génoch zakódované, že ste vždy o konskú hlavu vpredu. Myslite viacej na ženy, nepatrí sa, aby ste ich pohlavie sexisticky zneviditeľňovali.“ Môj hlas znel mentorsky a vyčítavo.
„Polepšíme sa… určite sa polepšíme,“ sľuboval. „Nahrávku vymeníme…“
„Vymeniť… áno vymeniť – to je to správne slovo,“ chválil som námestníka. „Vidieť, že ste genderovo na úrovni. Teda aspoň vy osobne…“
„Zaraz dám príkaz,“ oplýval ochotou námestník. „Ak chcete, môžete si to osobne preveriť…“
„Verím vám, pán námestník,“ odvetil som žoviálne, „keďže ste príkladne ústretový, pokutu vám odpustíme.“ Pri týchto slovách som si pomyslel na priateľa-riaditeľa, ktorý by mi pokutu isto neodpustil. Napokon, akéže výčitky! Aj protekcia je ženského rodu, treba všetko vyvažovať…

P. S.: Friedrich Schiller napísal báseň Óda na radosť (1786), v nej nájdete verš „Všetci ľudia budú bratia“, v titulku fejtónu som ho v rámci „rodového genderizmu“ pozmenil. Básňou sa do istej miery inšpiroval Ludwig van Beethoven v svojej 9. symfónii, v časti Óda na radosť (1823), ktorá sa po hudobnej stránke stala, paradoxne, hymnou Európskej únie (hymna nemá text, čo ma vonkoncom neprekvapuje, lebo EÚ zrejme nevyhovuje generické maskulínum). A na záver niečo parodicky úsmevné: manželka pri sobáši silou-mocou nástojila, aby som nosil jej priezvisko, ale vďaka argumentácii, podopretej princípmi pozitívnej diskriminácie, som svoje priezvisko chlapsky uhájil. Odjakživa a stále sa podpisujem PAVOL DINKA.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 5 – 6/2024.)

Fejtón

Očistec

Ráno som sa zobudil, dobre naladený, odpočinutý s jasne vyčistenou hlavou, postavil som sa k oknu – vyumývané slnko po nočnom daždi zalievalo náprotivné činžiaky zlatistým odleskom. Zhlboka som sa nadýchol a nasal do seba vonkajší pokoj; rýchlo som sa umyl, oholil, navliekol na seba košeľu i oblek, prehodil cez hlavu najnovšiu kravatu, vianočný darček od manželky, a poďho na konkurz… áno, nebuďte prekvapení, na konkurz za riaditeľa ŠOUK. V inkriminovanej budove som optimisticky vybehol po schodoch; skrátka, veril som si…
Po chvíli ma sekretárka pozvala dnu. Predseda komisie, poriadny hromotĺk, sa mĺkvo prehŕňal v akýchsi dokumentoch, bolo počuť iba šuchot papiera. Náhle dvihol hlavu…
„Tak čo, pán Lišiak, cítite sa zrelý na túto náročnú funkciu?“ podozrievavo sa na mňa pozrel a príkro zabodol oči do mojej tváre. „Prezraďte nám, ako ste sa na ňu pripravovali… Čo si myslíte o očistci?
„Čítal som Bibliu…“ zajachtal som bojazlivo, až opatrne.
„Nepýtal som sa vás na Bibliu,“ prerušil ma rázne predseda.
„Len som chcel povedať, že v Biblii sa o očistci nehovorí,“ ohradil som pokojným a vľúdnym hlasom.
„Človeče, azda nechápete?!“ zaručal ako medveď. „Narážal som na vaše skúsenosti
s očistcom.“
„Nuž… akoby som… v očistci bolo fajn,“ pomaly som slabikoval jednotlivé slová.
„Fajn… fajn,“ duril ma predseda, „musíte byť konkrétny, jasný. Lezie to z vás ako z chlpatej deky!
„Veru tak, pán predseda, v očistci sme mali deku, dokonca aj posteľ, uterák, tuším i mydlo, už si presne nepamätám…“
„A čo ešte?“ vystrelil na mňa zvedavú otázku. „Len si pekne spomeňte…“
„Myslím, že tam bola i zubná kefka,“ dodal som.
Vyklopte zo seba všetko, kandidát na tak vážny post musí ovládať detaily,“ poúčal ma predseda. Tentoraz znel jeho hlas takmer kamarátsky.
„Nič iné mi nenapadá,“ bránil som sa rezignovane pridusenou chrapľavou fistulou, akoby sa moje hlasivky premenili na plech.
„A nebol náhodou cez posteľ prevesený povraz?!“ zašemotil predseda potuteľne – s očividným cieľom naznačiť mi správnu odpoveď.
„Áno, bol… úplne som naň zabudol,“ prikývol som. „Hovorili nám, že nám poslúži na očistu duše…“
„A poslúžil?
„Poslúžil.“
„Vidíte, konečne sme sa dostali k meritu veci,“ potešil sa predseda. „Určite už tušíte, čo bude vašou hlavnou pracovnou náplňou… pravda… ak prejdete konkurzom…“
„ Tuším… zrejme to bude mať súvis s očistcom a rajom,“ prikývol som.
„Zdá sa, že ste chytrá hlavička,“ pochválil ma predseda, „ trafili ste rovno do čierneho… tak, tak… raj, očistec, peklo. Hotová Božská komédia…
„Komédia? Pre tú som doslova stvorený,“ hlesol som veselo.
„Nie tak zhurta, milý kolega,“ zháčil ma predseda. „ Nie všetko je vždy smiešne a veselé, tobôž v Boccacciovom diele, nezabúdajte, že Vergíliovi v ňom zahatali cestu do raja. Čo by ste spravili na autorovom mieste? No čo…?!
„Prehodnotil by som svoj zámer,“ odvetil som iba tak spakruky, bez rozmýšľania.
„Fantasticky ste sa vynašli pán…“ predseda si nemohol spomenúť na moje priezvisko.
„Lišiak.“
„Milý priateľko, pán Lišiak, sami ste na to prišli… už ste jednou nohou vo funkcii. Áno… vašou úlohou bude prehodnocovať, opätovne a opätovne prehodnocovať, ktorého kajúcnika pošlete do pekla a ktorého do raja. Na základe jednoznačných zásluh. Trúfate si na to?“
„Pán predseda, trúfam!“ vyhlásil som sebavedomo.
„Nebude to jednoduché,“ upozornil ma predseda. „Kritériá sú náročné… ešte musíme vyriešiť nejaké škvrny vo vašom životopise… chýba vám zákonná previerka, profesijné skúsenosti a… a v súdnom spise vám svieti onen škrabanec. Ale to nejako zariadime…,“ záverečnú časť vety vyslovil takmer nečujne.
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Ostatní členovia konkurznej komisie spokojne odfukovali. Precitli až pri poslednej predsedovej otázke: „Koho by ste ako prvého poslali do raja?“ Podišiel som k predsedovi a zašepkal mu do ucha meno…
Komisia sa kratučkú chvíľu radila, potom ma zavolali dnu a predseda slávnostne vyhlásil: „Pán Lišiak, od dnešného dňa sa stávate riaditeľom Štátnej očisťovacej komisie.“

