ESEJ
O ekonomickom vývoji SR
Nebudem sa zaoberať kvantitatívnou analýzou ekonomiky SR. Cieľom mojej eseje je všimnúť si, analyzovať a pre čitateľa hlbšie osvetliť, aby všeobecnejšie pochopil fungovanie ekonomiky po roku 1992, uviesť niektoré postrehy a myšlienky.
Nemôžem nepripomenúť divokú privatizáciu a s ňou spojených politikov, ktorí zarobili milióny na rozpredávaní štátneho majetku, úplatkárstve, či zamestnávaní príbuzných a známych. Čitateľ iste dobre vie, že na Slovensku sme mali vyspelé, rozvinuté priemyselné centrá (Košice, Dubnica, Žiar nad Hronom, Bratislava atď.). Slovensko v rokoch 1955-89 aj v zahraničí niečo znamenalo. Tisícky ľudí však prišlo zo dňa na deň o prácu. Objavil sa problém bezdomovectva, ktorý predtým vôbec neexistoval. Máme stále bytový deficit. Fabriky prevzali mafie, ale tie boli jediným zdrojom zárobku množstva ľudí. Továrne sa za socializmu rozširovali a modernizovali. A zrazu podniky ohlasovali bankrot. Osudy niekdajších Tlmáč, o ktorých som písal v úvahe, sú dobrou ilustráciou patológie našej privatizácie, ktorá príliš často viedla k ukončeniu výroby. Noviny písali o víťazstve individuálnej a osobnej zásluhovosti, ale v skutočnosti hovorí o smutnej nevyhnutnosti ustavičného zápasu o prežitie a porážke zodpovedného štátu. Naše podniky mali a dávali nielen prácu, ale mali rekreačné strediská, kde v čase dovolenky ľudia odpočívali. Dnes sa začali budovať obchodné zóny plné startupov , ale zväčša po pár rokoch ich prevzali noví investori, ktorý sa ukázal ako insolventný, alebo nezorientovaný v reálnej ekonomickej situácii, teda v podnikaní. Prišli aj daňové raje, čo mnohí podnikatelia využili, o čom písali aj noviny, že sú to práčky peňazí slúžiace aj korporáciám. Privatizácia vlastne zavádzala akýsi turbokapitalistický systém a demokracia sa zmenila na reklamokraciu. Vlády sa stávali „vlastníctvom“ viacerých koncernov. Voľby a striedanie vlád boli iba alternatívne toky času. A problém ekonomickej spravodlivosti sa vymeriaval akosi naslepo. Neprimeranú moc využívali jednotlivci pre vlastné ciele, nie celkom ušľachtilé. Prišli k nám aj nové pojmy; startup, čo sme ani nechápali čo to má byť. Hovorili, že je to pojem označujúci novo vznikajúci projekt či začínajúcu firmu, často ešte vo fáze tvorby podnikateľského zámeru. My sme poznali pojem podnik (prijali sme ONE Fashion Outlet Voderady) ako o tom hovorí veda, teda teória organizácie (600 stranové dielo M. Jo Hatch Organisation Theory za 100,73 eura). Podnik je jednotkou rozhodovania a základná bunka ekonomiky, v ňom sa rozdeľuje zisk, či rozhoduje o potrebe úveru (zadlženia). Zvárača, ktorého vyhodili zo ZSMK Tlmače zrazu nevedel čo, otvoril si holičstvo v Čankove, stal sa startupistom, začiatočníkom. Ale Tlmače, keďže ich produkty mali na domácom aj zahraničnom trhu, ako sa hovorí cveng, otvorili v Želiezovciach pobočný závod, ktorý rozšíril a zdokonalil výrobu, aby sa uspokojil hlavne zahraničný dopyt. Nešlo u nás o deštrukciu? Zo štatistiky zistíme, že viac ako 140 tisíc Slovákov odišlo hľadať prácu do zahraničia, doma nenašli adekvátne pracovné miesta, znehybnela ekonomika. Bol to prejav nezamestnanosti. Zistili sme aj to, že vlasť, SR, niektorým poskytuje hojnosť, je teda dobrá, no pre iných je hladná, obrazne nahá a bosá. Fakty protirečili ekonomickým poznatkom, teórii; fakty možno boli užitočné z politického hľadiska, tým horšie pre fakty (privatizácia). Dejepisectvo nikdy nebolo vedou a nie je ani dnes. Bolo vždy predstavením udalostí s určitým zámerom a tendenciou. Ovplyvňuje vždy politické programy strán a z nich vyplývajúce spôsoby myslenia politikov. Kolónie, ako dobre poznáme z Afriky, nemajú iné východisko ako zmeniť svet iba vzoprením