P. S.: Inšpirované diskusiou v NR SR o novele Trestného zákona a Trestného poriadku. A koho poslal Lišiak ako prvého do raja? Na to príde čitateľ nepochybne sám…

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 1– 2/2024.)

Fejtón
Americký burger

Neviem, či ma poznáte, ale rád sa vám predstavím: som známy bloger, vychytený bojovník proti konšpirátorom, proti všetkým tým tárajom, klamárom, manipulátorom, výmyselníkom, politickým analfabetom a dezolátorom. Pravdupovediac, námetov sa mi ponúka celá hŕba. Aj včera som natrafil na doslova neuveriteľnú vec; vojdem do čerstvo otvorenej reštaurácie, všetko v nej ešte vonia novotou, reku, dám si niečo k obedu. Vo vázach kvetiny, na stoloch luxusné príbory s krištáľovo vyblýskanými pohármi. Posadím sa za voľný stôl, vezmem si do rúk jedálny lístok, neveriaco pozerám, až mi idú oči vyskočiť z jamôk. Chytro som si zavolal čašníka…
„Čo to má znamenať, pán hlavný,“ vyblafol som nervózne, „ruské vajce ako predjedlo, čo ste sa zbláznili?! Vari neviete, čo sa vo svete deje?“
„Ale ľudia si to pýtajú,“ oponoval čašník, „robíme ho z najkvalitnejších surovín…“
„Ešte to tak. O tom nikde ani muk!“ odvetil som rezolútne. „Povedzte vedúcemu, aby sa chytil rozumu a neprovokoval. Čo tak ponúkať scotch egg, v podstate je to to isté. A Škóti sú naši priatelia.“
„O Škótoch sa hovorí, že sú skúpi,“ vysvetľoval čašník, „mysleli sme si, že hostia…“
„Takže aj vy konšpirujete…“, vyčítavo som naňho pozrel a pohrozil mu prstom.
Čašník si čosi mrmlal pod nos a bojazlivo prikyvoval hlavou.
„A polievka?!“ nasadil som si okuliare, aby som lepšie videl. „ Vraj čínska kyslá! Nezdá sa vám, že ste sa načisto zbláznili?! Nehanbíte sa propagovať kapitalizmus ázijského strihu?! Niečo si vymyslite, aby to tak nekričalo…“
„Možno by sme to mohli hosťom sťažiť tým, že by sme im namiesto lyžičiek ponúkli k polievke paličky,“ chválil sa čašník svojou vynaliezavosťou.
„Nezmysel, bolo by to okaté,“ zabrzdil som čašníkovu podozrivú iniciatívu. „Žiada si to zásadné riešenie…. čo tak nazvať polievku úplne jednoducho – ukrajinský boršč?! Receptúru trocha pozmeníte, bude vlk sýty a koza zostane celá.“
Zdalo sa, že čašník sa upokojil, ubezpečil ma, že to navrhne hlavnému kuchárovi. Už som ho chcel pochváliť za ústretovosť, keď som zrazu zbadal na jedálnom lístku niečo, čo ma vyviedlo z rovnováhy…
„Maďarský guláš?“ nasadil som ostrejší tón. „Vašim nadriadeným asi preskočilo, veď je to nehoráznosť! Azda ani netušia, že Maďari odmietli dodávať Ukrajincom zbrane?! Nebodaj s nimi vaši podarení šéfinkovia súhlasia … Hanba hánb!“
„Dobre, ale maďarský guláš má tradíciu, najviac sa míňa,“ pokúsil sa argumentovať čašník. Hlas sa mu chvel a chrapľavo zadŕhal.
„Míňa, nemíňa… treba byť politicky uvedomelý!“ Nasilu som sa premáhal, aby som nevybuchol. „Aj vo vašej branži musíte pochopiť, že politika ide cez žalúdok. Nedá sa stále hrať na mŕtveho chrobáka a čerpať výdobytky, ktoré vám spoločnosť dáva…“
„Čo máme teda robiť?“ Čašník nado mnou bezradne stál a krčil plecami.
„Rozmýšľať, pán hlavný, rozmýšľať,“ pohotovo som zapol, ako hovorí detektív Poirot, bunky svojej sivej mozgovej kôry. „Čo keby ste pozmenili názov maďarský guláš na guláš od južného ukrajinského suseda,“ zahlásil som víťazoslávne.
„Názov je trochu pridlhý,“ namietol čašník, „môže to hostí odradiť…,“ zašemotil potichu, zrejme sa bál, že ma rozčúli.“
„Práve naopak, milý pán hlavný,“ odvetil som žoviálne, „hostia budú zvedaví, čo sa za tým tajomným názvom skrýva, objednávky sa vám len tak budú hrnúť. Navyše Ukrajina je hitom na celom svete, sám to najlepšie viete. Budete v kurze…
Čašník rozmýšľal, mal som pocit, že sa mu môj návrh pozdáva. Napokon sme si padli do oka a kamarátsky sme si podebatovali. Prehodili sme zopár slov o francúzskych zemiakoch, poradil som mu, aby aj s nimi dačo urobili, lebo prezident Macron nejako podozrivo často telefonuje s Putinom, na pretras prišiel aj granatiersky marš, oná skvelá a obľúbená bezmäsitá pochúťka – v tomto prípade zase nemecký kancelár Scholz prejavuje v ostatnom čase až nadmernú ochotu navštíviť Moskvu. Prisľúbil, že to budú odteraz veľmi podrobne sledovať a podľa toho budú zostavovať jedálny lístok. Prirodzene, adekvátne premenujú aj jednotlivé jedlá.
„Pozor si dajte i na tatársky biftek,“ prízvukoval som mu, „lebo Tatári všelijako vajatajú, zdá sa, že sa začínajú prikláňať na ruskú stranu.“
„Môžete sa spoľahnúť,“ uistil ma. „A vy? Čo si dáte na obed?“
Ani sekundu som nerozmýšľal, vlastne… vedel som to už vopred: „Americký burger s hovädzím mäsom dovezeným z Ukrajiny.“
Chutil výborne, bol šťavnatý, robený so srdcom patriotov.
P. S.: O svojom kulinárskom zážitku s americkým burgerom napíšem v ďalšom fejtóne. A niečo poviem aj o anglickom bučiacom wimbledonskom bifteku podľa receptu ukrajinskej tenistky Svitolinovej. Už teraz sa môžete tešiť…

(Fejtón vyšiel v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2023.)

Pavol Dinka

—————————————————————————————————————————–

PROLÓG

K JUBILEJNÉMU ROZHOVORU

Spisovateľ MILAN KENDA, špecializovaný najmä na aforizmy, epigramy, humoresky a fejtóny, je kmeňovým autorom nášho HUMORIKONU od roku 2019. Publikuje u nás pravidelne a vo výraznom kvante príspevkov už viac rokov, prakticky od zrodu Humorikonu. To je určité jubileum, ktoré nás v redakcii HUMORIKONU podnietilo podrobnejšie zoznámiť našich čitateľov s názormi, osudmi a zámermi MILANA KENDU v rozhovore prevzatom z Literárneho týždenníka, orgánu Spolku slovenských spisovateľov. „Spovedníkom“ v tomto rozsiahlom rozhovore bol riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, Mgr. ROMAN MICHELKO. Rozhovor vznikol pri autorovom životnom jubileu – 85 rokov, vlani na jeseň roku 2022. S radosťou vám oznamujeme, že sme získali pôvodnú, v redakcii Literárneho týždenníka neskrátenú a necenzurovanú verziu.

Rozhovor s jubilujúcim spisovateľom MILANOM KENDOM

(Motto: Aforizmus je plnohodnotný spôsob myslenia)

Magister biológie MILAN KENDA, spisovateľ a publicista, Čestný člen Spolku slovenských spisovateľov a nositeľ novinárskej Ceny Gabriela Zelenaya, aforista, epigramatik, fejtonista, autor humoresiek, veršov pre deti, knižných recenzií, reklamný tvorca a textár piesní pre deti sa dožil v novembri 2022 životného jubilea – 85 rokov. Je autorom pätnástich kníh /šestnásta je vo výrobe/, spoluautorom dvoch tandemových populárno-vedeckých kníh /vedec plus publicista/ so štyrmi zahraničnými vydaniami a autorom 12.000 textov v novinách a časopisoch. S jubilantom prinášame rozhovor, ktorý pripravil riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov Mgr. ROMAN MICHELKO.

ROMAN MICHELKO: Dožil si sa osemdesiatich piatich rokov, to je celkom pozoruhodné jubileum. Vďačíš za to genetike, dedičstvu po rodičoch?

MILAN KENDA: Nie, moji rodičia zomreli ako šesťdesiatnici, matka dosiahla 64, otec 67 rokov. Moje celkom slušné dožitie je produktom vegetariánstva. Podľa štatistiky vegetariáni žijú o desať až pätnásť rokov dlhšie ako mäso jedli, a to v relatívne dobrej telesnej i duševnej kondícii. Ako vegetariánovi od detstva mi poslúžila táto štatistická výhoda, pravda, pri pestrej racionálnej strave z ríše rastlín, morských rias a húb, ale aj vajec a mliečnych výrobkov. Táto výhoda dlhšieho dožitia má aj povestnú druhú stranu mince – nevýhodu v podobe straty priateľov. Moji priatelia, všetci mäso jedli blahosklonne nazerajúci na moje vegetariánstvo, sú už dávnejšie v urnách. Veľmi mi chýbajú, lebo sa nemám pred kým pomancovať s každoročne odovzdanou novou knihou a častým publikovaním v periodikách. Mám už len jedného priateľa, ktorý sa dal /možno som mu aj ja trochu poslúžil ako príklad/ na vegetariánstvo. Ale moji rodičia, milovníci mäsa, boli z môjho detského a mládeneckého vegetariánstva veľmi nešťastní. Veď vtedy to bola akoby patologická a silne vysmievaná anomália, pokým dnes je to moderný trend a normálna orientácia.

R. M.: Čo ťa ako literáta najviac irituje v tejto ostro disharmonickej dobe?

M. K.: Zvláštny pocit rozdvojenia osobnosti, akejsi rozpoltenosti, schizofrénie špecifickej pre mňa ako autora. Ako keby som žil v dvoch rozličných, diametrálne odlišných osobách zároveň. Tou prvou osobou je úspešný autor, najmä vo sfére satiry, ktorý sa už konečne dožíva uznania, dokonca aj zahraničnej akceptácie. Mám samoľúbe pocity postu akéhosi literárneho aristokrata, ktorý naďalej dozrieva, nestagnuje ani v hlbokej starobe, ľahko a sústavne tvorí. Ale tou druhou, paralelnou osobou vo mne je žobrák, nesolventný chlap, píšuci pre internetové periodiká úplne zadarmo a pre printové periodiká sčasti za honorárové almužny, sčasti tiež zadarmo. Pre mňa je to realita s finančnými problémami. A vo všeobecnosti ide o realitu hodnú registrácie pre budúcnosť: K čomuže sme sa to po nežnokrutej revolúcii „dohavlovali“? Verím, že v takomto ožobračovaní nejde len o môj osobný prípad, že je nás takto postihnutých renomovaných autorov, najmä medzi staršími, zarážajúco viac. Takže dôchodky, často podpriemerné ako ten môj, odvodené neraz od úbohých redaktorských alebo učiteľských platov v socializme, sú napokon pre nás – paradoxne – spásou.