sa. Politikom po roku 1992 bolo všetko jasné. Ekonómovia tvrdili, že by sme si mohli vytvoriť ekonomicky také Slovensko, ako sme potrebovali a predstavovali a to na báze jeho výrobných kapacít, teda kapacít Slovenska; dôkladne to rozobrali a zdôvodnili slovenskí ekonómovia z rokov 1964/70. Vďaka politikom sa tkanivá pravdy, ideológie a fikcie tak prepletali v akomsi idealizovanom nejasnom chuchvalci. Viem, že máme krátke dejiny Slovenskej republiky. Po roku 1950 továrne a priemyselné podniky rástli, ako sa hovorí, ako huby po daždi. Dnes sa o tom píše anachronickým spôsobom, a písatelia dostávajú nálepku potencionálneho nebezpečia. Tento tlak na vymazávanie minulosti však dovoľuje manipulácie s pamäťou a históriou. Rozmohol sa aj pojem táto krajina, nie Slovensko, vytvárajú sa tak akési slepé škvrny v našej pamäti. Hovorí o tom aj súperenie medzi politickými stranami. Ešte v Československu boli disproporcie akousi Achillovou pätou ekonomickej politiky. Chýbali nám politici, ktorí by sa mohli v správnom čase proti tomu postaviť. Nemali sme ekonomický vedecký článok, ktorý by vedecky zachytil tento konflikt nového so starým, ťaživej každodennosti s nadchádzajúcimi premenami. Mytologizovala sa budúcnosť v EÚ. Viacerí ekonómovia ju považovali za utópiu. Týkalo sa to hlavne ekonomickej spravodlivosti. Objavila sa tendencia diskriminovať tých, čo vedeli kde a ako. V politike sa objavili vulgarizmy, to hádam vo všetkých stranách. Základom existencie súčasnej Slovenskej republiky ako samostatného, nezávislého, suverénneho a demokratického štátu je zdravá ekonomika. Prečo viac ako 30 rokov od vzniku SR nemáme ekonomicky silné výrobné podniky s programom pokračujúcim ich výrobnej orientácie, ale sa opierame o automobilky? Ľudia trpia od traumy, že ich vyhodia. Nemôže s istotou hľadieť do budúcnosti. Prečo sú politické strany také precitlivé na svoje predstavy a tvrdenia? Chceme slobodne realizovať svoje národné, kultúrne a ekonomické túžby? Prijímame naráciu, teda výklad, rozprávaní akýchsi celostných a záväzne platných príbehov ekonomiky, žiaľ skôr v podobe mýtov o spáse a emancipačných koncepcií s cieľom vysvetliť ich, porozumieť si a zároveň zdôvodniť svoju oprávnenosť, ukázať ako vznikla, v čom je jej zmysel a kam smeruje, v čom spočíva jej cieľ, ktorá sa nám dlho vnucuje. Tých, ktorých postihlo vyhodenie z práce (nielen v ZSMK Tlmače) to nevedia pochopiť. Právo vládnuť nie je privilégium, veď vo vláde v širokom zmysle boli nepoctiví, majú právo zastávať verejné funkcie? Ľudia v dnešných časoch nemajú byť odstrčení na okraj spoločnosti, mali by formovať budúcnosť SR. Nie je to trochu aj naša vina? Obrátiť sa k budúcnosti znamená aj vysvetliť minulé lži (tituly). Nechceme byť zúbožený národ a s akýmisi jazvami z minulosti. Hovoríme o populačnej kríze. Koľko máme ekonomických emigrantov. Prečo? Korupcia, nespravodlivosť, nedostatok pracovných adekvátnych možností (nie slúžky v Rakúsku). Zdá sa, že niektorí odišli definitívne, nadobro a navždy, zabudnú na slovenské slnko. Nemá kto zberať ovocie. Počúvame odlišné verzie dejín SR. Prečo sa musíme spoliehať na Nórske fondy? Ťažko môžeme viniť obyčajných ľudí, ktorí prijímali konkrétne rozhodnutia v situácii ohrozenia, neistoty, obalamutení propagandou. Fungovanie ekonomiky SR treba naplniť obsahom, na aký nás učili Karvaš, či Engliš, Pavlenda, Sojka a Ferianc. Z ruín tovární a priemyselných závodov akosi nie a nie vzlietnúť fénix nového, lepšieho života. Vytúžená nezávislosť niektorým priniesla majetok a moc, ale mnohým biedu a rozčarovanie a táto frustrácia sa menila na vzdychanie za minulosťou alebo sa oprávnene premenila na hnev na tých, ktorí údajne hádžu SR polená pod nohy.
Prof. Jaroslav Husár