R. M.: Čo ťa v tvojom jubilejnom roku najviac zarmútilo, podráždilo a rozrušilo?

M. K.: Predovšetkým, ako väčšinu obyvateľov, bezcitná a bezočivá ignorancia vlády a vládnucej koalície vo vzťahu k ekonomickej situácii väčšiny obyvateľstva, vrátane nás, dôchodcov. Znervózňuje ma, že pri nákupe potravín a liekov nevychádzame spolu s manželkou z našich podpriemerných dôchodkov a musíme stupňovať šetrenie s obavami kam až budeme nútení zájsť. Ale znepokojuje ma aj niečo na prvý pohľad malicherné. Najnovšie sa v niektorých redakciách, kam posielam aforizmy, občas odohráva zvláštny úkaz. Ak tam nevedia pri nejakom kvalitnom aforizme alebo súbore kvalitných aforizmov identifikovať autora, pripíšu pri zverejnení autorstvo mne. Na jednej strane je to pre mňa lichotivé, no na druhej strane nebezpečné – obávam sa, že skutoční autori týchto aforizmov sa budú mylne domnievať, že som si ich duševný majetok prisvojil ja sám a takto ho poslal do redakcií. Nepríjemný pocit kompromitácie!

R. M.: Nie si priveľmi precitlivený na akty uznania?

M. K.: Priznávam, s pribúdajúcim vekom ma nedostatok vďačnosti, dôslednosti a spravodlivej registrácie čoraz viac irituje. Za moje reportáže o vedcoch a vedkyniach, ako aj komentáre zo sveta vedy v denníku Smena, kde som bol redaktorom pre vedu a techniku, mi Slovenská akadémia vied udelila roku 1969 Cenu za popularizáciu vedy. Bolo to dozaista veľké uznanie aj za činnosť a orientáciu samého denníka Smena, ale všetci znalci histórie a redakčného kolektívu denníka Smena ma vo svojich spomienkach zásadne nikdy nespomenú. Ako keby som neexistoval! Herecké hviezdy Kukura, Dančiak, Labuda sa našej televíznej diváckej verejnosti predstavili v mojej televíznej satirickej rozprávke Ako s citom zabiť draka roku 1969. Vtedy sa ozvali hlasy, že im moja hra poslúžila ako odrazový mostík, že pri nej sa našli. No ani oni, ani znalci ich hereckej kariéry, nikdy ani len jedinou vetou nespomenú mňa ako autora tohto katapultu spomínaných hviezd. Ako keby som neexistoval! Mám zostať ľahostajný k takejto ignorancii?

R. M.: So zreteľom na frekvenciu vydávania tvojich kníh sa zdá, že paradoxne prežívaš najplodnejšie obdobie v pokročilej starobe, v sedemdesiatke až osemdesiatke. Prežívaš nad knihami iba radosť, alebo ťa postihlo pri tomto súkromnom boome aj výrazné sklamanie?

M. K.: Keď som vydal knihu Aforoaféry /DAXE 2017/, celoživotnú zbierku mojich aforizmov z rokov 1962 až 2017, očakával som – samoľúbo to priznávam bez hanby – veľké uznanie, obdivné reakcie v tlači, čosi ako frenetický potlesk. Išlo totiž o slovenský rekord a svetový unikát: vyše 3000 výberových aforizmov od jedného autora! Vyberal som ich vtedy z celkového množstva cca 12.000 aforizmov /keď píšem tieto riadky, je ich už podstatne viac/. A čoho som sa dočkal? Predovšetkým mlčania, pochopiteľne, najmä od protislovenského košiara, od granátnikov bratislavskej kaviarne. Zostavovatelia z tamtej protiľahlej strany neskôr vydali akože antológiu Aforisti a fór istý, v ktorej sa tvárili, že neexistujem, preto ma medzi 25 autorov /podaktorých vo sfére aforizmu naozaj len príležitostne hosťujúcich/ vôbec nezaradili. A čoho som sa dočkal od recenzenta Jána Čomaja z proslovenskej politickej barikády? Posmešnej recenzie v Literárnom týždenníku! V nej ma akože „bránil“, aby sa mi čitatelia mojej knihy „neposmievali“! Oveľa nadšenejšie texty a recenzie venoval svojim blízkym, a to Petrovi Gregorovi a Tomášovi Janovicovi.

R. M.: Neverím, že mu išlo o znevažovanie úrovne tvojich aforizmov!

M. K.: O priame znevažovanie nie, raz mi osobne povedal, že keby písal o šiestich popredných slovenských aforistoch, bol by som medzi nimi. Nuž ďakujem mu za šieste nepódiové miesto! Ale moje aforizmy si čitatelia môžu sami otestovať nielen v knihe Aforoaféry, ale aj v rubrike Literárium v Literárnom týždenníku šéfredaktora Štefana Cifru, v internetovom časopise Humorikon editora Milana Kupeckého, v mesačníku Bumerang majstra Fedora Vica a v mesačníku Kocúrkovo majstra Milana Stana.

R. M.: Tak prečo vlastne posmešná recenzia?

M. K.: Čomaja upodozrievam, že ho predovšetkým podráždila moja „drzosť“ priniesť v knihe Aforoaféry aj memoárovú časť v podobe otázok a odpovedí. Veď som nepočkal do mojej prípadnej deväťdesiatky, ale poponáhľal som sa s tým už v mládeneckej osemdesiatke! Napokon, v knihe som radil aforizmy nevídanou metódou podľa rokov vzniku, takže životopis sa k tejto štruktúre celkom hodil. Ale túto moju „drzosť“ neospravedlnila ani skutočnosť, že memoáre som poprešpikoval literárno-teoretickými, politickými i emocionálnymi úvahami a postrehmi. Túto grandióznu „drzosť“ mi Čomaj na stránkach orgánu Spolku slovenských spisovateľov nijako neodpustil.

R. M.: Pričasto tu spomíname Jána Čomaja. Je to funkčné?

M. K.: s jeho menom sa spája moje dodatočné, oneskorené sklamanie a ja sa s tým chcem verejne vysporiadať. Ostatné dva či tri roky, po šoku z Čomajovho recenzného hodnotenia mojich Aforoafér, som sa vrátil k jeho recenzovaniu mojich kníh a čítam ich už inak, pozornejšie, upodozrievavejšie, s kritickejším prístupom. A objavujem tu všeličo nepríjemné. Musím však uznať, že Čomaj bol aj veľký majster utajených významov.

R. M.: Mrzí ťa, že obdivoval Janovicov a Gregorov aforistický systém uťahovania zo samého seba?

M. K.: Nemrzí, veď ja som sa „sebauťahovaniu“ pramálo venoval, vedomý si toho, že uťahovanie zo mňa a mojej tvorby bohato obstarajú moji nepriatelia a znevažovatelia, v čom vynikal najmä J. V. Agin.

R. M.: Nezveličuješ? Vari aj takí dnes ešte sú?

M. K.: Existuje napríklad jedna akademická doktorandka, literárna kritička, ktorá mňa s pätnástimi samostatnými knihami /šestnásta vo výrobe/, dvoma tandemovými knihami s vedeckými spoluautormi /popularizátor plus vedec/ a dvanástimi tisícmi evidovaných mediálnych textov sústavne v Knižnej revue hodnotí ako primitívneho grafomana!

R. M.: Vráťme sa ešte k hodnotám samotnej sebaironizácie. Ako ju hodnotíš?

M. K.: Som vyznávačom odkazu talianskej spisovateľky Simony Vinci o tom, že písanie je svedectvo. Budúci diagnostici a historici našej šialenej doby sa nebudú zaujímať o individuálne uťahovanie autorov zo samých seba, ale o satiricko ironické diagnostikovanie našich čias pohľadom súčasných aforistov. Takéto psychologicko-sociologicko-filozofické aforizmy, kladené na Západe na roveň esejí, im nebudú ľahostajné. To som mal na mysli pri mojej aforistickej tvorbe viac razy. Veď ktože by nechcel preniknúť do dejín?

R. M.: Ako politológ a filozof kladne hodnotím tvoje preferovanie diagnostických a nadčasových aforizmov s veľkou výpovednou hodnotou. Jednako však nemal by si byť zhovievavejší k sebaironizácii?

M. K.: Ja chápem oprávnený záujem niektorých aforistov o sebaironizovanie. Neuniklo mi, že sebairónia v aforizmoch sa čitateľom páči, lebo im pripomína, že ani aforisti nie sú nadľudia. Hovorí o tom aj jeden z mojich aforizmov: Aj aforista je len človek. Píše múdrosti, ale robí hlúposti.

R. M.: Akú najbizarnejšiu situáciu si zažil v seniorskom veku?

M. K.: Takou sa mi zdá byť situácia z roka 2006. Vtedy mi objavili v pravom oku zhubný melanóm vyvolaný žiarením z počítača, na ktorom som dovtedy sústavne písal. Než mi nádor spolu s pravým okom operatívne odstránili, ukazovali onen melanóm v mojom oku medičkám a medikom. Stáli v zástupe, ja som sedel a oni postupne cez optiku zízali na onen biely útvar v podobe hríba v mojom oku. Tu sa ponúka zvláštne porovnanie: Po promócii ako asistent na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach som poslúžil medicíne vedením niektorých tematických praktík pre medičky a medikov. V seniorskom veku som medicíne poslúžil zasa ako učebná pomôcka, čo je dozaista užitočný akt, ale bizarný zážitok.

R. M.: Ako človeka, ktorý sa po celú produktívnu časť života krúti najmä okolo aforizmu, požiadam ťa o proroctvo: Má slovenský aforizmus budúcnosť?

M. K.: Odpoveď bude dvojetapová. Po prvé: Čo robí stará garda? A po druhé: Kde je mladá garda? Začneme teda starou gardou. Tú parádne vidieť v Literárnom týždenníku šéfredaktora Štefana Cifru, v Humorikone editora a aforistu Milana Kupeckého, v Bumerangu majstra Fedora Vica a v Kocúrkove majstra Milana Stana. Žiaľ, ignorujú ju v Slovenských národných novinách aj v Extra pluse. A pritom plnohodnotné aforizmy s filozofickým nábojom sú jednou z mnohotvárnych literárnych možností kritického zobrazovania skutočnosti a plnohodnotným spôsobom myslenia. Viacerí aforisti iritovaní vnúteným bezohľadným a bezcitným kapitalizmom /vrátane autora týchto riadkov/ reagujú naň kritickými mikroreflexiami, hoci zďaleka nie všetky tieto reflexie majú punc a osud nadčasových aforizmov. Nezriedka ide o kritické ultramikroglosy, ktoré osobne nazývam politologizmami, teda ultramikrokomentáre ku konkrétnym politickým a ekonomickým udalostiam a traumám. Len čo tieto udalosti upadnú do zabudnutia a traumy prebolia /ak vôbec!/, texty na ne reagujúce dohasínajú. Nemajú platnosť večných aforizmov, reagujú na konkrétne situácie, prečiny a zločiny. Z hľadiska čitateľskej satisfakcie splnili si tieto texty aktuálnu, drobnú, jemnú psychoterapeutickú funkciu. Pokúsili sa čitateľom život uľahčiť, spríjemniť a pretepliť spomínanou satisfakciou. Lenže aj časť takýchto politicky ladených mikroútvarov vystihne podstatné črty a trendy kapitalizmu a zaradí sa tak do fondu nadčasových, večných aforizmov, do aforistickej klasiky. Prichádzame k podstate: V živote súčasného aforistu iritácia preberá funkciu inšpirácie. Dekadentné spoločenské zriadenie týchto čias núka obrovské množstvá negatívnych podnetov, podráždení a tém na satirické stvárnenie a pranierovanie. Je to obrovská ponuka pre našu starú gardu, ktorá viditeľne nezaháľa.

R. M.: A čo mladá garda?

M. K.: Prakticky neexistuje, nemáme nasledovníkov. V čase tvrdej módnej bibliofóbie a masového ťukania do smartfónov je absencia myslenia pochopiteľným a nevyhnutným javom. Omladina, ktorá často nevie čítať s porozumením, nemôže vymýšľať aforizmy!

R. M.: Čo ťa v ostatných rokoch najviac potešilo?

M. K.: V jubilejnom roku mojej osemdesiatky Čestné členstvo v Spolku slovenských spisovateľov za dlhoročnú recenzentskú činnosť v Literárnom týždenníku, aj vzhľadom na recenzovanie mnohých publikácií, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, a takisto za dlhoročnú publikačnú činnosť v Literárnom týždenníku v oblasti aforistickej tvorby. V jubilejnom tomto roku mojej osemdesiatpäťky som na základe rozhodnutia odbornej poroty Únie slovenských novinárov za dlhoročnú tvorivú profesionálnu prácu na prospech zvyšovania úrovne slovenskej žurnalistiky, šírenie národných ideí a posilňovanie postavenia Slovenskej republiky doma aj v zahraničí získal prestížnu novinársku Cenu Gabriela Zelenaya. Túto Cenu mi osobne odovzdával pán prezident J. E. doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc. Veľmi ma potešila aj reprezentatívna účasť na antológii slovenského aforizmu, ktorá pod názvom Blesky a hromy vyšla v Srbsku roku 2020. Príjemné potešenie ma čaká v chystanej reprezentatívnej publikácii Majstri krátkych literárnych humoristických útvarov, kde mám bohatú autorskú účasť a napísal som úvodnú štúdiu na mieste prológu.

R. M.: Od akých literárnych osobností uznanie si najviac vážiš?

M. K.: Od nežijúcich velikánov – supernovinára a spisovateľa Vladimíra Ferka a geniálneho satirika Berca Trnavca, takisto od žijúcej literárnej osobnosti Jána Feketeho. Veľmi ma potešila pochvala mojej knihy Aforoaféry, najmä jej memoárovo-úvahovej časti, od veľkej novinárskej, reportérskej a spisovateľskej osobnosti Slava Kalného. Zvlášť ma zaujal prívetivý pohľad na moju poviedkovú tvorbu, prezentovanú na stránkach Literárneho týždenníka 2. 8. 2001 a 17. 1. 2002, od majstra Ladislava Ťažkého. Po prečítaní hneď prvého súboru týchto humoresiek prejavil záujem zoznámiť sa so mnou osobne. Neskôr v Klube slovenských spisovateľov sme na rôznych podujatiach dokonca sedávali spolu za jedným stolíkom. Skromne a pravdivo musím však dodať, že išlo o sympatie predovšetkým k samotnému stolíku, ktorý bol výborne umiestnený v „spoločenskom závetrí“, kde by sme si mohli, napríklad pri prezentácii nekomunikatívnej poézie, prípadne aj nepozorovane pospať.

R. M.: Pokladáš sa za staromilca v literatúre?

M. K.: Áno a nehanbím sa za to. Kedysi v Smene na nedeľu som mal kolegu, ktorý tvrdil, že kvalitná literatúra sa skončila spolu s koncom 19. storočia. Ja uznávam ešte aj literatúru 20. storočia. Ale v súčasnej bezdejovej pasci postmodernej literatúry, v chaose a záľahe psychopatických viet je návrat k realistickému textu pôžitkom i vyslobodením. Skvele nás ochráni pred súčasnou, kritikmi vyzdvihovanou a mastnými literárnymi cenami dotovanou tzv. umeleckou literatúrou, písanou – citujem reálny titul – v znamení hovna.

R. M.: Ako by si komplexne charakterizoval vlastný štýl písania?

M. K.: Pokladám sa za píšuceho intelektuála. Píšem jednoznačne, bez hlavolamov, pero mi nevodí postmodernistický pomätenec, nenudím čitateľa, núkam jedovaté diagnózy, prichádzam s metaforou, ktorá zvyčajne nestráca pupočnú šnúru s realitou. Nepíšem rozhárane, bez jednotiacej generálnej línie, nestriedam chaoticky racionálne roviny s iracionálnymi, nekĺžem z poetických pasáží do naturalistických, nekoketujem s módnymi štýlmi, nekafkujem. Píšem veľa, ľahko a rád. Napísaním prvej vety textu sa pre mňa začína lákavé asociačné dobrodružstvo, ktorému už od gymnaziálnych rokov neviem odolať.

R. M.: Otázka pre tých, čo ťa nepoznajú: Si len aforista, teda jednostranný autor?

M. K.: Som polyfunkčný autor. Je to výhoda aj nevýhoda. Výhoda to bola v socialistickej ére. Mohol som písať do rôzne zameraných časopisov, ktoré neboli politicky polarizované ako dnes. Uverejňovali mi rozličné texty a posielali pekné honoráre /dnes, ak vôbec sú, tak sú nepekné/. Ale žánrová a tematická mnohostrannosť je nevýhoda zasa preto, že polyfunkčného autora neuvádzajú ako špičkového v nijakej špeciálnej oblasti.

R. M.: Tvoj dominantný žáner je aforizmus. Ak by si pre potešenie čitateľov tohto rozhovoru zostavoval súbor dvadsiatich aforizmov, ktorými zakončíš toto pútavé predstavenie?

M. K.: Bude to megasuperselekcia zo súboru určeného pre publikáciu Majstri krátkych literárnych humoristických útvarov, ktorú ako zostavil náš popredný aforista Milan Kupecký. Takže začíname: Elektronický progres zatienením knižnej kultúry vytvára masový intelektuálny regres. / Červ zvyčajne šťastne prežije pád jablka. / Revolúcie požierajú svojich synov. Pravda, každá s inou omáčkou. / Nehľadaj v múzeách poľnice, ktorými sa trúbilo na ústup. / Náš život je reťaz šokov zo šekov. / Podaktorí z tých, čo nadšene tlieskajú pri doskočiskách, nenápadne trúsia črepiny skla po odraziskách. / Kadekto tajne vypúšťa do terénu kobry v nádeji, že tým podporí predaj svojich fakírskych píšťal. / Proti prúdu sa najľahšie kráča vyschnutým riečiskom. / Byť všade prvý je naozaj dôležité iba pre hubára. / S poctivosťou človek najďalej zájde. Ibaže opačným smerom! / Len beduína možno ospravedlniť, že zanecháva za sebou púšť. / Niektoré vrcholové funkcie pripomínajú funkcie dosýpačov piesku do púšte. / Talentovaní nachádzajú kreslá obsadené neodbytnými. / Cyril a Metod by dnes u nás bez PhD. nepochodili! / Odvolali ho od vymenúvania capov do funkcie záhradníkov. Teraz pripúšťa slony do porcelánu. / Koľko je u nás takých zdravotníckych zariadení, v ktorých si vás povšimne len smrť! / Čo ak má civilizácia právo na samovraždu? / Šťastný senior je ten, koho nepriatelia čakajú už na cintoríne, ale priatelia ešte v krčme. / Ako zistíte, že ste určený na odstrel? Povera vás obsluhou terčov! / Bude lepšie? Bude, ale iba tým, ktorým je už dnes veľmi dobre.

Vízie bez provízie

 Šimečkovci sú naozaj progresívni, lenže progresívne paralytickí a ich efektívne defekty v homosexuálnej revolúcii sa stupňujú.
 Pod taktovkou progresívne paralytických provokatérov naše ulice zaplavili vrieskajúce mulice.
 Vstup Matoviča do prezidentskej kandidatúry premenil kandidatúru na kabaret.
 Otecko Šimečka v denníku N napáda Fica, že o Poľsku nehovorí vôbec – ako keby neexistovalo. Nepochopil, že bystrý Fico čaká, kto v Poľsku koho zožerie, aby potom zaujal správne stanovisko k požieračovi opuchnutému od pohltenej obete.
 Vážení šimečkovskí organizátori, ako správni svetlonosi skúste večerné, hitlerovcami overené, sugestívne fakľové sprievody!
 Nebojte sa, teplí bratia a horúce sestry, neodbytný Šimečka vám presadí manželské zväzky partnerov rovnakého pohlavia, len trpezlivo vybľakujte po tmavých námestiach!
 Súčasná smetiarsko-enkárska mediálna propagácia kníh? Tunajší snobi propagujú diela zahraničných psychopatov!
 Ak dnešný dúhový autor napíše a vydá dúhovú knihu, kráča pod večným zeleným svetlom po celoživotnom červenom koberci.
 Na kolenách roztrhané džínsy s ovisnutými franforcami látky a nad tým drahé, exkluzívne sako – to nazývam módnou schizofréniou!
 Priatelia, nechcite znova nadobudnúť mladosť, lebo by ste museli prežívať obludnú nezamestnanosť v dôsledku umelej inteligencie!

Futurologické postrehy

 Umelá inteligencia bude ako oheň: Dobrý sluha, ale zlý pán!
 Nezávidím budúcnosť dnešným mladým bibliofóbom. To ich večné čumenie do smartfónov nie je nijaký intelektuálny i kariérny katapult!
 Mám podozrenie, že ľuďom v budúcnosti, pri umelej inteligencii, na ktorú sa budú ľudia spoliehať, sa nebude zväčšovať mozog, ale žalúdok.
 Každá novinka sa presadí, keď aspoň trochu zostarne.
 Každá epocha potrebuje epochálny vynález. Pri ustavičnej hrozbe inflácií by sme potrebovali rozprávkový hrnček, ktorý by stále varil.
 Prekvapujúci vývoj: Tankery začínajú byť pre Zem podstatne nebezpečnejšie ako tanky.
 Početné prípady hromadnej streľby v USA naznačujú, že Američania sa napokon navzájom vystrieľajú, čím sa rapídne zníži počet geopolitických konfliktov.
 Ako sa to v Európe vyvíja? Fajčenie bude zakázané – s výnimkou marihuany.
 Ako bude vyzerať koniec sveta? Na oblohe sa zjaví obrovský nápis THE END. Akože inak?
 V čo veria skeptici? Že by bolo funkčné na zemeguľu vyvesiť veľkú bielu zástavu.
 Jedno z najväčších protirečení súčasného vývoja: Elektronický progres zatienením knižnej kultúry vytvára masový intelektuálny regres.
 Bude lepšie? Bude, ale iba tým, ktorým je už dnes veľmi dobre.

Epigramáž

ČO ZBADALI CUDZINCI
Hoci sme vraj národ
hostincov i viech,
na tých našich tvárach
nie je vidieť smiech.
Ktože by mal z tých kríz
u nás potechu?
Preto našim ľuďom
nie je do smiechu!
Veď tu nie je Paríž,
Rím ani Bordeaux,
úsmevy tu vidieť,
len na bilbordoch.

BALADA O PRAVICOVÝCH BURŽUJOCH
Ženie ich ctižiadosti bič.
Láka ich bohatstvo a gýč.
Čo vidieť po nich? Takmer nič!
Dychtivo prahnú po moci,
v tom nieto pre nich pomoci.
Sme pre nich luza, otroci.
Kam nás, občanov, doženie
ich turnajové trúbenie,
mikrofónové vzrušenie?
Čo zmôže naše hromženie?

VÝZVA PRE EKONÓMOV
Zvláštny problém zrazu tu je:
Ľudský vek sa predlžuje,
starcov máme fúru!
Odborníci špekulujú,
smelé plány skryto snujú,
ako by ich každopádne,
legálne, no nenápadne
postavili k múru.

NAČO EUTANÁZIU?
Schváliť by ju dozaista
bolo odporné.
Načo? Veď my opatrenia
máme úsporné!
Úspornosť je účelová,
tichá dohoda,
preriedi nám starkých infarkt,
náhla príhoda.
Pre mladistvých ekonómov
je to pasia –
táto naša nenápadná
eutanázia!

Militarizmy

O priemernej hĺbke človeka sú najlepšie informovaní výrobcovia bajonetov.
Kto nevie pochopiť ani najjednoduchšie zákonitosti balistiky, hodí sa pre boj zblízka.
Stačí, aby sa niekomu neotvoril padák – a hneď sa mu otvoria oči.
Novinári sa na zhromaždení veteránov nadchýnali zistením, že na jeden invalidný vozík pripadli v priemere až dve vyznamenania.
Vždy je nebezpečné, keď posádke tanku straší vo veži.
Namiesto slovenských migov, ktoré odleteli na Ukrajinu, budú na našu ochranu vyčlenené orly tatranské.
Radšej súboje mikrofónov ako súboje húfnic!
Sú to svätí muži! Pred zasunutím nového zásobníka do samopalu sa nezabudnú prežehnať.
Bojme sa pancierových automobilov, z ktorých sa strieľa, no ešte viac tých, z ktorých sa reční.
Každá chrbtica sa môže ohnúť pod ťarchou medailí.
Generáli ako vojnoví veteráni mávajú protézy akurát v ústach.
Pozor, od plaču vlhne strelivo!
Morálne právo platí iba s plným zásobníkom.
Bomby z druhej svetovej vojny vydržia oveľa dlhšie ako sex-bomby.
Ľudstvo naďalej vkladá do automatov menej peňazí než do samopalov.
Sklamania naozaj zoceľujú človeka. Menia ho na streleckú vežu so strielňami do všetkých strán.
Pripomínal nábojnicu: Zvonka uhladený lesk, vo vnútri výbušný prach.

V KAPITALISTICKOM RAJI

Nebuď apatický,
buď vždy energický!
Vari len necítiš
holuby pečené?
Vari len nevidíš
tu hrdo vztýčené
progresívne heslá?
Nebuď duša skleslá!
Šťastie je na sklade,
blahobyt na rade.
Navzdory pochybe
všetko je v pohybe.
Najmä pri pohľade
z hojdacieho kresla.

EPIGRAMY

Z REDAKČNÝCH KRONÍK PO NEŽNEJ

NOVINÁRI
Ktože mi uverí? Asi nik!
Kedysi stačil im zápisník.
Dnes chcú mať nabité peňaženky,
po boku pôvabné asistentky.
Ktože mi uverí? Asi nik!
Kedysi stačil im zápisník.

Z NEDOSTATKU REKLAMY
Týždenník sa zmenil na mesačník.
Jeho šéfom stal sa námesačník.

VČAS ODOŠLI, DLHO ČAKAJ
Dnes trhové hospodárstvo
napreduje plnou parou.
Dochvíľnosť je vlastnosť kráľov,
nezvestnosť znak honorárov.

TAK UŽ MÁME, ČO SME CHCELI
Zákon trhu v našej tlači je brutálne jasný:
V každom čísle svorka vrahov, no nijaký básnik.

LISTUJEM SI V ČASOPISOCH
Ako keby ovanul ma v púšti svieži vánok, keď v hlušine inzerátov nájdem skrytý článok.

VŽDY A VŠADE
To, čo práve čítaš, výstižné sú slová:
Tí, čo nič nepíšu, majú čo diktovať.

NOVINÁRSKE SLINIVKY
Keď nie je výhodné spraviť analýzu,
pohotovo všade nájdu paralýzu.

DIALÓG V KLUBE NOVINÁROV
„Ktorýže časopis páči sa vám?“
„Tak trochu ten, ktorý vydávam sám!“

POMIENKY NA REDAKTORSTVO

MOJI REDAKTORI
Pivovar by ich odmenil stuhou.
Píšu vždy krátko, piť vedia dlho.

RIPORT Z REDAKCIE
Kolegov aj kolegyne nechcel by som iba haniť.
Sú tak milo nápomocní, keď urobím niečo za nich.

HOTOVÝ POKLAD
Máme skvelú sekretárku.
Leje koňak do čaju. Preklepy má vždy presne tam,
kde ich všetci čakajú.

PÁN REDAKTOR, PÁN HISTORIK
Hoci svorne obidvaja vždy sa topia v mori spisov,
protichodný majú postoj k zažltnutým rukopisom.

DVE KASTY
Jedni tvrdnú v nočnej práci, druhí letia von na stáže.
Jedni chodia do tlačiarne, druhí zas na vernisáže.

DEĽBA PRÁCE
Je to hviezda reportérska.
Kaviár a krevety!
Jeho šéf má inú náplň:
Zbiera iba klebety.

POMALÁ SMRŤ ZÚRIVÝCH REPORTÉROV
Kam sa stráca odvaha?
Zavalí ju nadváha.

SEKRETÁRSKY EPIGRAM
Tí redakční sekretári, piliere a signatári.
Niekde horí? Ta sa zvrtnú.
Čo je dobré, radšej škrtnú.
Naši hlavní sekretári?
Spasitelia na oltári.

VEDÚCI VYDANIA
Nápaditý titulok rozlíši od frázy.
Spozná dobrý titulok!
Veď ho dal sto razy.

ŠŤASTNÝ KARIKATURISTA
Neškrtnú mu úvod, záver, k tomu ešte stred.
Nemá z takých vykrátení žalúdočný vred.

OBEŤ ŠPECIALIZÁCIE
Pre redaktora čiernej kroniky padajú Turci vždy na Poniky.

OPORA REDAKCIE
Keď on robí noviny, nenájdeš v nich koniny.
Nepobúri ľudí, spoľahlivo nudí.

OVEĽA VÄČŠIA ROZKOŠ
Redaktor, čo nevie písať, necíti sa vôbec vinný.
Rozkazuje v redakcii, posudzuje prácu iných.

NÁHRADNÉ RENOMÉ
Nepresadil sa písaním.
Čo napísal, všetko horor!
Presadil sa ustavičným presádzaním redaktorov.

ZÁZRAKY AUTOSTOPU
Pôvabná stopárka je zázračný faktor.
Pri nej šéfov šofér hneď je šéfredaktor.

POVZDYCH STARÉHO TLAČIARA
Gutenberg je kdesi v raji, jeho odkaz zasa v háji.

PLÁŽOVÉ PROVOKÁCIE

SONG POBREŽNÝCH INVESTOROV
Čipka pláží, zlaté rúno, poklad baraní,
zlatá rybka, ktorá splní tristo želaní.

ZA HRANICE VŠEDNÝCH DNÍ
Propagačné toto heslo plodí chvíle dúm:
Sme ďaleko za hranicou prijateľných súm.

DOVOLENKOVÁ DEZILÚZIA
Snívať dnes je dianie choré!
Od zlosti je človek siný.
Ozónová diera hore,
vo vrecku zas suchotiny.

SPOMIENKA NA DALMÁCIU
Ceny šité pre Rotschilda zaplatí tu každá Hilda.

SIESTA
Čože sme robili?
Zízali stále na horizont mora v horizontále.

NOVINY NA PLÁŽI
Noviny tu roztvárajú páni, ba aj panie.
Čítanie je veľmi krátke. Dlhé ovievanie.

ČLOVEK, KLBKO PARADOXOV
Kto neskúsil, neuverí, ako umorí
osem hodín bez problémov v štrku pri mori.

LIST K LISTU
Prečo tu na stráňach dalmátskych mesačná krajina vzniká?
Lebo tu naše Evičky trhajú listy figovníka!

SLOVENKY NA MAKARSKEJ
Nejedna Mara rada by dotiahla domov kombinát:
Draganov južný mužný vzhľad a k nemu Jožkov skvelý plat.

Milan Kenda

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments